Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 1. časť – 00:46:13 ] [ 1st part – 00:46:13 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Jana Majerová ]

Jedným z najvýraznejších skladateľských talentov francúzskej kompozičnej školy 2. polovice 19. storočia bol Gabriel Fauré (1845–1924). Rodák z mestečka Pamiers, ležiaceho v malebnom kraji v blízkosti Pyrenejí a španielskych hraníc, síce nepochádzal z hudobníckej rodiny, no jeho rodičia mu umožnili rozvoj talentu v parížskej L’École Niedermeyer. Medzi Faurého učiteľov patril aj Camille Saint-Saëns, ktorý mal na mladého umelca výrazný vplyv. V tom čase už uznávaný Saint-Saëns usporadúval vo svojom dome pravidelné stretnutia skladateľov, hudobníkov a literátov, na ktorých nadväzoval dôležité kontakty aj Fauré.

Jedným z Faurého najvýznamnejších profesijných pôsobísk bolo miesto titulárneho organistu v parížskom chráme La Madeleine, v ktorom dve dekády hrával aj Saint-Saëns. Fauré sa okrem toho stal aj profesorom kompozície na prestížnom Parížskom konzervatóriu – a od roku 1905 i jeho riaditeľom. K jeho študentom patrili napr. Maurice Ravel, George Enescu či Nadia Boulanger. Fauré bol tiež aktívnym hudobným kritikom publikujúcim v parížskom liste Le Figaro.

Napriek svojej pracovnej vyťaženosti komponoval Fauré až do neskorého veku. Nasledovníci ho oceňovali najmä za inovácie v oblasti harmónie a zvukovosti. Jedným z okruhov, kde Fauré ako skladateľ zanechal najvýraznejšiu stopu, bola piesňová tvorba. I krátka, no výrazovo veľmi intenzívna skladba Après un rêve (Po sne), op. 7 č. 1, bola pôvodne skomponovaná ako pieseň pre hlas a klavír na verše toskánskej poézie preložené do francúzštiny. Après un rêve sa často hráva aj v čisto inštrumentálnej podobe, napr. vo verzii pre husle a klavír, alebo pre violončelo a klavír. Skladba si vďaka vrúcnej expresívnej melodike a sugestívnej melanchólii podmanila publikum natoľko, že sa dnes popri dielach ako Pavana, Sicilienne, či Rekviem radí medzi Faurého najobľúbenejšie kompozície.

Súčasný skladateľ Peter Martinček van Grob (*1962) patrí k slovenským autorom, ktorých meno rezonuje aj v zahraničí. Jeho osobnosť výrazne formovalo umelecké zázemie v najbližšej i širšej rodine (otec Dušan Martinček bol tiež významným skladateľom a vysokoškolským pedagógom; matka Magdaléna Martinčeková vyučovala spev; ďalší členovia rodiny sa presadili v oblasti réžie, fotografie, výtvarného umenia a pod.), ako aj štúdium na bratislavskom Konzervatóriu a VŠMU (v triede Dezidera Kardoša). Na oboch inštitúciách neskôr aj sám pedagogicky pôsobil. V roku 1986 absolvoval umeleckú stáž na Accademia Chigiana v Siene u talianskeho skladateľa Franca Donatoniho, u ktorého študovali kompozíciu aj osobnosti ako Giuseppe Sinopoli, Esa-Pekka Salonen, či Magnus Lindberg.

Martinčekove skladby pravidelne zaznievajú doma i v zahraničí, vrátane popredných európskych pódií (pražské Rudolfinum, Berlínsky dóm, benátske Teatro La Fenice a ď.) i zámoria. K ťažiskovým oblastiam jeho tvorby patria piesne (Žalmové piesne, Seltsame Lieder, Ave Maria), operné a symfonické diela, za ktoré získal viaceré prestížne ocenenia (napr. Grand Prix Rocky Mountain na festivale v kanadskom Montreale, 1991, za videooperu Memento; Cena Jána Levoslava Bellu, 2015, za Symfóniu č. 4 In memoriam M. R. Štefánik). Martinček je taktiež autorom viacerých komorných titulov, vrátane dvoch husľových sonát.

