Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 1. časť – 00:44:50 ] [ 1st part – 00:44:50 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu – 1. časť

[ Autor textu: Alena Čierna ]

„Tento duch slobodný a ľudský, preniknutý pocitom univerzálnej vzájomnosti všetkých bytostí […] táto chápavá myseľ, ktorá písala knihy o hudbe a divadle, o filozofii, o starovekej maľbe, pojednania prírodovedecké, zbierky básní, ba aj veselohry, ktorá sa dotkla všetkých odborov, nehovorím, že s rovnakou obratnosťou, ale s rovnakým zdravým zmyslom a nepopierateľnou ľahkosťou, je zaiste nevšedný zjav medzi novodobými umelcami, najmä medzi hudobníkmi,“ napísal v roku 1901 o francúzskom skladateľovi Camilleovi Saint-Saënsovi románopisec Romain Rolland.

Niet snáď výstižnejších slov, ktoré by vykreslili povahu a charakter francúzskeho skladateľa, ktorý počas osemdesiatich šiestich rokov svojho dlhého a plodného života pozoroval metamorfózy romantizmu i zrod nového storočia. Bol rovesníkom J. Brahmsa, P. I. Čajkovského, F. Liszta i A. Dvořáka. Bol mladším súputníkom R. Wagnera a starším kolegom G. Mahlera i C. Debussyho, ktorých prežil. Bol svedkom zrodu impresionizmu i nemeckého expresionizmu v tvorbe A. Schönberga. Sledoval prvé ohlasy neoklasicizmu v tvorbe Igora Stravinského i nástup francúzskej moderny pod zástavou E. Satieho a známej Parížskej šestky. Napriek tomu stál pevne na pozíciách romantizmu a žiadne nové smery nemohli zmeniť jeho tvorivé východiská. O tom svedčia napokon i slová Charlesa Gounoda, ktorý o ňom prehlásil: „Nemá systém; neprináleží žiadnej strane, nie je stúpencom žiadneho hnutia [...] nerobí zo seba reformátora čohokoľvek.“

Camille Saint-Saëns patril medzi výnimočne nadané deti. Nemal ani tri roky, keď obdarený absolútnym sluchom začal na klavíri vyťukávať prvé melódie. Pred zavŕšením troch rokov dokázal čítať a písať noty a v troch rokoch skomponoval svoju prvú skladbičku, rukopis ktorej je dnes uložený v knižnici Parížskeho konzervatória. V piatich rokoch analyzoval partitúry Mozartovho Dona Giovanniho. V siedmich rokoch o. i. ovládal latinčinu, venoval sa botanike (predovšetkým náuke o motýľoch) a rozširoval svoju geologickú zbierku. Keďže veľmi zavčasu stratil otca, o jeho výchovu sa starala matka i teta, ktoré mu od siedmich rokov dopriali oficiálne hudobné vzdelanie pod vedením Friedricha Kalkbrennera. V desiatich rokoch mal svoj oficiálny koncertný debut v Salle Pleyel, kde ako prídavok ponúkol možnosť spamäti zahrať ktorúkoľvek z tridsiatich dvoch klavírnych sonát Ludwiga van Beethovena. Nevšedný talent našiel odozvu i v Spojených štátoch amerických, kde si 3. 8. 1846 čitatelia Musical Gazette mohli prečítať: „… v Paríži žije jeden chlapec, volá sa Saint-Saëns, ktorý má desať a pol roka, a ten hrá hudbu Händla, Sebastiana Bacha, Mozarta, Beethovena a niektorých moderných majstrov bez toho, že by pred sebou mal noty.“ V tomto období bol predstavený tiež profesorovi skladby Pierrovi Maledenovi a organistovi Pierrovi Françoisovi Boëlymu, u ktorého si zamiloval hudbu J. S. Bacha. V trinástich rokoch sa stal žiakom Parížskeho konzervatória, kde študoval u Jacquesa Fromentala Halévyho (prechodne bol i žiakom Charlesa Gounoda). Hoci nikdy nezískal prestížnu Prix de Rome, jeho študentské diela vzbudili pozornosť významných skladateľov doby. Po ukončení štúdií pôsobil vyše dvadsať rokov ako organista parížskej katedrály St. Madeleine a bol považovaný za jedného z najväčších organistov. Od roku 1861 pôsobil na École Niedermeyer, kde vychoval rad skladateľov, o. i. aj Gabriela Faurého, no od roku 1877 sa takmer výlučne zameral na tvorbu a koncertné turné. Bol pravdepodobne prvým, kto uviedol kompletný cyklus Mozartových klavírnych koncertov.

