Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 1. časť – 00:35:03 ] [ 1st part – 00:35:03 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu – 1. časť

Jedným z problémov kultúrneho života na dnešnom Slovensku je deficit záujmu o miestne hodnoty. Ani celé storočie po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie a realizácii radikálnych zmien na mape Strednej Európy sa nedokážeme zbaviť nánosov akéhosi čudného martýrstva. Akoby sme sa zdráhali exportovať do sveta duchovný materiál, ktorý máme k dispozícii. Pritom náš folklór je neuveriteľne bohatý a inšpiratívny a možnosti, akými by ho bolo možné použiť a exportovať do sveta v celkom nečakaných súvislostiach na súčasnej etnoscéne, sú nespočetné. Sami tak ochudobňujeme seba aj zahraničie o nevšedné zážitky. Je dobre overená skutočnosť, že pokiaľ čosi viazne v samotných základoch, ani nadstavba nemôže byť pevná a spoľahlivá.

Táto neistota napríklad dlho pretrvávala aj v súvislosti s pestovaním odkazu Jána Levoslava Bellu. Dlhé desaťročia bolo jeho meno pre verejnosť iba lexikálnou informáciou; aktivity niektorých muzikológov a sporadické expedície interpretov do tohto sveta nestačili k utvrdeniu reálnych a relevantných informácií o tomto mimoriadne aktívnom autorovi a o jeho hudbe. Omieľali sa síce frázy o opere Kováč Wieland, o pobyte Jána Levoslava Bellu v Hermannstadte, teda Sibini. Bella však stále zotrvával v tieni novodobých bojovníkov za profesionálne hudobné umenie na Slovensku, ktorí do hudobného života vstúpili v tridsiatych rokoch 20. storočia (silná zostava modernistov v zložení Alexander Moyzes, Eugen Suchoň, Ján Cikker, Dezider Kardoš, Andrej Očenáš). Opatrnosť voči Bellovi v čase komunizmu bola opodstatnená; skladateľ sa v zvýšenej miere zaoberal sakrálnou hudbou, takže z ideologického hľadiska bol nežiaduci. Podobne tomu bolo aj v šírení informácií o Mikulášovi Schneidrovi-Trnavskom a Štefanovi Némethovi-Šamorínskom, ktorí sa takisto aktivizovali v oblasti sakrálnej hudby.

Až posledné dve desaťročia priniesli istý odklon od tejto zotrvačnosti a najmä Ján Levoslav Bella sa stáva výraznejším centrom pozornosti bádateľov a interpretov. Rodák z Liptovského Mikuláša vyvíjal takmer sedemdesiat rokov výrazné aktivity vo viacerých oblastiach. Udržiaval aktívny korešpondenčný kontakt s mnohými výraznými osobnosťami – Ernöm von Dohnányim, Richardom Straussom, Johannesom Brahmsom, Hansom von Bülowom. Richard Strauss sa vo svojich výrokoch netajil obdivom voči niektorým dielam húževnatého Slováka. Ten žil pre dva svoje ideály: ako duchovný dbal o kultiváciu cirkevnej hudby, ako hudobník zasa o profesionálny prístup a o zdôrazňovanie národného fenoménu. Ovládal stáročnú tradíciu sakrálneho spevu, zvládal zložité kompozičné techniky, v Kováčovi Wielandovi zdolal aj náročný a po Richardovi Wagnerovi aj nebezpečný operný žáner (jeho druhý pokus o zhudobnenie českého libreta Jaroslav a Laura ostal len naskicovaný a zachovala sa len jedna koncertná ária Jaroslava). Ešte menej sme dlho vedeli o Bellovej pozoruhodnej komornej tvorbe; tam vyniká štvorica sláčikových kvartet a sláčikové kvinteto. Azda jediným opusom, ktorý Bellu reprezentoval aj v čase informačného „embarga“, je symfonická báseň Osud a ideál (1874). Zvyšok jeho tvorby je ešte aj dnes okrajovou oblasťou a len veľmi ťažko sa zaraďuje do bežnej koncertnej prevádzky. Pritom aj Bella pohotovo reagoval na obľúbené kompozičné stratégie svojej doby. Svedčí o tom napríklad tendencia aktivizovať etnické prvky v dômyselne prepracovaných hudobných súvislostiach.

