Wesendonck Lieder, WWW 91 / Päť básní na texty Mathildy Wesendonckovej pre ženský hlas a klavír, WWW 91
Träume
Sny
Sag, welch wunderbare Träume
halten meinen Sinn umfangen
daß sie nicht wie leere Schäume
sind in ödes Nichts vergangen?
Träume, die in jeder Stunde
jedem Tage schöner blüht
und mit ihrer Himmelskunde
selig durchs Gemüte ziehn?
Träume, die wie hehre Strahlen
in die Seele sich versenken,
dort ein ewig Bild zu malen:
All vergessen Eingedenken!
Träume, wie wenn Frühlingssonne
aus dem Schnee die Blüten küßt,
daß zu nie geahnter Wonne
sie der neue Tag begrüßt,
daß sie wachsen, das sie blühen,
träumend spenden ihren Duft,
sanft an deiner Brust verglühen,
und dann sinken in die Gruft.
Povedz, ktoré úžasné sny
objímajú moje zmysly,
že nie sú ako prázdna pena
plynúca v ničote?
Sny, ktoré v každej hodine
každý deň krajšie kvitnú
a nebeské zvesti
sa donesú mne do srdca?
Sny, ktoré ako nebeské lúče svetla
ponoria sa do duše,
aby namaľovali večný obraz.
Všetko zabudnú – myslia len na jedného!
Sny, ako keď jarné slnko
zo snehu ruže pobozká
že nikdy netušené blaho
nového dňa privíta,
že oni rastú, kvitnú,
snívajúc darujú ich vôňu,
láskavo na tvoju hruď,
a potom poklesnú do hrobu.
Stehe still!
Zastaň!
Sausendes, brausendes Rad der Zeit,
Messer du, der Ewigkeit,
leuchtende Sphären im weiten All,
die ihr umringt den Weltenball.
Urewige Schöpfung halte doch ein,
genug des Werdens, lass mich sein!
Halte an ich, zeugende Kraft,
Urgedanke der ewig Schafft!
Hemmet den Atem, stillet den Drang,
Schweiget nur eine Sekunde lang!
Schwellende Pulse, fesselt den Schlag,
Ende des Wollens, ewiger Tag!
Hučiace, šumiace koleso času,
nôž, ty večnosť,
svietivé oblasti ďalekého všetka,
ktoré obkolesujú svet.
Tvorstvo minulé, prestaňte!
Nechajte ma tak, dosť bolo bytia!
Zastav, vypovedaná sila,
ktorá večne vládne.
Zastav sa dýchanie, utíš sa tlak,
mlč len o sekundu dlhšie!
Tlejúci pulz srdca spútaného úderom,
koniec chcenia večného dňa.
Daß in selig süßen Vergessen
ich mög alle Wonnen ermessen!
Wenn Aug’ in Auge wonnig trinken,
Seele ganz in Seele versinken,
Wesen in Wesen sich wieder findet,
und alles Hoffen’s Ende sich kündet,
die Lippe verstummt
in staunendem Schweigen
keinen Wunsch mehr will das Innrezeugen
erkennt der Mensch des Ew’gen Spur,
und löst dein Rätsel, heilge Natur!
V blaženom sladkom zabudnutí
môžem zhodnotiť všetky slasti.
Keď oko v oku blažene pije,
duša sa do duše ponorí.
Príroda v prírode sa ďalej nájde
a všetky očakávania konca na to poukazujú
pery zmĺknu
v žasnúcom mlčaní
žiadne prianie viac neukáže to vnútorné,
keď človek rozpozná znak večnosti
A jeho hádanku vyrieši svätá príroda.
Schmerzen
Bolesti
Sonne, weinest jeden Abend
dir die schönen Augen rot,
wenn im Meeresspiegel badend dich
erreicht der frühe Tod:
Doch erstehst in alter Pracht,
Glorie der düst’ren Welt,
du am Morgen neu erwacht
wie ein stolzer Siegesheld!
Ach, wie sollte ich da klagen
wie mein Herz so schwer dich sehn.
Muß di Sonne selbst verzagen,
muß die Sonne untergehn?
Und gebieret Tod nur Leben
Geben Schmerzen Wonne nur:
O wie dank ich daß gegeben
Solche Schmerzen mir Natur!
Slnko, plačeš každý deň,
až ti sčervenejú oči.
Keď sa kúpeš v zrkadle mora,
dosiahneš skorú smrť.
A predsa povstaneš v starej nádhere,
glória pochmúrnemu svetu,
ty sa ráno nové prebúdzaš
Ako pyšný víťazný hrdina!
Ach, mala by som nariekať
moje srdce cíti ťažobu.
Musí slnko klesať na duchu,
musí slnko zapadať?
