Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na X / Twittri Follow us on X / Twitter

movie [ 1 H 06 MIN ] [ 1 H 06 MIN ] sd

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Oľga Frederiksen ]

      Členovia Slovenského komorného orchestra s umeleckým vedúcim Ewaldom Danelom každoročne venujú jeden z januárových koncertov spomienke na legendárneho Bohdana Warchala. Tentokrát sa do centra pozornosti dostávajú dve výročia: Bohdan Warchal by sa 27. januára 2020 dožil 90 rokov a Slovenský komorný orchester oslávi tohto roku 60. výročie od svojho založenia. Koncert sa nesie vo „warchalovskom“ duchu. Mozartova Malá nočná hudba bola na programe SKO nespočetne veľakrát; Mozart i Bohdan Warchal sa obaja narodili 27. januára. Ladislav Kupkovič stál pri založení SKO pred šesťdesiatimi rokmi a po roku 2001 sa zintenzívnili jeho umelecké a priateľské kontakty s Ewaldom Danelom a orchestrom, ktorým svoje dielo Cantica slovaca venoval. Bohdan Warchal sa vždy snažil repertoár rozširovať a mal skvelý prehľad o špičkových sólistoch. Buď ich pozval na koncertné vystúpenia, alebo na nahrávanie do štúdia vo vtedajšom vydavateľstve OPUS. Našťastie CD nahrávky pre OPUS a japonské RCA stále existujú a dokumentujú zlatú éru orchestra pod jeho vedením. Sólistami dnešného popoludňajšieho koncertu sú prestížni slovenskí umelci s medzinárodným renomé – gitaristka Miriam Rodriguez Brüllová a kontrabasista Roman Patkoló. V závere koncertu sa sólisti a orchester prezentujú premiérovým uvedením skladby Bruromano od súčasnej českej autorky so slovenskými koreňmi Sylvie Bodorovej.

      Rakúsky skladateľ Wolfgang Amadeus Mozart napísal spolu 13 serenád, z toho tri pre čisto dychové obsadenie (č. 10 Gran Partita pre 13 dychových nástrojov, č. 11 a 12 pre 8 dychových nástrojov). Posledná Serenáda č. 13 G dur, KV 525 je známa ako Malá nočná hudba (Eine kleine Nachtmusik). Toto graciózne dielo dnes patrí do klasického „populáru“. Dychové serenády boli spočiatku určené na uvádzanie v prírode. Neskôr sa obsadenie zmenilo na sláčikové, a to našlo uplatnenie na koncertných pódiách. Všeobecne ide o skladby, ktoré majú ľahší charakter, väčšiu voľnosť spracovania a „komorné“ obsadenie hlasov. V Mozartovom autografe je zapísaných päť nástrojov – dvoje huslí, viola, violončelo a kontrabas. Dnes sa hráva Malá nočná hudba najmä v dvoch verziách: ako sláčikové kvarteto, alebo vo väčšom obsadení pre sláčikový orchester. Skladateľ pôvodne plánoval napísať päťčasťovú skladbu. Bohužiaľ z druhej časti (Menuet) sa zachoval len fragment so 16 taktami, a tak sa v súčasnosti dielo hráva ako štvorčasťové. Prvú časť Allegro otvárajú husle so stúpajúcou, takmer až fanfárovou melódiou. Druhá časť Romanca znie ako ľúbostná pieseň. Za ňou nasleduje energický Menuet a na záver živé, čiperné Rondo. Mozart dokončil Malú nočnú hudbu 10. augusta 1787. V tom čase už pracoval na 2. dejstve opery Don Giovanni. Mozartova manželka Constanze predala Serenádu v roku 1799 hudobnému vydavateľovi Johannovi Andrému. Tlačou bola vydaná až v roku 1827, teda o mnoho rokov neskôr po Mozartovej smrti.