Vyznieva paradoxne, ak Bella pri svojom úsilí utvrdiť národné povedomie nenarábal s autentickým slovenským folklórom, ale skôr s prvkami tzv. „uhorského“, resp. novouhorského štýlu“. Elementy „alla Turca“, „alla ungarese“, „alla zingarese“ boli v stredoeurópskom priestore všeobecne obľúbené. Prerážali na povrch aj v tvorbe géniov Josepha Haydna, Wolfganga Amadea Mozarta, Ludwiga van Beethovena, Johannesa Brahmsa, Franza Liszta a mnohých iných veľmajstrov. Prídavok etnických intonácií, rytmov, modálnych harmónií pomohol prekonávať chradnúci klasický systém a bol jedným z riešení, ako čeliť kríze. Bella niekoľkokrát celkom transparentne avizoval uhorské námety, prvý raz to bolo v Koncertnej skladbe v uhorskom štýle pre orchester z roku 1893. V oblasti komornej hudby sa skladateľ prihlásil k írečitým uhorským inšpiráciám v Sláčikovom kvartete e mol v uhorskom štýle, ktoré pravdepodobne vzniklo v časovom susedstve so symfonickou mutáciou (dielo existuje vo viacerých verziách s odlišnými časovými údajmi, nie je preto celkom jasné, kedy vzniklo). Koncertná skladba v uhorskom štýle je efektným dielom, možno aj reakciou na Brahmsove elegantné Uhorské tance alebo Lisztove explozívne Uhorské rapsódie. Zaujme sviežou invenciou a nepopierateľným tvorivým odhodlaním, hoci jej koncepcii trochu chýba suverenita a ťah vpred, aký by sa v podobnej „koncertnej skladbe“ očakával.

Carl Maria von Weber vošiel do hudobnej histórie jedinečným, doslova revolučným činom – premiérou opery Čarostrelec v roku 1821 v Berlíne ukončil nadvládu talianskej opery v nemeckých operných domoch a otvoril tradíciu uvádzania tzv. singspielu. Opera Čarostrelec, po ktorej nasledovali ďalšie Weberove – tentoraz už menej úspešné – scénické diela (Euryanta, Oberon), je dodnes živou ikonou nemeckého operného romantizmu. Sláva a pôvab tohto diela spočívajú v skladateľovom umení vystihnúť čaro prírody a temných osudových síl novátorským využitím orchestrálnych farieb a akcentovaním ľudového prostredia. Weber však nebol len autorom scénických útvarov: písal symfónie, omše, kantáty, inštrumentálne koncerty pre klarinet, klavír či lesný roh a veľké množstvo komorných skladieb. Klarinet bol jeho obľúbeným nástrojom, skomponoval preň dva koncerty, concertino a kvinteto. Všetky diela pre tento nástroj vznikli pod dojmom hry nemeckého skladateľa a klarinetistu Heinricha Bärmanna, ktorý bol vo svojej dobe oveľa známejšou a v hudobnom svete vplyvnejšou osobnosťou ako Weber. Skladateľ sa s ním stretol v roku 1811 v Darmstadte, nechal si podrobne predviesť nuansy klarinetovej hry a ešte v tom istom roku pre Bärmanna napísal Koncert pre klarinet a orchester č. 1 f mol, op. 73, pohodové a melodicky invenčné trojčasťové dielo, ktoré jej dodnes profilovou súčasťou základného koncertného repertoáru pre klarinet. Sonátová forma Allegra (1. časť) je stvárnená s romantickou voľnosťou: hlavná téma sa uvádza iba v orchestri a klarinet do diania vstupuje až druhou témou. Nízkym registrom sólového nástroja Weber efektne operuje v Adagie (2. časť); kontrast prinášajú pasážové figurácie stredného úseku. Finále je tradične okázalé Rondo.

