Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Twittri
Sledujte nás na Instagrame

1. časť [00:45:07]1st part [00:45:07]

00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu [ autor – Ivan Marton ]

„A teraz sa hudobníkovo oko rozsvecuje zvnútra. Teraz rozumie lesu, potoku, lúke, modrému éteru, radostnému davu, dvojici milujúcich, vtáčiemu spevu, ťahu mračien, hukotu víchrice, blahu slastne oživeného pokoja. A celým jeho videním a tvorbou preniká táto zázračná veselosť. Aj nárek, úprimne vlastný každému umeniu, sa stišuje k úsmevu: svet nadobúda opäť detskú nevinnosť. 'Ešte dnes budete so mnou v raji' – kto nezapočul tieto Spasiteľove slová, keď počúval Pastorálnu symfóniu?“ (Richard Wagner, Beethoven)

Beethoven a Wagner. Dvojica skladateľov, ktorí mali k sebe výnimočne blízko. Vlastne, platí to len jednosmerne – blízko mal len Wagner k Beethovenovi, ako o tom podáva svedectvo úvodný citát. Tvorca Tristana prechovával k Beethovenovi úctu od útlej mladosti, velebil najmä Deviatu symfóniu, považoval jej autora za vrcholný zjav svetovej hudobnej kultúry a venoval mu aj niekoľko brilantných esejí, ktoré potvrdzujú skladateľov nevšedný spisovateľský talent. Dokonca sa podujal na zvláštnu literárnu mystifikáciu: napísal poviedku Putovanie k Beethovenovi, kde podrobne popisuje návštevu v dome slávneho skladateľa v roku 1826. Všetko vymyslené – v tom čase mal Wagner iba trinásť rokov a o ceste do Viedne mohol iba snívať.

Aj Šiesta symfónia „Pastorálna“, op. 68 patrila medzi majstrove diela, ktoré Wagnera doslova očarili. Je známe, že Ludwig van Beethoven prírodu priam fanaticky miloval, hudobné témy, znázorňujúce žblnkot potôčika, kukučku či trilkovanie slávika, si zapisoval pri svojich častých prechádzkach v okolí viedenského Kahlenbergu. „Všemohúci v lese!“ – zaznamenáva si do svojho denníka – „Som tu blažený a šťastný, každý strom z Teba prevráva! Ó, Bože, aká nádhera! V lesnom prostredí, v jeho výšinách je taký pokoj.“ Skladateľ symfóniu písal zároveň so svojou Osudovou v roku 1808. „Viac výraz citu ako maľba“ – napísal v záhlaví partitúry, čím chcel podčiarknuť, že nemal v úmysle skomponovať hudobný obraz, ale že chcel vyjadriť pocity, aké v nás vyvolá rustikálne prostredie: príchod na vidiek, veselie zhromaždených dedinčanov či ich radosť, keď sa búrka vzďaľuje. Je to v pravom zmysle programová hudba, o čom svedčia nielen netradičné názvy jednotlivých častí diela, ale aj tematický oblúk, prechádzajúci od vstupnej idyly cez meditovanie pri potôčiku s jemnými zvukomalebnými motívmi, rázovitý tanec vidiečanov, fenomenálne hudobné stvárnenie náhlej letnej búrky až po záverečný spev vďaky, keď sa počasie vyčasí.

Akokoľvek sa to však bude zdať zvláštne, Beethoven nebol originálnym tvorcom tohto hudobného adorovania prírody. Inšpiráciu našiel v orchestrálnej skladbe Le portrait musical de la nature, ktorú v roku 1785 skomponoval jeho súčasník, dnes už neznámy skladateľ Justin Heinrich Knecht (1752–1817). Má takmer navlas rovnaké formové členenie a, keď sa lepšie započúvame, aj vzdialenú motivickú príbuznosť. Premiéra Pastorálnej symfónie sa konala 22. decembra 1808 na hudobnej akadémii vo viedenskom divadle Theater an der Wien pod taktovkou už takmer úplne hluchého skladateľa. Na programe koncertu bol tiež 4. klavírny koncert G dur, 5. symfóniaFantázia pre klavír, zbor a orchester. Mal to byť koncert na rozlúčku – Beethoven vážne uvažoval o možnosti, že Viedeň opustí a usadí sa v nemeckom Kasseli, kde mal prejsť do služieb westfálskeho kurfürsta Jérôma. Až veľkodušný počin skladateľových mecenášov arcivojvodu Rudolfa, kniežaťa Lobkowitza a grófa Kinského, ktorí sa mu poskladali na pravidelnú ročnú rentu 4000 florinov, ho prinútil zmeniť svoje rozhodnutie a ostať naďalej v rakúskej metropole.