Vyše 150 opusových čísiel Durandovho tematického katalógu hovorí o neuveriteľnej žánrovej rôznorodosti Saint-Saënsovej tvorby. V tvorbe sa inšpiroval zvukomalebnými prostriedkami Berlioza, symfonickou básňou Liszta, typickými polyfonickými postupmi Bacha, aj homofóniou Mozarta, duchom skladieb starofrancúzskych clavecinistov a novoromantickou štylizáciou. Napriek obdivnému prístupu k tvorbe nemeckých romantických skladateľov, a najmä k tvorbe Franza Liszta, spájal vo svojej tvorbe klasicko-romantický odkaz s preverenými hodnotami súdobej hudby, obohatenej jemným nádychom francúzskej kultivovanosti, lyrizmu a pôsobivej elegancie. Platí to aj o jeho koncertoch a symfonickej tvorbe, z ktorej na koncertných pódiách stále ožíva Symfónia č. 3 c mol, op. 78, Organová či symfonické básne Danse macabre a Le Rouet d’Omphale. Na znovuoživenie však čakajú i ďalšie Saint-Saënsove skladby. K nim sa radí aj symfonická báseň Phaéton, symfonická báseň, op. 39, ktorej námetom je mytologický príbeh syna boha slnka Hélia – Phaétona. Božský pôvod tohto mladíka spochybnil Diov syn Epafos. Phaéton sa preto na radu matky vydal za samotným bohom Héliom, ktorého požiadal o dôkaz a splnenie svojho priania: na jeden deň zapožičať bájny slnečný voz, s ktorým Hélios denne koná svoju cestu po nebeskej oblohe. Po krátkom úvode, ktorý vyjadruje Phaétonovu túžbu po jazde nebeskou klenbou, nasleduje motív galopu okrídlených slnečných koní. Prichádza varovná figúra – Hélios varuje svojho syna, poukazujúc na jeho neskúsenosť. No silnejúci motív galopu svedčí o tom, že mladík nepočúva rady svojho otca. Strohý rytmus naznačuje, že nie je ľahké ovládať slnečné tátoše. Čoskoro sa v lesných rohoch ozve melódia, ktorá naznačuje vzrušenie Phaétona pri jazde nebeskou oblohou. Tá však trvá len krátko: slnečné kone spoznali, že ich vedie neskúsená ruka, vyšli zo svojej nebeskej dráhy a leteli vysoko ku hviezdam. Pri súhvezdí Kentaura sa však zľakli jeho luku a zleteli nízko nad zem, kde žiarom spálili úrodné pláne Arábie, Núbie a Sahary a celú oblasť zmenili na púšť. Aj v hudbe sa nálada prudko mení. Matka zeme Gaia zavolala Dia, aby zachránil svet pred skazou. Strohý akord za sprievodu tympanov symbolizuje blesk, ktorým nahnevaný Zeus Phaétona zrazil z oblohy do hlbín. Okrídlené kone sa vrátili na svoju dráhu a vzrušená melódia Phaétona z centrálneho úseku sa mení na žalospev za zmareným životom pochabého mladíka. Symfonická báseň Phaéton z roku 1873 je, podobne ako ďalšie Saint-Saënsove symfonické básne, stručná a dramatická. Je to veľmi zručne vykreslená ilustratívna hudba, ktorá svedčí o dokonalom kompozičnom remesle skladateľa. Skladba po prvý raz zaznela 7. decembra 1875 v Paríži.

Posledný z ruských romantických bardov – Sergej Rachmaninov – vyrastal a dozrieval na prelome storočí a v predrevolučných rokoch v kruhoch pokrokovej ruskej inteligencie. Ako „pokračovateľ“ ruskej národnej klasiky sa stal už počas svojho života terčom útokov „modernistov“, ktorým sa jeho humanistická koncepcia umenia postavená na tradícii zdala byť spiatočnícka. Prvé hodiny hry na klavíri malý Sergej získal v štyroch rokoch od svojej matky. Neskôr sa jeho výučby ujala klaviristka Anna Ornatskaja (učiteľka na konzervatóriu v Petrohrade a priateľka jeho matky). Od roku 1880 sa teda Sergejovi dostávalo oficiálne hudobné vzdelanie. Onedlho však márnotratný život otca pripravil rodinu o vidiecke sídlo v Onege a rodina sa musela presťahovať do skromného bytu v Petrohrade. Keďže na drahé dôstojnícke školy nebolo dosť peňazí, nastúpil Rachmaninov v roku 1883 ako štipendista na Petrohradské konzervatórium. Rodinný rozvrat a smrť jeho sestry Sofie na záškrt mali na senzitívneho a spurného Sergeja neblahé dôsledky, prejavujúce sa v ignorovaní teoretického vzdelávania a aj v neúspechu na záverečnej skúške (1885). Hra na klavíri však Rachmaninova nesmierne bavila. Vzhľadom na mimoriadne pianistické zručnosti mu jeho bratranec, slávny klavirista A. I. Siloti (žiak F. Liszta), odporučil pokračovať vo vyučovaní na Konzervatóriu v Moskve pod vedením prísneho a konzervatívneho Nikolaja Zvereva (1885). Tu sa naplno rozvinul nielen interpretačný, ale i kompozičný talent mladého Rachmaninova. Ako klavirista absolvoval konzervatórium v osemnástich rokoch a o rok neskôr získal absolutórium aj ako skladateľ operou Aleko (na text S. S. Puškina Cigáni), za ktorú obdržal zlatú medailu. Počas posledných dvoch rokov na konzervatóriu skomponoval i niekoľko ďalších skladieb – medziiným prvý klavírny koncert a slávne Prelúdium cis mol, ktoré sa stalo prídavkovým číslom všetkých jeho verejných vystúpení. Po ukončení štúdií sa Rachmaninov upísal pedagogickému remeslu, ktoré ho však neuspokojovalo a aj neúspešné uvedenie prvej Symfónie č. 1 d mol, op. 13 v Petrohrade v marci 1897 mu na tri roky odobralo chuť komponovať. Až na žiadosť londýnskych filharmonikov sa napokon v roku 1899 pustil do kompozície druhého klavírneho koncertu. Do roku 1917, keď pod tlakom spoločenských a politických udalostí navždy opustil Rusko, skomponoval 39 skladieb. Odlúčenie od vlasti poznamenalo Rachmaninovu tvorbu a do zoznamu jeho celoživotného diela pribudlo už len šesť skladieb, o. i. Koncert pre klavír a orchester g mol, op. 40.

