Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.
OdkazyLinks
Team Streamboyz+ Contact
Slovak Philharmonic
Bratislava Music Festival
Johann Nepomuk Hummel International Piano Competition
Ministry of Culture of Slovak Republic Kontakt na tím Streamboyz+
Slovenská filharmónia
Bratislavské hudobné slávnosti
Klavírna súťaž Johanna Nepomuka Hummela
Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky
[ 0 H 34 MIN ] [ 0 H 34 MIN ]
- None / Žiadne
- English
- Slovenčina
-
Bulletin
[ Autor textu: Stanislav Šurin ]
Jednotlivé časti kantát Johanna Sebastiana Bacha dodnes fascinujú organových interpretov a mnohí po nich siahli ako po skvelom zdroji vhodnom pre organové transkripcie. Bol to nakoniec samotný Bach, ktorý začal tento trend ako prvý, keď pre organ prepísal šesť kantátových častí dnes známych ako Schüblerove chorály (BWV 645 – 650). Takisto Marcel Dupré, jedna z najvýraznejších organových interpretačných, pedagogických a skladateľských osobností dvadsiateho storočia, je okrem transkripcií šestnástich organových koncertov G. F. Händela aj autorom prepisu dvoch sinfonií z Bachových kantát BWV 29 a BWV 146 Wir müssen durch viel Trübsal in das Reich Gottes eingehen. Tak ako Händelove koncerty, aj tieto dve sinfonie sú v originálnej verzii určené pre barokový orchester so sólovým organom. V obidvoch prípadoch ide o prvé pokusy použiť organ ako sólový nástroj v rámci orchestrálneho aparátu. Ide teda o úplne legitímny dôvod a inšpiráciu na ich úpravu pre sólový organ.
Johann Sebastian Bach bol umelcom, ktorý dokonale potvrdzuje pravdivosť Hippokratovho výroku „Ars longa, vita brevis“. Hoci tento rok uplynulo 268 rokov od úmrtia tohto génia, jeho dielo neupadlo do zabudnutia. Práve naopak. Bachove sklady pravidelne zaznievajú na koncertoch, vznikajú ich nové nahrávky a hudobní vedci vydávajú publikácie zamerané na jeho tvorbu a život. Bach je autorom mnohých diel, ktoré patria k vrcholným výtvorom ľudstva. Spomeňme len Jánove a Matúšove pašie, Omšu h mol, Umenie fúgy, množstvo komornej hudby a organových skladieb. Viaceré z jeho skladieb sú pre svoj druh tak signifikantné, že už len pri vyslovení všeobecného označenia ako napríklad toccata alebo pašie mnohých milovníkov hudby hneď napadne práve meno slávneho lipského kantora. Nie je tomu inak ani pri passacaglii. Bach je autorom najslávnejšej a najdokonalejšej passacaglie, ktorá kedy bola napísaná – Passacaglie a fúgy c mol, BWV 582. Významne ovplyvnila tento hudobný druh v tvorbe skladateľov 19. a 20. storočia. Môžeme ju považovať za jeden z autorových opus summum. Už len autorstvo tejto skladby by Bachovi zabezpečilo miesto medzi najvýznamnejšími organovými skladateľmi. Pozoruhodné je, že toto dokonalé a zrelé dielo Bach napísal pomerne mladý. Nie je síce známy presný rok vzniku, no bachovskí odborníci sa zhodujú na rozpätí rokov 1706 – 1713. Passacaglia teda určite vznikla po Bachovom pobyte v Lübecku, kde strávil niekoľko mesiacov od októbra 1705 do januára 1706, aby sa oboznámil s tvorbou slávneho organistu Dietricha Buxtehudeho. Bachova skladba obsahuje podobné prvky ako Buxtehudeho Passacaglia d mol, BuxWV 161. Okrem toho Bach v passacaglii zúročil svoje poznatky zo skúmania tvorby Adama Reinkena a francúzskych skladateľov. Rozsahom a obsahom, ako aj spôsobom kontrapunktickej práce však Bach všetkých svojich predchodcov vysoko prevyšuje.
Bachova passacaglia je skomponovaná v 3/4 takte, ktorý je charakteristický pre tento hudobný druh. Ide o špecifický typ variácií, ktoré sa rozvíjajú nad neustále sa opakujúcou témou pôvodne uvedenou iba v spodnom hlasne – v prípade organa samozrejme hranom na pedáli. Téma Bachovej passacaglie má 8 taktov. Na rozdiel od Buxtehudeho jednočasťovej passacaglie so štvortaktovou témou má Bachova skladba dve časti – samotnú passacagliu s dvadsiatimi variáciami, pričom téma sa objavuje aj v iných hlasoch ako v pedáli a druhú časť, v ktorej skladateľ tému geniálne spracúva vo forme dvojitej fúgy.
Na pôvod samotnej témy existuje viacero názorov. Prvé štyri takty sú identické s témou časti organovej omše Andrého Raisona Trio en passacaille z Messe du deuxieme ton (zo zbierky Premier livre d'orgue). Melos je však rovnaký aj v incipite antifóny na communio zo 16. nedele obdobia cez rok z Graduale romanum Acceptábis sacrifícium justítiae, a to dokonca o takt viac ako v prípade Raisona.