      Hudobný skladateľ, dirigent, huslista a pedagóg Ladislav Kupkovič patril do silnej generácie slovenských skladateľov, ktorí sa prezentovali v šesťdesiatych rokoch tzv. „Novou hudbou“. Bolo to spoločne s Petrom Kolmanom, Pavlom Šimaiom, Romanom Bergerom, Iljom Zeljenkom, Mirom Bázlikom, Ivanom Paríkom, muzikológmi Petrom Faltinom a Miroslavom Filipom a ďalšími. Vo svojich skladbách sa odklonili od tonálnej hudby a romantického chápania expresie. Nadviazali na estetické východiská a kompozičné princípy avantgardných skladateľov z päťdesiatych rokov – Pierra Bouleza, Karlheinza Stockhausena, Luigiho Nona, Györgyho Ligetiho, poľskú školu na čele s Witoldom Lutosławským. Komponovali seriálnu hudbu, aleatoriku, elektronickú hudbu a iné. Vďaka nástupu tejto generácie sa obohatila štruktúra vtedajšieho domáceho hudobného života a zároveň sa zaradila do aktuálneho medzinárodného hudobno-kultúrneho kontextu.

      Ladislav Kupkovič sa zaslúžil o to, že v roku 1963 vznikol súbor Hudba dneška, ktorý sa zameriaval na interpretáciu súdobej experimentálnej hudby slovenských a svetových autorov. V roku 1969 získal štipendium na pobyt v Západnom Berlíne, no z Nemecka sa už nevrátil. Dva roky pôsobil v Kolíne nad Rýnom (1971–1973). Posledným pracoviskom sa stala Hochschule für Musik, Theater und Medien v Hannoveri, kde získal profesúru v roku 1976 a vyučoval Novú hudbu, hudobnú teóriu a skladbu. Kupkovič bol neuveriteľne produktívny autor. Skomponoval 3 opery, 7 symfónií, mnoho skladieb určených pre husle a sláčikové obsadenie, klavírne diela, stovky skladieb pre filmové a televízne spoločnosti. Mnohé z nich venoval manželke Irmhild. V roku 1980 získal prvú cenu na Kirchenmusikwoche Neuss za Omšu pre pápeža Jána Pavla II. (Missa papae Ioannis Pauli Secundi). V priebehu sedemdesiatych rokov sa odklonil od experimentovania a vrátil sa k tonálnemu spôsobu komponovania, teda – ako sám povedal – „k hudbe, ktorá sa dá počúvať“. Jeho husľový Souvenir (alla Paganini) z roku 1971 v podaní Gidona Kremera doslova obletel celý svet a stal sa súčasťou základného repertoáru mnohých husľových virtuózov.

      Ladislav Kupkovič sa už v mladosti aktívne zaoberal slovenskou ľudovou hudbou. Dirigoval súbor Mladé srdcia a účinkoval v orchestri Lúčnice. Kompozične sa ľudovej hudbe venoval po celý život, aj keď od roku 1969 pôsobil v Nemecku. Po politických zmenách v Československu (1989) začal pravidelne navštevovať Slovensko, opäť obnovil vzťahy s bývalými kolegami skladateľmi a hudobníkmi. Cantica slovaca vznikla v roku 2009. Noty vydal Hudobný fond v Bratislave v dvoch verziách – pre sláčikový orchester (2009) a sláčikové kvarteto (2010). Verziu per sláčikový orchester premiéroval 13. decembra 2009 Slovenský komorný orchester. Cantica slovaca pozostáva zo štyroch tematicky a výrazovo odlišných častí. Umriem, umriem, ale neviem kedy… (pieseň z roku 1880 zo zbierky Slovenské spevy I) je clivou, baladickou piesňou. Nasledujúce tri piesne sú z rôznych regiónov východného Slovenska. Keď som išiel z vojny, z Dzindzeša, z Dzindzeša… je vojenskou piesňou s čardášovo-pochodovým rytmom a príznačným akcentovaním dôb. Keby ste vy, mamko naša, vedzeli, vedzeli… je pomalá melancholická pieseň s romantickým nádychom. Za ňou nasledujú finálne Karičky, razantné rýchle ženské kruhové tance.

