Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 1. časť – 00:45:38 ] [ 1st part – 00:45:38 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu – 1. časť

[ Autor textu: Igor Javorský ]

„Umenie odhaľuje nedefinovateľné tajomstvo Bytia. Klasik filozofie náboženstva Rudolf Otto hovorí, že to, čo spája všetky náboženstvá, je ‚numinosum‘ – základný aspekt duchovného života dostupný vtedy, keď človek cíti, že ho prevyšuje moc čohosi ‚celkom iného‘. Je to niečo, čo sa úplne odlišuje od našej všednej skúsenosti, ale čo sa tu a tam prejaví v podobe akýchsi šifier – ako hovorí Karl Jaspers – a vyvolá v nás zdesenie, alebo opačne – prejaví sa ako ‚zázrak‘. Je to azda základný rozmer ľudskej existencie. Usmerňuje človeka k pravde Bytia. V umení jej zmyslovým ekvivalentom je Krása, ktorá tu nie je synonymom ‚pekného‘. Takže umenie svojou podstatou spochybňuje materializmus a údajnú všemohúcnosť svetskej moci. Každej...“ (Roman Berger v rozhovore pre SME, november 2007)

Komentár poľsko-slovenského skladateľa na margo esencie umeleckej tvorby zahŕňa hĺbavé postrehy a vyznačuje sa znalosťou pomerne háklivej problematiky a ľudskou skúsenosťou. Berger upozorňuje na nebezpečenstvo hedonistického „zmateriálňovania“ umenia, ktoré reguluje myslenie dnešného človeka. Oscilácia umeleckej tvorby medzi preferenciou „matérie“, štruktúry, konkrétnych parametrov a uctievaním „ducha“, jeho hlbinných zdrojov, abstraktnosti je jedným z hnacích motorov myslenia človeka a je základným atribútom dejín. Pulzácia medzi „štrukturalizmom“ a „expresívnosťou“ je jedným z kľúčov k riešeniu periodizácie toho, čomu hovoríme „hudobný štýl“. Raz hudobníci preferovali radosť z dokonalej štruktúry, zo symetrie, pravidelnosti, matematickej precíznosti vo vzťahu detailov a celku. Inokedy sa zasa týmto ideálom vzpierali a hľadali slobodu v rozvášnených gestách sformulovaných v amorfných tvaroch, kde sú poriadok, prehľadnosť, predvídateľnosť skôr v prvoplánovo utajovanom, predsa však takom dôležitom a rozhodujúcom zákulisí. Nikdy však nenastala situácia absolútnej dominancie jedného z naznačených pólov; vzájomne sa dopĺňajú a dotvárajú. Hudba 18. a 19. storočia môže poslúžiť ako príklad tohto dualizmu. Citlivé ucho dokáže z dokonalých štruktúr klasikov vyabstrahovať účinnú emočnosť a naopak – v expresívnejších dielach skladateľov 19. storočia je schopné vystopovať pevnú tektoniku a poriadok.

Johann Nepomuk Hummel vstúpil do komunikácie o dejinách „veľkej“ hudby so značným oneskorením; dlhé roky sme ho evidovali len ako jedného zo slávnejších bratislavských rodákov a ako vynikajúceho klaviristu. Jeho meno a tvorba sa len sporadicky objavovali v ponuke koncertných inštitúcií a v dramaturgických projektoch vydavateľstiev. Dnes prežíva tento autor doslovnú renesanciu. Vďaka iniciatíve nadšencov a zástancov akejsi „vyššej spravodlivosti“ sme aj u nás začali Hummela vnímať ako vedúcu osobnosť viedenského hudobného života prvej tretiny 19. storočia. Bolo veľmi ťažké konkurovať Ludwigovi van Beethovenovi; Hummel však rivalitu zvládal na výbornú a Viedenčania ho rešpektovali ako rovnocenného súpera. Dejiny sú občas škodoradostné; vzájomná väzba Hummela a Beethovena a ich zápolenie o priazeň verejnosti je korenisto ochutená aj Beethovenovou ľúbostnou aférou s Hummelovou manželkou Elisabeth... Profil Johanna Nepomuka Hummela nevytvárajú teda len jeho bravúrne klavírne diela; písal omše, opery, balety, singspiely. Venoval sa systematicky aj komornej hudbe a často k nej pristupoval reformne z hľadiska inštrumentálneho obsadenia. Výstižné je v tomto smere jeho Septeto C dur pre klavír, flautu, husle, klarinet, trúbku, violončelo a kontrabas, „Vojenské“. Vtipnými alúziami na Beethovenovu Symfóniu Es dur „Eroicu“ je posiate Hummelovo Klarinetové kvarteto. Kolekcia troch Sláčikových kvartet, op. 30 (1804) sa klania tradičnému útvaru komornej hudby. Napriek nepopierateľnej závislosti na Haydnovi a na obdive voči Beethovenovmu opusu 18 (cyklus šiestich sláčikových kvartet) je Hummel v trojici skladieb silnou individualitou. Štyri časti Sláčikového kvarteta C dur sú vo vzácnej rovnováhe; dialogické situácie sa miesia s prekrásnymi ariosami, dôvtipné kontrapunktické pasáže zasa s oslňujúcou „monódiou“. Hummel v sebe nezaprel suverénneho profesionála, muža s iskrivou invenciou a ostrovtipom. Hudba je ovládaná espritom ducha, nezaťažuje myseľ poslucháča, hoci je dôkladne prepracovaná. Aktivita „matérie“ a „ducha“ je v Hummelovej hudbe riešená v dokonalej harmónii. Vzácnou devízou tejto hudby je práve táto šantivá hra dvoch živlov kreativity človeka.