Pomenovanie jeho Sonáty č. 1 pre husle a klavír – Garpománia môže literárne rozhľadenému poslucháčovi hneď asociovať inšpiračný zdroj diela – román Johna Irvinga Svet podľa Garpa (1978). Kniha zobrazuje životné cesty fiktívneho spisovateľa T. S. Garpa, ktoré sú plné nečakaných, často komických až groteskných príhod a zvratov. Dielo sa však zaoberá aj vážnymi témami, ako napr. otázkami individuality osobnosti, sexuality, ženského hnutia, násilia či strachu. Rovnomenné filmové spracovanie knihy režíroval v roku 1982 George Roy Hill a hlavnú postavu stvárnil Robin Williams.

Martinčekova Garpománia charakterovo korešponduje s Irvingovým románom – je plná kontrastných nálad, od odľahčených, vtipných, až po závažné výrazové polohy. Sonáta vstupuje do diania suverénnymi ostinátnymi motorickými figúrami v klavírnom sprievode v kombinácii so vzletnou melodikou v husliach, pričom autor na dlhšej ploche využíva aj efekt echa. V hudobnom priebehu sa neskôr vystriedajú zádumčivejšie úseky, momenty vzdoru i odhodlania, ako aj inšpirácie ľudovou či populárnou hudbou. Dielo sa končí akýmsi nevysloveným otáznikom, podobne, ako samotný román. Motívy vzniku Sonáty približuje autor nasledovne: „Po vydaní románu J. Irvinga – Svet podľa Garpa čitateľov zachvátil pocit stotožnenia sa s neopakovateľnou rečou jeho tvorcu. Ja som tento pocit po prečítaní definoval ako ‚Garpománia‘. Moje rané dielo – 1. husľová sonáta*, ktoré vzniklo začiatkom roka 1988, je teda reakciou mojej mysle a mojich vtedajších pochodov hľadania seba samého. Je aj odrazom doby totality, v ktorej sme žili. Hudobné prvky tzv. minimalizmu vyjadrujú aj kockatosť rozmýšľania niektorých stúpencov komunizmu, čo sa jasne odráža počas celého trvania skladby. V druhom úseku Sonáty sa irónia a výsmech tohto absurdna vyjavuje najviac. Skladbu som venoval mladému a už vtedy známemu českému huslistovi a môjmu priateľovi Jaroslavovi Svěcenému, ktorý ju spolu so svojou manželkou premiéroval v Trenčianskych Tepliciach v rámci Hudobného leta. Aj keď vtedajší kritici – čo ma vôbec neodradilo – skladbu prijali negatívne, hrá sa úspešne dodnes doma i v zahraničí.“*

„Skladateľ mysliteľ“ a „introvertný psychologický typ“ – tak charakterizuje osobnosť Eugena Suchoňa (1908–1993) Ernest Zavarský vo svojej monografii. Autor knihy tým odôvodňuje aj Suchoňovu záľubu v reflexívnych návratoch k určitým úsekom života i v návratoch v jeho hudbe. Do tohto okruhu skladieb patrí aj Fantázia a Burleska, op. 7. Dielo vzniklo spojením dvoch kontrastných kompozícií pre husle a orchester: Burlesky skomponovanej v roku 1933 a Fantázie z roku 1948. Aj keď na Burleske začal Suchoň pracovať ešte koncom svojho štúdia u Vítězslava Nováka v Prahe, predstavuje jedno z prvých diel, ktorým skladateľ smeruje k vyprofilovaniu vlastného kompozičného jazyka. Burleska sa premiérového uvedenia dočkala už v roku svojho vzniku v Bratislave. Fantáziu zložil Suchoň ako zrelý skladateľ a uznávaný pedagóg. Len rok po jej vzniku dokončil slovenskú národnú operu Krútňava, na ktorej pracoval od roku 1941. Napriek pätnásťročnému odstupu vzniku jednotlivých častí Opusu 7 pôsobí skladba kompaktne a môžeme v nej obdivovať jedinečnú kombináciu skladateľovej dômyselnej logiky kompozičného procesu s intenzívnou citovosťou.