Rachmaninov vo svojej tvorbe vyrastal priamo z koreňov Čajkovského poetiky, ktorú citlivo rozvíjal a poodhalil v nej nové dimenzie. Podobne ako v živote osciloval medzi kompozičným a interpretačným umením, tak sa v tvorbe pohyboval medzi meštiacky orientovanými „modernistami“ a pokrokovými revolucionármi. Plasticita formy, farbistá inštrumentácia, spevná melodika a neskôr i odvážna a bizarná harmónia mu získali uznanie a popularitu. Rachmaninov skomponoval päť klavírnych koncertov – všetky v molových tóninách. Už prvý Klavírny koncert fis mol, op. 1 (1891) priniesol všetky zásadné črty klavírneho koncertantného štýly skladateľa: výrazné a široké melodické línie, ktoré sú najpresvedčivejšie v pomalých častiach alebo vo vrcholoch záverečných častí, spojenie plnej akordickej hry s tutti orchestrom typicky romanticky oslnivej zvukovosti, snaha o plný zvuk klavíra dosahovaný dôrazom na melódiu sprevádzanú neustálymi behmi, rozloženými akordmi a figuráciami s využitím pedálovej techniky. Tieto znaky sa prejavili aj v Koncerte pre klavír a orchester č. 2 c mol, op. 18 (1900/1901), ktorý sa zaradil k Rachmaninovým najobľúbenejším skladbám. Následný tretí Koncert pre klavír d mol, op. 30 (1909) stupňuje náročnosť klavírneho partu. K štvrtému klavírnemu koncertu skladateľ pristúpil až po desaťročnej prestávke v roku 1927, a to počas emigrácie v Spojených štátoch amerických. Vzhľadom na to, že krátko po príchode na nový kontinent sa konfrontoval s potrebou rýchlo zarobiť financie a zabezpečiť rodinu, vyhýbal sa komponovaniu i dirigovaniu a podnikal dlhé koncertné turné ako klavirista. Až v roku 1926, keď sa cítil byť dostatočne finančne zabezpečený, začal opäť komponovať.

Svoj prvý post-exilový koncert Klavírny koncert g mol premiéroval v roku 1927 sám v spolupráci s Philadelphia Orchestra pod taktovkou Leopolda Stokowského. Jeho prijatie širokou i odbornou verejnosťou však bolo pomerne chladné. Napriek tomu, že ho skladateľ v roku 1938 prepracoval (prepísal tretiu časť), dodnes nie je všeobecne obľúbenou súčasťou koncertných podujatí. Romantický rozmach a pátos doterajších koncertov tu ustupuje priezračnejším zvukom, no s pochmúrnym až tragickým vyznením. Koncert evidentne odráža skladateľovo rozpoloženie v emigrácii. Napriek tomu v rukách inšpiratívneho klavírneho virtuóza môže tento koncert odkryť svoje melancholické tajomstvá. Dramatický začiatok expozície prvej časti koncertu za rastúceho crescenda orchestra prináša mohutnú akordickú tému sólistu, ktorá je ďalej rapsodicky rozvíjaná spolu s druhou nepokojnou lyrickou témou. Hudobný proces postupne graduje a na pomerne dlhej ploche dospieva k vyvrcholeniu. Hlavnú tému nostalgickej druhej časti v durovej tónine delikátne zahaľuje dynamika pianissimo misterioso. Téma je následne variovaná v rôznych tóninách. Finále nastupuje attacca a svojou virtuóznosťou a rytmickou nestabilitou pripomína finále prvého Koncertu fis mol. V závere sa vracia tematický materiál z vrcholu prvej časti, ktorý vyústi do brilantnej kódy.