Roman Berger sformuloval svoj koncept už v epoche duchovnej dekadencie, ktorá zachvátila myslenie človeka koncom 20. a začiatkom 21. storočia. To, čo Berger pomenoval ako „Krása“, nenávratne mizne. Je zamieňaná za bezduchú technologickú virtuálnosť. Rozum a duch ochabujú pod nátlakom kybernetickej revolúcie. Umenie vo svojom prapôvodnom poslaní a význame prestáva byť atraktívnou sférou bytia. Ostré hrany kreativity človeka sú otupované a naštrbované elektronikou a mefistofelovsky prajnou dvojkovou sústavou. Roman Berger vyzdvihoval bytostnú závislosť umenia na mýtickom fenoméne „numinosa“, na posvätnosti akejkoľvek božskej entity a prírody. Ľudstvo sa klaňalo a v bázni oslovovalo svoje symboly a totemy. V súčasnosti zabezpečuje človeku „neomylnosť“ syntetický digitálny svet, takže čosi ako „numinosum“ a jeho hnacia sila sa stáva bezpredmetným. Nemáme čo uctievať. Nemáme pred ničím rešpekt. Nevieme, čo je to posvätná obava... toto „Dies irae“. Berger je v každom detaile „moderným“ človekom, jedincom, ukutým súčasnosťou. Jeho hudba znesie najprísnejšie kritériá „avantgardnosti“, „modernosti“. A predsa vzýva mýtické božstvá. Hoci často koketoval s experimentom a elektroakustikou, nikdy sa ich nevzdával. Vie, čo ho môže obdariť a čo ho môže v tom istom okamihu ohroziť. Oslava a pokánie sa vinú každou Bergerovou kompozíciou ako nedeliteľný tandem, ako synonymum duše a tvorby. Veľkolepé a žiarivé „Hosanna“ spolu s hrozivým a temným „Tuba mirum“ v dokonalom súzvuku – to je hudba Romana Bergera. Je múdrym človekom. Nerozmieňa sa na drobné. Každý z jeho opusov čerpá energiu z čistých zdrojov etiky a profesionalizmu. Roman Berger mal naozaj dôvod odvolávať sa po istých spoločensko-politických zmenách v Československu na dvojjedinosť vystihnutú v morfologickom, syntaktickom a napokon aj rétorickom dvojtvare „melos – étos“. Nepíše hudbu pre spoločenskú „potrebu“. Odmieta sa znížiť k populizmu. Neobchádza hudobné inštitúcie so zámerom „tu som“... „som moderný“... „ste povinní venovať sa mojej hudbe“... „hrajte ju“. Nedobiedza vedenie škôl a akadémií s úmyslom prihrievať si polievočku a masírovať mysle nastupujúcich generácií hudobníkov. Ignoruje spoločenskú prestíž; najmä dnes, kedy je spoločnosť v beznádejnej kríze ducha, je čosi ako pozícia skladateľskej celebrity pre Bergera skôr negatívom, než vytúženým cieľom. Jedine tvorba a etika tvorcu sú preň záväznými hodnotami. Čo dielo – to dôkaz tohto postoja. Sedem fragmentov Korczak in memoriam (2000) vo verzii pre sláčikové kvarteto nevynímajúc: „Ešte stále sa zapodievam umením (...) Celý Západ (...) rešpektuje mafiánsku zásadu ,Omertaʻ – ,nič neviem, nič som nevidel, nič som nepočulʻ. Platí to nielen v prípade obetí nepretržitého holokaustu, ale aj v prípade hrdinov, ktorí obetujú pre druhých svoje životy. Jedným z nich je MUDr. Janusz Korczak, azda najvýznamnejší pedagóg po Komenskom (na jeho odkaz nadviazal v Poľsku KOR – Komitét na obranu robotníkov a neskôr Walesova Solidarita). Tvorca sirotinca išiel dobrovoľne so svojimi malými priateľmi z varšavského geta rovno do plynu. Uprednostnil Lásku pred pudom sebazáchovy, vernosť – pred ,rozumnosťouʻ, duchovný princíp – pred ,pragmatizmomʻ. Keď som dostal objednávku z festivalu ,Krakov 2000 – Zamatová oponaʻ, prišiel mi na um tento tragický príbeh zo ,storočia megavraždyʻ (Z. Brzeziński), ktoré žiaľbohu, ešte stále – napriek kalendárom – pretrváva.“ (Roman Berger)