Časový odstup vzniku Fantázie a Burlesky Suchoň preklenul jednak tematickým prepojením oboch častí (vo Fantázii použil tému zo stredného dielu Burlesky a do kadencie v Burleske dodatočne aplikoval prvky z Fantázie), jednak využitím korešpondujúceho náladového kontrastu: dramatickosť a lyriku stavia skladateľ proti sebe ako v jednotlivých úsekoch Fantázie, tak i Burlesky (stredný diel Fantázie korešponduje s okrajovými úsekmi Burlesky a stredný diel BurleskyAndante con afflizione, tj. so žiaľom, ľútosťou – sa atmosférou viaže na okrajové úseky Fantázie). Celkovo pritom vo Fantázii prevažuje lyrika a v Burleske dramatickosť a epika. V introspektívnej Fantázii sa vyskytuje niekoľko výrazných motívov, ktoré sa v jej priebehu vracajú. Vytvárajú snivú, niekedy až hĺbavú či meditatívnu náladu, ktorú v strednom úseku vystrieda energickosť, vášnivosť či až akási rozorvanosť. Bujará virtuózna Burleska je podľa Zavarského „ohňostrojom hudobného vtipu v bravúrnej zvukovosti sólového nástroja a hýrivých farbách orchestra“. Jej strhujúce krajné úseky, plné elánu, kontrastujú s vrúcnou lyrikou stredného dielu, ktorého „preduchovnená krása“ predstavuje pre Zavarského jedno z najkrajších miest v Suchoňovej tvorbe vôbec.

V sólovom parte Suchoň využíva veľký tónový rozsah a široké spektrum výrazových možností huslí. Orchestrálny sprievod, využívajúci rozmanitú zvukovú farebnosť nástrojov a ich kombinácií, umocňuje jednotlivé charaktery a nálady v skladbe. Autorom verzie pre husle a klavír je tiež sám Suchoň. Dielo venoval pamiatke svojho predčasne zosnulého brata, huslistu Antona Suchoňa, ktorý tragicky zahynul vo veku dvadsiatich rokov.


Jana Majerová

–––––
Bibliografický údaj: MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertu 5. 5. 2020, in: Slovenská filharmónia, 71. koncertná sezóna, Cyklus Koncerty bez publika, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

  Životopisy

JAROLÍM EMMANUEL RUŽIČKA

JAROLÍM EMMANUEL RUŽIČKA v rokoch 1983 – 1988 študoval na bratislavskom Konzervatóriu v triede Martina Slávika. V roku 1987 sa prvýkrát predstavil ako sólista na zahraničnom umeleckom zájazde s komorným orchestrom Technik (Anglicko, Francúzsko, Turecko). O rok neskôr s tým istým komorným telesom zrealizoval nahrávky pre Slovensky rozhlas. V štúdiu pokračoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede Jozefa Kopelmana. Štúdium ukončil s ocenením „Cum Laude“. V roku 1989 absolvoval interpretačné kurzy v Bayreuthe.

V rokoch 1989 – 1995 pôsobil ako koncertný majster orchestra Komorní sólisti Bratislava. V roku 1990 absolvoval turné s Mládežníckym orchestrom Gustava Mahlera pod vedením dirigentov Jamesa Judda, Václava Neumanna a Claudia Abbada. O rok neskôr získal na medzinárodnej súťaži Beethovenov Hradec 3. miesto a cenu za najlepšiu interpretáciu českej kompozície. V rokoch 1992 – 1993 bol externým členom Slovenského komorného orchestra Bohdana Warchala a Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Post koncertného majstra orchestra Komornej opery v Bratislave zastával v rokoch 1994 – 1995. Nasledujúci rok bol členom orchestra Cappella Istropolitana, s ktorým vystupoval a nahrával aj sólovo. Od roku 1997 pôsobil ako zástupca koncertného majstra v Slovenskej filharmónii. Od toho istého roku pôsobil aj v Španielsku, kde zastával post zastupujúceho koncertného majstra OST v Španielsku a súčasne pôsobil ako umelecký vedúci a koncertný majster komorného orchestra Camerata Tenerife a Komorného orchestra Garajonay v Španielsku.

