Weber / Beethoven / BartholdyWeber / Beethoven / Bartholdy

[ Alena Čierna: ]
„Romantizmus je krása bez hraníc […], je si vedomý toho, že ho čaká veľkolepá budúcnosť, pre ktorú tu zatiaľ nie je dosť miesta,“ predoslal roku 1804 nástup romantizmu nemecký spisovateľ Johann Paul Friedrich Richter. Bola to doba, keď sa postupne menila tvár Európy; doba, v ktorej sa rodili nové názory na život, náboženstvo, politiku i hospodárstvo.

Jedným z prvých romantikov, a možno povedať, že prvým skutočným romantikom v hudbe, bol Carl Maria von Weber, zomierajúci rok pred Beethovenom. Z jeho bohatého hudobného odkazu bežný poslucháč dnes pozná predovšetkým Vyzvanie do tanca, ktoré sa však takmer nikdy nehrá v pôvodnej klavírnej verzii. Preto si len ťažko možno predstaviť, aký dosah mala Weberova hudba na nastupujúcu generáciu mladých skladateľov – F. Mendelssohna, H. Berlioza, F. Liszta, H. Marschnera a tiež R. Wagnera.

Štíhly a neduživý Carl Maria von Weber bol jedným z najväčších klaviristov svojej doby a v otázkach klavírnej techniky a štýlu otvoril nemeckej hudbe nové cesty. Bol vynikajúcim dirigentom – už v osemnástich rokoch sa stal dirigentom operného domu vo Vroclave (1804), roku 1812 bol šéfom opery v Prahe a roku 1817 na žiadosť saského kráľa odišiel do Drážďan, aby položil základy nemeckej opery, ktorá by konkurovala talianskym vplyvom. Ako dirigent presadzoval zásadu vernej, citlivej interpretácie, na ktorú nadväzovali všetci mladší hudobníci vrátane Wagnera. Bol nesmiernym pedantom – prechádzal všetky partitúry do poslednej noty a opravoval chyby; ako prvý požadoval v opere ansámblové skúšky a kontroloval všetky štádiá prípravy operného predstavenia (od obsadenia, scénografie až po réžiu). Štyridsať rokov pred Wagnerom formuloval v opernej tvorbe pangermánske idey a hľadal „… plne zavŕšené a samostatné umelecké dielo, v ktorom sa všetky zložky – formované jednotlivými umeniami, ktoré do tohto diela prispievajú – rozpúšťajú v procese splynutia a svojím zánikom dávajú vzniknúť celkom novému celku“ (1817). Úloha Webera v dejinách hudobného umenia bola však ešte významnejšia– ako scestovaný a rozhľadený človek s citom pre aktuálnosť a odkrytie problémov stál pri začiatkoch hudobnej žurnalistiky, bol jedným z prvých virtuózov v hre na gitare, venoval sa litografii a bol celkom dobrým spevákom, kým si roku 1806 nešťastnou náhodou nezničil hlasivky kyselinou dusičnou. Ako nesmierne prísny recenzent sa oduševnene venoval aj hudobnej kritike. Bol jedným zo zakladateľov spolku Harmonický klub, ktorého motto znelo: „Zdokonaliť úroveň hudobnej kritiky vlastnými silami hudobníkov.

V oblasti hudobnej tvorby jeho význam lakonicky zhodnotil Hans Pfitzner: „Weber prišiel na svet preto, aby napísal Čarostrelca!“ Dodnes sa meno tohto nemeckého skladateľa neodmysliteľne spája práve s opernou tvorbou, ktorej štafetu prevzal na jednej strane dobovo populárny H. Marschner a na druhej strane R. Wagner. Námet opery Čarostrelec, ktorý čerpá z rozprávkového príbehu Gespensterbuch (Strašidelná kniha) J. Apela a F. Launa (1811), okrem Webera zhudobnili i ďalší operní skladatelia – Carl Borromaus Neuner (1812), Ferdinand Rossen (ps. Rosenau, 1816) a Franz de P. Roser (1816). Premiéra Weberovej trojdejstvovej opery Čarostrelec op. 77 na libreto Friedricha Kinda prišla o päť rokov neskôr – 18. júna 1821 v Kráľovskom divadle v Berlíne. Toto základné dielo operného romantizmu vychádza z celkom iných námetových i hudobných zdrojov než dovtedajšie rokokovo štylizované opery. Weber siahol priamo do oblasti slovesných ľudových povestí a vyťažil z nich zvláštny baladický tón, ktorý v súvislosti s prírodnou romantikou viedol k realistickému poňatiu ľudových postáv. Do jeho hudby sa dostávajú názvuky ľudového spevu a prvky ľudového tanca. Pôsobivou je najmä orchestrálna stránka opery, ktorá sa na rozdiel od predchádzajúceho, zväčša jemne podfarbujúceho typu inštrumentácie, vyznačuje nezvyčajnou farebnosťou – neobvyklú výrazovú intenzitu a zvláštne čaro skladateľ dosahuje najmä využívaním lesných rohov a klarinetov. Baladickosť námetu dokresľujú sýte tmavé farby i nové využívanie harmónie, dramatických páuz, melodických recitatívov a i.

Novátorská je i samotná predohra opery Čarostrelec Podľa vzoru Beethovenových predohier k opere Leonora, ktoré tvoria akési programové symfonické básne v dramatickej sonátovej forme, v rámci ktorej sa spracováva tematický materiál opery, je predohra symfonickým vyjadrením obsahu celej opery. Nie však vo forme potpourri (zmesi melódií), ako to bolo zvykom vo vtedajších talianskych operách. Na základe dramatického skĺbenia tém a gradácií vybudovaných na báze hudobného materiálu opery v nej Weber vyjadruje náladu, ovzdušie i zmysel diela a jeho dej, a to dokonca celkom podrobne. Pritom však zachováva sonátovú formu, avšak podriadenú programovému a dramatickému zámeru. Adagiový úvod predohry v krásnom speve lesných rohov kreslí náladu a prostredie deja opery – široký, zadumaný závan lesov a hôr. Vzápätí sa prihlási dramatický konflikt – ozve sa tiesnivý a tajomne pôsobiaci príznačný motív Samiela (diabla) a vo violončelách prosebný motív zúfajúceho Maxa (mladý poľovník, uchádzajúci sa o miesto horára a súčasne o ruku Agáty). Následné Allegro prináša hlavný motív diela (Maxov spev Mňa temné sily v moci majú!) v temnom, zachmúrenom tóne, stupňujúceho sa pri líčení búrky i hrôz Vlčej rokliny. Do toho ako jasný lúč prenikne motív Agátinej lásky a oddanosti (sólo klarinetu) vyúsťujúci do vyznania viery v dobro a lásku. Celá predohra, tak ako celá opera, končí víťazstvom dobra nad zlom v radostnej tónine C dur. Weberov Čarostrelec ovplyvnil celú nastupujúcu generáciu romantických.

