Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.
OdkazyLinks
Team Streamboyz+ Contact
Slovak Philharmonic
Bratislava Music Festival
Johann Nepomuk Hummel International Piano Competition
Ministry of Culture of Slovak Republic Kontakt na tím Streamboyz+
Slovenská filharmónia
Bratislavské hudobné slávnosti
Klavírna súťaž Johanna Nepomuka Hummela
Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky
[ 0 H 34 MIN ] [ 0 H 34 MIN ]
- None / Žiadne
- English
- Slovenčina
-
Bulletin
[ Autor textu: Stanislav Šurin ]
V tvorbe geniálneho Wolfganga Amadea Mozarta pre klávesové nástroje dominujú skladby pre klavír. Napriek tomu považoval Mozart organ za kráľa hudobných nástrojov a využil každú príležitosť zahrať si počas svojich koncertných ciest na významných európskych organoch, ako napríklad na slávnom Müllerovom organe v Haarleme, na Sielbermannových organoch v Štrasburgu a v Drážďanoch, ako aj na organe v chráme sv. Tomáša v Lipsku. Žiaľ, pre organ nám Mozart zanechal iba tri kompozície (okrem niekoľkých transkripcií). Možno to bolo spôsobené žalostným postavením organa vo vtedajšej spoločnosti. Adagio a Allegro f mol, KV 594; Fantázia f mol, KV 608 a Andante F dur, KV 616 vznikli na objednávku baróna Josepha von Deyma a pôvodne ani neboli určené pre organ, ale pre tzv. Flötenuhr – flautové hodiny, ktoré boli vo svojej dobe obľúbenou hudobnou hračkou. Bol to v podstate stroj s labiálnymi píšťalami, pre ktorý napísali niekoľko skladieb aj Haydn a Beethoven. Mozartovou najreprezentatívnejšou organovou skladbou je Fantázia f mol, KV 608. Spolu s ostatnými dvoma menovanými skladbami ju skladateľ zaradil do zbierky s titulom Ein OrgelStücke für eine Uhr.
Trojčasťová Fantázia začína bodkovaným ouvertúrovým motívom, ktorý pripomína orchestrálne predohry francúzskeho baroka alebo G. F. Händela. Tento krátky, iba dvanásťtaktový úsek sa vyznačuje vážnym patetickým charakterom. Hneď potom nastupuje závažná fúga, ktorej motív tematicky vychádza z úvodu. Polyfónny úsek vyústi späť do ouvertúrového charakteru, ktorý tentokrát začne v tónine fis mol, no napokon zmoduluje do C dur. Nasleduje delikátna pastorálna melódia strednej časti v As dur, ktorá je spracovaná ako téma s variáciami. V úvode poslednej časti opäť zaznie ouvertúrový motív (v As dur), a tak ako v prvej časti, vyústi do fúgy. Táto fúga má rovnakú tému, avšak na rozdiel od prvej ide o dvojitú fúgu: Mozart pridáva ešte druhú tému v šestnástinových hodnotách, čo prináša virtuózny charakter, v ktorom sa uvoľňuje energia nahromadená v predchádzajúcom ouvertúrovom úseku. Fúga sa zastaví na 4-taktovom úseku, v ktorom sa ako reminiscencia vracia ouvertúrový motív. Po ňom nasledujú nahustené nástupy tém v tesne (strette), ktorá vyúsťuje do virtuózneho záveru.
Gottfried August Homilius bol nemecký skladateľ, kantor a organista. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších skladateľov cirkevnej hudby z pobachovskej generácie. Je takisto významným predstaviteľom tzv. empfindsamer Stil (citového štýlu), ktorý bol typický pre obdobie rokov 1740 – 1780 v severnom Nemecku. Homilius sa narodil ako syn luteránskeho pastora v saskej dedinke Rosenthal pri českých hraniciach. Počas štúdií práva na Lipskej univerzite študoval hru na organe u Johanna Sebastiana Bacha. Pôsobil ako organista a kantor v najvýznamnejších chrámoch v Drážďanoch: od roku 1742 bol organistom vo Frauenkirche a od roku 1755 až do svojej smrti kantorom a hudobným riaditeľom v Kreuzkirche, Frauenkirche a Sophienkirche. Komponoval predovšetkým cirkevnú hudbu. Je autorom viac ako desiatky oratórií. Napísal viac ako 150 kantát. Organovú tvorbu reprezentuje predovšetkým zbierka 36 chorálových predohier. Jeho kompozičný štýl v organových dielach je blízky štýlu jeho súčasníka Johanna Ludwiga Krebsa. Až dve tretiny Homiliovej chorálovej organovej tvorby sú napísané v triovej forme, zvyšné skladby sú štvorhlasné. Je tiež autorom dvoch skladieb, ktoré nie sú tematicky viazané na žiadnu chorálovú melódiu. Jedná sa o Fúgu G dur a Organové trio G dur.