      Kubánsky skladateľ, gitarista a dirigent Leo Brouwer patrí popri tvorcoch ako Carlos Chávez, Heitor Villa-Lobos, Alberto Ginastera a Astor Piazzolla medzi najvýraznejšie osobnosti latinskoamerickej hudby 20. a 21. storočia. Brouwer pochádzal z hudobníckej rodiny. Otec ho uviedol do hry na violončele, matka bola známa multiinštrumentalistka. Jeho súrodenci Ernesto a Ernestina Lecuona sa tiež tešili veľkej popularite na pôde kubánskej hudby. Leo Brouwer študoval hru na gitare na havanskom konzervatóriu. Po získaní štipendia pokračoval v štúdiu kompozície na prestížnej Juilliard School of Music a v hre na gitare na University of Hartford. Po návšteve festivalu súčasnej hudby Varšavská jeseň v roku 1961 sa v tvorbe nechal ovplyvniť dielami Stockhausena, Pendereckého, Nona, Henzeho a iných. Ako prvý kubánsky skladateľ začal písal aleatorické a seriálne skladby (1962 – 1967). Postupne sa snažil svoj jazyk inovovať a stmeliť afrokubánsky štýl (perkusívny rytmus, tanečnú rumbu, habanéru, džezové prvky, africké rituály, kubánsky folklór) s európskym neoromantizmom. V rozhovore pre americký časopis Classical Guitar Magazine z júna 2018 sa zmienil o svojom poslednom tvorivom období, ktoré je založené na splynutí tradičnej kubánskej hudby, afrokubánskych nápevov, avantgardnej senzibility s tonálnou jednoduchosťou a priezračnosťou. Zoznam jeho skladieb je skutočne obsiahly – od symfonických, komorných a inštrumentálnych diel (pre violončelo, klavír, bicie, flautu, harfu a ď.), cez balety, až k filmovej hudbe (viac ako 120 titulov). Jeho azda najvýraznejší skladateľský prínos tkvie v gitarových skladbách, ktoré preslávili Julian Bream, John Williams a Costas Cotsiolis. Ide o množstvo opusov pre sólovú gitaru, gitarové kvartetá, gitarové kvinteto, 11 gitarových koncertov a ď. Brouwer je známy aj vďaka svojim transkripciám piesní od skupiny Beatles pre klasickú gitaru a ľahkými cvičeniami Études Simples pre gitarových začiatočníkov.

      Tres danzas concertantes pre gitaru a sláčikový orchester (1958) sa zachovali iba náhodou vďaka Brouwerovmu priateľovi Jesúsovi Ortegovi, ktorý ich zachránil pred autorovým zničením. Tri koncertantné tance pochádzajú zo skladateľovho raného kompozičného obdobia. Keď ich napísal, mal iba 19 rokov a v tom čase bol priam zhypnotizovaný hudbou Bélu Bartóka (obzvlášť jeho sláčikovými kvartetami) a Igora Stravinského (baletom Svätenie jari). Brouwerove Tance majú neoklasický priezračný charakter. V tretej časti Toccata skladateľ využíva motorické ostináto, do popredia dáva krátke rytmizované melódie. Toccata prekvapí nepravidelným striedaním metrických modelov, kontrastom medzi spevnou melódiou a rýchlymi akcentovanými vpádmi sláčikového orchestra, no neposledne zaujme kubánskou farebnosťou.