Igor Javorský

–––––
Bibliografický údaj: JAVORSKÝ, Igor: Text ku koncertu 3. 10. 2020, in: Slovenská filharmónia, Koncert z programu BHS, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

  Životopisy

MOYZESOVO KVARTETO

je od svojho založenia roku 1975 (A. Vrteľ) jedným z najvýznamnejších komorných zoskupení na Slovensku. Členovia kvarteta sú absolventmi VŠMU v Bratislave (T. Gašparek). V štúdiách pokračovali na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (F. Samohyl, G. Pichler).

Už počas štúdií kvarteto získalo viacero laureátskych titulov na domácich, ale i medzinárodných súťažiach (Evian). V roku 1998 získalo cenu brazílskych skladateľov za najlepšie CD brazílskej komornej hudby (G. Bauer , H. Crowl). V rokoch 1986 – 2005 patrilo Moyzesovo kvarteto k umeleckým súborom Slovenskej filharmónie. Slovenskú hudobnú kultúru reprezentovalo s úspechom takmer vo všetkých štátoch Európy, v Japonsku, Indii, Maroku, USA, Kanade, na Faerských ostrovoch a na Kube. V roku 2000 bola Moyzesovmu kvartetu udelená cena Frica Kafendu a zároveň cena kritiky. V roku 2015 získal súbor prestížnu Cenu Nadácie Tatra banky za umenie a bol poctený Cenou ministra kultúry SR za umenie.

Repertoár telesa zahŕňa všetky štýlové obdobia, nevynímajúc ani tvorbu súčasných slovenských autorov, z ktorých mnohí skladby kvartetu priamo dedikovali. Sústavne sa venuje nahrávaniu nových kompaktných diskov (súbor nahral vyše 40 CD: A. Albrecht, J. L. Bella, J. Cikker, A. Dvořák, T. Grečaninov, E. Grieg, L. Kupkovič, W. A. Mozart, A. Moyzes, M. Moyzes, M. Ravel, F. Schmidt, B. Smetana, E. Suchoň, D. Šostakovič, G. Verdi, I. Zeljenka...) a realizovaniu nahrávok pre slovenský rozhlas i zahraničné rozhlasové spoločnosti.

V priebehu svojho pôsobenia vystúpilo kvarteto na festivaloch Bratislavské hudobné slávnosti, Melos-Étos, Pražská jar, Nová slovenská hudba, v Bad Kissingene a v Salzburgu. Počas svojej existencie koncertovalo vo významných hudobných sálach sveta: Shauspielhaus – Berlin, Mozarteum – Salzburg, Gewandhaus – Lipsko, Teatro Colon – Madrid, Cathédrale Saint-Louis des Invalides – Paríž, Merkin Hall – New York, Walter Hall – Toronto, Musikverein – Viedeň, Auditórium – Rím, Malá sála Šostakovičovej filharmónie – Petrohrad. Koncertovalo i v Barcelone, Bruseli, Budapešti, Kyjeve, Miláne, Mníchove, Moskve, Osake, Prahe, Tokiu, Waršave, Ženeve...