„Malo by sa povedať, s menšou dávkou paradoxnosti, že najlepší spôsob ako sledovať predvádzanie Wagnera je počúvať ho so zavretými očami. Hudba je taká úplná, tak mohutne pôsobí na obrazotvornosť, že už niet čo si želať: a to, čo ponúka duchu, je nekonečne bohatšie než všetko to, čo môžu vidieť oči. Nikdy som sa neprikláňal k wagnerovskej mienke, že Wagnerovo dielo má plný zmysel len v divadle. Sú to epické symfónie. Želal by som si, aby im boli rámcom chrámy, dekoráciou neohraničené horizonty našej myšlienky a hercami naše sny.“ (Romain Rolland)

Majestátny zjav Richarda Wagnera sa rozprestiera nad celým 19. storočím sťa obrovitánska chrámová klenba. Niet umeleckého tvorcu, a nielen hudobného, ktorý by necítil potrebu vyrovnať sa s jeho výraznou osobnosťou. Našli sa, pochopiteľne, aj skladatelia, teoretici či literáti, ktorých Wagnerova hudba vonkoncom neočarila – ale tí boli v menšine. „Vášeň pre Wagnerovo očarujúce dielo ma sprevádza životom od chvíle, keď som ho po prvý raz objavil, začal ho dobýjať a prenikať poznaním“ – píše, napríklad, slávny nemecký prozaik Thomas Mann v jednej zo svojich wagnerovských esejí. „Nikdy nezabudnem, za čo mu vďačím ako človek požívajúci a učiaci sa, na hodiny hlbokého osamelého šťastia uprostred divadelného davu, na hodiny naplnené mrazivými i slastnými záchvevmi nervov i umu, pohľadmi do dojímavých a veľkých významov, aké poskytuje práve len toto umenie.“

Wagnerova snaha o reformu opery, úsilie o zrovnoprávnenie všetkých zložiek scénického diela do tzv. Gesamtkunstwerku, sa zákonite dotkla aj práce s orchestrálnym aparátom, ktorý sa pod jeho rukami stáva nosnou časťou autorovho hudobného, ba i celkového kultúrneho posolstva. Skladateľova operná tvorba dodnes vyvoláva protichodné emócie: pre jedných predstavuje hudobný vesmír, pre ktorý sú ochotní položiť život, pre iných sú zasa jeho monumentálne, takmer päť hodín trvajúce operné kolosy beznádejnou a zatuchnutou starinou. Mnohých tiež, azda oprávnene, odpudzuje Wagnerov pangermánsky šovinizmus, ktorým vyvolal sympatie Hitlera a tým proti sebe pobúril demokratické spoločenstvo, stotožňujúce ideologické zneužitie autorovej tvorby s jeho geniálnym hudobným odkazom (v Izraeli je, napríklad, verejné uvádzanie Wagnerovej hudby dodnes tabu). Napriek tomu sa jeho tvorivé výdobytky stali neodmysliteľnou súčasťou ďalšieho umeleckého vývoja. Wagnerove revolučné výboje v oblasti harmónie či jeho impozantný operný symfonizmus patria dodnes k hlavným stavebným princípom scénického diela a krása skladateľovej hudby uchvacuje poslucháča aj viac ako dvesto rokov od jeho narodenia.

Výber orchestrálnych častí z Wagnerových opier je vhodnou príležitosťou započúvať sa do opulentného toku skladateľovho symfonizmu. Keď Wagner koncom mája 1849, po svojej drážďanskej revolučnej avantúre, zakotvil v Zürichu, aby unikol zatykaču nemeckej polície, netušil, že jeho pobyt v exile sa predĺži na trinásť rokov. Práve v tomto období napísal kompletné libreto svojej tetralógie Nibelungov prsteň a pustil sa do komponovania opery Tristan a Izolda. Wagner tristanovský námet poznal z dobových nemeckých vydaní starej keltskej ságy a o jeho spracovaní uvažoval už v prvej polovici 19. storočia. Hlavný impulz však prišiel až v roku 1857, keď skladateľ využil ponuku solventného švajčiarskeho obchodníka Otta Wesendoncka na tvorivý pobyt v jeho zürišskej vile, tzv. Azyle.

