Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 1. časť – 00:55:02 ] [ 1st part – 00:55:02 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Markéta Štefková ]

Za čias života Johanna Sebastiana Bacha bola toccata (od talianskeho toccare, dotýkať sa), v ktorej sa virtuózne pasáže striedajú s recitatívnymi úsekmi a fugatami, jednou z najobľúbenejších hudobných foriem pre klávesové nástroje. Prvé toccaty sa zrodili v talianskej renesancii a postupne sa rozširovali do severnej Európy. Bachove toccaty sú komplexné, pianisticky „prepracované“ diela vo voľnom, kvázi-improvizačnom štýle a na interpreta kladú mimoriadne vysoké nároky. V poradí siedma a posledná Toccata D dur, BWV 912 (1708) je najobľúbenejšou zo všetkých a vyznačuje sa až „divadelnými“ efektmi.

Ludwig van Beethoven bol majstrom variačných foriem, ktoré tvoria významnú súčasť jeho symfónií, klavírnych sonát a sláčikových kvartet. Okrem toho písal tak ako Haydn či Mozart samostatné variačné cykly, v ktorých sa od tzv. „ornamentálnych“ prepracoval k tzv. „charakteristickým“ variáciám, ktorých predmetom je niektorá z charakteristických zložiek (melodická, harmonická, rytmická) ba až abstraktné princípy témy. 32 variácií c mol, WoO 80 (1806) je jednou zo skladieb, kde Beethoven variačný cyklus privádza k dokonalosti (počet 32 bol za Beethovenových čias rekordom, ktorý skladateľ samotný ešte prekonal vo Variáciách na Diabelliho tému, ktorých je 33). Brahmsovi, ktorý mimoriadne rád interpretoval toto dielo, zrejme slúžilo ako predobraz jeho slávnej ciaccony, ktorá tvorí veľkolepé Finále jeho Štvrtej symfónie.

Aj formu klavírnych sonát obdobia klasicizmu priviedol Beethoven k dokonalosti. Hans von Bülow ich nazval „Novým zákonom“ klavírnej hry („Starý zákon“ predstavuje Bachov Temperovaný klavír). Sonátu Es dur „Les Adieux“, op. 81a (1809), venovanú arcivojvodovi Rudolfovi, ktorý bol Beethovenovým mecenášom a žiakom, zložil skladateľ pri príležitosti Rudolfovho dočasného odchodu z Viedne. Jednotlivým častiam dal Beethoven názvy Das Lebewohl (Rozlúčenie), Abwesenheit (Neprítomnosť) a Das Wiedersehen (Opätovné stretnutie). Prvú časť otvára motív „Le-be-wohl“ ktorého názov Beethoven samotný vpísal nad sled troch klesajúcich sekúnd na začiatku 1. časti, sprevádzaných 2. hlasom, evokujúc tak tzv. „kvinty lesných rohov“. Skladba je jedinečnou ukážkou Beethovenovho kompozičného majstrovstva a jeho idey tzv. „monotematizmu“, nakoľko tento motív sa stáva inšpiračným východiskom všetkých troch častí diela. Sonáta sa preslávila pod názvom „Les Adieux“ ako francúzskou alternatívou nemeckého Lebewohl, ktorú vydavateľstvo Breitkopf doplnilo bez skladateľovho vedomia. Beethoven protestoval: nemecké Lebewohl totiž znamená niečo úplne iné než francúzske Les Adieux: pokiaľ to prvé hovoríme vrúcnym tónom jednotlivcovi, používa sa to druhé pri rozlúčke významnej osobnosti s celým zhromaždením, ba mestom. Situácia je o to paradoxnejšia, že Beethovenov motív vychádzajúci z prirodzenej dikcie nemeckého slova sa pre romantikov stal hudobným symbolom rozlúčky.

Protipólom kompozične prepracovaných a prísne štrukturálnych kompozícií nemeckých autorov je výber z Debussyho diel. Francúzska hudba vždy vynikala a fascinovala príklonom k zvukomaľbe a farebnosti. Debussy vo svojej tvorbe revoltoval proti nemeckej hudbe ako „hudbe pre oči“ (Augenmusik); hudba nemusí byť krásna na papieri, ale pre zmysly. Najvýdatnejším zdrojom inšpirácie boli pre neho scenérie odohrávajúce sa vo voľnej prírode, ako o tom svedčia už aj názvy skladieb ako Odblesky na vode (1905), Čo videl západný vietor (1910) či Svit luny (1905).