–––––
Bibliografický údaj: ARCHÍV SF: Text ku koncertu 24. 9. 2020, in: Slovenská filharmónia, Mimoriadne koncerty, cyklus M, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

  Životopisy

JOZEF ELIÁŠ

je absolventom Konzervatória v Bratislave (1990 – 1995), kde študoval v triede Petra Drličku. V štúdiu hry na klarinete pokračoval na VŠMU v Bratislave (1995 – 2000) u Jozefa Luptáčika. V rokoch 2011 – 2016 realizoval doktorandské štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici u Alexandra Stepanova. Absolvoval majstrovské kurzy u Jiřího Hlaváča v rámci Letnej akadémie v Semmeringu. Od roku 1996 zastával post 2. klarinetistu a basklarinetistu v Slovenskej filharmónii, kde od roku 2008 pôsobí ako 1. klarinetista. Od roku 2001 je pedagógom na bratislavskom Konzervatóriu. V rokoch 2011 – 2013 pedagogicky pôsobil aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Spolupracoval s Metropolitným orchestrom Bratislava, Orchestrom Bruna Waltera, orchestrom Opery Slovenského národného divadla, Cappellou Istropolitanou, Slovenským komorným orchestrom, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Českým národným symfonickým orchestrom a i. Ako sólista sa predstavil so Štátnou filharmóniou Košice, Štátnym komorným orchestrom Žilina, Slovenským komorným orchestrom, Moyzesovým kvartetom. Spolupracoval tiež s komornými zoskupeniami ako Quasars Ensemble, Melos-Étos Ensemble, Una Anima, Societa Rigata, Slovenským dychovým kvintetom, Mucha Quartet, Slovenským kvartetom, Bratislavským klarinetovým kvartetom. V roku 2008 získal ocenenie Zlatá nota Slovenskej sporiteľne.


DANIEL RAISKIN

„Daniel Raiskin je celkom jednoznačne hudobník s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; azda je ďalším príkladom posledného veľkého daru starého Sovietskeho zväzu s prísnosťou a dôkladnosťou jeho dirigentskej školy.“ (Gramophone)

Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu.

Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.

Angažmány v sezóne 2020/2021 zahŕňajú hosťovania s orchestrami ako Islandský symfonický orchester, Janáčkova filharmónia Ostrava, Sinfonia Varsovia a Württemberská filharmónia Reutlingen. Ďalej bude debutovať s Varšavskou filharmóniou a opätovne vystúpi s Hong Kong Sinfonietta a Stuttgartskými filharmonikmi. S Winnipeg Symphony Orchestra bude účinkovať na turné po Japonsku a Európe, okrem iného v sálach Concertgebouw v Amsterdame, De Doelen v Rotterdame a De Singel v Antverpách.

Daniel Raisikin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent v Orquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).

Jeho pravidelné hosťovské angažmány zahŕňajú Aténsky štátny orchester, Kodanskú filharmóniu, Düsseldorfských symfonikov, Islandský symfonický orchester, Japan Century Symphony Orchestra, Symfonický orchester Malmö, Orchester Mariinského divadla, Moskovskú filharmóniu, Mozarteumorchester Salzburg, Národný symfonický orchester Taiwan, NDR Radiophilharmonie Hannover, NFM Vroclavskú filharmóniu, Belgický národný orchester, Národný orchester Lyon, Národný symfonický orchester Mexika, Filharmóniu Osaka, Residentie Orkest, San Antonio Symphony, Petrohradskú filharmóniu, Švédsky komorný orchester a Tonkünstler-Orchester. Jeho angažmány v operných produkciách zahŕňajú Carmen, Šostakovičov Nos a Mozartovho Dona Giovanniho. Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, na Islande, v Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike.

Medzi popredných sólistov, s ktorými Raiskin spolupracuje, patria napr. Emanuel Ax, Renée Fleming, Nelson Freire, Martin Fröst, Alban Gerhardt, Vadim Gluzman, Natalia Gutman, Kari Kriikku, Simone Lamsma, Lang Lang, François Leleux, Jan Lisiecki, Alexei Lubimov, Tatjana Masurenko, Albrecht Mayer, Daniel Müller-Schott, Olli Mustonen, Steven Osborne, Julian Rachlin, Benjamin Schmid, Julian Steckel, Anna Vinnitskaya a Alexei Volodin.