A ak smrť samotná dáva život,
a iba trápenie môže priniesť radosť,
ó, aká vďačná som prírode
za také bolesti!
Franz Liszt: Wartburg-Lieder, S.345 / Piesne z Wartburgu, S.345
Walther von der Vogelweide
Walther von der Vogelweide
Beim Scheiden der Sonne erschimmert
Der Metilstein freundlich und klar;
Dort ragen der Mönch und die Nonne
Versteinert als Felsenpaar.
„Heil, Heil den Neuvermählten!“
Sprach Mönch und Nonne zu mir:
„Wir hoffen, die beiden besuchen
Recht bald unser tannig Revier.“
Pri rozlúčke slnka sa zablysne
Metilstein priateľsky a číro;
Tam sa týči mních a mníška
skamenelí ako skalný pár.
„Sláva, Sláva mladomanželom!“
povedali mi mních a mníška:
„Dúfame, že obaja navštívite
veľmi zavčasu našu jedličkovú oblasť.“
Da breitet sich ihnen zu Füßen
Ihr Erbland in wonnigem Schein –
Und wenn sie auch wacker sich küssen,
Sie werden d‘rum nicht gleich zu Stein.
Tam sa im pod nohami rozprestiera
Ich dedičská krajina v pôvabnom lesku
A keby sa aj oni osmelili k bozku,
Zato ešte hneď neskamenejú.
Der tugendhafte Schreiber
Cnostný zapisovateľ
Ich schrieb allzeit nur wenig,
Doch allzeit tugendhaft,
Und hab die Kleinode verzeichnet,
Die sich der Burgschatz beschafft.
Ich schreib’ in meine Register
Mit der Aufschrift: Paula – heut ein:
Der Wartburg ist erworben
Ein neuer Edelstein.
Vždy som písal len málo
avšak vždy cnostne,
a zaznamenal som drahokamy,
ktoré si hradná klenotnica zaobstarala.
Píšem do môjho registra
s nadpisom: Paula – dnes:
Hrad Wartburg nadobudol
nový drahokam.
Franz Liszt Es war ein König in Thule / Bol raz jeden kráľ v Thule
Es war ein König in Thule
gar Treu bis an das Grab,
dem sterbend seine Buhle
einen goldnen Becher gab.
Es ging ihm nichts darüber,
er leert ihn jeden Schmaus,
die Augen gingen ihm über,
so oft er trank daraus.
Bol raz jeden kráľ v Thule
verný až k hrobu,
ktorému umierajúca milenka
zlatý pohár dala.
Nič mu nebolo cennejšie
vyprázdňoval ho pri každej hostine
do očí sa mu hrnuli slzy
vždy keď z neho pil.
Und als er kam zu sterben,
Zählt er sein Städt’ im Reich,
gönnt’ alles seinen Erben,
den Becher nicht zugleich.
Er saß beim Königsmahle,
die Ritter um ihn her,
im hohen Vätersaale
dort auf dem Schloß am Meer.
A ako sa blížil k smrti,
spočítal všetky mestá v ríši,
doprial svojim dedičom všetko,
nie však ten pohár.
Sedel na kráľovskej hostine
okolo neho rytieri,
vo vysokej sále otcov
tam v zámku pri mori.
Dort stand der alte Zecher,
trank letzte Lebensglut
und warf den heil’gen Becher
hinunter in die Flut.
Tam stál starý opilec,
dopíjal posledný hlt životnej páľavy
A vrhol ten svätý pohár
dole do prílivu.
Er sah ihn stürzen, trinken
und sinken tief ins Meer.
Die Augen täten ihm sinken,
trank nie einen Tropfen mehr.
Videl ho spadnúť, ponoriť sa
a klesať hlboko do mora.
Oči sa mu zavreli,
už nikdy nevypil ani kvapku.
Tibor Andrašovan Svitlo Slnko, cyklus piesní na cigánsku poéziu v preklade V. Mihálika (výber)
Svitlo slnko
Svitlo slnko, jarný deň je,
Holý strom sa zazelenie.
Kvietok pučí v slnnom lúči,
iba smutný vtáčik mlčí.
Zvesenú on hlávku nosí,
načo mu je dúšok rosy?
Načo sú mu všetky háje,
kde vodička perlivá je.
Načo všetky ruže, stromy,
keď sa cíti ako chromý,
načo sú mu všetky háje,
kde vodička perlivá je...
Nač do hniezda nosiť skazu,
verná družka umrela mu.
Jój, náne naniná, oj, náne naniná,
náne náne naniná.
V jeho jari už sa stmieva,
Už si vtáčik nezaspieva...
Nemala som ani osem
Nemala som ani osem,
keď mamička zmizla mi.