Alena Čierna

–––––
Bibliografický údaj: ČIERNA, Alena: Text ku koncertom 24. a 25. mája 2018, in: Slovenská filharmónia, Symfonicko-vokálny cyklus, Cyklus AB, 69. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2018

  Životopisy

MATEJ ARENDÁRIK

je jedným z najvýraznejších talentov mladej generácie slovenských klaviristov. Na Konzervatóriu v Žiline študoval pod vedením Dariny Švárnej a na AMU v Prahe v triede prof. Mariana Lapšanského. Je absolútnym víťazom Súťaže študentov konzervatórií SR a laureátom medzinárodných súťaží (Pražská jar, European Union Piano Competition, Medzinárodní soutěž Leoša Janáčka, Medzinárodná súťaž J. N. Hummela, Concorso Internazionale Pianistico „Giuliano Pecar“ Gorizia a i.). Svoje interpretačné umenie zdokonaľoval ako aktívny účastník majstrovských kurzov pod vedením významných klavírnych osobností ako sú Mikhail Voskresensky, Robert Roux, Piotr Paleczny, Eugen Indjić, Diane Andersen, Boris Berman, Peter Eicher, Eugene Pridonoff a i. Ako sólista debutoval v roku 1998 na pôde Slovenskej filharmónie, kde sa prezentoval predvedením Chopinovho Koncertu e mol. Tento úspech odštartoval jeho interpretačnú kariéru a priviedol ho na viaceré prestížne koncertné pódiá (Concertgebough Amsterdam, Stadthalle Bayreuth, Forbidden City Concert Hall Peking, Southbank Centre London, Palacio de Congresos Zaragoza, Rudolfinum, Smetanova sieň Praha, Besední dům Brno). Prezentoval sa tiež na významných hudobných festivaloch (Beethovenfest Saint Ettiene, Pražská jar, BHS, New Masters on Tour Holandsko, World of Jewish Music London, Stredoeurópsky festival koncertného umenia Žilina, Afyon Classical Music Festival Turecko, Svatováclavský hudební festival Ostrava). Spolupracoval s poprednými slovenskými a českými orchestrami (Slovenská filharmónia, Symfonický orchester Českého rozhlasu, Plzeňská filharmonie, Státní filharmonie Brno, Janáčkova filharmonie Ostrava, Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala, Štátny komorný orchester Žilina a Štátna filharmónia Košice) a dirigentami (Andres Orozco Estrada, Jose Ferreira Lobo, Lásló Kovács, Leoš Svárovský, Petr Vronský, Oliver Dohnányi, Rastislav Štúr, Theodore Kuchar, Mario Košík, Petr Altrichter). Ako komorný hráč spolupracoval s Talichovym kvartetom a Suchoňovým kvintetom. Vytvoril mnoho nahrávok pre Rozhlas a televíziu Slovenska, Českú televíziu a Český rozhlas. Jeho profilové CD vydalo vydavateľstvo Diskant.