Tu došlo k osudovému stretnutiu s Wesendonckovou manželkou Mathildou, ktoré postupne prerástlo do mileneckého vzťahu. Skladateľ prerušil prácu na tetralógii a horúčkovito sa vrhol do komponovania Tristana. Napísal dielo o posadnutosti láskou, ktoré ho preslávilo ako žiadne iné. Novátorskou harmóniou Tristana sa začal vývoj uvoľňovania tonálneho cítenia, ktorý v 20. storočí viedol až k úplnému zrušeniu tonality. Wagner si uvedomoval genialitu svojej opery. V jednom z listov Mathilde Wesendonckovej píše vzrušené riadky: „Dieťa! Tento Tristan bude čosi strašné! To posledné dejstvo! Obávam sa, že operu napokon zakážu.“ Predohra k 1. dejstvu, priam učebnicový príklad rozkladných harmonických tendencií (slávny tristanovský akord!), predznamenáva tragický osud mileneckej dvojice.

Z tetralógie Nibelungov prsteň zaznejú na dnešnom koncerte orchestrálne časti z opier ValkýraSúmrak bohov. Dramatická Jazda valkýr ôsmich mladých žien, ktorých úlohou bolo prevážať telá padlých germánskych hrdinov do božieho sídla Walhally, tvorí predohru k 3. dejstvu a je vari najznámejšou časťou opery. Opera Súmrak bohov je zasa veľkolepým vyvrcholením cyklu na motívy z germánskej mytológie, v ktorom autor sníval svoj sen o zániku skazenej triednej spoločnosti a o zrode nového sveta. Jeho hrdinami sú Siegfried, syn Siegmunda a Sieglindy a valkýra Brunhilda, Wotanova dcéra, slobodní a čistí ľudia, odolávajúci moci zlata. Práve Brunhilda vráti zakliaty prsteň, symbol zhubného bohatstva, vlnám Rýna, do lona prírody.

Orchestrálna medzihra Siegfriedova cesta po Rýne líči putovanie hlavného protagonistu, ktorý sa, po tom, čo si s Brunhildou sľúbili vernosť, vydáva dolu riekou za novými dobrodružstvami. Siegfriedova smrť a smútočný pochod z 3. dejstva zaznieva ako tryzna na poctu hlavného hrdinu, keď ho zákerne zozadu prebodne Hagen, syn zlosyna Albericha. Prítomní vzdajú hold Siegfriedovmu mŕtvemu telu a za zvukov smútočného pochodu ho odnesú. A napokon Obetná scéna a finále, záverečný spev Brunhildy (tentokrát v rýdzo orchestrálnej podobe), ktorá sa vrhá do plameňov ohňa hranice, spaľujúcej Siegfriedovo telo a spolu s ňou zaniká i božia ríša. Práve touto scénou sa Berlínska filharmónia pred svojou evakuáciou z metropoly na konci 2. svetovej vojny rozlúčila so svojím publikom.

Záverom ešte jeden citát. „Malwida von Meysenburg mi rozprávala“ – píše znova Romain Rolland – „že kým na bayreuthských slávnostiach roku 1876 lornetom pozorne sledovala istý výjav Prsteňa, dve ruky jej zakryli oči a Wagnerov hlas jej netrpezlivo povedal: ‚Nože sa toľko nedívajte! Počúvajte!‘“

Nuž teda počúvaj, vážený poslucháč! Wagnerova hudba ti dozaista pripraví vrcholný zážitok aj bez vizuálneho efektu.

Ivan Marton

–––––
Bibliografický údaj: MARTON, Ivan: Text ku koncertom 5.–6. 3. 2020, in: Slovenská filharmónia. Hudba troch storočí, cyklus DE, 71. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2018.

