Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 1. časť – 01:09:11 ] [ 1st part – 01:09:11 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Jana Majerová ]

Johannes Brahms (1833 – 1897) patrí medzi najvýznamnejšie skladateľské osobnosti 19. storočia. Spolu s Bachom a Beethovenom je dokonca reprezentantom jedného z tzv. „troch veľkých B“ nemeckej klasickej hudby. Ako mnoho geniálnych osobností, bol aj on plný protikladov: niekedy vedel byť láskavý, veľkorysý, spoločenský, distingvovaný umelec s patričnou dôstojnosťou, inokedy bol viac zdržanlivý, mlčanlivý, uzavretý a niekedy aj mrzutý či nepríjemný. V každom prípade bol veľmi citlivý. Medzi jeho najbližších priateľov patrili iní význační umelci – najmä Robert Schumann s manželkou Clarou, poprednou klaviristkou, husľový virtuóz Joseph Joachim, či dirigent Hans von Bülow, ktorý patril k veľkým propagátorom Brahmsovej hudby.

Ako skladateľ nadväzoval Brahms na tradíciu európskej hudby a skomponoval majstrovské diela v oblasti symfonickej, komornej, zborovej i piesňovej tvorby. Často sa vyzdvihuje jeho výnimočné variačné majstrovstvo (napr. posledná časť Symfónie č. 4 e mol, op. 98, alebo orchestrálne Variácie na Haydnovu tému, op. 56, ktoré existujú aj vo verzii pre dva klavíry). Veľmi dôležitou súčasťou jeho tvorby sú i diela pre klavír. Komponovanie klavírnych skladieb predstavovalo pre Brahmsa možnosť, naplno sa hudobne vyjadriť – ako klavírny virtuóz totiž nástroju dokonale rozumel. Je autorom rozmernejších diel (dva klavírne koncerty, tri klavírne sonáty, niekoľko variácií), ako aj viacerých cyklov kratších charakteristických skladieb (napr. Štyri balady, op. 10; Dve rapsódie, op. 79; Sedem fantázií, op. 116; Tri intermezzá, op. 117; Štyri klavírne skladby, op. 119 a pod.)

Šesť klavírnych skladieb, op. 118 zložil Brahms v roku 1893 v idylickom prostredí kúpeľného mestečka Bad Ischl ležiacom v malebnej rakúskej oblasti Salzkammergut, kam sa v letných mesiacoch skladateľ pravidelne od roku 1889 utiekal pred zhonom veľkomestského života vo Viedni. Cyklus venovaný Clare Schumannovej obsahuje štyri intermezzá, baladu a romancu. Spolu s klavírnymi opusmi 116, 117 a 119 je považovaný za najintímnejšiu spoveď skladateľa – akýsi protipól k Brahmsovým impozantným symfóniám. Sám autor označoval svoje posledné štyri klavírne opusy 116 – 119 ako „uspávanky svojho žiaľu“. Pre šesť obsahovo i výrazovo koncentrovaných skladieb Opusu 118 je charakteristická forma ABA (okrem prvého Intermezza a mol), využívanie nízkych registrov nástroja, motivická hustota, uplatnenie polyfonických prvkov ako imitácia či inverzia i obdivuhodne vedené vnútorné protihlasy. Opus 118 je emočne extrémne vypäté dielo, v ktorom sa melanchólia, nostalgia, rozjímavosť, nežnosť striedajú s pocitmi náhleho odhodlania, naliehavosti, prudkého vzmachu či dokonca heroickosti.

Brahmsov len o niečo mladší ruský rovesník Modest Petrovič Musorgskij (1839 – 1881) bol členom tzv. Mocnej hŕstky – skupiny piatich skladateľov, ktorí sa snažili presadzovať národné prvky v ruskej hudbe. Názov skupiny prvýkrát použil v roku 1867 význačný kritik umenia Vladimir Stasov, ktorý sa s ideami jej členov stotožňoval. Azda najmimoriadnejším zjavom Mocnej hŕstky bol práve Musorgskij. Podľa súčasníkov bola jeho osobnosť taká neobvyklá, že keď ho raz človek stretol, bolo nemožné naňho zabudnúť. Bol záhadný, nanajvýš svojský a mal zmysel pre humor, ktorý adresoval neraz i na svoju osobu. Neznášal každý druh rutiny, banality, obyčajnosti. Zo začiatku sa prejavoval ako elegantný muž s aristokratickými spôsobmi, no neskôr sa z neho kvôli ťažkému alkoholizmu stal podivín, ktorého prepadávali prudké výbuchy hnevu, a ktorý sa vedel správať arogantne dokonca i k svojim najlepším priateľom.