Počas svojho krátkeho života skomponoval Max Reger úctyhodný počet organových skladieb, ktoré patria do zlatého fondu organovej literatúry. Regerova skladateľská poetika je charakteristická svojou komplikovanosťou a dokonalým využitím možností tonálnej harmónie. Jeho skladby boli spočiatku harmonicky aj formovo tak preexponované, že boli na hranici počúvateľnosti. Dôležitým faktorom, ktorý Regera v jeho tvorbe pozitívne ovplyvnil, bolo priateľstvo s profesorom kompozície na Lipskom konzervatóriu a organovým virtuózom Karlom Straubem. Straube bol zároveň prvým interpretom Regerových organových diel. Reger Straubemu dôveroval a akceptoval jeho revízie, ktoré mu navrhol.
Regerove veľké organové kompozície ako napríklad Chorálová fantázia na Wachet auf, ruft uns die Stimme alebo Fantázia a fúga na B-A-C-H patria k technicky a registračne najnáročnejším skladbám organovej literatúry. Reger bol totiž obdivovateľom vtedy moderných pneumatických organov a v registračných nárokoch na svoje skladby dokonale využil všetky technické vymoženosti tohto typu nástroja. Ako prvý začal napríklad na crescendo predpisovať valec. Väčšinu svojich organových diel napísal po roku 1900. Vo veľkých kompozíciách sa nechal inšpirovať chorálovými témami, avšak iba menšie skladby ako napríklad Te Deum, Kyrie alebo Gloria sú vhodné okrem koncertného účelu aj v liturgii.
Fantázia a fúga c mol, op. 29 patrí k málo známym Regerovým organovým kompozíciám. Venoval ju Richardovi Straussovi z vďaky za úspešné sprostredkovanie spolupráce s vydavateľstvom Aibl. Skutočnosť, že vedúcej osobnosti nemeckej hudby venoval práve organovú skladbu, svedčí o tom, aký veľký význam mal pre Regera tento kráľovský nástroj. Reger skomponoval toto dielo pre moderný typ organa, pričom vychádzal z dispozičných a technických možností Walckerovho organa v Marktkirche vo Wiesbadene. Na konkrétnych miestach v skladbe vyžaduje použitie automatického prepínača pedálu či crescendového valca. Reger do svojej kompozície integroval aj alúzie na Bachovu Fantáziu a fúgu g mol, BWV 542.
Edward Elgar sa narodil v rodine ladiča klavírov a obchodníka s hudobninami. To predurčilo jeho budúcnosť. Už od ôsmich rokov začal chodiť na hodiny klavíra a huslí. Okrem toho sa ako samouk učil hrať aj na ďalšie nástroje vrátane organa. Vo veku pätnástich rokov začal zastupovať svojho otca, ktorý hrával v katolíckom Kostole sv. Juraja vo Worcestri. V roku 1885 prevzal toto miesto, kde pôsobil ako hlavný organista do roku 1889. Ako skladateľ bol spočiatku neznámy. Záujem domáceho i zahraničného publika si získal orchestrálnymi variáciami Enigma z roku 1899. Vďaka svojmu skladateľskému renomé začal v roku 1905 vyučovať na Birminghamskej univerzite. Elgar bol považovaný za prvého významného anglického skladateľa po Purcellovi. Vďaka tomu absolvoval aj štyri americké turné, na ktorých sa predstavil ako skladateľ i ako dirigent. Organové diela zaberajú v jeho tvorbe iba malú časť. Napriek tomu patria k najvýznamnejším organovým dielam anglickej proveniencie.
V roku 1874 postavila firma Hill v katedrále vo Worcestri nový trojmanuálový organ s 53 registrami. Tento nástroj vzbudil u Elgara veľký záujem. Navštívil všetky koncerty, ktoré sa po požehnaní organa v katedrále konali. O niekoľko rokov neskôr asistent organistu katedrály vo Worchestri Hugh Blairs požiadal Elgara o napísanie organového voluntary pre zhromaždenie amerických organistov. Namiesto toho však Elgar v dňoch 28. júna až 3. júla 1895 skompletizoval 26-minútovú organovú Sonátu G dur, op. 28 a Blairs ju o pár dní (8. júla) v katedrále premiéroval. Skladateľ tu dôsledne uplatnil štvorčasťovú formu, pričom okrajové časti sú napísané v sonátovej forme a stredné časti v A-B-A forme. Na margo interpretačných možností poslednej časti Sonáty – Presto životopisec, novinár a hudobný publicista Michael Kennedy povedal, že ak ju chce organista zahrať, musí byť mentálnym a fyzickým atlétom. Sonáta G dur bola napísaná pre organ Worcesterskej katedrály a Elgar ju dedikoval svojmu priateľovi a kolegovi Charlesovi Swinnertonovi Heapovi.