KASPAR ZEHNDER

študoval flautu (Heidi Indermühle), klavír (Agathe Rytz-Jaggi), dirigovanie (Ewald Körner) a hudobnú teóriu (Peter Streiff, Arthur Furer) na Hochschule der Künste v Berne. Ďalšie impulzy získal od dirigentov Ralfa Weikerta, Charlesa Dutoita, Wernera-Andreasa Alberta a Horsta Steina, a tiež ako člen European Mozart Academy, kde bol jeho mentorom flautista Aurele Nicolet. Od roku 1999 je umeleckým riaditeľom festivalu Murten Classics a od sezóny 2012/2013 šéfdirigentom Sinfonie Orchester Biel Solothurn (SOBS). V rokoch 2005 – 2012 bol hudobným riaditeľom Centra Paula Klee v Berne, s ktorým spolupracuje dodnes. Svoje prvé dirigentské skúsenosti nadobúdal s orchestrami v Berne a Burgdorfe, ako vedúci orchestra Hochschule der Künste v Berne, kde sa venoval predovšetkým súčasnému repertoáru. Na svetové pódiá sa Zehnder dostal po prvý raz v rozmedzí rokov 2005 – 2008 ako umelecký riaditeľ orchestra PFK – Prague Philharmonia, kam bol povolaný ako nasledovník Jiřího Bělohlávka a ktorý stále ešte pravidelne diriguje. Spolupracuje s významnými sólistami ako Magdalena Kožená, Natalia Gutman, Patricia Kopatchinskaja, Andrew Marriner, Judith Jauregui, Radek Baborák, Jiří Bárta, Jana Boušková, Bruno Ganz, Viviane Hagner, Konstantin Lifschitz, Sergej Katchatryan, Isabelle van Keulen, Marianne Pousseur alebo Antoine Tamestit a vedie významné európske orchestre. Po svojom pozoruhodnom debute v milánskej La Scale v októbri 2007 získal pozvania dirigovať Orchestre National de Montpellier, Slovenskú filharmóniu, Luzerner Sinfonieorchester, Orchestre National de Lille, English Chamber Orchestra, Sinfonie Orchester Basel, Filharmóniu Brno, Varšavský rozhlasový orchester, Sinfonia Varsovia, Orchestre National des Pays de Loire, Orchestre National de Lorraine, Litovskú národnú filharmóniu, Odense Symphony Orchestra a mnohé ďalšie. V oblasti opery dirigoval Kaspar Zehnder v ostatných rokoch nasledovné diela: Carmen (Murten Classics 2010), Hoffmannove poviedky (Paríž 2011), Denník Anny Frankovej (Zentrum Paul Klee Bern 2011). Pri príležitosti 25. výročia Murten Classics v roku 2013 nasledovalo poloscénické predvedenie Mozartovej opery Cosi fan tutte s orchestrom Opery de Rouen a v roku 2014 koncertantné uvedenie Berliozovho Faustovho prekliatia v Bieli. V tom istom roku naštudoval s orchestrom Theater Biel Solothurn svetovú premiéru Dvořákovej Rusalky v komornej verzii Mariána Lejavu. V roku 2015 nasledovali Mozartov Únos zo serailu v Opéra-Théâtre de Metz ako aj Verdiho La Traviata s SOBS, medziiným v Tonhalle Zürich, v roku 2016 opera Biela ruža od Uda Zimmermanna. V máji 2017 uviedol Rusalku v Opéra de Tours. V koncertnej sezóne 2016/2017 sa Kaspar Zehnder predstavil na koncertoch v Bieli, Solothurne, v Brahmsovom husľovom koncerte s čínskym huslistom Ningom Fengom alebo s klaviristom Louisom Lortie a študentmi z Chapelle Musicale Reine Elisabeth Bruxelles. Absolvoval novoročné turné so svojim domovským orchestrom, dirigoval mnohé koncerty v Poľsku, Českej republike a Nemecku, po prvý raz dirigoval orchestre Tours, Besançon (Francúzsko) a Symfonický orchester Bukureštského rozhlasu. Vystúpil na festivaloch Murten Classics, Festival de Besançon Franche-Comté a Maimusik 2017 Heilbronn. So Slovenskou filharmóniou hosťoval na festivale poľskej hudby v Krakove a na La Folle Journée de Nantes. Dôležitou súčasťou jeho činnosti je súčasné prezentovanie sa v roli dirigenta i sólistu, ktoré pestuje v spolupráci s mnohými komornými orchestrami a súbormi, čo sa odráža aj v jeho diskografii (dvoj- a trojkoncerty Schulhoffa, Weinera, Blocha a Kleppera pre ArcoDiva 2013). Takisto sa zaujíma o všetko nové a neznáme: vo februári 2016 rozšíril svoju rôznorodú diskografiu o nahrávku symfonického diela zabudnutého nemeckého romantického skladateľa Roberta Radeckeho vo svetovej premiére pre vydavateľstvo CPO. Festival Murten Classics 2016 s originálnym programom „la Suisse“ sa stretáva s pozoruhodnou odozvou zo strany tlače a verejnosti, rovnako ako „cross-over“ festival Klangantrisch, ktorý Zehnder organizuje vo svojom rodisku Riggisberg neďaleko Bernu a ktorý sa teší čoraz väčšej obľube širokej verejnosti.

Od sezóny 2018/2019 bude Zehnder novým šéfdirigentom Filharmónie Hradec Králové.

–––––
Bibliografický údaj: Text ku koncertom 24. a 25. mája 2018, in: Slovenská filharmónia, Symfonicko-vokálny cyklus, Cyklus AB, 69. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2018

[ 2. časť – 00:36:36 ] [ 2nd part – 00:36:36 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu – 2. časť

[ Autor textu: Alena Čierna ]