„Bol umelcom, ale bol tiež človekom, a to človekom vo všetkom, v tom najlepšom zmysle. Pretože sa vzďaľoval svetu, hovorievali o ňom, že je nevraživcom, a pretože sa vyhýbal citu, nazývali ho zatvrdilcom. Ale kto cíti svoju tvrdosť, ten neuteká! Najjemnejšie hroty sa otupia najľahšie, ohnú sa, alebo sa ulomia. Štedrosť citu sa citu vyhýba. Utiekal sa pred svetom, pretože nenachádzal v oblasti svojej milujúcej duše a mysle zbrane, aby sa mu ubránil. Zostal osamelým, pretože nenašiel druhé JA. Ale až do hrobu si zachoval ľudské srdce pre všetkých, otcovské pre najbližších, statky a krv pre celý svet. Taký bol, taký zomrel, taký bude žiť naveky!“ predniesol nad hrobom Ludwiga van Beethovena smútočnú reč z pera básnika F. Grillparzera herec H. Anschütz.

Ludwig van Beethoven otvoril v epoche hudobného klasicizmu nové obzory. Bol prvý medzi veľkými majstrami, ktorý dokázal precítiť bolesti i radosti rodiaceho sa 19. storočia. S Mozartom, ktorého navštívil vo Viedni ako sedemnásťročný mladík, ho spájala úcta k veľkým prorokom hudby – k Bachovi, Händlovi a Haydnovi, túžba vymaniť hudbu spod talianskeho hudobného vkusu, no aj úprimnosť, hĺbka a rozmanitosť inšpirácie. Beethoven komponoval hudbu, v ktorej porušil mnohé pevné a dovtedy nemenné pravidlá tvrdiac, že „… niet pravidla, ktoré by nebolo možné porušiť, aby dielo bolo krajšie“. Po celý život so zaťatosťou sebe vlastnou používal klasické šablóny, ktoré však pod náporom ohromujúcej ľudskej energie a vášne strácali pevné kontúry a zjavne prekračovali rámec klasicizmu. Tam, kde Mozart a Haydn len naznačili smer vývoja, on mieril vpred – hľadal nosnejšie hudobné témy, premýšľal každý postup, každý akord, každý tón. Beethoven tvoril ťažko a najskôr musel vybojovať ťažký zápas sám so sebou, kým svojmu dielu dal konečnú podobu. Dokumentujú to poznámky, z ktorých poznáme jeho neľahký osud, nenaplnené túžby a lásky, ideály i jeho osamelosť. Snáď práve preto nás znova a znova fascinuje hlboký humanizmus a vrúcnosť, ktoré spájajú celú jeho tvorbu do nedeliteľnej jednoty.

Do Viedne prišiel Beethoven začiatkom zimy 1792. Z malomestského Bonnu si priniesol spomienky a hlavu plnú hudby. Prvé vavríny vo Viedni zbieral ako interpret – bol vynikajúcim klaviristom a improvizátorom. „Jeho štýl hry na nástroji je tak odlišný od toho, čo bežne počúvame, že to v človeku vyvoláva predstavu, že sa k stupňu tohto majstrovstva, ktorým teraz vládne, dobral cestami svojich vlastných objavov,“ napísal roku 1791 kritik Carl Ludwig Junker. O jeho improvizačnom štýle sa viac možno dozvedieť z publikovaných klavírnych variácií, no aj z neskorších Fantázií op. 77 a 80, či z kadencií sólových klavírnych koncertov alebo krátkych pasážových kadencií v iných kompozíciách. Kla vírnu literatúru Beethoven obohatil množstvom skladieb, ktorými zavŕšil vývoj sonátovej formy a vytvoril nový typ inštrumentálneho koncertu, zakladajúceho sa na rovnocennosti sprievodného orchestra a sólového nástroja. Beethoven skomponoval celkom päť ukončených a publikovaných klavírnych koncertov. Ešte z čias raného bonnského pobytu pochádza mladícky, dnes stratený Klavírny koncert B dur a tiež Klavírny koncert Es dur Woo4 (1784, vyd. 1790), z ktorého sa zachoval len klavírny part s náznakom orchestrálneho sprievodu. V nasledujúcom poradí Beethovenových klavírnych koncertov panuje tak trochu zmätok – Koncert pre klavír a orchester č. 1 C dur op. 15 z roku 1795 je v podstate až druhým klavírnym koncertom, no bol vydaný skôr než Koncert pre klavír a orchester č. 2 B dur op. 19 z roku 1788. Súčasné poradie Beethovenových koncertov je teda dôsledkom edičného poradia, nie poradia ich vzniku. Pre oba koncerty však platí rovnaká charakteristika: sú to koncerty vyrastajúce z virtuóznej konvencie a oproti skladateľovým klavírnym sonátam z daného obdobia vykazujú početné ústupky dobovému vkusu a zvyklostiam. V prvom rade prekvapuje pomerne jednoducho koncipovaný sólový part, čo vyplývalo z dobovej zvyklosti uvádzať koncerty prima vista, t. j. hrou z listu. Preto tu Beethoven zmierňuje nároky na technické a virtuózne vybavenie klaviristu. Podobne ako u Mozarta, aj v týchto dvoch koncertoch Beethovena možno pozorovať úsporný a zvukovo nenásilný orchestrálny part, ktorý ustupuje do úzadia rozvíjajúcemu sa sólovému nástroju. Nejde teda o kompozične priebojné a novátorské koncerty. Napriek tomu sa však od dobovej konvencie líšia tým, že na rozdiel od Mozartových koncertov vychádzajúcich z dobového talianskeho štýlu sa Beethovenove koncerty primykajú skôr k nemeckému klávesovému štýlu, daného tvorbou W. F. Bacha. Koncert pre klavír a orchester č. 1 C dur op. 15 svojou faktúrou poukazuje na vplyv Symfónie č. 1 C dur op. 21 (1799 – 1800), v blízkosti ktorej vznikal. Prvá časť je písaná v sonátovej forme, ktorá síce dodržiava klasický pôdorys, je však už širšie koncipovaná – rozšírená o orchestrálny úvod, kadencie a kódu. Hlavná téma s trochu patetickým charakterom sa niekoľkokrát zopakuje, pričom sa tu nachádzajú i ďalšie témy. V prvej časti sa nachádzajú až tri kadencie, ktoré sa líšia svojou dĺžkou i technickou náročnosťou. V strednej pomalej časti je síce melodická línia vypätejšia, avšak ani táto časť sa výraznejšie nevymyká z dobového cítenia. Hlavná melódia má pokojný charakter a je bohato ozdobovaná. Záverečné rondo sa vyznačuje veselou a živou témou, v ktorej možno pozorovať stopy dobovej ľudovej tanečnej melodiky. Sólový klavír uvádza hlavnú tému, ktorá je vzápätí opakovaná v orchestri. Práve záverečná časť, kde sa nachádzajú dve kadencie (jedna pred návratom hlavnej témy, druhá pred záverom celej časti), dodáva koncertu typický temperament a vzruch. Koncert, ktorý Beethoven venoval svojej žiačke grófke Anne Louise Barbare („Babette“) Keglevicsovej, zaznel po prvý raz v Prahe v roku 1798 v podaní samotného autora.