–––––
Bibliografický údaj: ŠURIN, Stanislav: Text ku koncertu 18. 2. 2018, in: Slovenská filharmónia, Organové koncerty, Cyklus O, 69. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2018 -
Životopisy
WOLFGANG CAPEK
študoval na Universität für Musik und darstellende Kunst Wien hru na klavíri (u Hansa Kanna, Hildy Langer-Rühl, Erwina Christiana Scholza), hru na organe (u Herberta Tacheziho), kompozíciu (u Friedricha Neumanna) a cirkevnú hudbu. Štúdium ukončil v rokoch 1978 – 1980 s viacerými vyznamenaniami. V roku 1980 študoval francúzsku organovú hudbu u Louisa Robillarda v Lyone. Francúzskej organovej hudbe Louisa Vierna a Marcela Duprého sa venoval aj vo svojej diplomovej práci.
Získal viacero ocenení na súťažiach v hre na klavíri (Jugend musiziert) a v hre na organe (Hudobná súťaž ARD – 1975, 1979). Od 70. rokov 20. storočia koncertuje ako organista i klavirista naprieč Európou, v USA, Rusku, Hongkongu, Južnej Kórei a Austrálii. Ako sólista, respektíve komorný hráč spolupracoval s významnými domácimi i zahraničnými telesami pod taktovkou dirigentov ako Rafael Frühbeck de Burgos, Thomas Hengelbrock, Georges Prêtre, Franz Welser-Möst, Peter Planyavsky. Predstavil sa v dielach ako Koncertantná symfónia J. Jongena, Alpská symfónia R. Straussa, v organových koncertoch G. F. Händela, J. Haydna, A. Guilmanta, F. Poulanca, F. Peetersa, F.-J. Fétisa a ďalších. V duu v obsadení klavír a organ vystupoval spolu s Michaelom Gailitom a Paulom Guldom (okrem iného uviedli rakúske premiéry niektorých diel M. Duprého, J. Guilloua a F. Peetersa). Capekov široký repertoár dokumentujú viaceré nahrávky pre rozhlas, televíziu, ako aj CD či LP nahrávky.
Popri koncertnej činnosti je už od mladosti činný aj ako cirkevný hudobník, okrem iného v Schubertkirche vo Viedni-Lichtentale, teda v kostole, s ktorým sa spájajú životné osudy i kompozičná činnosť Franza Schuberta. Od roku 1984 pôsobí ako organista a zbormajster v Marienkirche vo Viedni-Hernals, kde umelecky zastrešuje aj každoročný Hernalský organový festival. Od roku 2009 je okrem toho aj hlavným organistom v Kostole sv. Augustína – jednom z viedenských centier cirkevnej hudby s bohatou tradíciou. Je taktiež iniciátorom a umeleckým vedúcim Medzinárodného organového festivalu sv. Augustína.
Vyučuje hru na organe a hru na klavíri na Universität für Musik und darstellende Kunst Wien. V rámci svojej bohatej umeleckej činnosti je aj autorom viacerých kompozícií pre klavír, organ a zbor, ako aj úprav klavírnych či orchestrálnych diel pre organ. Ako skladateľ sa interpretáciou jedného zo svojich diel predstavil aj bratislavskému publiku v rámci svojho recitálu v sezóne 2014/2015.
–––––
Bibliografický údaj: Text ku koncertu 18. 2. 2018, in: Slovenská filharmónia, Organové koncerty, Cyklus O, 69. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2018
[ 0 H 45 MIN ] [ 0 H 45 MIN ]
- None / Žiadne
- English
- Slovenčina
Organový recitál II – Wolfgang Capek
Nedeľa 18. 2. 2018, 16.00 hSunday, February 18, 2018, 4.00 PMCyklus O – Organové koncerty
Koncertná sieň Slovenskej filharmónieO serie – Organ Concerts
Concert Hall of Slovak Philharmonic
Wolfgang Amadeus Mozart jednoznačne preferoval žánre svetskej hudby. V období mánie v oblasti rôznych mechanických hračiek využil situáciu a pre jeden z takýchto automatov napísal Fantáziu f mol; dielo, v ktorom sa snúbi tragický podtón so šibalskou radosťou a hravosťou. Gottfried August Homilius bol jedným z významných nasledovníkov organovej tvorby J. S. Bacha a spoločne s Bachovým synom Carlom Philippom Emanuelom bol zároveň zástancom citovej poetiky „empfindsamer-Stil“. Na J. S. Bacha reagoval na vrchole 19. storočia aj veľký majster kontrapunktu Max Reger. Istou opozíciou voči nemeckej organovej tradícii boli diela britských a najmä francúzskych skladateľov Edwarda Elgara, Gabriela Pierného a Marcela Duprého.