Claude Debussy je dnes považovaný nielen za jedného z najväčších francúzskych skladateľov, ale tiež za revolucionára, ktorý prekonal rétoriku 19. storočia. Jeho neskoré diela „... sú možno udivujúcejšie než posledné diela Weberna,“ tvrdí francúzsky skladateľ Pierre Boulez. Podľa neho sú to práve neskoré Debussyho skladby, ktoré dokumentujú „... naprostý rozvrat pojmov, ktoré až do tej doby zostávali statickými“, nakoľko „... už vo Faunovom popoludní je rozložené celé Wagnerovo mohutné dedičstvo [...] debussyovská realita vylučuje akýkoľvek akademizmus.“ Debussyho hudba, ktorá v sebe ukrýva pôvab zastreného zvuku, predstavuje rad senzuálnych impresií, dosahovaných veľmi jemnou, elastickou a originálnou inštrumentáciou. Sonoristika a rytmus nadobúdajú rovnaký význam ako harmónia a melódia. Hoci takmer všetky jeho skladby (klavírne i orchestrálne) majú svoje tituly, Debussy nepíše programovú hudbu. Jeho skladby nelíčia žiadne príbehy. Poslucháčovi predkladá impresiu: impresiu mora, mesiaca, Španielska, zlatých rybičiek... Debussy je skrátka básnikom v tónoch. Takou impresiou je aj orchestrálny cyklus Obrazy pre orchester, ktorý je v poradí už tretím cyklom s týmto názvom – v roku 1905 vznikol prvý klavírny cyklus Obrazy, L. 110, na ktorý nadviazal druhý cyklus Obrazy, L. 111 z roku 1907. Orchestrálny cyklus Obrazy sa rodil pomerne dlho a nie ľahko. Skladateľ na ňom začal pracovať okolo roku 1906 a zavŕšil ho v roku 1912. Z hľadiska časovej následnosti jednotlivé časti nevznikali v dnešnom poradí. Ako prvý vznikol španielsky triptych Ibéria. Hoci Debussy nikdy osobne v Španielsku nebol, miloval túto krajinu za Pyrenejami a túžil po nej. Vo svojej hudbe obraz Španielska stvárnil niekoľkokrát tak presvedčivo, že španielsky skladateľ Manuel de Falla prehlásil: „Sugestívna moc niekoľkých stránok Večera v Granade je skoro zázračná, ak uvážime, že túto hudbu písal cudzinec, vedený výlučne vnútornou predstavivosťou. Ako ďaleko sme od oných serenád, madrileñ a boler, ktorými nás kedysi obšťastňovali skladatelia tzv. pôvodnej španielskej hudby! Tu stojí pred nami skutočná Andalúzia. ,Neautentická pravda‘, dalo by sa povedať, pretože ani takt nie je prevzatý zo španielskeho folklóru. A predsa cítite v tomto kúsku Španielsko až do posledných detailov!“ Debussymu stačilo niekoľko rytmov sevillany, zvuk kastanetov a baskického bubienka, aby evokoval južanský, iberský poloexotický svet. Prvý diel triptychu (Par les rues et par les chemins / Po uliciach a cestách) predstavuje tanečný a temperamentný obraz. Kontrastným je druhý diel (Les parfums de la nuit / Vône noci) prinášajúci obraz milostného opojenia uprostred záhrad počas andalúzskych nocí. Tretí diel (Le matin d’un jour de fête / Sviatočné ráno) predstavuje opäť živý ruch v uliciach vo sviatočné ráno. Debussy v tomto triptychu, ktorého premiéra zaznela 20. februára 1910, využil bohatú a farebnú inštrumentáciu, založenú na nástrojoch španielskeho koloritu. Oproti jeho predchádzajúcim kompozíciám sa táto hudba vyznačuje pevnou melodickou kresbou, výraznými rytmickými a tanečnými prvkami. V poradí druhá bola dnes záverečná časť Rondes de printemps (Jarné rondá), ktorá je uvedená veršom piesne, spievanej v Toskánsku počas 1. mája: „Nech žije máj! Buď vítaný, máj, so svojou divokou zástavou!“ V tejto časti skladateľ obmedzil orchester – hrá menej nástrojov, veľmi jemne, zvuk je trblietavý. Premiéra tejto časti zaznela 2. marca 1910, no novosť hudby neoslovila ani poslucháčov, ani odborníkov. V tom čase ešte verejnosť nepochopila, že Debussy nastúpil novú cestu, že chcel „... premôcť nudný remeselný zvyk.“ Ani posledný obraz tohto cyklu Gigues, v ktorom sa strieda smútok hlavných melódií s rytmicky nespútanou tanečnosťou, sa nedočkal väčšej popularity. Na koncerte zaznel po prvý raz 26. januára 1913 pod taktovkou Andrého Capleta, ktorý pravdepodobne asistoval Debussymu pri dokončení a inštrumentácii diela.

Orchestrálny cyklus Obrazy sú posledným orchestrálnym dielom Claudea Debussyho tvorby. V posledných šiestich rokoch svojho života sa s ubúdajúcimi silami venoval už len oblasti klavírnej, komornej a vokálnej hudby.

Alena Čierna

–––––
Bibliografický údaj: ČIERNA, Alena: Text ku koncertom 24. a 25. mája 2018, in: Slovenská filharmónia, Symfonicko-vokálny cyklus, Cyklus AB, 69. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2018