V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s Julianom Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií Louisa Glassa a cyklus všetkých koncertov a rapsódií Arama Chačaturjana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami Alexandra Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings).


SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume. Od sezóny 2017/2018 prevzal šéfdirigentskú taktovku James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujíma Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian. Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie. V sezóne 2020/2021 Slovenská filharmónia okrem domácej scény vystúpi vo viedenskom Musikvereine s dirigentom Leošom Svárovským a sólistkou Sophiou Jaffé, v Koncertnej sieni Akadémie F. Liszta v Budapešti s dirigentom Gáborom Kálim a pod vedením dirigenta Stefana Vladara spoločne so Slovenským filharmonickým zborom v rakúskom Neubergu an der Mürz. Plánované turné orchestra SF do Južnej Kórey a Japonska, ktoré sa mali uskutočniť v priebehu tejto sezóny, sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.

[ 2. časť – 00:49:17 ] [ 2nd part – 00:49:17 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu – 2. časť

Piotr Iľjič Čajkovskij býva niekedy označovaný za ruského aristokrata s francúzskou výchovou. Čajkovskij vstúpil do ruskej hudby v období, keď nadvláda talianskej hudby (ktorá ovplyvnila tvorbu Glinku) bola už na ústupe. Preto výraznejšie nezasiahla formovanie jeho skladateľskej poetiky. Hoci sa nebránil láske a obdivu k Schumannovi a Mendelssohnovi, obľuboval aj tvorbu svojich francúzskych súčasníkov – Ch. Gounoda, G. Bizeta a L. Delibesa. Čajkovskij bol pozorný a citlivý voči svetu za hranicami Ruska, no charakterom svojich tém, členením fráz a rytmickou fyziognómiou svojho diela zostal hlboko národným. Vedomý si potreby solídnej kompozičnej techniky a profesionálneho vzdelania sa popri nudnom úradničení na ministerstve spravodlivosti s vervou pustil do štúdia hudby. Napriek tomu, že ho učiteľ klavíra ubezpečoval o nedostatku nadania pre profesionálnu dráhu hudobníka, húževnatý mladík sa zapísal do Ruskej hudobnej spoločnosti v St. Peterburgu, ktorá sa onedlho premenila na konzervatórium. Psychicky i fyzické náročné roky simultánneho úradničenia a intenzívneho štúdia nakoniec vyústili do rozhodnutia profesionálne sa venovať hudbe. Na konzervatóriu v St. Peterburgu v tom čase pevnou rukou vládol Anton Rubinštejn, pod vedením ktorého Čajkovskij roku 1865 úspešne zavŕšil svoje štúdiá. S riaditeľským odporučením na začiatku nasledujúceho roka odcestoval do Moskvy, kde sa stal pedagógom na novozriadenom konzervatóriu (ktoré viedol Rubinštejnov nemenej činorodý a slávny brat Nikolaj). Hoci prvé skladby nepriniesli vytúžený úspech, ich autor húževnato pracoval ďalej. Jeho túžbu neobmedzene tvoriť však brzdila nielen vysiľujúca a nezáživná pedagogická činnosť, ale i dosť podstatný ekonomický problém – nedostatok financií. Zásadný zlom v živote Piotra I. Čajkovského nastal v roku 1876, keď sa o materiálnych problémoch mladého talentovaného umelca dozvedela bohatá vdova a mecenáška umenia Nadežda Filaretovna von Meck. Finančné problémy sa ako mávnutím čarovného prútika stratili. Vďaka tomuto podivnému priateľstvu sa Čajkovskij mohol naplno oddať jedinému zmyslu svojho života – skladateľskej tvorbe. V prílive umeleckých síl a v šťastných inšpiračných chvíľach skomponoval diela, ktoré oplývajú bohatou invenciou a dokonalou kompozičnou technikou.