      Rumunské priezvisko Dinicu sa od začiatku 19. storočia až podnes spája s menami mnohých hudobníkov a hercov. Angheluș Dinicu bol virtuózny hráč na panovej flaute, ako aj autor slávnej skladby Ciocârlia (Škovránok). Predviedol ju so svojou skupinou na súťaži 29. júna 1889, ktorá sa konala počas Svetovej výstavy v Paríži. Získali zlatú medailu a o dva mesiace neskôr boli opäť pozvaní do Paríža francúzskymi novinami Le Figaro. Svetová výstava trvala šesť mesiacov a hlavnou atrakciou bolo otvorenie Eiffelovej veže 31. marca 1889. Ciocârliu preslávil Anghelușov vnuk, slávny huslista Grigoraş Ionică Dinicu. Dnes je populárna u balkánskych hudobníkov, najmä u dychových skupín. Neustále trilkovanie a ornamentácia (buď zapísaná alebo improvizovaná) imituje vtáčí spev. Na dnešnom koncerte zaznie skladba Anghelușa Dinicu v úprave fínskeho skladateľa Jarkka Riihimäkiho pod názvom Balcony nightingale (Slávik na balkóne). Kontrabasista Roman Patkoló prikomponoval k pôvodnej skladbe Ciocârlia úvodnú pomalú časť. Jarkko Riihimäki k nej dotvoril harmonický sprievod, urobil inštrumentáciu a aranžmán celého diela tak, aby sa mohlo hrať v obsadení pre kontrabas a sláčikový orchester. Jarkko Riihimäki žije v Berlíne a je profesionálny hudobný aranžér pre nemeckú televíziu ZDF.

      Sylvie Bodorová – významná súčasná česká skladateľka – napísala úctyhodný počet skladieb, ktoré sú s uznaním prijímané v Čechách i zahraničí. Jej kompozičné začiatky sa spájajú so štúdiom na bratislavskom Konzervatóriu, potom pokračovala na brnianskej JAMU a pražskej HAMU. Absolvovala odborné stáže v Taliansku, Poľsku a Holandsku. V deväťdesiatych rokoch pôsobila ako hosťujúca profesorka na univerzite v Cincinnati. Vo svojom kompozičnom štýle z posledného obdobia inklinuje k neoexpresionizmu, využíva rôzne typy modality. V teréne študovala rómsku hudbu, na kantorských školách v Izraeli sa zaoberala židovskou hudbou. Dodnes sa necháva inšpirovať ľudovou hudbou, najmä východoeurópskou. Jej dielo Terezín Ghetto Requiem s barytónovým sólom (1998) získalo svetový ohlas (USA, Anglicko, Nemecko). Skomponovala tiež oratórium Juda Maccabeus (2002) pre festival Pražská jar či Kafkas Träume (2010) pre Luxembourg Sinfonietta. Na objednávku Thomasa Hampsona napísala cyklus Lingua angelorum pre barytón a veľký symfonický orchester (2012) a taktiež pre neho a súbor Wiener Virtuosen upravila Dvořákove Cigánske melódie (premiéra vo februári 2013). Sylvie Bodorová rada komponuje na objednávku – pre prestížne inštitúcie, festivaly i sólistov. Slovenský komorný orchester spolu s členkami súboru Trio Clavio premiéroval 15. novembra 2018 skladateľkino dielo Tri pre tri a sláčikový orchester. Ku dnešnej premiére dvojkoncertu pre gitaru, kontrabas a sláčiky Bruromano (2019) napísala autorka nasledujúci komentár: „Dnes sme vďaka internetu zahltení nepreberným množstvom informácií a intuitívne hľadáme kotvu, stály bod, ktorý nám v tomto stále sa meniacom svete dáva pocit stability. Pre mňa bola vždy tou kotvou hudba.

      Pred niekoľkými rokmi, keď Miriam Rodriguez Brüllová uviedla môj koncert Concierto de Estío so Štátnym komorným orchesterom Žilina, ma zaujala jej žiadosť o napísanie dvojkoncertu pre gitaru a kontrabas. Spolupracovať s ľuďmi, ktorí sú skutočnými profesionálmi, ktorí patria k tým najlepším, to je pre autora nielen výzva, ale aj veľká radosť najmä vtedy, ak obidvoch sólistov koncertu spája dlhoročné priateľstvo. Dostávam tak ešte jeden vzácny benefit – vzájomný rešpekt a súhru obidvoch sólistov – gitaristky Miriam Rodriguez Brüllovej a kontrabasistu Romana Patkolóa.