Felix Mendelssohn-Bartholdy, súputník Franza Schuberta i Fryderyka Chopina, vôbec nezodpovedá všeobecným predstavám o romantických skladateľoch, prenasledovaných nepriazňou osudu. Už v útlom detstve prejavoval veľké hudobné nadanie, ktoré sa jeho kultivovaná rodina snažila všemožne rozvíjať a postupne dozrel v jednu z najoslavovanejších a najmilovanejších skladateľských osobností svojej doby. Bol nielen umelcom, básnikom, cestovateľom a dokonca horolezcom, ale najmä citlivým človekom s osobným šarmom, obľúbeným medzi slávnymi literárnymi a hudobnými velikánmi tej doby.

Rodiskom Mendelssohna bol Hamburg, no domovom detských rokov sa mu stal Berlín, kam sa rodičia presťahovali v roku 1811. Ako syn bohatého bankára a vnuk filozofa Mosesa Mendelssohna bol od narodenia obklopený porozumením a starostlivosťou. Od útleho detstva mal možnosť získať to najlepšie hudobné vzdelanie, ktoré mu v oblasti kompozície poskytol C. F. Zelter (neskôr aj L. Berger – klavirista a skladateľ piesní) a v hre na klavíri M. Clementi. Dôkladná príprava, ktorú mladý Felix získal, sa čoskoro zúročila. V deviatich rokoch verejne koncertoval, v desiatich začal komponovať a v jedenástich napísal svoje prvé majstrovské dielo – predohru k Shakespearovej hre Sen noci svätojánskej. Nadobudnuté poznatky doplnil rozsiahlou koncertnou cestou po Európe, ktorá sa stala cenným inšpiračným zdrojom pre ďalšiu tvorbu. Ako šestnásťročný Mendelssohn dokončil Sláčikové okteto op. 20, v ktorom inšpiráciu čerpal čiastočne z Goetheho Fausta. V Nemecku sa zrodil nový skladateľ.

Mendelssohn bol dieťaťom šťasteny a zdá sa, že úspechy k nemu prichádzali samy: roku 1833 bol menovaný Mestským hudobným riaditeľom v Düsseldorfe, od roku 1835 s krátkou prestávkou až do svojej smrti roku 1847 viedol orchester lipského Gewandhausu. Významným počinom v jeho kariére bolo aj založenie konzervatória v Lipsku, z ktorého postupne vybudoval vyspelé stredisko vtedajšieho hudobného života. Už ako „zázračné dieťa“ si získal srdce J. W. Goetheho, neskôr sa tešil priazni kráľovnej Viktórie a jej kniežacieho manžela. Hoci jeho sláva vzišla v Anglicku, uznanie si získal aj vo vlasti a postupne dozrel v jednu z najoslavovanejších a najmilovanejších osobností svojej doby. Mendelssohnova nesmierne bohatá skladateľská tvorba sa vyznačuje vzletným pátosom, vyjadreným s ranoromantickou cudnosťou. Cítime v nej virtuozitu, zvukovú opojnosť, ale nestráca sa z nej kontrapunkt vnútornej výpovede a citová rovina je modelovaná vkusne a jemne. Len výnimočne z Mendelssohnových skladieb zaznieva nadbytok sentimentu. Zakladateľský význam Mendelssohnovej hudby tkvie najmä v drobných inštrumentálnych a vokálnych formách, ktoré dokázal naplniť pôvabným poetickým obsahom (Piesne bez slov, duety, zbory). Z Mendelssohnových piatich symfónií sa najčastejšie hrávajú tri – Talianska, Reformačná a Symfónia č. 3 a mol, op. 56 Škótska. Sú to programové symfónie, hoci tu nejde o programovosť typu Berlioza či Liszta: v Škótskej podáva Mendelssohn podivuhodný obraz krajiny a v Reformačnej prichádza s myšlienkou vytvorenia veľkého symfonického plátna, zachycujúceho kvas a myšlienkové sváry v spoločnosti. Aj keď napriek zaujímavým námetom Mendelssohnova hudba nedosahuje mocné výrazové hĺbky, sila jej prirodzenej spevnosti a očarujúceho zvukovo-farebného koloritu, ako aj suverénna kompozičná technika dodnes priťahujú pozornosť poslucháčov.

Roku 1829 sa Mendelssohn, vyzbrojený značnou reputáciou, vybral dobýjať svet. Seversky drsná škótska príroda, v oparoch a hmlách zahalené lesy a kamenisté pláne Edinburgu, ktoré v júli navštívil spolu s Klingemannom, plnou silou zapôsobili na vnímavú dušu mladého umelca. Pri prehliadke zrúcaním edinburského hradu sa mu prihovorila pohnutá história Škótska a rodičom píše: „Kaplnke chýba strecha, tráva a mech sa tu rozrastajú a oltár, pri ktorom bola Mária (Stuartovna) korunovaná za kráľovnú Škótska, je zborený. Všetko je tu v troskách a veselé nebo pozerá dovnútra. Myslím, že som tu našiel začiatok svojej Škótskej symfónie“. Skôr však, ako skladbu dokončil, precestoval Rakúsko, Taliansko, Švajčiarsko a Francúzsko, stretol sa s F. Chopinom, F. Lisztom, H. Berliozom, N. Paganinim a ď. Napriek tomu, že Škótska symfónia má opusové číslo 56, bola dokončená až dvanásť rokov po Talianskej (op. 90) a Reformačnej (op. 107) symfónii. Ku škótskemu námetu sa Mendelssohn vrátil roku 1841, no mnohé sa dovtedy zmenilo. Zmenil sa najmä skladateľ sám – dozrel jeho životný názor, prehĺbil sa jeho umelecký štýl. Skladateľ píše rozmernú symfóniu v štyroch častiach a praje si, aby bola hraná ako súvislý prúd hudby bez prestávky, zobrazujúc baladický obraz škótskej prírody a históriu tejto krajiny. Prvá časť v sonátovej forme je širokým baladickým obrazom škótskej prírody s dramatickou pripomienkou národnej histórie. Scherzo rozohráva bizarný svet škriatkov a prízrakov a z tejto vidiny vyrastá vážne, dôstojné Adagio (3. časť), ktoré je hrdinným spevom barda, ospevujúceho bohatú históriu Škótska. Záverečné energické finále celú symfóniu radostne a optimisticky ukončuje. Premiéra diela pod taktovkou samotného skladateľa sa konala v lipskom Gewandhause 3. marca 1842.