Moyzesovo kvarteto nahralo i hudbu k niekoľkým úspešným slovenským filmom. Od roku 2006 bolo Moyzesovo kvarteto komorným súborom mesta Modra. Od roku 2008 sa stalo komorným súborom mesta Skalica.

40 rokov bol primáriom Moyzesovho kvarteta Stanislav Mucha, od roku 2016 je ním Jozef Horváth. Tento rok oslavuje Moyzesovo kvarteto svoje 45. jubileum. V posledných dvoch rokoch nahralo 2CD s tromi sláčikovými kvartetami J. N. Hummela a CD s tromi sláčikovými kvartetami Vladislava Šarišského.

[ 2. časť – 00:30:42 ] [ 2nd part – 00:30:42 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu – 2. časť

[ Autor textu: Igor Javorský ]

Živly „štrukturalizmu“ a „expresivity“ lomcovali aj tvorivou mysľou Mauricea Ravela. Do príbehu hudobných dejín vstúpil v žeravej epoche lámania okov a prometeovského hľadania nového svetla. To, čo bolo stáročia zábezpekou a zdrojom tvorby, bledlo, chradlo a dožívalo. Mýtické „numinosum“ – posvätná bázeň – už neovplyvňovalo len dušu jednotlivcov, ale zachvátilo celý európsky kontinent. Ľudstvo sa klaňalo neznámym modlám. Pocit ohrozenia kulminoval. Úcta voči umeniu pretrvávala. Ktosi si nad explozívnou situáciou lámal hlavu; ktosi ju prekonával so šarmom a nadhľadom. Ravel v žiadnom prípade svoju dobu nevnímal v jej komplikovanosti; mal v sebe čosi z amerického „dandyho“ a životného konceptu „take it easy“. Na druhej strane však podliehal extázam vo vnímaní zvuku sveta a nebies. Nadchol sa pre každú novinku a usiloval sa vrátiť hudbu tam, odkiaľ pochádza – do univerza zvuku a zvukovosti. Hry vody – to je priam až efemérny zvuk klavíra. Piesňový cyklus Šeherezáda (1913) – to je erotizujúca mystika vokálu a klavíra. Ravel už hľadá sám seba. Dvadsaťsedemročný Ravel definitívne našiel sám seba v tom istom roku, v ktorom opojne sníval o perzskej kráske Šeherezáde, teda v roku 1903. Predstúpil pred verejnosť zmätenú výstrelkami doby sviežim Sláčikovým kvartetom F dur. Zatiaľ čo sa vôkol Ravela šírili symptómy krízy a beznádeje, on sa poihrával s hudbou celkom zľahka a bezstarostne. Avizovaná tónina F dur je v podstate len symbolom, ilúziou; odvolávky na tradíciu, na Faurého, Francka, Brahmsa, Mozarta, Couperina a iných veľkých duchov, sú však v tomto doslova krásnom kvartete trblietavou bernou mincou. O žáner sláčikového kvarteta mnohí predchodcovia a Ravelovi súčasníci tvrdo a dlho bojovali; on týmto útvarom s dlhoročnou tradíciou nastúpil víťaznú cestu. Kvarteto F dur je dielom Šťasteny, dielom bez jediného zaváhania, bez pochybností o tom „čo a ako“. Jedine radosť z hudby je tu rozhodujúcou veličinou. Možnože v žiadnej inej kompozícii sa ani neskôr Ravelovi nepodarilo vyvážiť pevnú štruktúru a prchavú emóciu tak dokonalo, ako v tomto autorskom debute. Každý si v kvartete nájde to svoje: štrukturalisti sa kochajú v pevných kontúrach, rojkovia a senzibili zasa zažívajú opojnú, vášnivú emóciu. Zmysel pre rovnováhu „tela a ducha“ si dôvtipný a flexibilný Ravel pestoval počas celej kariéry, a tým je pre interpretov a poslucháčov vždy aktuálny a príťažlivý.

Igor Javorský

–––––
Bibliografický údaj: JAVORSKÝ, Igor: Text ku koncertu 3. 10. 2020, in: Slovenská filharmónia, Koncert z programu BHS, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

  Životopisy

MOYZESOVO KVARTETO

je od svojho založenia roku 1975 (A. Vrteľ) jedným z najvýznamnejších komorných zoskupení na Slovensku. Členovia kvarteta sú absolventmi VŠMU v Bratislave (T. Gašparek). V štúdiách pokračovali na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (F. Samohyl, G. Pichler).