Jój, čo som sa naplakala
pred cudzími dverami,
čo som sa naplakala, jój.
Po kolená bolo snehu,
po vodu som musela,
kým som prišla moje nôžky
omrzli mi do biela.
Počkajže len mati,
veď ty obanuješ raz,
že po vodu si ma hnala,
keď bol taký veľký mráz.
Jój, vysloviť sa nedá náš osud,
naša veľká bieda.
Nemala som ani osem,
keď mamička zmizla mi...
Husto prší
Husto prší na kopce,
nech si prší koľko chce!
Pri milom mi dobre je,
ramenom ma zahreje,
ramenom ma zahreje.
Husto prší na kopce,
nech si prší koľko chce!
Si pekný kus mládenca
,
ojojojojój,
v tvojich rukách nájdem sa,
ojojojojój, jojojojój!
Svet sa so mnou rozkrúti.
Svet sa so mnou rozkrúti.
Len ma ľúb, až do smrti ľúb!
Nech si prší koľko chce!
Jevgenij Iršai Lost Wor(l)ds – four songs on poems of Emily Dickinson / Stratené slová (svety) – štyri piesne na básne Emily Dickinsonovej (výber)
A Word
Slovo
A word is dead
when it is said some day,
I say it just
begins to live that day.
Slovo je mŕtve
keď je vyrieknuté.
Ja však hovorím,
že to slovo len vtedy začne žiť.
I lost a World
Stratila som svet
I lost a world the other day.
Has anybody found?
You will know
it by the row of stars around its
forehead bound.
Pred časom stratila som svet.
Našiel ho niekto z vás?
Rozpoznáte ho podľa hviezd,
ktorých na čele má pás.
A rich man might not notice it.
Yet to my frugal eye of more esteem
that ducats, oh, find it, sir, for me!
I lost a world!
Pred boháčom prejde nebadane,
en moje oko v ňom vidí viac než dukáty.
O, nájdi ho pre mňa, Pane!
Stratila som svet!
Nobody
Nikto
I am nobody! Who are you?
Are you nobody, you nobody too?
Then there is a pair of us,
Do not tell, do not tell!
They´d banish us, you know!
How dreary to be somebody,
how public like a frog
tell your name the livelong day
to an admiring bog.
They´d banish us, you know!
I am nobody, who are you?
Som nikto. Kto si ty?
Si tiež dieťaťom ničoty?
Tak už sme dvaja.
Nepovedz!
Potrestali by nás, veď ty to vieš!
Aké hrozné musí byť niekým,
verejne – tak ako žaba
v bažine svojim ctiteľom celý deň
kvákať svoje JA.
Potrestali by nás, veď vieš!
Som dieťaťom ničoty, kto si ty?
Frico Kafenda Tri piesne pre mužský hlas a klavír na básne Jána Smreka
Listy
U nás je jeseň už a odrazu
zo stromov more listov napršalo.
Mal by som dvíhať ich a písať na ne
,
čo v srdci ostalo mi nedopovedané.
Lež nech si celú horu rozložím
a na každý list slovo položím,
bude to všetko málo, všetko málo.
Zmeň sa už, pieseň moja, v mlčanie.
Nech vstúpi do teba duch môjho kraja,
čo hľadel do slnka a do neba,
ale dnes sklopil zrak a hľadí do seba.
Frico Kafenda Štyri piesne pre hlas a klavír na verše Vajanského
Nápis na dome
Pýtaš sa cudzinče:
čí je to dom?
Odpoviem pravdivo:
ja bývam v ňom!
Môj je on iné nie,
oddám ho
ďalej druhému,
tretiemu po chvíli malej.
Tretí ho popustí
štvrtému v smútku
,
piateho nájde smrť
v ukrytom kútku.
Pýtaš sa cudzinče:
čí je to dom?
Boží je, ja som len
hofierom v ňom.
Frico Kafenda Tri piesne pre mužský hlas a klavír na básne Jána Smreka
Pieseň
Čisté víno, čisté steny,
čisté rýmy, čisté ženy,
čisté srdce, čistý zrak,
veselý som ako vták.
Vášne mám a neviem o nich,
zvoním sám, či iné zvony,
spievam sám, či spieva mrak,
veselý som ako vták.
Horia lampy, horia stromy,
čo je krehké nech sa zlomí,
iba pevnosť je môj znak,
veselý som ako vták.
Strapce hrozna sú už zrelé,
zavisnú na mojom čele,
nazad nejdem, nie som rak,
veselý som ako vták.
Benjamin Britten: Cabaret Songs / Kabaretné piesne
Johnny
Johnny
O the valley in the summer when I and my John
Beside the deep river walk on and on.