ALEXANDER SCHIMPF

Na základe významných úspechov na súťažiach v Bonne (Cena Deutscher Musikwettbewerb 2008), vo Viedni (1. cena z Internationaler Beethoven-Wettbewerb 2009) a v americkom Clevelande (1. cena a Cena publika z Cleveland International Piano Competition 2011, ktorú získal ako vôbec prvý nemecký klavirista v histórii tejto súťaže), dokázal klavirista Alexander Schimpf v uplynulých rokoch rozvinúť úspešnú koncertnú činnosť na oboch stranách Atlantiku. Pozvania na vystúpenia v rámci sólových koncertov a spolu s orchestrami ho zaviedli okrem iného do sál Konzerthaus vo Viedni a v Berlíne, Hudobnej a kongresovej haly v Lübecku, do Zankel Hall / Carnegie Hall v New Yorku, Mariinskej koncertnej sály v Petrohrade, Veľkej sály Starej opery vo Frankfurte, Beethovenovej sály v Bonne a Veľkej sály Filharmónie Gasteig v Mníchove.

Nasledovali dalšie pozvania do Clevelandu, Indianapolisu, Bostonu, Chicaga a Washingtonu D.C., ako aj do mnohých ďalších štátov USA. Okrem toho koncertoval ako sólista vo Francúzsku (o. i . v Auditorium du Louvre a v Salle Cortot v Paríži), Taliansku, Rakúsku, Švajčiarsku, Poľsku, Anglicku, Rumunsku a niekoľkokrát v Južnej Amerike.

Schimpf pochádza z nemeckého Göttingenu, kde absolvoval štúdium u Wolfganga Manza, Winfrieda Apela a Bernda Glemsera. Ďalšie podnety získal u Cécile Ousset a Janiny Fialkowskej. Ako sólista bol Schimpf prizvaný k spolupráci o. i. s Viedenským komorným orchestrom, Mariinským orchestrom v Petrohrade, Drážďanskou filharmóniou, Norimberskými filharmonikmi, Beethovenovým orchestrom v Bonne a Prague Philharmonic Orchestra – okrem mnohých ďalších symfonických orchestrov v Nemecku a USA.

Ako komorný spoluhráč spolupracoval Schimpf o. i. s huslistom Christianom Tetzlaffom, violistom Nilsom Mönkemeyerom, violončelistom Julianom Steckelom a American String Quartet. V jeseni 2013 bol za svoje zásluhy v Mníchove vyznamenaný cenou Bayerischer Kunstförderpreis.

Okrem konfrontácie s klasickým repertoárom sa Schimpf zasadzuje aj za hudbu moderny a súčasnosti a v ostatných rokoch nahral početné premiéry sólových a komorných diel, ktoré mu boli venované. Svoje prvé sólové CD vydal v spolupráci s Deutschlandradio Kultur a GENUIN; v roku 2013 vyšlo jeho druhé CD s dielami Ravela, Skriabina a Schuberta pre OEHMS Classics. Ďalšie sólové CD s hudbou Brahmsa, Debussyho a Beethovena nasledovalo v roku 2015. Najnovšia nahrávka vyjde v roku 2017.

BOIAN VIDENOFF

Boian Videnoff vyrastal v Taliansku a Nemecku, kde študoval hru na husliach a klavíri pod vedením svojich rodičov. Dirigovanie študoval u Jormu Panulu a Gianluigiho Gelmettiho.

Od roku 2010 pôsobí na poste umeleckého a generálneho riaditeľa Mannheimských filharmonikov. Podieľal sa na umeleckom profilovaní orchestra a spolupracoval so sólistami ako Mischa Maisky, Johannes Moser, Igor Levit, Julian Steckel, Alena Baeva, Evgeni Bozhanov a Sergei Nakariakov. Realizoval koncertné turné s Mannheimskými filharmonikmi do Číny, Ruska, Španielska a Nemecka. Účinkoval v takých sálach ako Gasteig a Herkulessaal v Mníchove, Auditorio Nacional v Madride, Meistersingerhalle v Norimbergu, Liederhalle v Stuttgarte a Konzerthaus v Karlsruhe.

Boian Videnoff spolupracoval s poprednými telesami ako Filharmonický orchester nemeckého rozhlasu, WDR Radio Orchestra v Kolíne, Orchestra della Svizzera Italiana in Lugano, Symfonický orchester Biel-Solothurn, Slovenská filharmónia, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Basel Sinfonietta, Filharmonický orchester George Enescu, orchestre v Limoges a Limousin, a so Symfonickým orchestrom v Bari. Ďalšie debuty ho čakajú s WDR Sinfonieorchester Köln, Nürnberger Symphoniker a s Orchestre de Chambre du Luxembourg.

Boian Videnoff je vášnivým propagátorom klasickej hudby pre široké vrstvy publika. Spolu s Mannheimskými filharmonikmi vytvoril vzdelávací cyklus výchovných koncertov pre deti a otvorené skúšky orchestra pre rodiny. Je tiež hlavným iniciátorom projektu HomeSymphony® ako platformy pre živé vysielanie koncertných cyklov zo sály Rosengarten v Mannheime.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký šéf). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, Peter Feranec ho vystriedal od septembra 2007. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume. Od sezóny 2017/2018 preberá šéfdirigentskú taktovku James Judd. V Slovenskej filharmónii pôsobí od roku 2007 ako stály hosťujúci dirigent Leoš Svárovský a od sezóny 2011/2012 aj Rastislav Štúr.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako Claudio Abbado, Hermann Abendroth, Petr Altrichter, Karel Ančerl, Serge Baudo, Roberto Benzi, Miltiades Caridis, Sergiu Celibidache, James Conlon, Oskar Danon, Christoph von Dohnányi, Vladimir Fedosejev, János Ferencsik, Mariss Jansons, Neeme Järvi, James Judd, Peter Keuschnig, Dmitrij Kitajenko, Ken Ichiro Kobayashi, Kiril Kondrašin, Franz Konwitschny, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Alain Lombard, Fabio Luisi, Jean Martinon, Kurt Masur, Sir Yehudi Menuhin, Riccardo Muti, Václav Neumann, Antonio Pedrotti, Alexander Rahbari, Karl Richter, Mario Rossi, Witold Rowicki, Kurt Sanderling, Sir Malcom Sargent, Peter Schreier, Václav Smetáček, Pinchas Steinberg, Otmar Suitner, Jevgenij Svetlanov, Ralf Weikert, Carlo Zecchi a mnohí ďalší, ale i skladateľov – interpretov vlastných diel ako Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo.

Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, v Japonsku, Južnej Kórei a v USA.

Koncertná sezóna 2016/2017 bola pre Slovenskú filharmóniu bohatá na kvalitné koncertné ponuky v rôznych krajinách sveta. Začiatkom sezóny sa predstavila už po piatykrát v Ománe, tentoraz s operou Lohengrin od Richarda Wagnera s dirigentom Ralfom Weikertom. Ďalšie významné pódiá navštívila Slovenská filharmónia v tejto sezóne v Taliansku, Rakúsku, Nemecku či Poľsku.

Nadchádzajúcu sezónu 2017/2018 otvorí Slovenská filharmónia na festivale Murten Classics vo Švajčiarsku pod vedením dirigentov Kaspara Zehndera a Rastislava Štúra. V máji 2018 sa predstaví so svojím šéfdirigentom Jamesom Juddom na festivale Pražská jar a sezónu zakončí pod taktovkou Daniela Raiskina a Leoša Svárovského koncertným turné v Japonsku.