      Písať dvojkoncert pre túto nástrojovú kombináciu nebola ľahká úloha, ale po vypočutí nahrávok Romana Patkolóa som úplne podľahla jeho obrovskej muzikalite a nástrojovej virtuozite a po skvelých skúsenostiach s Miriam som sa v prvom možnom voľnom termíne rozhodla skladbu napísať. V priebehu roku 2019 tak vznikol koncert pre gitaru, kontrabas a sláčiky Bruromano, ktorý má tri časti: Affetto, Pianto, Feroce.

      S radosťou si ako názov skladby často vymýšľam celkom nové slovo (Panamody pre flautu a sláčiky, Magikon pre hoboj a sláčikový orchester, Concerto di Transflautato pre flautu a komorný orchester atď.). Teší ma najmä to, že aj poslucháč dostáva podnet na rozvíjanie vlastnej fantázie a snažím sa nové slovo vytvoriť takým spôsobom, aby niečo napovedalo aj o obsahu skladby. Tak vznikol aj názov dvojkoncertu pre gitaru, kontrabas a sláčiky Bruromano.“

      Miriam Rodriguez Brüllová priznáva, že rada hráva skladby Sylvie Bodorovej určené aj pre sólovú gitaru či komorné zoskupenie. Spolu s Romanom Patkolóom koncertujú už dlhé roky a viacero skladieb je upravených práve pre ich obsadenie. Na margo dvojkoncertu Bruromano sa gitaristka vyjadrila nasledovne: „Skladateľka aj v tomto dvojkoncerte prináša strhujúcu hudbu plnú výrazných rytmických motívov s typickým striedaním metra, s prvkami folklórnej hudby, ale i veľmi krehkú, až éterickú hudbu a pôvabné lyrické kantilény. Hudobná reč pani Bodorovej je pre mňa moderná a objavná. Zároveň sa cez folklórne prvky vracia k tradícii a u publika má vždy veľký úspech, čo nie je pravidlom pri súčasnej hudbe... Oba sólové party sú najmä v prvej a tretej časti virtuózne, veľmi pohyblivé. Druhá časť je lyrická; v prvej a tretej „tretine“ tejto časti sólové nástroje vedú krehký melodický dialóg, v strednom úseku sprevádza gitara nádhernú expresívnu kantilénu v kontrabase. Kontrabasový part sa pohybuje aj v extrémne vysokých polohách. Pani Bodorová ho tak písala zámerne, vzhľadom na Romanove „neobmedzené“ technické možnosti. V prvej a tretej časti gitarový part kontrabasu kontruje vo výrazných rytmicko-akordických motívoch, v rýchlych tremolových pasážach, alebo sa k nemu pripája v sviežich melodických líniách či akordicky ho sprevádza. Prvá časť je mimoriadne expresívna, zvukovo v orchestri veľmi hutná a v gitarovom parte veľmi pestrá – striedajú sa v nej kantabilné pasáže s virtuóznymi, s náznakmi valčíkových rytmov, či s expresívnymi akordami v triolovom rytme. Finále s tempovým označením „Feroce“ je doslova strhujúce, ohnivé. Plynie vo vysokom tempe a oba sólové hlasy sú veľmi pohyblivé. Hudba sa „valí ako mohutný prúd rieky“. Iba zo začiatku a v úplnom závere tento tok preruší kontrabasové, akoby „ťarbavé“ pizzicato, ktoré je pre mňa vtipným momentom tejto tretej časti.“

      Oľga Frederiksen

      –––––
      Bibliografický údaj: FREDERIKSEN, Oľga: Text ku koncertu 26. 1. 2020, in: Slovenská filharmónia, Cyklus Slovenského komorného orchestra SKO,71. koncertná sezóna, Bratislava, Slovnská filharmónia 2020