Skladba sa začína prostým uvedením témy na pedáli bez sprievodu iných hlasov. Prvá variácia je podobná začiatku Buxtehudeho Ciaccony c mol s typický afektom „bolestnej túžby“, ako ho nazval Bachov životopisec Philipp Spitta. Na štruktúru prvej časti passacaglie existuje viacero názorov. Väčšina odborníkov a interpretov však zastáva názor, že passacaglia graduje v 12. variácii, po ktorej ako intermezzo nasledujú tri tiché variácie. Posledných päť variácií prvú časť ukončuje, aby následne nastúpila fúga (attacca). Táto forma v dnešnom interpretačnom trende určuje aj prevládajúci spôsob organovej registrácie. V dvojitej fúge Bach zhustil pôvodne osemtaktovú tému passacaglie tak, že z jej druhej polovice vytvoril druhú tému. Hojne tu využíva permutačnú techniku, čo môže naznačovať vplyv organistu a skladateľa Adama Reinkena. Fúga kulminuje na tzv. neapolskom sextakorde, po ktorom nasleduje 18-taktová kóda.
Passacaglia c mol Johanna Sebastian Bacha patrí dodnes k jeho najznámejším skladbám. Popularita tejto kompozície sa prejavila aj v použití jej fragmentov v rámci filmovej hudby (Krstný otec, Biele noci). Skladba sa dočkala tiež viacerých transkripcií. Pre symfonický orchester ju prepísal Leopold Stokowski. Samozrejmosťou je viacero klavírnych transkripcií (vrátane úpravy Maxa Regera). Vo svojom repertoári má passacagliu vo vlastnej úprave aj dychový kvintet The Canadian Brass.
„Zaskvej sa, milá duša a zanechaj tmavú jaskyňu hriechu.“ Tak znie v preklade incipit textu chorálu Schmücke dich, o liebe Seele, ktorý v roku 1649 napísal básnik Johann Franck. Tento text inšpiroval Bacha k napísaniu kantáty (BWV 180) a chorálového prelúdia (BWV 654). Chorálové prelúdium Schmücke dich, o liebe Seele, BWV 654 je súčasťou zbierky osemnástich chorálových prelúdií, ktorú Bach začal písať ešte vo Weimare a definitívne ju dokončil krátko pred smrťou v Lipsku. Preto sa často používa aj názov 18 Lipských chorálov (BWV 651 – 668). Schmücke dich je jedným z troch chorálových prelúdií tejto zbierky skomponovaných v štýle sarabandy. Formovo sa v podstate jedná o áriu da capo (A B A). Spôsobom spracovania ide o kolorovaný cantus firmus v sopráne. Tento mimoriadne obľúbený organový chorál je v liturgii určený na hru v časti communio (prijímanie). Všeobecný záujem o túto skladbu sa začal v roku 1840, keď ho v Chráme sv. Tomáša v Lipsku počul Robert Schumann. Felix Mendelssohn napísal, že tento jeden jediný chorál by dokázal obnoviť akúkoľvek stratu nádeje a viery v život.
Mechanicky riadený hudobný nástroj s radom drevených píšťal, ktorý bol často prepojený s hodinami – to sú flautové hodiny, v nemeckej terminológii nazývané Flötenuhr alebo Laufwerk. Predovšetkým v 18. a 19. storočí sa tento hudobný stroj tešil mimoriadnej obľube. Flautové hodiny namiesto obvyklého zvuku hodín pri každej celej hodine spustili krátku skladbu, ktorá pomocou valca, do ktorého bola vyrytá, zaznela na drevených organových píšťalách. Na zámku Esterházyovcov v Eisenstadte, na ktorom Joseph Haydn dlhé roky pôsobil, sú zachované dva exempláre takýchto nástrojov z rokov 1792 a 1793. Haydnova zbierka Skladby pre flautové hodiny, Hob. XIX obsahuje tridsaťdva skladbičiek tohto druhu, pričom podľa niektorých muzikológov je Haydnovo autorstvo isté iba pri sedemnástich z nich. Flautové hodiny poskytovali rozsah iba v oblasti diskantu, preto sa obvykle naživo hrávajú na 4´ registri organa. Tieto malé a pôvabné miniatúry považuje prof. Klinda spolu s Händelovými koncertmi za prvé skladby, ktoré sa snažili o sekularizáciu organa. Snahu týchto skladateľov označil „za pokus o etablovanie organa do verejného hudobného života“.
–––––
Bibliografický údaj: ŠURIN, Stanislav: Text ku koncertu 22. 4. 2018, in: Slovenská filharmónia. Organové koncerty, Cyklus O, 69. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2018
[ 0 H 42 MIN ] [ 0 H 42 MIN ]
- None / Žiadne
- English
- Slovenčina
Organový recitál III – Tomasz Adam Nowak
Nedeľa 22. 4. 2018, 16.00 hSunday, April 22, 2018, 4.00 PMCyklus O – Organové koncerty
Koncertná sieň Slovenskej filharmónieO serie – Organ Concerts
Concert Hall of Slovak Philharmonic
Meno Johann Sebastian Bach sa v mysliach mnohých milovníkov hudby celkom spontánne viaže na kráľovský nástroj. Záujem vzbudili aj jeho kantáty, ktoré skúsení organisti -- napríklad Marcel Dupré v prípade BWV 146 -- transkribovali pre organ. Organ, to nie je len vznešenosť chrámových interiérov, ale aj radosť z hry; mechanická hračka, takzvané Flötenuhr (flautové hodiny) vzbudili záujem mnohých hudobníkov a aj symfonik Joseph Haydn im venoval sériu pôvabných miniatúr. Haydnova téma na počesť Sv. Antona z Dychového kvinteta B dur učarovala Johannesovi Brahmsovi. Známy variačný cyklus si zasa podmanil Tomasza Adama Nowaka. Skúsený hráč na organe však (ako každý zdatný organista) dokáže improvizovať aj „ad hoc“ na danú tému...