[ Alena Čierna: ]
„Romantizmus je krása bez hraníc […], je si vedomý toho, že ho čaká veľkolepá budúcnosť, pre ktorú tu zatiaľ nie je dosť miesta,“ predoslal roku 1804 nástup romantizmu nemecký spisovateľ Johann Paul Friedrich Richter. Bola to doba, keď sa postupne menila tvár Európy; doba, v ktorej sa rodili nové názory na život, náboženstvo, politiku i hospodárstvo.

Jedným z prvých romantikov, a možno povedať, že prvým skutočným romantikom v hudbe, bol Carl Maria von Weber, zomierajúci rok pred Beethovenom. Z jeho bohatého hudobného odkazu bežný poslucháč dnes pozná predovšetkým Vyzvanie do tanca, ktoré sa však takmer nikdy nehrá v pôvodnej klavírnej verzii. Preto si len ťažko možno predstaviť, aký dosah mala Weberova hudba na nastupujúcu generáciu mladých skladateľov – F. Mendelssohna, H. Berlioza, F. Liszta, H. Marschnera a tiež R. Wagnera.

Štíhly a neduživý Carl Maria von Weber bol jedným z najväčších klaviristov svojej doby a v otázkach klavírnej techniky a štýlu otvoril nemeckej hudbe nové cesty. Bol vynikajúcim dirigentom – už v osemnástich rokoch sa stal dirigentom operného domu vo Vroclave (1804), roku 1812 bol šéfom opery v Prahe a roku 1817 na žiadosť saského kráľa odišiel do Drážďan, aby položil základy nemeckej opery, ktorá by konkurovala talianskym vplyvom. Ako dirigent presadzoval zásadu vernej, citlivej interpretácie, na ktorú nadväzovali všetci mladší hudobníci vrátane Wagnera. Bol nesmiernym pedantom – prechádzal všetky partitúry do poslednej noty a opravoval chyby; ako prvý požadoval v opere ansámblové skúšky a kontroloval všetky štádiá prípravy operného predstavenia (od obsadenia, scénografie až po réžiu). Štyridsať rokov pred Wagnerom formuloval v opernej tvorbe pangermánske idey a hľadal „… plne zavŕšené a samostatné umelecké dielo, v ktorom sa všetky zložky – formované jednotlivými umeniami, ktoré do tohto diela prispievajú – rozpúšťajú v procese splynutia a svojím zánikom dávajú vzniknúť celkom novému celku“ (1817). Úloha Webera v dejinách hudobného umenia bola však ešte významnejšia– ako scestovaný a rozhľadený človek s citom pre aktuálnosť a odkrytie problémov stál pri začiatkoch hudobnej žurnalistiky, bol jedným z prvých virtuózov v hre na gitare, venoval sa litografii a bol celkom dobrým spevákom, kým si roku 1806 nešťastnou náhodou nezničil hlasivky kyselinou dusičnou. Ako nesmierne prísny recenzent sa oduševnene venoval aj hudobnej kritike. Bol jedným zo zakladateľov spolku Harmonický klub, ktorého motto znelo: „Zdokonaliť úroveň hudobnej kritiky vlastnými silami hudobníkov.

V oblasti hudobnej tvorby jeho význam lakonicky zhodnotil Hans Pfitzner: „Weber prišiel na svet preto, aby napísal Čarostrelca!“ Dodnes sa meno tohto nemeckého skladateľa neodmysliteľne spája práve s opernou tvorbou, ktorej štafetu prevzal na jednej strane dobovo populárny H. Marschner a na druhej strane R. Wagner. Námet opery Čarostrelec, ktorý čerpá z rozprávkového príbehu Gespensterbuch (Strašidelná kniha) J. Apela a F. Launa (1811), okrem Webera zhudobnili i ďalší operní skladatelia – Carl Borromaus Neuner (1812), Ferdinand Rossen (ps. Rosenau, 1816) a Franz de P. Roser (1816). Premiéra Weberovej trojdejstvovej opery Čarostrelec op. 77 na libreto Friedricha Kinda prišla o päť rokov neskôr – 18. júna 1821 v Kráľovskom divadle v Berlíne. Toto základné dielo operného romantizmu vychádza z celkom iných námetových i hudobných zdrojov než dovtedajšie rokokovo štylizované opery. Weber siahol priamo do oblasti slovesných ľudových povestí a vyťažil z nich zvláštny baladický tón, ktorý v súvislosti s prírodnou romantikou viedol k realistickému poňatiu ľudových postáv. Do jeho hudby sa dostávajú názvuky ľudového spevu a prvky ľudového tanca. Pôsobivou je najmä orchestrálna stránka opery, ktorá sa na rozdiel od predchádzajúceho, zväčša jemne podfarbujúceho typu inštrumentácie, vyznačuje nezvyčajnou farebnosťou – neobvyklú výrazovú intenzitu a zvláštne čaro skladateľ dosahuje najmä využívaním lesných rohov a klarinetov. Baladickosť námetu dokresľujú sýte tmavé farby i nové využívanie harmónie, dramatických páuz, melodických recitatívov a i.

Novátorská je i samotná predohra opery Čarostrelec Podľa vzoru Beethovenových predohier k opere Leonora, ktoré tvoria akési programové symfonické básne v dramatickej sonátovej forme, v rámci ktorej sa spracováva tematický materiál opery, je predohra symfonickým vyjadrením obsahu celej opery. Nie však vo forme potpourri (zmesi melódií), ako to bolo zvykom vo vtedajších talianskych operách. Na základe dramatického skĺbenia tém a gradácií vybudovaných na báze hudobného materiálu opery v nej Weber vyjadruje náladu, ovzdušie i zmysel diela a jeho dej, a to dokonca celkom podrobne. Pritom však zachováva sonátovú formu, avšak podriadenú programovému a dramatickému zámeru. Adagiový úvod predohry v krásnom speve lesných rohov kreslí náladu a prostredie deja opery – široký, zadumaný závan lesov a hôr. Vzápätí sa prihlási dramatický konflikt – ozve sa tiesnivý a tajomne pôsobiaci príznačný motív Samiela (diabla) a vo violončelách prosebný motív zúfajúceho Maxa (mladý poľovník, uchádzajúci sa o miesto horára a súčasne o ruku Agáty). Následné Allegro prináša hlavný motív diela (Maxov spev Mňa temné sily v moci majú!) v temnom, zachmúrenom tóne, stupňujúceho sa pri líčení búrky i hrôz Vlčej rokliny. Do toho ako jasný lúč prenikne motív Agátinej lásky a oddanosti (sólo klarinetu) vyúsťujúci do vyznania viery v dobro a lásku. Celá predohra, tak ako celá opera, končí víťazstvom dobra nad zlom v radostnej tónine C dur. Weberov Čarostrelec ovplyvnil celú nastupujúcu generáciu romantických.