Ako skladateľ sám seba považoval za realistu, ktorý chcel zobraziť život v celej jeho pravdivosti a dušu človeka vykresliť v celej jej hĺbke. Napriek tomu, že mu chýbalo klasické hudobné vzdelanie (otec vyžadoval, aby vyštudoval vojenskú školu), prekypoval originálnymi (nielen) hudobnými nápadmi. Svoje obzory si hltavo rozširoval v rôznych oblastiach – sledoval literárne novinky, zaujímal sa o filozofiu, históriu, prírodné vedy, astronómiu i teológiu. Jeho diela vznikali pri klavíri. Do nôt zapisoval skladbu až vtedy, keď o nej mal ucelenú predstavu, s minimálnym počtom opráv. Musorgskij je autorom viacerých známych opier (Boris Godunov, Chovanščina a ď.), orchestrálnych diel (sugestívna fantázia Noc na Lysej hore) a mnohých podmanivých piesní a piesňových cyklov. Vytvoril tiež niekoľko skladieb pre klavír, z ktorých väčšina však stojí v tieni jeho kultového cyklu Obrázky z výstavy. Tento cyklus totiž patrí k najznámejším dielam klasickej hudby vôbec, a to nielen v originálnej verzii skomponovanej ako suita pre klavír, ale i v orchestrálnej inštrumentácii Mauricea Ravela z roku 1922 (o inštrumentáciu diela sa pokúšali viacerí skladatelia, vrátane slovenského autora Petra Breinera, no Ravelova verzia ostáva stále najobľúbenejšou). Musorgskij dielo napísal za veľmi krátky čas v priebehu júna 1874 pod dojmom posmrtnej výstavy návrhov, akvarelov a kresieb Viktora Alexandroviča Hartmana, ruského maliara, architekta a skladateľovho priateľa. Musorgskij svoje Obrázky z výstavy venoval Stasovovi, ktorý sa zasadil o usporiadanie výstavy. Suita zahŕňa desať výrazovo kontrastných skladieb, ktoré sú inšpirované konkrétnymi Hartmanovými dielami. Musorgskij ich popretkával niekoľkými intermezzami – tzv. „Promenádami“, ako ich sám nazval. Tie nemajú svoj výtvarný predobraz, ale zachycujú skladateľove pocity, keď vstupoval na výstavu, či keď kráčal od jedného obrazu k ďalšiemu, alebo vyjadrujú autorove rozpoloženie po zhliadnutí určitého Hartmanovho výtvarného diela. Musorgskij v autografe napísal názvy jednotlivých skladieb v rôznych jazykoch, čo pravdepodobne korešponduje s miestom vzniku výtvarných prác – mnohé z nich totiž Hartman vytvoril na cestách po krajinách ako Taliansko, Francúzsko, Poľsko a ď. Na obrazoch, ktoré Musorgského priamo inšpirovali k napísaniu jednotlivých skladieb, sú znázornené výjavy ako groteskný luskáčik s veľkými ústami (1), stredoveký hrad, pred ktorým spieva trubadúr svoju pieseň (2), hra a hádka detí v parížskom zámockom parku Tuileries (3), druh poľského voza ťahaného volmi (4), scéna z baletu Trilby interpretovaná detskými tanečníkmi v kostýmoch v tvare vaječnej škrupiny (5), bohatý a chudobný Žid (6), ruch a vrava na trhu v Limoges (7), tajomné katakomby pod Parížom (8), návrh hodín v tvare ježibabinho domčeka na stračej nôžke (9), architektonický návrh bohatierskej brány v Kyjeve so zvonicou a kupolou v tvare obrovskej prilby (10). Musorgského skladby však nie sú len akýmsi prvoplánovým hudobným popisom toho, čo videl na Hartmanových dielach. Vystihujú skôr vnútornú podstatu zobrazovaného, charakter postáv, atmosféru, alebo to, čo sa vyjavilo v skladateľovej imaginácii po zhliadnutí obrazu. Charakter jednotlivých skladieb siaha od radosti, roztopašnosti, vtipu, cez tajomno, záhadnosť, až ku grandióznym záverečným častiam Baba Jaga a Veľká brána Kyjevská, pri ktorých behá až mráz po chrbte. Dielo je tak expresívne, že podľa svedectva Alexandra Borodina, jedného z ďalších skladateľov Mocnej hŕstky, ostalo po privátnej premiére diela s Musorgským za klavírom niekoľko kladiviek nástroja nenapraviteľne zničených.

Jana Majerová

–––––
Bibliografický údaj: MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertu 16. 6. 2020, in: Slovenská filharmónia, Koncerty s publikom, 71. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

  Životopisy

MATEJ ARENDÁRIK

je jedným z najvýraznejších talentov mladej generácie slovenských klaviristov. Hrať začal na ZUŠ v Banskej Bystrici pod vedením Evy Beňovej-Tatárovej. V štúdiu pokračoval na Konzervatóriu v Žiline v triede Dariny Švárnej a na AMU v Prahe v triede Mariana Lapšanského. Je absolútnym víťazom Súťaže študentov slovenských konzervatórií a laureátom medzinárodných súťaží Pražská jar, European Union Piano Competition, Medzinárodnej súťaže Leoša Janáčka, Medzinárodnej klavírnej súťaže Johanna Nepomuka Hummela a Concorso pianistico internazionale „Giuliano Pecar“ v talianskej Gorizii.