Odblesky na vode sú 1. časťou 1. zošitu cyklu Obrazy. Debussyho zámerom bolo vytvoriť diela sugerujúce nejakú scenériu bez toho, aby bola hudba koncipovaná ako lineárny proces nasmerovaný na „vrchol“ smerom k záveru skladby, čo súvisí s tzv. „teleologickou“ koncepciou hudobného času v európskej klasickej a romantickej hudbe, ktorej priekopníkom bol Beethoven. Hudobné obrazy mora a vody, ktoré evokujú odrážanie sa svetelných lúčov na pokojnej vodnej hladine, striedajúce sa s pasážami evokujúcimi pohyby a vzdúvanie vĺn až k obrazom prudko rozbúreného mora slúžili Debussymu ako inšpirácia nespočetnekrát. Prelúdium Čo videl západný vietor, v poradí siedme z 1. knihy, má v Debussyho slávnom cykle špecifické postavenie: predchádza mu prelúdium Stopy v snehu, evokujúce pocity smútku a izolácie a nasleduje ho prelúdium Dievča s vlasmi ako ľan evokujúce ženský pôvab a nežnosť. Tieto technicky najjednoduchšie, ale emblematické prelúdiá obklopujú technicky najnáročnejšiu skladbu celého cyklu Čo videl západný vietor, obraz prírody zmietajúcej sa v rozbúrených a rozzúrených živloch.

V závere koncertu ustúpi klavírna virtuozita magicky očarujúcej vízii nočného sveta: Svit luny, skladba inšpirovaná rovnomennou básňou Paula Verlaina, je síce súčasťou Bergamskej suity, preslávila sa však ako samostatné dielo, existujúce v desiatkach najrozmanitejších transkripcií, ktoré sa stalo súčasťou „zlatého fondu“ hudobnej literatúry a ktoré pozná každý laik hneď po pár tónoch…

Markéta Štefková

–––––
Bibliografický údaj: ŠTEFKOVÁ, Markéta: Text ku koncertu 26. 5. 2020, in: Slovenská filharmónia, Koncerty bez publika, 71. koncertná sezóna, Brstislava, Slovenská filharmónia 2020

  Životopisy

Miki Skuta

Miki Skuta je slovenským hudobníkom, ktorý sa na najvyššej úrovni a s najväčšou ľahkosťou pohybuje v oblasti klasickej hudby, džezu a takisto v oblasti popu.

Ako koncertný klavirista dosiahol významné medzinárodné úspechy. Jeho nahrávky Bachových skladieb získali to najvyššie hodnotenie v odbornom časopise BBC Music Magazine v Anglicku, jeho londýnske sólové koncerty v roku 2013 v koncertnej sále „Kings Place“ boli vypredané. Jeho nahrávka Goldbergových variácií sa na „iTunes -- Netherlands Classical Chart“ dostala podľa počtu stiahnutí na štrnáste miesto spomedzi všetkých klasických nahrávok. Bol pozvaný na festival najlepších klaviristov súčasnosti „The Piano“, ktorý sa konal v prestížnej koncertnej sále na Hudobnej Akadémii Franza Liszta v Budapešti, jeho sólové koncerty mali veľký ohlas aj v Salzburgu, v Paríži, v Cannes, ale takisto aj na Bratislavských hudobných slávnostiach.

Koncertoval so Slovenskou filharmóniou, so Slovenským komorným orchestrom, so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, s Bruckner Orchester Linz, die reihe -- Wien, OENM Salzburg, Janáčkovou filharmóniou Ostrava, Danubius Symphonic Orchestra Budapest, atď.

Ako džezový klavirista bol najaktívnejší v rokoch od 1995 až 2005. Za toto obdobie sa vypracoval na takú úroveň, že dostal pozvanie na spoluprácu v kapelách s Tomaszom Stankom, Didierom Lockwoodom, Wolfgangom Muthspielom, a na domácej scéne si zahral nespočetné množstvo koncertov s Oskarom Rózsom, Andrejom Šebanom, Martinom Valihorom, Jurajom Bartošom či Jurajom Griglákom. V rokoch 2006 až 2007 úzko spolupracoval s Paľom Hammelom, v tomto období mu aranžoval dve CD – „Kreditka srdca“ a „Hammel v Aréne“. V zahraničí spolupracoval s vynikajúcimi hudobníkmi obidvoch žánrov: Angelika Kirschlager, Benjamin Schmid, Bertl Mütter, Christian Muthspiel, Didier Lock wood, Attila Kaszás, Jiří Stivín, atď. V posledných rokoch sa popri klasickej hudbe venuje skôr čisto improvizovanej hudbe alebo komponovaniu.