„Bol umelcom, ale bol tiež človekom, a to človekom vo všetkom, v tom najlepšom zmysle. Pretože sa vzďaľoval svetu, hovorievali o ňom, že je nevraživcom, a pretože sa vyhýbal citu, nazývali ho zatvrdilcom. Ale kto cíti svoju tvrdosť, ten neuteká! Najjemnejšie hroty sa otupia najľahšie, ohnú sa, alebo sa ulomia. Štedrosť citu sa citu vyhýba. Utiekal sa pred svetom, pretože nenachádzal v oblasti svojej milujúcej duše a mysle zbrane, aby sa mu ubránil. Zostal osamelým, pretože nenašiel druhé JA. Ale až do hrobu si zachoval ľudské srdce pre všetkých, otcovské pre najbližších, statky a krv pre celý svet. Taký bol, taký zomrel, taký bude žiť naveky!“ predniesol nad hrobom Ludwiga van Beethovena smútočnú reč z pera básnika F. Grillparzera herec H. Anschütz.

Ludwig van Beethoven otvoril v epoche hudobného klasicizmu nové obzory. Bol prvý medzi veľkými majstrami, ktorý dokázal precítiť bolesti i radosti rodiaceho sa 19. storočia. S Mozartom, ktorého navštívil vo Viedni ako sedemnásťročný mladík, ho spájala úcta k veľkým prorokom hudby – k Bachovi, Händlovi a Haydnovi, túžba vymaniť hudbu spod talianskeho hudobného vkusu, no aj úprimnosť, hĺbka a rozmanitosť inšpirácie. Beethoven komponoval hudbu, v ktorej porušil mnohé pevné a dovtedy nemenné pravidlá tvrdiac, že „… niet pravidla, ktoré by nebolo možné porušiť, aby dielo bolo krajšie“. Po celý život so zaťatosťou sebe vlastnou používal klasické šablóny, ktoré však pod náporom ohromujúcej ľudskej energie a vášne strácali pevné kontúry a zjavne prekračovali rámec klasicizmu. Tam, kde Mozart a Haydn len naznačili smer vývoja, on mieril vpred – hľadal nosnejšie hudobné témy, premýšľal každý postup, každý akord, každý tón. Beethoven tvoril ťažko a najskôr musel vybojovať ťažký zápas sám so sebou, kým svojmu dielu dal konečnú podobu. Dokumentujú to poznámky, z ktorých poznáme jeho neľahký osud, nenaplnené túžby a lásky, ideály i jeho osamelosť. Snáď práve preto nás znova a znova fascinuje hlboký humanizmus a vrúcnosť, ktoré spájajú celú jeho tvorbu do nedeliteľnej jednoty.

Do Viedne prišiel Beethoven začiatkom zimy 1792. Z malomestského Bonnu si priniesol spomienky a hlavu plnú hudby. Prvé vavríny vo Viedni zbieral ako interpret – bol vynikajúcim klaviristom a improvizátorom. „Jeho štýl hry na nástroji je tak odlišný od toho, čo bežne počúvame, že to v človeku vyvoláva predstavu, že sa k stupňu tohto majstrovstva, ktorým teraz vládne, dobral cestami svojich vlastných objavov,“ napísal roku 1791 kritik Carl Ludwig Junker. O jeho improvizačnom štýle sa viac možno dozvedieť z publikovaných klavírnych variácií, no aj z neskorších Fantázií op. 77 a 80, či z kadencií sólových klavírnych koncertov alebo krátkych pasážových kadencií v iných kompozíciách. Kla vírnu literatúru Beethoven obohatil množstvom skladieb, ktorými zavŕšil vývoj sonátovej formy a vytvoril nový typ inštrumentálneho koncertu, zakladajúceho sa na rovnocennosti sprievodného orchestra a sólového nástroja. Beethoven skomponoval celkom päť ukončených a publikovaných klavírnych koncertov. Ešte z čias raného bonnského pobytu pochádza mladícky, dnes stratený Klavírny koncert B dur a tiež Klavírny koncert Es dur Woo4 (1784, vyd. 1790), z ktorého sa zachoval len klavírny part s náznakom orchestrálneho sprievodu. V nasledujúcom poradí Beethovenových klavírnych koncertov panuje tak trochu zmätok – Koncert pre klavír a orchester č. 1 C dur op. 15 z roku 1795 je v podstate až druhým klavírnym koncertom, no bol vydaný skôr než Koncert pre klavír a orchester č. 2 B dur op. 19 z roku 1788. Súčasné poradie Beethovenových koncertov je teda dôsledkom edičného poradia, nie poradia ich vzniku. Pre oba koncerty však platí rovnaká charakteristika: sú to koncerty vyrastajúce z virtuóznej konvencie a oproti skladateľovým klavírnym sonátam z daného obdobia vykazujú početné ústupky dobovému vkusu a zvyklostiam. V prvom rade prekvapuje pomerne jednoducho koncipovaný sólový part, čo vyplývalo z dobovej zvyklosti uvádzať koncerty prima vista, t. j. hrou z listu. Preto tu Beethoven zmierňuje nároky na technické a virtuózne vybavenie klaviristu. Podobne ako u Mozarta, aj v týchto dvoch koncertoch Beethovena možno pozorovať úsporný a zvukovo nenásilný orchestrálny part, ktorý ustupuje do úzadia rozvíjajúcemu sa sólovému nástroju. Nejde teda o kompozične priebojné a novátorské koncerty. Napriek tomu sa však od dobovej konvencie líšia tým, že na rozdiel od Mozartových koncertov vychádzajúcich z dobového talianskeho štýlu sa Beethovenove koncerty primykajú skôr k nemeckému klávesovému štýlu, daného tvorbou W. F. Bacha. Koncert pre klavír a orchester č. 1 C dur op. 15 svojou faktúrou poukazuje na vplyv Symfónie č. 1 C dur op. 21 (1799 – 1800), v blízkosti ktorej vznikal. Prvá časť je písaná v sonátovej forme, ktorá síce dodržiava klasický pôdorys, je však už širšie koncipovaná – rozšírená o orchestrálny úvod, kadencie a kódu. Hlavná téma s trochu patetickým charakterom sa niekoľkokrát zopakuje, pričom sa tu nachádzajú i ďalšie témy. V prvej časti sa nachádzajú až tri kadencie, ktoré sa líšia svojou dĺžkou i technickou náročnosťou. V strednej pomalej časti je síce melodická línia vypätejšia, avšak ani táto časť sa výraznejšie nevymyká z dobového cítenia. Hlavná melódia má pokojný charakter a je bohato ozdobovaná. Záverečné rondo sa vyznačuje veselou a živou témou, v ktorej možno pozorovať stopy dobovej ľudovej tanečnej melodiky. Sólový klavír uvádza hlavnú tému, ktorá je vzápätí opakovaná v orchestri. Práve záverečná časť, kde sa nachádzajú dve kadencie (jedna pred návratom hlavnej témy, druhá pred záverom celej časti), dodáva koncertu typický temperament a vzruch. Koncert, ktorý Beethoven venoval svojej žiačke grófke Anne Louise Barbare („Babette“) Keglevicsovej, zaznel po prvý raz v Prahe v roku 1798 v podaní samotného autora.

