Beethoven, GodárBeethoven, Godár

[ Autor textu: Eva Planková ]

Priekopník novátorského spôsobu hudobného myslenia, tvorca nových postupov v kompozičnej technike, z ktorých následne vyplynula nasledujúca rozsiahla epocha dejín hudby – romantizmus a ovplyvnila jeho významné osobnosti. Aj takáto charakteristika by mohla vystihovať posledného z troch predstaviteľov viedenského klasicizmu po Josephovi Haydnovi a Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi, Ludwiga van Beethovena, ktorý vychádzal zo symfonickej tradície mannheimskej školy, no napriek všetkým črtám jeho diel, naznačujúcim už ďalšie smerovania hudobného vývoja, prináleží jeho tvorba k etape klasicizmu.

Beethoven bol revolucionárom, čo preukazuje jeho zápas s tradičnou klasicistickou formou a konvenčným výrazom, ústiaci do formovania nových tvorivých koncepcií, smerujúcich už do nasledujúcej štýlovej epochy. Uvedená orientácia sa najmarkantnejšie prejavila práve vo veľkých koncertných a symfonických opusoch. Podarilo sa mu zavŕšiť umelecký výklad sonátovej formy, prepracovával ju do detailu, zvýšil počet častí sonátového cyklu, sonátové rozvedenie priviedol do dych vyrážajúceho majstrovstva, melodické nuansy dostával do nových, nepoznaných súvislostí. Pohrával sa s inštrumentačnými zostavami, zväčšil obsadenie orchestra a obohatil inštrumentálnu techniku a zatraktívnil zvukovosť orchestra, využívajúc a pestro kombinujúc farby jednotlivých hudobných nástrojov. Do symfónie Beethoven vniesol i vokálny prvok a Finale v 9. symfónii je opäť len ďalším dôkazom narúšania zaužívaných štruktúr. Vytvoril tiež nový typ klavírneho koncertu, ale jeho revolučná nálada sa značne dotkla i menších foriem. Paradoxne, na cestu zrelšej tvorby sa Beethoven začal dostávať, až keď ho postihla pre hudobníka osudová rana v podobe postupnej straty sluchu, ktorá sa začala prejavovať okolo roku 1800. Počiatočné úsilie o zatajenie sa stalo napokon márnym, keďže sa jeho situácia neustále zhoršovala a po tom, ako bol donútený prestať koncertovať, sa nevyhol dokonca ani samovražedným myšlienkam. Časom sa však s novými okolnosťami musel zmieriť a tvorbu začal vnímať väčšmi ako poslanie, ktoré systematicky a cieľavedome napĺňal. Po všetkých životných peripetiách, v čase vnútorného dozrievania a vyrovnania tu konečne opätovne nachádzal pocit šťastia, úspechu, harmónie a vykryštalizoval si svoj zmysel života.

Klavírne koncerty predstavujú v Beethovenovej tvorbe osobitnú kapitolu. Prvé pokusy o skomponovanie klavírneho koncertu zrealizoval skladateľ ešte ako tínedžer, pričom väčšina z týchto raných diel sa, s výnimkou Klavírneho koncertu Es dur vytvoreného vo veku 14 rokov, nezachovala. Vývoj, akým sa pod Beethovenovými rukami klavírny koncert uberal a formoval, však demonštruje predovšetkým pätica diel, pútajúca čulú pozornosť nielen publika, ale i samotných interpretov. Kým prvé dva koncerty sú ešte poznačené skôr vplyvmi Mozarta a Haydna, počnúc tretím koncertom sa začína charakter klavírneho koncertu meniť. Beethoven sa väčšmi sústreďuje na vzťah klavírneho partu a orchestra, ktorému postupne prisudzuje významnejšiu úlohu ako len výlučne sprievodného prvku k sólistovi, a tým ich zrovnoprávňuje.

Klavírny koncert č. 2 B dur op. 19 je síce druhým v poradí, v skutočnosti však chronologicky vznikol ako prvý. Prvé náčrtky si skladateľ zaznamenával už v roku 1787, trvalo mu však ešte dlhé roky, kým sa dopracoval k finálnej podobe. Dielo síce dokončil v roku 1792, bol s ním však nespokojný, takže v roku 1795 prepracoval dve časti,

o tri roky neskôr však nasledovala ďalšia verzia a vydavateľovi posunul dielo až roku 1801 (v tom istom roku bol publikovaný aj Klavírny koncert č. 1 C dur op. 15), pričom nebol presvedčený, že sa zaradí k najlepším dielam. Kadenciu v prvej časti, ktorú interpreti zvyčajne improvizovali, dodal zasa až v roku 1809. Premiéra koncertu, venovaného Carlovi Nicklasovi Edler von Nickelsberg, sa uskutočnila v marci 1795 v podaní samotného skladateľa vo viedenskom Burgtheater.

Úvodné Allegro con brio je koncipované v sonátovej forme a témy v ňom uvádza vždy najskôr orchester, pričom celkovo časť preukazuje mozartovské a haydnovské vplyvy. Po expozícii prvej témy v orchestri nastupuje klavír, vnášajúc nové tematické impulzy. Druhá téma sa vyznačuje skôr lyrickým charakterom. Nasledujúce Adagio opäť začína expozíciou témy v orchestri a atmosféra časti sa vyznačuje nehou a jemnosťou. Svieže Allegro molto na záver je akousi sonátou – rondom s témami čerpajúcimi z folklóru. Beethovenov Klavírny koncert č. 2 sa spolu s prvým zaraďuje väčšmi ku klasicistickejším kompozíciám. Prakticky až počnúc tretím začína skladateľ v oblasti klavírneho koncertu realizovať významnejšie zmeny, ktoré vyústia do Klavírneho koncertu č. 5 ako dokladu Beethovenovho jedinečného, revolučného kompozičného štýlu.

Eva Planková