    Páči sa Likes 0

    Hommage à Bohdan Warchal

    Nedeľa 26. 1. 2020, 16.00 hSunday, January 26, 2020, 4.00 PM
    Cyklus SKO – Slovenský komorný orchester
    Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
    SKO serie – Slovak Chamber Orchestra Concerts
    Concert Hall of Slovak Philharmonic


    Program
    Wolfgang Amadeus Mozart (1756–1791)
      Serenáda č. 13 G dur „Malá nočná hudba“, KV 525 Serenade No. 13 in G major, K. 525 “Eine kleine Nachtmusik”
      AllegroAllegro
      Romanca. AndanteRomanca. Andante
      Menuet. AllegrettoMenuet. Allegretto
      Rondo. AllegroRondo. Allegro
    Ladislav Kupkovič (1936–2016)
      Cantica slovaca Cantica slovaca
      Umriem, umriem, ale neviem kedy... (Andante) Umriem, umriem, ale neviem kedy... (Andante)
      Keď som išiel z vojny, z Dzindzeša, z Dzindzeša... (Risoluto)Keď som išiel z vojny, z Dzindzeša, z Dzindzeša... (Risoluto)
      Keby ste vy, mamko naša, vedzeli, vedzeli... (Largo)Keby ste vy, mamko naša, vedzeli, vedzeli... (Largo)
      Karičky (Allegro)Karičky (Allegro)
    Leo Brouwer (1939)
      Tres danzas concertantes pre gitaru a sláčikový orchester – 3. Toccata Tres danzas concertantes for guitar and strings – 3. Toccata
    Angheluș Dinicu (1838–1905)/ Roman Patkoló (1982)[upr. Jarkko Riihimäki (1984)]
      Balcony nightingale pre kontrabas a sláčikový orchester  Balcony nightingale for double bass and strings
    Sylvie Bodorová (1954)
      Bruromano, dvojkoncert pre gitaru, kontrabas a orchester Bruromano, duoble concert for guitar, double bass and orchestra
      AffettoAffetto
      PiantoPianto
      FeroceFeroce

    Pôvabná serenáda Malá nočná hudba Wolfganga Amadea Mozarta je jedným zo symbolov hudobných dejín a už dávno vstúpila do siene akéhosi klasického populáru. Slovenský autor Ladislav Kupkovič sa po rokoch extravagantnej rebélie v zrelom veku pokorne priklonil ku klasickým vzorom, čím si síce podráždil avantgardistov, získal si však srdcia poslucháčov. Cestu k ľuďom si hľadal aj Kubánec Leo Brouwer – gitarista a skladateľ, legenda gitarovej hudby; zo zrejmých dôvodov vsadil na ohnivý kubánsky etnický zdroj. Prvky typické pre rómsku kultúru využíval so svojich dielach rumunský skladateľ 19. storočia Angheluș Dinicu. Bol dedom slávneho huslistu cigánskeho pôvodu Grigorașa Dinicu, o ktorom sa Jascha Heifetz vyjadril, že väčšieho virtuóza nikdy nestretol. Sylvie Bodorová má k etnickej hudbe takisto veľmi pozitívny vzťah. Primárne inšpirácie dokáže pohotovo implantovať do rafinovaných truktúr. Kontrabasista Roman Patkoló patrí k slovenskej hudobnej špičke. Už od mladého veku zbiera medzinárodné úspechy. V roku 2001 získal v Berlíne Európsku cenu kultúry v kategórii sólista. Slovenská gitaristka Miriam Rodriguez Brüllová koncertovala v prestížnych sálach ako berlínsky Konzerthaus alebo pražské Rudolfinum. Spolupracovala s poprednými osobnosťami „sveta gitary“ ako napr. C. Cotsiolis či P. Steidl.


    VideozáznamVideorecording
    AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spolupráca ITIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, réžiavideo producer, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production
    Vyrobila Slovenská filharmónia © 2020A Slovak Philharmonic Production © 2020
    Tu majú byť odkazy, ktoré overujú, že sa koncert uskutočnil. Tlač, web, sociálne siete...
  • Facebook

    X (Twitter)