Felix Mendelssohn-Bartholdy, súputník Franza Schuberta i Fryderyka Chopina, vôbec nezodpovedá všeobecným predstavám o romantických skladateľoch, prenasledovaných nepriazňou osudu. Už v útlom detstve prejavoval veľké hudobné nadanie, ktoré sa jeho kultivovaná rodina snažila všemožne rozvíjať a postupne dozrel v jednu z najoslavovanejších a najmilovanejších skladateľských osobností svojej doby. Bol nielen umelcom, básnikom, cestovateľom a dokonca horolezcom, ale najmä citlivým človekom s osobným šarmom, obľúbeným medzi slávnymi literárnymi a hudobnými velikánmi tej doby.

Rodiskom Mendelssohna bol Hamburg, no domovom detských rokov sa mu stal Berlín, kam sa rodičia presťahovali v roku 1811. Ako syn bohatého bankára a vnuk filozofa Mosesa Mendelssohna bol od narodenia obklopený porozumením a starostlivosťou. Od útleho detstva mal možnosť získať to najlepšie hudobné vzdelanie, ktoré mu v oblasti kompozície poskytol C. F. Zelter (neskôr aj L. Berger – klavirista a skladateľ piesní) a v hre na klavíri M. Clementi. Dôkladná príprava, ktorú mladý Felix získal, sa čoskoro zúročila. V deviatich rokoch verejne koncertoval, v desiatich začal komponovať a v jedenástich napísal svoje prvé majstrovské dielo – predohru k Shakespearovej hre Sen noci svätojánskej. Nadobudnuté poznatky doplnil rozsiahlou koncertnou cestou po Európe, ktorá sa stala cenným inšpiračným zdrojom pre ďalšiu tvorbu. Ako šestnásťročný Mendelssohn dokončil Sláčikové okteto op. 20, v ktorom inšpiráciu čerpal čiastočne z Goetheho Fausta. V Nemecku sa zrodil nový skladateľ.

Mendelssohn bol dieťaťom šťasteny a zdá sa, že úspechy k nemu prichádzali samy: roku 1833 bol menovaný Mestským hudobným riaditeľom v Düsseldorfe, od roku 1835 s krátkou prestávkou až do svojej smrti roku 1847 viedol orchester lipského Gewandhausu. Významným počinom v jeho kariére bolo aj založenie konzervatória v Lipsku, z ktorého postupne vybudoval vyspelé stredisko vtedajšieho hudobného života. Už ako „zázračné dieťa“ si získal srdce J. W. Goetheho, neskôr sa tešil priazni kráľovnej Viktórie a jej kniežacieho manžela. Hoci jeho sláva vzišla v Anglicku, uznanie si získal aj vo vlasti a postupne dozrel v jednu z najoslavovanejších a najmilovanejších osobností svojej doby. Mendelssohnova nesmierne bohatá skladateľská tvorba sa vyznačuje vzletným pátosom, vyjadreným s ranoromantickou cudnosťou. Cítime v nej virtuozitu, zvukovú opojnosť, ale nestráca sa z nej kontrapunkt vnútornej výpovede a citová rovina je modelovaná vkusne a jemne. Len výnimočne z Mendelssohnových skladieb zaznieva nadbytok sentimentu. Zakladateľský význam Mendelssohnovej hudby tkvie najmä v drobných inštrumentálnych a vokálnych formách, ktoré dokázal naplniť pôvabným poetickým obsahom (Piesne bez slov, duety, zbory). Z Mendelssohnových piatich symfónií sa najčastejšie hrávajú tri – Talianska, Reformačná a Symfónia č. 3 a mol, op. 56 Škótska. Sú to programové symfónie, hoci tu nejde o programovosť typu Berlioza či Liszta: v Škótskej podáva Mendelssohn podivuhodný obraz krajiny a v Reformačnej prichádza s myšlienkou vytvorenia veľkého symfonického plátna, zachycujúceho kvas a myšlienkové sváry v spoločnosti. Aj keď napriek zaujímavým námetom Mendelssohnova hudba nedosahuje mocné výrazové hĺbky, sila jej prirodzenej spevnosti a očarujúceho zvukovo-farebného koloritu, ako aj suverénna kompozičná technika dodnes priťahujú pozornosť poslucháčov.

Roku 1829 sa Mendelssohn, vyzbrojený značnou reputáciou, vybral dobýjať svet. Seversky drsná škótska príroda, v oparoch a hmlách zahalené lesy a kamenisté pláne Edinburgu, ktoré v júli navštívil spolu s Klingemannom, plnou silou zapôsobili na vnímavú dušu mladého umelca. Pri prehliadke zrúcaním edinburského hradu sa mu prihovorila pohnutá história Škótska a rodičom píše: „Kaplnke chýba strecha, tráva a mech sa tu rozrastajú a oltár, pri ktorom bola Mária (Stuartovna) korunovaná za kráľovnú Škótska, je zborený. Všetko je tu v troskách a veselé nebo pozerá dovnútra. Myslím, že som tu našiel začiatok svojej Škótskej symfónie“. Skôr však, ako skladbu dokončil, precestoval Rakúsko, Taliansko, Švajčiarsko a Francúzsko, stretol sa s F. Chopinom, F. Lisztom, H. Berliozom, N. Paganinim a ď. Napriek tomu, že Škótska symfónia má opusové číslo 56, bola dokončená až dvanásť rokov po Talianskej (op. 90) a Reformačnej (op. 107) symfónii. Ku škótskemu námetu sa Mendelssohn vrátil roku 1841, no mnohé sa dovtedy zmenilo. Zmenil sa najmä skladateľ sám – dozrel jeho životný názor, prehĺbil sa jeho umelecký štýl. Skladateľ píše rozmernú symfóniu v štyroch častiach a praje si, aby bola hraná ako súvislý prúd hudby bez prestávky, zobrazujúc baladický obraz škótskej prírody a históriu tejto krajiny. Prvá časť v sonátovej forme je širokým baladickým obrazom škótskej prírody s dramatickou pripomienkou národnej histórie. Scherzo rozohráva bizarný svet škriatkov a prízrakov a z tejto vidiny vyrastá vážne, dôstojné Adagio (3. časť), ktoré je hrdinným spevom barda, ospevujúceho bohatú históriu Škótska. Záverečné energické finále celú symfóniu radostne a optimisticky ukončuje. Premiéra diela pod taktovkou samotného skladateľa sa konala v lipskom Gewandhause 3. marca 1842.