Symfónia č. 4 f mol, op. 36 i súbežne vznikajúca opera Eugen Onegin znamenajú v tvorivom vývoji skladateľa novú etapu – etapu zrelosti a tvorivej samostatnosti. Náčrtky symfónie sú datované už v máji 1877, symfónia ako celok bola zavŕšená koncom roka. Nie náhodne, poznajúc životné peripetie Čajkovského, v tomto diele zaznieva myšlienka túžby človeka po šťastí, myšlienka osudovosti. Hoci symfónia nie je programovým dielom, predsa však „je vernou ozvenou“ všetkého, čo v predchádzajúcich rokoch prežil. Hudobne v nej zobrazil vlastné myšlienky a úvahy o zmysle života, i o vzťahu k národu. V hudobných predstavách nesmiernej hĺbky Čajkovskij zachytil boj človeka s osudom. Hoci nepovažoval za možné prerozprávať obsah symfonického diela, na žiadosť svojej dlhoročnej mecenášky Nadeždy von Mekk sa v liste vyjadril o hlavnej téme štvrtej symfónie: „Introdukcia je zrnom celej symfónie, nepochybne jej hlavnou myšlienkou […] Je to fátum, osudová sila, ktorá bráni úsiliu o šťastie dôjsť do cieľa a žiarlivo striehne, aby šťastie a pokoj neboli úplné a neskalené, ktorá ako Damoklov meč visí nad hlavou a úporne bez prestania otravuje dušu. Je neporaziteľná… a tak celý život je nepretržitým striedaním ťažkej skutočnosti s rýchlo sa míňajúcimi vidinami a snami o šťastí.“ Druhá časť symfónie (Andantino in modo di Canzone) je naplnená „melancholickým citom“, ktorému človek prepadne v záplave spomienok na dávno minulé okamihy: „Boli minúty radosti, kedy mladá krv kypela a život uspokojoval. Boli i ťažké okamihy, nenahraditeľné straty. Všetko je kdesi ďaleko…“. Tretia časť (Scherzo. Pizzicato ostinato. Allegro) sa svojím charakterom vzďaľuje od dramatickej i melancholickej atmosféry prvých dvoch častí: tvoria ju akési arabesky, hudobné obrázky „pouličných pesničiek podnapitých sedliakov“ či vojenskej mašinérie. Vo Finále symfónie pred poslucháčom, ako možné útočisko, vyrastá obraz ľudovej slávnosti: „Keď sám v sebe nenachádzaš motív radosti, pozri sa na ostatných ľudí, choď medzi ľud, pozeraj sa, ako sa dokáže veseliť.“ V Symfónii č. 4 f mol op. 36 Čajkovskij s geniálnym majstrovstvom odhaľuje vnútorný duševný svet človeka hľadajúceho šťastie a potvrdzuje základnú ideu niektorých jeho predchádzajúcich symfonických diel: jedinečnou silou, ku ktorej sa človek v najťažších chvíľach svojho života obracia, je ľud. Premiéra symfónie zaznela 10. februára 1878 pod vedením Nikolaja G. Rubinštejna v symfonickom združení moskovskej odbočky Ruského hudobného spolku.

–––––
Bibliografický údaj: ARCHÍV SF: Text ku koncertu 24. 9. 2020, in: Slovenská filharmónia, Mimoriadne koncerty, cyklus M, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

  Životopisy

JOZEF ELIÁŠ

je absolventom Konzervatória v Bratislave (1990 – 1995), kde študoval v triede Petra Drličku. V štúdiu hry na klarinete pokračoval na VŠMU v Bratislave (1995 – 2000) u Jozefa Luptáčika. V rokoch 2011 – 2016 realizoval doktorandské štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici u Alexandra Stepanova. Absolvoval majstrovské kurzy u Jiřího Hlaváča v rámci Letnej akadémie v Semmeringu. Od roku 1996 zastával post 2. klarinetistu a basklarinetistu v Slovenskej filharmónii, kde od roku 2008 pôsobí ako 1. klarinetista. Od roku 2001 je pedagógom na bratislavskom Konzervatóriu. V rokoch 2011 – 2013 pedagogicky pôsobil aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Spolupracoval s Metropolitným orchestrom Bratislava, Orchestrom Bruna Waltera, orchestrom Opery Slovenského národného divadla, Cappellou Istropolitanou, Slovenským komorným orchestrom, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Českým národným symfonickým orchestrom a i. Ako sólista sa predstavil so Štátnou filharmóniou Košice, Štátnym komorným orchestrom Žilina, Slovenským komorným orchestrom, Moyzesovým kvartetom. Spolupracoval tiež s komornými zoskupeniami ako Quasars Ensemble, Melos-Étos Ensemble, Una Anima, Societa Rigata, Slovenským dychovým kvintetom, Mucha Quartet, Slovenským kvartetom, Bratislavským klarinetovým kvartetom. V roku 2008 získal ocenenie Zlatá nota Slovenskej sporiteľne.