  Životopisy

MATEJ ARENDÁRIK

je jedným z najvýraznejších talentov mladej generácie slovenských klaviristov. Na Konzervatóriu v Žiline študoval pod vedením Dariny Švárnej a na AMU v Prahe v triede prof. Mariana Lapšanského. Je absolútnym víťazom Súťaže študentov konzervatórií SR a laureátom medzinárodných súťaží (Pražská jar, European Union Piano Competition, Medzinárodní soutěž Leoša Janáčka, Medzinárodná súťaž J. N. Hummela, Concorso Internazionale Pianistico „Giuliano Pecar“ Gorizia a i.). Svoje interpretačné umenie zdokonaľoval ako aktívny účastník majstrovských kurzov pod vedením významných klavírnych osobností ako sú Mikhail Voskresensky, Robert Roux, Piotr Paleczny, Eugen Indjić, Diane Andersen, Boris Berman, Peter Eicher, Eugene Pridonoff a i. Ako sólista debutoval v roku 1998 na pôde Slovenskej filharmónie, kde sa prezentoval predvedením Chopinovho Koncertu e mol. Tento úspech odštartoval jeho interpretačnú kariéru a priviedol ho na viaceré prestížne koncertné pódiá (Concertgebough Amsterdam, Stadthalle Bayreuth, Forbidden City Concert Hall Peking, Southbank Centre London, Palacio de Congresos Zaragoza, Rudolfinum, Smetanova sieň Praha, Besední dům Brno). Prezentoval sa tiež na významných hudobných festivaloch (Beethovenfest Saint Ettiene, Pražská jar, BHS, New Masters on Tour Holandsko, World of Jewish Music London, Stredoeurópsky festival koncertného umenia Žilina, Afyon Classical Music Festival Turecko, Svatováclavský hudební festival Ostrava). Spolupracoval s poprednými slovenskými a českými orchestrami (Slovenská filharmónia, Symfonický orchester Českého rozhlasu, Plzeňská filharmonie, Státní filharmonie Brno, Janáčkova filharmonie Ostrava, Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala, Štátny komorný orchester Žilina a Štátna filharmónia Košice) a dirigentami (Andres Orozco Estrada, Jose Ferreira Lobo, Lásló Kovács, Leoš Svárovský, Petr Vronský, Oliver Dohnányi, Rastislav Štúr, Theodore Kuchar, Mario Košík, Petr Altrichter). Ako komorný hráč spolupracoval s Talichovym kvartetom a Suchoňovým kvintetom. Vytvoril mnoho nahrávok pre Rozhlas a televíziu Slovenska, Českú televíziu a Český rozhlas. Jeho profilové CD vydalo vydavateľstvo Diskant.

KASPAR ZEHNDER

študoval flautu (Heidi Indermühle), klavír (Agathe Rytz-Jaggi), dirigovanie (Ewald Körner) a hudobnú teóriu (Peter Streiff, Arthur Furer) na Hochschule der Künste v Berne. Ďalšie impulzy získal od dirigentov Ralfa Weikerta, Charlesa Dutoita, Wernera-Andreasa Alberta a Horsta Steina, a tiež ako člen European Mozart Academy, kde bol jeho mentorom flautista Aurele Nicolet. Od roku 1999 je umeleckým riaditeľom festivalu Murten Classics a od sezóny 2012/2013 šéfdirigentom Sinfonie Orchester Biel Solothurn (SOBS). V rokoch 2005 – 2012 bol hudobným riaditeľom Centra Paula Klee v Berne, s ktorým spolupracuje dodnes. Svoje prvé dirigentské skúsenosti nadobúdal s orchestrami v Berne a Burgdorfe, ako vedúci orchestra Hochschule der Künste v Berne, kde sa venoval predovšetkým súčasnému repertoáru. Na svetové pódiá sa Zehnder dostal po prvý raz v rozmedzí rokov 2005 – 2008 ako umelecký riaditeľ orchestra PFK – Prague Philharmonia, kam bol povolaný ako nasledovník Jiřího Bělohlávka a ktorý stále ešte pravidelne diriguje. Spolupracuje s významnými sólistami ako Magdalena Kožená, Natalia Gutman, Patricia Kopatchinskaja, Andrew Marriner, Judith Jauregui, Radek Baborák, Jiří Bárta, Jana Boušková, Bruno Ganz, Viviane Hagner, Konstantin Lifschitz, Sergej Katchatryan, Isabelle van Keulen, Marianne Pousseur alebo Antoine Tamestit a vedie významné európske orchestre. Po svojom pozoruhodnom debute v milánskej La Scale v októbri 2007 získal pozvania dirigovať Orchestre National de Montpellier, Slovenskú filharmóniu, Luzerner Sinfonieorchester, Orchestre National de Lille, English Chamber Orchestra, Sinfonie Orchester Basel, Filharmóniu Brno, Varšavský rozhlasový orchester, Sinfonia Varsovia, Orchestre National des Pays de Loire, Orchestre National de Lorraine, Litovskú národnú filharmóniu, Odense Symphony Orchestra a mnohé ďalšie. V oblasti opery dirigoval Kaspar Zehnder v ostatných rokoch nasledovné diela: Carmen (Murten Classics 2010), Hoffmannove poviedky (Paríž 2011), Denník Anny Frankovej (Zentrum Paul Klee Bern 2011). Pri príležitosti 25. výročia Murten Classics v roku 2013 nasledovalo poloscénické predvedenie Mozartovej opery Cosi fan tutte s orchestrom Opery de Rouen a v roku 2014 koncertantné uvedenie Berliozovho Faustovho prekliatia v Bieli. V tom istom roku naštudoval s orchestrom Theater Biel Solothurn svetovú premiéru Dvořákovej Rusalky v komornej verzii Mariána Lejavu. V roku 2015 nasledovali Mozartov Únos zo serailu v Opéra-Théâtre de Metz ako aj Verdiho La Traviata s SOBS, medziiným v Tonhalle Zürich, v roku 2016 opera Biela ruža od Uda Zimmermanna. V máji 2017 uviedol Rusalku v Opéra de Tours. V koncertnej sezóne 2016/2017 sa Kaspar Zehnder predstavil na koncertoch v Bieli, Solothurne, v Brahmsovom husľovom koncerte s čínskym huslistom Ningom Fengom alebo s klaviristom Louisom Lortie a študentmi z Chapelle Musicale Reine Elisabeth Bruxelles. Absolvoval novoročné turné so svojim domovským orchestrom, dirigoval mnohé koncerty v Poľsku, Českej republike a Nemecku, po prvý raz dirigoval orchestre Tours, Besançon (Francúzsko) a Symfonický orchester Bukureštského rozhlasu. Vystúpil na festivaloch Murten Classics, Festival de Besançon Franche-Comté a Maimusik 2017 Heilbronn. So Slovenskou filharmóniou hosťoval na festivale poľskej hudby v Krakove a na La Folle Journée de Nantes. Dôležitou súčasťou jeho činnosti je súčasné prezentovanie sa v roli dirigenta i sólistu, ktoré pestuje v spolupráci s mnohými komornými orchestrami a súbormi, čo sa odráža aj v jeho diskografii (dvoj- a trojkoncerty Schulhoffa, Weinera, Blocha a Kleppera pre ArcoDiva 2013). Takisto sa zaujíma o všetko nové a neznáme: vo februári 2016 rozšíril svoju rôznorodú diskografiu o nahrávku symfonického diela zabudnutého nemeckého romantického skladateľa Roberta Radeckeho vo svetovej premiére pre vydavateľstvo CPO. Festival Murten Classics 2016 s originálnym programom „la Suisse“ sa stretáva s pozoruhodnou odozvou zo strany tlače a verejnosti, rovnako ako „cross-over“ festival Klangantrisch, ktorý Zehnder organizuje vo svojom rodisku Riggisberg neďaleko Bernu a ktorý sa teší čoraz väčšej obľube širokej verejnosti.