Od roku 1993 jeho kompozície (džez, pop alebo súčasná hudba) zazneli v Rakúsku, v Nemecku, vo Švajčiarsku, vo Francúzsku, v Anglicku, v Holandsku, v Maďarsku, v Spojených štátoch amerických približne na stopäťdesiatich koncertoch. V roku 2005 dostal objednávku na napísanie husľového koncertu pre rakúskeho huslistu Benjamina Schmida. „Violinkonzert 2006“ bol premiérovaný v júni 2006 v Salzburgu a odvtedy zaznel na ďalších desiatich koncertoch.

Za svoje výnimočné interpretačné výkony doma i v zahraničí bol Miki Skuta vyznamenaný cenami Krištáľové krídlo, Cenou Frica Kafendu a bol nominovaný na Cenu Nadácie Tatra Banky a na cenu Radio Head. Nahral približne štyridsať CD pre slovenské, maďarské, nemecké či rakúske vydavateľstvá.

–––––
Bibliografický údaj: Text ku koncertu 26. 5. 2020, in: Slovenská filharmónia, Koncerty bez publika, 71. koncertná sezóna, Brstislava, Slovenská filharmónia 2020

0 Páči sa Likes

Koncert bez publika VII / Miki Skuta

Utorok 26. 5. 2020, 19.00 h
KBP – Koncerty bez publika, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Ako jeden z mála slovenských klaviristov sa Miki Skuta pohybuje na najvyššej úrovni a s najväčšou ľahkosťou nielen v oblasti klasickej hudby, ale aj džezu a popu a venuje sa aj kompozícii. Jeho nahrávka Bachových Goldbergových variácií sa na „iTunes – Netherlands Classical Chart“ dostala podľa počtu stiahnutí na štrnáste miesto spomedzi všetkých klasických nahrávok. Je držiteľom prestížneho ocenenia Krištáľové krídlo a nahral približne štyridsať CD pre slovenské, maďarské, nemecké či rakúske vydavateľstvá.

V rámci Koncertu bez publika 26. mája sa predstaví recitálom zloženým z hudby klasikov 18.–20. storočia. Na úvod odznie Toccata D dur, BWV 912 Johanna Sebastiana Bacha. Za jeho čias bola toccata (od talianskeho toccare, dotýkať sa) jednou z najobľúbenejších hudobných foriem pre klávesové nástroje s rapsodickou, kvázi-improvizačnou dikciou. Beethoven bol majstrom variačných foriem, ktoré tvoria významnú súčasť jeho cyklických inštrumentálnych útvarov ako symfónia, sonáta sláčikové kvarteto. 32 variácií c mol, WoO 80 je samostatnou skladbou, kde Beethoven variačný cyklus privádza takmer k dokonalosti. Brahmsovi, ktorý mimoriadne rád interpretoval toto dielo, slúžilo zrejme ako predobraz jeho slávnej ciaccony, ktorá tvorí veľkolepé Finále jeho Štvrtej symfónie. Aj formu klavírnych sonát priviedol Beethoven k dokonalosti, Hans von Bülow ich nazval „Novým zákonom“ klavírnej hry („Starý zákon“ predstavuje Bachov Temperovaný klavír). Sonáta Es dur „Les Adieux“, op. 81a („Na rozlúčku“) je jedným z Beethovenových „programových“ diel, predznamenávajúcich romantizmus.

Protipól prísnych štrukturálnych kompozícií predstavuje výber z Debussyho diel. Francúzska hudba vždy vynikala a fascinovala príklonom k zvukomaľbe a farebnosti. Debussy vo svojej tvorbe revoltoval proti nemeckej hudbe ako „hudbe pre oči“ („Augenmusik“); hudba nemusí byť krásna na papieri, ale pre zmysly. Najvýdatnejším zdrojom inšpirácie boli pre neho scenérie odohrávajúce sa vo voľnej prírode, ako o tom svedčia už aj názvy skladieb ako Odblesky na vode, Čo videl západný vietor či Svit luny.


  • VideozáznamVideorecording
  • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, réžiavideo producer, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2020A Slovak Philharmonic Production © 2020
Koncert bez publika VII / Miki Skuta