DANIEL RAISKIN

„Daniel Raiskin je celkom jednoznačne hudobník s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; azda je ďalším príkladom posledného veľkého daru starého Sovietskeho zväzu s prísnosťou a dôkladnosťou jeho dirigentskej školy.“ (Gramophone)

Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu.

Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.

Angažmány v sezóne 2020/2021 zahŕňajú hosťovania s orchestrami ako Islandský symfonický orchester, Janáčkova filharmónia Ostrava, Sinfonia Varsovia a Württemberská filharmónia Reutlingen. Ďalej bude debutovať s Varšavskou filharmóniou a opätovne vystúpi s Hong Kong Sinfonietta a Stuttgartskými filharmonikmi. S Winnipeg Symphony Orchestra bude účinkovať na turné po Japonsku a Európe, okrem iného v sálach Concertgebouw v Amsterdame, De Doelen v Rotterdame a De Singel v Antverpách.

Daniel Raisikin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent v Orquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).

Jeho pravidelné hosťovské angažmány zahŕňajú Aténsky štátny orchester, Kodanskú filharmóniu, Düsseldorfských symfonikov, Islandský symfonický orchester, Japan Century Symphony Orchestra, Symfonický orchester Malmö, Orchester Mariinského divadla, Moskovskú filharmóniu, Mozarteumorchester Salzburg, Národný symfonický orchester Taiwan, NDR Radiophilharmonie Hannover, NFM Vroclavskú filharmóniu, Belgický národný orchester, Národný orchester Lyon, Národný symfonický orchester Mexika, Filharmóniu Osaka, Residentie Orkest, San Antonio Symphony, Petrohradskú filharmóniu, Švédsky komorný orchester a Tonkünstler-Orchester. Jeho angažmány v operných produkciách zahŕňajú Carmen, Šostakovičov Nos a Mozartovho Dona Giovanniho. Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, na Islande, v Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike.

Medzi popredných sólistov, s ktorými Raiskin spolupracuje, patria napr. Emanuel Ax, Renée Fleming, Nelson Freire, Martin Fröst, Alban Gerhardt, Vadim Gluzman, Natalia Gutman, Kari Kriikku, Simone Lamsma, Lang Lang, François Leleux, Jan Lisiecki, Alexei Lubimov, Tatjana Masurenko, Albrecht Mayer, Daniel Müller-Schott, Olli Mustonen, Steven Osborne, Julian Rachlin, Benjamin Schmid, Julian Steckel, Anna Vinnitskaya a Alexei Volodin.

V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s Julianom Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií Louisa Glassa a cyklus všetkých koncertov a rapsódií Arama Chačaturjana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami Alexandra Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings).


SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume. Od sezóny 2017/2018 prevzal šéfdirigentskú taktovku James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujíma Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian. Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie. V sezóne 2020/2021 Slovenská filharmónia okrem domácej scény vystúpi vo viedenskom Musikvereine s dirigentom Leošom Svárovským a sólistkou Sophiou Jaffé, v Koncertnej sieni Akadémie F. Liszta v Budapešti s dirigentom Gáborom Kálim a pod vedením dirigenta Stefana Vladara spoločne so Slovenským filharmonickým zborom v rakúskom Neubergu an der Mürz. Plánované turné orchestra SF do Južnej Kórey a Japonska, ktoré sa mali uskutočniť v priebehu tejto sezóny, sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.

0 Páči sa Likes

Bella / Weber / Čajkovskij

Štvrtok 24. 9. 2020, 19.00 h
M – Mimoriadne koncerty, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


  • VideozáznamVideorecording
  • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2020A Slovak Philharmonic Production © 2020
  • Bella / Weber / Čajkovskij
  • Bella / Weber / Čajkovskij