Už počas štúdií kvarteto získalo viacero laureátskych titulov na domácich, ale i medzinárodných súťažiach (Evian). V roku 1998 získalo cenu brazílskych skladateľov za najlepšie CD brazílskej komornej hudby (G. Bauer , H. Crowl). V rokoch 1986 – 2005 patrilo Moyzesovo kvarteto k umeleckým súborom Slovenskej filharmónie. Slovenskú hudobnú kultúru reprezentovalo s úspechom takmer vo všetkých štátoch Európy, v Japonsku, Indii, Maroku, USA, Kanade, na Faerských ostrovoch a na Kube. V roku 2000 bola Moyzesovmu kvartetu udelená cena Frica Kafendu a zároveň cena kritiky. V roku 2015 získal súbor prestížnu Cenu Nadácie Tatra banky za umenie a bol poctený Cenou ministra kultúry SR za umenie.

Repertoár telesa zahŕňa všetky štýlové obdobia, nevynímajúc ani tvorbu súčasných slovenských autorov, z ktorých mnohí skladby kvartetu priamo dedikovali. Sústavne sa venuje nahrávaniu nových kompaktných diskov (súbor nahral vyše 40 CD: A. Albrecht, J. L. Bella, J. Cikker, A. Dvořák, T. Grečaninov, E. Grieg, L. Kupkovič, W. A. Mozart, A. Moyzes, M. Moyzes, M. Ravel, F. Schmidt, B. Smetana, E. Suchoň, D. Šostakovič, G. Verdi, I. Zeljenka...) a realizovaniu nahrávok pre slovenský rozhlas i zahraničné rozhlasové spoločnosti.

V priebehu svojho pôsobenia vystúpilo kvarteto na festivaloch Bratislavské hudobné slávnosti, Melos-Étos, Pražská jar, Nová slovenská hudba, v Bad Kissingene a v Salzburgu. Počas svojej existencie koncertovalo vo významných hudobných sálach sveta: Shauspielhaus – Berlin, Mozarteum – Salzburg, Gewandhaus – Lipsko, Teatro Colon – Madrid, Cathédrale Saint-Louis des Invalides – Paríž, Merkin Hall – New York, Walter Hall – Toronto, Musikverein – Viedeň, Auditórium – Rím, Malá sála Šostakovičovej filharmónie – Petrohrad. Koncertovalo i v Barcelone, Bruseli, Budapešti, Kyjeve, Miláne, Mníchove, Moskve, Osake, Prahe, Tokiu, Waršave, Ženeve...

Moyzesovo kvarteto nahralo i hudbu k niekoľkým úspešným slovenským filmom. Od roku 2006 bolo Moyzesovo kvarteto komorným súborom mesta Modra. Od roku 2008 sa stalo komorným súborom mesta Skalica.

40 rokov bol primáriom Moyzesovho kvarteta Stanislav Mucha, od roku 2016 je ním Jozef Horváth. Tento rok oslavuje Moyzesovo kvarteto svoje 45. jubileum. V posledných dvoch rokoch nahralo 2CD s tromi sláčikovými kvartetami J. N. Hummela a CD s tromi sláčikovými kvartetami Vladislava Šarišského.

0 Páči sa Likes

Moyzesovo kvarteto

Sobota 3. 10. 2020, 16.00 h
KPB – Koncerty z programu BHS 2020, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Koncert pri príležitosti 45. výročia vzniku súboru

Jubilejný koncert nášho najstaršieho sláčikového kvarteta, ktoré tento rok slávi 45. výročie svojho založenia v takmer nezmenenej zostave. Popri štandardných dielach zo svojho repertoáru súbor uvedie aj skladbu jubilujúceho domáceho autora, 90-ročného nestora slovenskej hudby Romana Bergera, ku ktorej skladateľa inšpiroval čin hrdinu poľského odboja, kňaza Janusza Korczaka.

Koncert Moyzesovho kvarteta uvádzame na BHS pri príležitosti 45. výročia vzniku súboru.


  • VideozáznamVideorecording
  • VáclavVáclav Frkal ml.Frkal jr. svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2020A Slovak Philharmonic Production © 2020
  • Moyzesovo kvarteto
  • Moyzesovo kvarteto