Svoje interpretačné umenie si zdokonaľoval ako aktívny účastník majstrovských kurzov u umelcov ako Mikhail Voskresensky, Robert Roux, Piotr Paleczny, Eugen Indjic, Diane Andersen, Boris Berman, Peter Eicher, Eugene Pridonoff a ď. Ako sólista debutoval v roku 1998 so Chopinovým Klavírnym koncertom e mol v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie. Odvtedy vystúpil v mnohých prestížnych sálach ako napr. Concertgebouw Amsterdam, Stadthalle v Bayreuthe, Forbidden City Concert Hall v Pekingu, Southbank Centre v Londýne, Palacio de Congresos de Zaragoza, Rudolfinum a Smetanova sieň v Prahe, či Besední dům v Brne. Koncertoval na významných hudobných festivaloch ako Beethovenfest v Saint-Étienne, Pražská jar, Bratislavské hudobné slávnosti, World of Jewish Music London, Stredoeurópsky festival koncertného umenia Žilina, Festival klasickej hudby Afyon v Turecku, Svatováclavský hudební festival, či v rámci cyklu New Masters on Tour v Holandsku.

Spolupracuje s poprednými slovenskými a českými orchestrami ako Slovenská filharmónia, Symfonický orchester Českého rozhlasu, Plzenská filharmónia, Filharmónia Brno, Janáčkova filharmónia Ostrava, Slovenský komorný orchester, Štátny komorný orchester Žilina, Štátna filharmónia Košice pod vedením dirigentov ako Andrés Orozco Estrada, José Ferreira Lobo, László Kovács, Leoš Svárovský, Petr Vronský, Oliver Dohnányi, Rastislav Štúr, Theodore Kuchar, Mario Košik, Petr Altrichter a ď. Ako komorný hráč spolupracoval s Talichovým kvartetom a Suchoňovým kvintetom. Vytvoril množstvo nahrávok pre Slovenský a Český rozhlas, spolupracuje so Slovenskou a Českou televíziou. Jeho profilové CD (Zeljenka, Suchoň, Janáček, Brahms, Liszt) vydalo vydavateľstvo Diskant.

–––––
Bibliografický údaj: MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertu 16. 6. 2020, in: Slovenská filharmónia, Koncerty s publikom, 71. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

0 Páči sa Likes

Koncert s publikom II / Arendárik

Utorok 16. 6. 2020, 19.00 h
KSP – Koncerty s publikom, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Popredný slovenský klavirista mladšej generácie Matej Arendárik sa na druhom Koncerte s publikom zhostí interpretácie dvoch slávnych diel klavírnej literatúry. Arendárik vyštudoval AMU v Prahe pod vedením Mariana Lapšanského a absolvoval majstrovské kurzy s renomovanými umelcami ako napr. Mikhail Voskresensky, Eugen Indjic či Boris Berman. Je laureátom niekoľkých medzinárodných súťaží, vrátane Medzinárodnej klavírnej súťaže Johanna Nepomuka Hummela. Koncertoval v prestížnych sálach ako Concertgebouw Amsterdam, Southbank Centre v Londýne a pražské Rudolfinum a účinkoval na festivaloch ako Pražská jar či Bratislavské hudobné slávnosti.

Najväčšie penzum klavírnych skladieb skomponoval Johannes Brahms (1833–1897) v 50. a 90. rokoch 19. storočia. Šesť klavírnych skladieb, op. 118 zložil v roku 1893 v idylickom prostredí Bad Ischlu, kam sa v letných mesiacoch pravidelne od roku 1889 utiekal pred zhonom veľkomestského života vo Viedni. Cyklus venovaný Clare Schumannovej obsahuje štyri intermezzá, baladu a romancu a spolu s klavírnymi opusmi 116, 117 a 119 je považovaný za najintímnejšiu spoveď skladateľa – akýsi protipól k Brahmsovým impozantným symfóniám. Opus 118 je emočne extrémne vypäté dielo, v ktorom sa melanchólia, nostalgia, rozjímavosť striedajú s pocitmi náhleho odhodlania, naliehavosti či prudkého vzmachu.
Cyklus Obrázky z výstavy (1874) Brahmsovho len o niečo mladšieho rovesníka Modesta Petroviča Musorgského patrí k najznámejším dielam klasickej hudby vôbec, a to nielen v originálnej verzii pre klavír, ale i v orchestrálnej inštrumentácii Mauricea Ravela. Musorgskij dielo napísal pod dojmom posmrtnej výstavy Viktora Alexandroviča Hartmana, ruského maliara, architekta a skladateľovho priateľa. Cyklus zahŕňa desať výrazovo kontrastných skladieb, ktoré sú popretkávané niekoľkými intermezzami – „Promenádami“, ako ich autor nazval. Charakter jednotlivých skladieb siaha od radosti, roztopašnosti, vtipu, cez tajomno, záhadnosť, až ku grandióznym záverečným častiam Baba Jaga a Veľká brána kyjevská, pri ktorých behá až mráz po chrbte.


  • VideozáznamVideorecording
  • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, réžiavideo producer, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production, technická spoluprácaIT supervisor
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2020A Slovak Philharmonic Production © 2020
  • Koncert s publikom II / Arendárik