2. časť [00:51:55]2nd part [00:51:55]

00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu [ autor – Ivan Marton ]

„A teraz sa hudobníkovo oko rozsvecuje zvnútra. Teraz rozumie lesu, potoku, lúke, modrému éteru, radostnému davu, dvojici milujúcich, vtáčiemu spevu, ťahu mračien, hukotu víchrice, blahu slastne oživeného pokoja. A celým jeho videním a tvorbou preniká táto zázračná veselosť. Aj nárek, úprimne vlastný každému umeniu, sa stišuje k úsmevu: svet nadobúda opäť detskú nevinnosť. 'Ešte dnes budete so mnou v raji' – kto nezapočul tieto Spasiteľove slová, keď počúval Pastorálnu symfóniu?“ (Richard Wagner, Beethoven)

Beethoven a Wagner. Dvojica skladateľov, ktorí mali k sebe výnimočne blízko. Vlastne, platí to len jednosmerne – blízko mal len Wagner k Beethovenovi, ako o tom podáva svedectvo úvodný citát. Tvorca Tristana prechovával k Beethovenovi úctu od útlej mladosti, velebil najmä Deviatu symfóniu, považoval jej autora za vrcholný zjav svetovej hudobnej kultúry a venoval mu aj niekoľko brilantných esejí, ktoré potvrdzujú skladateľov nevšedný spisovateľský talent. Dokonca sa podujal na zvláštnu literárnu mystifikáciu: napísal poviedku Putovanie k Beethovenovi, kde podrobne popisuje návštevu v dome slávneho skladateľa v roku 1826. Všetko vymyslené – v tom čase mal Wagner iba trinásť rokov a o ceste do Viedne mohol iba snívať.

Aj Šiesta symfónia „Pastorálna“, op. 68 patrila medzi majstrove diela, ktoré Wagnera doslova očarili. Je známe, že Ludwig van Beethoven prírodu priam fanaticky miloval, hudobné témy, znázorňujúce žblnkot potôčika, kukučku či trilkovanie slávika, si zapisoval pri svojich častých prechádzkach v okolí viedenského Kahlenbergu. „Všemohúci v lese!“ – zaznamenáva si do svojho denníka – „Som tu blažený a šťastný, každý strom z Teba prevráva! Ó, Bože, aká nádhera! V lesnom prostredí, v jeho výšinách je taký pokoj.“ Skladateľ symfóniu písal zároveň so svojou Osudovou v roku 1808. „Viac výraz citu ako maľba“ – napísal v záhlaví partitúry, čím chcel podčiarknuť, že nemal v úmysle skomponovať hudobný obraz, ale že chcel vyjadriť pocity, aké v nás vyvolá rustikálne prostredie: príchod na vidiek, veselie zhromaždených dedinčanov či ich radosť, keď sa búrka vzďaľuje. Je to v pravom zmysle programová hudba, o čom svedčia nielen netradičné názvy jednotlivých častí diela, ale aj tematický oblúk, prechádzajúci od vstupnej idyly cez meditovanie pri potôčiku s jemnými zvukomalebnými motívmi, rázovitý tanec vidiečanov, fenomenálne hudobné stvárnenie náhlej letnej búrky až po záverečný spev vďaky, keď sa počasie vyčasí.

Akokoľvek sa to však bude zdať zvláštne, Beethoven nebol originálnym tvorcom tohto hudobného adorovania prírody. Inšpiráciu našiel v orchestrálnej skladbe Le portrait musical de la nature, ktorú v roku 1785 skomponoval jeho súčasník, dnes už neznámy skladateľ Justin Heinrich Knecht (1752–1817). Má takmer navlas rovnaké formové členenie a, keď sa lepšie započúvame, aj vzdialenú motivickú príbuznosť. Premiéra Pastorálnej symfónie sa konala 22. decembra 1808 na hudobnej akadémii vo viedenskom divadle Theater an der Wien pod taktovkou už takmer úplne hluchého skladateľa. Na programe koncertu bol tiež 4. klavírny koncert G dur, 5. symfóniaFantázia pre klavír, zbor a orchester. Mal to byť koncert na rozlúčku – Beethoven vážne uvažoval o možnosti, že Viedeň opustí a usadí sa v nemeckom Kasseli, kde mal prejsť do služieb westfálskeho kurfürsta Jérôma. Až veľkodušný počin skladateľových mecenášov arcivojvodu Rudolfa, kniežaťa Lobkowitza a grófa Kinského, ktorí sa mu poskladali na pravidelnú ročnú rentu 4000 florinov, ho prinútil zmeniť svoje rozhodnutie a ostať naďalej v rakúskej metropole.