Po návrate na Slovensko v roku 2007 zastával dočasne post 1. hráča v Slovenskom komornom orchestri Bohdana Warchala. Od septembra 2007 je 1. koncertným majstrom orchestra Slovenská filharmónia. Popri tom sa venuje aj projektom s vlastnou medzižánrovou tvorbou, v rámci ktorých koncertoval na mnohých miestach na Slovensku aj v zahraničí. V súčasnosti je poslucháčom doktorandského štúdia na HTF VŠMU v Bratislave.


IVETA SABOVÁ

IVETA SABOVÁ študovala hru na klavíri na štátnom konzervatóriu v Kroměříži a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede Ivana Paloviča. Doktorandské štúdium absolvovala pod vedením Daniely Varínskej. Zúčastnila sa na viacerých klavírnych súťažiach a ako sólistka účinkovala so Štátnou filharmóniou Košice a Štátnym komorným orchestrom Žilina. V súčasnosti sa venuje predovšetkým komornej hre. Ako partnerka viacerých slovenských sólistov koncertovala naprieč Slovenskom, v Českej republike, Nemecku, Maďarsku, Rumunsku, Rakúsku, Taliansku, na Malte, v USA a vystúpila na rôznych interpretačných súťažiach doma i v zahraničí (napr. Súťaž Louisa Spohra pre mladých huslistov vo Weimare, Medzinárodná súťaž W. A. Mozarta v Salzburgu, Medzinárodná tribúna mladých interpretov v rámci festivalu BHS). Ako lektorka sa pravidelne zúčastňuje na medzinárodných majstrovských interpretačných kurzoch a festivaloch (Musica arvenzis a Schola arvenzis v Dolnom Kubíne, Medzinárodné interpretačné kurzy a festival Pekná hudba v Banskej Štiavnici, Letná akadémia na VŠMU, Medzinárodná majstrovská internetová akadémia Lessa v Taliansku). Výrazné miesto v jej umeleckých aktivitách zaujímala spolupráca s Komorným zborom Konzervatória v Bratislave, s ktorým podnikla niekoľko koncertných ciest do USA. V súčasnosti pedagogicky pôsobí na HTF VŠMU a na Konzervatóriu v Bratislave.

–––––
Bibliografický údaj: Text ku koncertu 5. 5. 2020, in: Slovenská filharmónia, 71. koncertná sezóna, Cyklus Koncerty bez publika, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

0 Páči sa Likes

Koncert bez publika IV / Ružička / Sabová

Utorok 5. 5. 2020, 19.00 h
KBP – Koncerty bez publika, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Štvrtý Koncert bez publika otvorí krátka, no výrazovo veľmi intenzívna skladba Après un rêve (Po sne), op. 7 č. 1 jedného z najvýraznejších francúzskych skladateľov Gabriela Faurého. Dielo, oplývajúce expresívnou melodikou, autor pôvodne zložil ako pieseň pre hlas a klavír na verše toskánskej poézie, vďaka svojej popularite sa však neskôr dočkalo viacero úprav pre rôzne nástroje. Peter Martinček van Grob patrí k popredným slovenským súčasným skladateľom, ktorí sa presadili aj v zahraničí. Názov jeho náladovo pestrej 1. husľovej sonáty Garpománia odkazuje na inšpiračný zdroj tohto diela: slávny román Johna Irvinga – Svet podľa Garpa. Opus 7 Eugena Suchoňa vznikol spojením dvoch kontrastných skladieb pre husle a orchester: Burlesky z roku 1933 a Fantázie z roku 1948. V diele, ktoré aj napriek pätnásťročnému odstupu vzniku jednotlivých častí pôsobí ucelene, môžeme obdivovať skladateľovu sviežu melodickú i harmonickú invenciu. Suchoň je aj autorom verzie pre husle a klavír. Jarolím Emmanuel Ružička patrí k popredným slovenských huslistom. V súčasnosti zastáva post 1. koncertného majstra orchestra Slovenská filharmónia a realizuje vlastné medzižánrové projekty. Klaviristka Iveta Sabová sa dlhodobo špecializuje na komornú hru. Ako partnerka viacerých slovenských sólistov pravidelne koncertuje doma i v zahraničí.


  • VideozáznamVideorecording
  • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2020A Slovak Philharmonic Production © 2020
Koncert bez publika IV / Ružička / Sabová