ALEXANDER SCHIMPF

Na základe významných úspechov na súťažiach v Bonne (Cena Deutscher Musikwettbewerb 2008), vo Viedni (1. cena z Internationaler Beethoven-Wettbewerb 2009) a v americkom Clevelande (1. cena a Cena publika z Cleveland International Piano Competition 2011, ktorú získal ako vôbec prvý nemecký klavirista v histórii tejto súťaže), dokázal klavirista Alexander Schimpf v uplynulých rokoch rozvinúť úspešnú koncertnú činnosť na oboch stranách Atlantiku. Pozvania na vystúpenia v rámci sólových koncertov a spolu s orchestrami ho zaviedli okrem iného do sál Konzerthaus vo Viedni a v Berlíne, Hudobnej a kongresovej haly v Lübecku, do Zankel Hall / Carnegie Hall v New Yorku, Mariinskej koncertnej sály v Petrohrade, Veľkej sály Starej opery vo Frankfurte, Beethovenovej sály v Bonne a Veľkej sály Filharmónie Gasteig v Mníchove.

Nasledovali dalšie pozvania do Clevelandu, Indianapolisu, Bostonu, Chicaga a Washingtonu D.C., ako aj do mnohých ďalších štátov USA. Okrem toho koncertoval ako sólista vo Francúzsku (o. i . v Auditorium du Louvre a v Salle Cortot v Paríži), Taliansku, Rakúsku, Švajčiarsku, Poľsku, Anglicku, Rumunsku a niekoľkokrát v Južnej Amerike.

Schimpf pochádza z nemeckého Göttingenu, kde absolvoval štúdium u Wolfganga Manza, Winfrieda Apela a Bernda Glemsera. Ďalšie podnety získal u Cécile Ousset a Janiny Fialkowskej. Ako sólista bol Schimpf prizvaný k spolupráci o. i. s Viedenským komorným orchestrom, Mariinským orchestrom v Petrohrade, Drážďanskou filharmóniou, Norimberskými filharmonikmi, Beethovenovým orchestrom v Bonne a Prague Philharmonic Orchestra – okrem mnohých ďalších symfonických orchestrov v Nemecku a USA.

Ako komorný spoluhráč spolupracoval Schimpf o. i. s huslistom Christianom Tetzlaffom, violistom Nilsom Mönkemeyerom, violončelistom Julianom Steckelom a American String Quartet. V jeseni 2013 bol za svoje zásluhy v Mníchove vyznamenaný cenou Bayerischer Kunstförderpreis.

Okrem konfrontácie s klasickým repertoárom sa Schimpf zasadzuje aj za hudbu moderny a súčasnosti a v ostatných rokoch nahral početné premiéry sólových a komorných diel, ktoré mu boli venované. Svoje prvé sólové CD vydal v spolupráci s Deutschlandradio Kultur a GENUIN; v roku 2013 vyšlo jeho druhé CD s dielami Ravela, Skriabina a Schuberta pre OEHMS Classics. Ďalšie sólové CD s hudbou Brahmsa, Debussyho a Beethovena nasledovalo v roku 2015. Najnovšia nahrávka vyjde v roku 2017.

BOIAN VIDENOFF

Boian Videnoff vyrastal v Taliansku a Nemecku, kde študoval hru na husliach a klavíri pod vedením svojich rodičov. Dirigovanie študoval u Jormu Panulu a Gianluigiho Gelmettiho.

Od roku 2010 pôsobí na poste umeleckého a generálneho riaditeľa Mannheimských filharmonikov. Podieľal sa na umeleckom profilovaní orchestra a spolupracoval so sólistami ako Mischa Maisky, Johannes Moser, Igor Levit, Julian Steckel, Alena Baeva, Evgeni Bozhanov a Sergei Nakariakov. Realizoval koncertné turné s Mannheimskými filharmonikmi do Číny, Ruska, Španielska a Nemecka. Účinkoval v takých sálach ako Gasteig a Herkulessaal v Mníchove, Auditorio Nacional v Madride, Meistersingerhalle v Norimbergu, Liederhalle v Stuttgarte a Konzerthaus v Karlsruhe.

Boian Videnoff spolupracoval s poprednými telesami ako Filharmonický orchester nemeckého rozhlasu, WDR Radio Orchestra v Kolíne, Orchestra della Svizzera Italiana in Lugano, Symfonický orchester Biel-Solothurn, Slovenská filharmónia, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Basel Sinfonietta, Filharmonický orchester George Enescu, orchestre v Limoges a Limousin, a so Symfonickým orchestrom v Bari. Ďalšie debuty ho čakajú s WDR Sinfonieorchester Köln, Nürnberger Symphoniker a s Orchestre de Chambre du Luxembourg.

Boian Videnoff je vášnivým propagátorom klasickej hudby pre široké vrstvy publika. Spolu s Mannheimskými filharmonikmi vytvoril vzdelávací cyklus výchovných koncertov pre deti a otvorené skúšky orchestra pre rodiny. Je tiež hlavným iniciátorom projektu HomeSymphony® ako platformy pre živé vysielanie koncertných cyklov zo sály Rosengarten v Mannheime.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký šéf). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, Peter Feranec ho vystriedal od septembra 2007. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume. Od sezóny 2017/2018 preberá šéfdirigentskú taktovku James Judd. V Slovenskej filharmónii pôsobí od roku 2007 ako stály hosťujúci dirigent Leoš Svárovský a od sezóny 2011/2012 aj Rastislav Štúr.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako Claudio Abbado, Hermann Abendroth, Petr Altrichter, Karel Ančerl, Serge Baudo, Roberto Benzi, Miltiades Caridis, Sergiu Celibidache, James Conlon, Oskar Danon, Christoph von Dohnányi, Vladimir Fedosejev, János Ferencsik, Mariss Jansons, Neeme Järvi, James Judd, Peter Keuschnig, Dmitrij Kitajenko, Ken Ichiro Kobayashi, Kiril Kondrašin, Franz Konwitschny, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Alain Lombard, Fabio Luisi, Jean Martinon, Kurt Masur, Sir Yehudi Menuhin, Riccardo Muti, Václav Neumann, Antonio Pedrotti, Alexander Rahbari, Karl Richter, Mario Rossi, Witold Rowicki, Kurt Sanderling, Sir Malcom Sargent, Peter Schreier, Václav Smetáček, Pinchas Steinberg, Otmar Suitner, Jevgenij Svetlanov, Ralf Weikert, Carlo Zecchi a mnohí ďalší, ale i skladateľov – interpretov vlastných diel ako Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo.

Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, v Japonsku, Južnej Kórei a v USA.

Koncertná sezóna 2016/2017 bola pre Slovenskú filharmóniu bohatá na kvalitné koncertné ponuky v rôznych krajinách sveta. Začiatkom sezóny sa predstavila už po piatykrát v Ománe, tentoraz s operou Lohengrin od Richarda Wagnera s dirigentom Ralfom Weikertom. Ďalšie významné pódiá navštívila Slovenská filharmónia v tejto sezóne v Taliansku, Rakúsku, Nemecku či Poľsku.

Nadchádzajúcu sezónu 2017/2018 otvorí Slovenská filharmónia na festivale Murten Classics vo Švajčiarsku pod vedením dirigentov Kaspara Zehndera a Rastislava Štúra. V máji 2018 sa predstaví so svojím šéfdirigentom Jamesom Juddom na festivale Pražská jar a sezónu zakončí pod taktovkou Daniela Raiskina a Leoša Svárovského koncertným turné v Japonsku.