„Malo by sa povedať, s menšou dávkou paradoxnosti, že najlepší spôsob ako sledovať predvádzanie Wagnera je počúvať ho so zavretými očami. Hudba je taká úplná, tak mohutne pôsobí na obrazotvornosť, že už niet čo si želať: a to, čo ponúka duchu, je nekonečne bohatšie než všetko to, čo môžu vidieť oči. Nikdy som sa neprikláňal k wagnerovskej mienke, že Wagnerovo dielo má plný zmysel len v divadle. Sú to epické symfónie. Želal by som si, aby im boli rámcom chrámy, dekoráciou neohraničené horizonty našej myšlienky a hercami naše sny.“ (Romain Rolland)

Majestátny zjav Richarda Wagnera sa rozprestiera nad celým 19. storočím sťa obrovitánska chrámová klenba. Niet umeleckého tvorcu, a nielen hudobného, ktorý by necítil potrebu vyrovnať sa s jeho výraznou osobnosťou. Našli sa, pochopiteľne, aj skladatelia, teoretici či literáti, ktorých Wagnerova hudba vonkoncom neočarila – ale tí boli v menšine. „Vášeň pre Wagnerovo očarujúce dielo ma sprevádza životom od chvíle, keď som ho po prvý raz objavil, začal ho dobýjať a prenikať poznaním“ – píše, napríklad, slávny nemecký prozaik Thomas Mann v jednej zo svojich wagnerovských esejí. „Nikdy nezabudnem, za čo mu vďačím ako človek požívajúci a učiaci sa, na hodiny hlbokého osamelého šťastia uprostred divadelného davu, na hodiny naplnené mrazivými i slastnými záchvevmi nervov i umu, pohľadmi do dojímavých a veľkých významov, aké poskytuje práve len toto umenie.“

Wagnerova snaha o reformu opery, úsilie o zrovnoprávnenie všetkých zložiek scénického diela do tzv. Gesamtkunstwerku, sa zákonite dotkla aj práce s orchestrálnym aparátom, ktorý sa pod jeho rukami stáva nosnou časťou autorovho hudobného, ba i celkového kultúrneho posolstva. Skladateľova operná tvorba dodnes vyvoláva protichodné emócie: pre jedných predstavuje hudobný vesmír, pre ktorý sú ochotní položiť život, pre iných sú zasa jeho monumentálne, takmer päť hodín trvajúce operné kolosy beznádejnou a zatuchnutou starinou. Mnohých tiež, azda oprávnene, odpudzuje Wagnerov pangermánsky šovinizmus, ktorým vyvolal sympatie Hitlera a tým proti sebe pobúril demokratické spoločenstvo, stotožňujúce ideologické zneužitie autorovej tvorby s jeho geniálnym hudobným odkazom (v Izraeli je, napríklad, verejné uvádzanie Wagnerovej hudby dodnes tabu). Napriek tomu sa jeho tvorivé výdobytky stali neodmysliteľnou súčasťou ďalšieho umeleckého vývoja. Wagnerove revolučné výboje v oblasti harmónie či jeho impozantný operný symfonizmus patria dodnes k hlavným stavebným princípom scénického diela a krása skladateľovej hudby uchvacuje poslucháča aj viac ako dvesto rokov od jeho narodenia.

Výber orchestrálnych častí z Wagnerových opier je vhodnou príležitosťou započúvať sa do opulentného toku skladateľovho symfonizmu. Keď Wagner koncom mája 1849, po svojej drážďanskej revolučnej avantúre, zakotvil v Zürichu, aby unikol zatykaču nemeckej polície, netušil, že jeho pobyt v exile sa predĺži na trinásť rokov. Práve v tomto období napísal kompletné libreto svojej tetralógie Nibelungov prsteň a pustil sa do komponovania opery Tristan a Izolda. Wagner tristanovský námet poznal z dobových nemeckých vydaní starej keltskej ságy a o jeho spracovaní uvažoval už v prvej polovici 19. storočia. Hlavný impulz však prišiel až v roku 1857, keď skladateľ využil ponuku solventného švajčiarskeho obchodníka Otta Wesendoncka na tvorivý pobyt v jeho zürišskej vile, tzv. Azyle.

Tu došlo k osudovému stretnutiu s Wesendonckovou manželkou Mathildou, ktoré postupne prerástlo do mileneckého vzťahu. Skladateľ prerušil prácu na tetralógii a horúčkovito sa vrhol do komponovania Tristana. Napísal dielo o posadnutosti láskou, ktoré ho preslávilo ako žiadne iné. Novátorskou harmóniou Tristana sa začal vývoj uvoľňovania tonálneho cítenia, ktorý v 20. storočí viedol až k úplnému zrušeniu tonality. Wagner si uvedomoval genialitu svojej opery. V jednom z listov Mathilde Wesendonckovej píše vzrušené riadky: „Dieťa! Tento Tristan bude čosi strašné! To posledné dejstvo! Obávam sa, že operu napokon zakážu.“ Predohra k 1. dejstvu, priam učebnicový príklad rozkladných harmonických tendencií (slávny tristanovský akord!), predznamenáva tragický osud mileneckej dvojice.