Od sezóny 2018/2019 bude Zehnder novým šéfdirigentom Filharmónie Hradec Králové.

–––––
Bibliografický údaj: Text ku koncertom 24. a 25. mája 2018, in: Slovenská filharmónia, Symfonicko-vokálny cyklus, Cyklus AB, 69. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2018

0 Páči sa Likes

Koncert

Koncert

  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018

Foto © Ján Lukáš

Foto © Ján Lukáš

Saint-Saëns / Rachmaninov / Debussy

Piatok 25. 5. 2018, 19.00 h
A/B – Symfonicko-vokálny cyklus, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Camille Saint-Saëns bol typom pragmatického hudobníka. Aj on mal však svoje ideály; jedným z nich bol Franz Liszt s jeho konceptom symfonickej básne. Mýtický príbeh Phaëtona -- božského kočiša slnečného povozu -- je jedným z príspevkov k oslave lisztovského ducha. Sergej Rachmaninov takisto ctil dielo Franza Liszta a rovnako ako jeho veľký vzor písal pohotovo a rýchlo. Osud 4. klavírneho koncertu bol však iný; vznikal pomaly a bolestne a dodnes je pre mnohých klaviristov veľkou hádankou. Zvuková veľkorysosť a nezávislosť na konvenčných štruktúrach urobili z Claudea Debussyho akéhosi jazdca na ohnivom tátošovi. Cyklus Obrazy je jedným z vrcholov jeho „spanilej jazdy“ za vtedajšie poetické hranice.

Na dnešnom koncerte, v skladbe Phaéton, účinkujú v sláčikovej sekcii orchestra Slovenská filharmónia dve poslucháčky a dvaja poslucháči husľovej triedy bratislavského Konzervatória, ktoré v rámci dohody o spolupráci medzi obomi inštitúciami absolvujú s naším telesom svoju premiérovú orchestrálnu prax. Poslucháčov Konzervatória, ktorých na túto náročnú prácu pripravuje náš koncertný majster Jozef Horváth, budú naši návštevníci vídavať na filharmonickom pódiu častejšie.


  • VideozáznamVideorecording
  • VáclavVáclav Frkal ml.Frkal jr. svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production, kamerycamera, striheditor, RenátaRenáta BeličováBeličová réžiavideo producer
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2018A Slovak Philharmonic Production © 2018

Koncert

Koncert

  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018
  • © Jan Lukas, 2018
    © Jan Lukas, 2018

Foto © Ján Lukáš

Foto © Ján Lukáš

  • Saint-Saëns / Rachmaninov / Debussy
  • Saint-Saëns / Rachmaninov / Debussy