While the grass at our feet and the birds up above
Whisperd so soft in reciprocal love,
And I leaned on his shoulder, ‘O Johnny, let’s play!’:
But he frowned like thunder and he went away.
Ó letné údolie, kde ja a môj John
Bok po boku prechádzali sme sa popri hlbokej rieke.
Tráva pod našimi nohami a vtáci nad nami
Šepkali si jemne vo vzájomnej láske,
O jeho rameno oprela som sa ‚Ó Johnny, poďme sa hrať!‘:
No on sa hrozivo zamračil a odišiel.
O the evening near Christmas as I well recall
When we went to the Charity Matinee Ball.
The floor was so smooth and the band was so loud
And Johnny so handsome, I felt so proud;
‘Squeez me tighter, dear Johnny, let’s dance till day’:
But he frowned like thunder and went away.
Ó večer pred Vianocami, dobre si ho pamätám,
keď sme spolu na bál šli,
Parket bol taký hladký a kapela hlasno hrala,
A Johnny taký pekný, och, aká pyšná som bola.
‚Drž ma pevnejšie, drahý Johnny, tancujme do rána bieleho!‘
No on sa hrozivo zamračil a odišiel.
Shall I ever forget at the Grand Opera,
When music poured out of each wonderful star?
Diamonds and pearls hung like ivy down
Over each gold and silver gown;
‘O Johnny I’m in heaven’, I whispered to say:...
But he frowned like thunder and went away.
Mohla by som len zabudnúť na Grand Operu,
Keď hudba sršala z každej hviezdy?
Diamanty a perly ako brečtan viseli
Z ich rób zlatých i strieborných,
‚Ó Johnny, som ako v nebi‘ túžila som zašepkať,
No on sa hrozivo zamračil a odišiel.
O, o but he was as fair as a garden in flower,
As slender and tall as the great Eiffel Tower,
When the waltz throbbed out down the long promenade
O his eyes and his smile went straight to my heart;
O marry me, Johnny, I´ll love and obey:
But he frowned like thunder and went away.
Ó, ó ale bol krásny ako záhrada v rozpuku,
Štíhly a vysoký ako veľkolepá Eiffelova veža.
A ako sa niesol valčík promenádou
A jeho oči a jeho úsmev vošli mi rovno do srdca.
‚Ach vezmi si ma, Johnny,
budem ťa milovať a budem ťa poslúchať!‘
No on sa hrozivo zamračil a odišiel.
O last night I dreamed of you, Johnny, my lover;
You´d the sun on one arm and the moon on the other,
The sea it was blue and the grass it was green,
Ev´ry star rattled a round tambourine;
Ten thousand miles deep in a pit there I lay:
But you went away.
Ó poslednú noc o tebe sa mi snívalo,
Johnny môj milovaný,
Na jednom ramene slnko, na druhom mesiac,
More bolo modré a tráva zelená
Každá z hviezd ako tamburína hrkotala.
Desaťtisíc míľ hlboko v jame ležala som:
No ty si odišiel.
Funeral blues
Smútočné blues
Stop all the clocks, cut off the telephone,
prevent the dog from barking with a juicy bone,
Silence the pianos and with muffled drum
Bring out the coffin, let the mourners come.
Zastavte všetky hodiny, odstrihnite telefón,
Zabráňte psovi, aby brechal, šťavnatou kosťou,
Nech zmĺknu klavíry a za sprievodu tlmeného bubna
Vyneste rakvu, nech vojdú trúchliaci.
Let aeroplanes circle moaning overhead,
Scribbling on the sky the message “He is dead”,
Tie crepe bands round the white necks of the public doves,
Let the traffic policemen wear black cotton gloves.
Nech krúžia lietadla vzdychajúc nad nami,
Čmárajúc na oblohu: „Je mŕtvy.“
Uviažte krepové stuhy bielym holubiciam,
Nech policajti čierne bavlnené rukavice majú.
He was my North, my Sounth, my East and West,
My working week and my Sunday rest,
My noon, my midnight, my talk, my song;
I thought that love could last forever: I was wrong.
Bol mojím severom, mojím juhom, mojím východom a západom,
Mojím pracovným týždňom a mojím nedeľným odpočinkom,
Mojím poludním, mojou polnocou, mojím slovom, mojou piesňou;
Myslela som, že láska navždy pretrvá, no bol to omyl.
The stars are not wanted now: put out ev’ry one,
Pack up the moon and dismantle the sun,
Pour away the ocean and sweep up the woods;
For nothing now can ever come to any good.
Nechcené sú hviezdy: každú jednu odnímte,
Skonfiškujte mesiac a rozoberte slnko,
Vylejte všetky oceány a vyrúbte všetky lesy;
Pretože od teraz už nebude nič dobré!