Z tetralógie Nibelungov prsteň zaznejú na dnešnom koncerte orchestrálne časti z opier ValkýraSúmrak bohov. Dramatická Jazda valkýr ôsmich mladých žien, ktorých úlohou bolo prevážať telá padlých germánskych hrdinov do božieho sídla Walhally, tvorí predohru k 3. dejstvu a je vari najznámejšou časťou opery. Opera Súmrak bohov je zasa veľkolepým vyvrcholením cyklu na motívy z germánskej mytológie, v ktorom autor sníval svoj sen o zániku skazenej triednej spoločnosti a o zrode nového sveta. Jeho hrdinami sú Siegfried, syn Siegmunda a Sieglindy a valkýra Brunhilda, Wotanova dcéra, slobodní a čistí ľudia, odolávajúci moci zlata. Práve Brunhilda vráti zakliaty prsteň, symbol zhubného bohatstva, vlnám Rýna, do lona prírody.

Orchestrálna medzihra Siegfriedova cesta po Rýne líči putovanie hlavného protagonistu, ktorý sa, po tom, čo si s Brunhildou sľúbili vernosť, vydáva dolu riekou za novými dobrodružstvami. Siegfriedova smrť a smútočný pochod z 3. dejstva zaznieva ako tryzna na poctu hlavného hrdinu, keď ho zákerne zozadu prebodne Hagen, syn zlosyna Albericha. Prítomní vzdajú hold Siegfriedovmu mŕtvemu telu a za zvukov smútočného pochodu ho odnesú. A napokon Obetná scéna a finále, záverečný spev Brunhildy (tentokrát v rýdzo orchestrálnej podobe), ktorá sa vrhá do plameňov ohňa hranice, spaľujúcej Siegfriedovo telo a spolu s ňou zaniká i božia ríša. Práve touto scénou sa Berlínska filharmónia pred svojou evakuáciou z metropoly na konci 2. svetovej vojny rozlúčila so svojím publikom.

Záverom ešte jeden citát. „Malwida von Meysenburg mi rozprávala“ – píše znova Romain Rolland – „že kým na bayreuthských slávnostiach roku 1876 lornetom pozorne sledovala istý výjav Prsteňa, dve ruky jej zakryli oči a Wagnerov hlas jej netrpezlivo povedal: ‚Nože sa toľko nedívajte! Počúvajte!‘“

Nuž teda počúvaj, vážený poslucháč! Wagnerova hudba ti dozaista pripraví vrcholný zážitok aj bez vizuálneho efektu.

Ivan Marton

–––––
Bibliografický údaj: MARTON, Ivan: Text ku koncertom 5.–6. 3. 2020, in: Slovenská filharmónia. Hudba troch storočí, cyklus DE, 71. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2018.

0 Páči sa Likes

Beethoven / Wagner

Friday, March 06 2020, 7.00 PM
Serie D/E – Three Centuries of Music, Concert Hall of Slovak Philharmonic

Beethoven / Wagner

Piatok 6. 3. 2020, 19.00 h
D/E – Hudba troch storočí, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Šiesta symfónia Ludwiga van Beethovena je v kontexte svetových hudobných dejín prelomovým opusom; skladateľ v nej naznačil nové štrukturálne riešenia a avizoval model takzvanej programovej hudby 19. storočia. Na Beethovenovu výzvu pohotovo reagoval aj Richard Wagner v symfonických intermezzách z jeho grandióznych hudobných drám zaradených do tetralógie Prsteň Nibelungov a jeho opera Tristan a Izolda je jedným z prelomových diel na ceste k hudobnej moderne.

Francúzsko-americký dirigent George Pehlivanian sa bratislavskému publiku predstaví už po niekoľkýkrát. Žiak osobností ako Pierre Boulez či Lorin Maazel je držiteľom ceny Grand Prix na Medzinárodnej dirigentskej súťaži Besançon 1991.


  • VideozáznamVideorecording
  • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2020A Slovak Philharmonic Production © 2020
  • Beethoven / Wagner
  • Beethoven / Wagner