[ Autor textu: Alžbeta Rajterová ]
Joseph Haydn je milovníkom klasickej hudby známy predovšetkým ako geniálny tvorca inštrumentálnej hudby – komornej aj orchestrálnej, rozsiahlych oratórií a cirkevných diel, ako skladateľ – majster svojho remesla, novátor, oplývajúci humorom a skvelým zmyslom pre dramatické scény – ako toho budeme svedkami na dnešnom koncerte. No len málokedy sa stretávame s jeho scénickou opernou tvorbou, ktorej sa venoval zhruba od roku 1751, no najmä v desaťročiach svojho zamestnania na dvore najbohatšieho a najvznešenejšieho šľachtického rodu habsburskej monarchie – Esterházyovcov v Eisenstadte a v Eszterháze pri obci Fertőd (1761–1790). Od roku 1775, potom, čo aj v Esterháze bolo postavené divadlo, kde sa v lete konali niekoľkomesačné operné „festivaly“, Haydn dokonca vykonával nielen funkciu kapelníka, ale bol aj operným riaditeľom, dirigentom a aranžérom početných tu uvádzaných diel iných skladateľov. V zime sa hrávalo v mestách, napríklad v Prešporku alebo v Grazi (v Prešporku je zaznamenaná premiéra Haydnovej opery La canterina vo februári 1767). Žiaľ, mnohé z Haydnových opier sú nezvestné alebo len fragmentárne zachované.
O jeho mimoriadnych schopnostiach dramatického stvárňovania v hudbe svedčia však aj početné árie pre sólový hlas so sprievodom orchestra. Medzi nimi tvorí jeden z vrcholov Haydnovej dramatickej vokálnoinštrumentálnej tvorby dramatická scéna Berenice, che fai, známa ako Scena di Berenice, komponovaná v roku 1795 pre Haydnov rozlúčkový koncert pred definitívnym návratom do Viedne po štvorročnom pobyte v Londýne, v metropole, ktorá bola takmer neporovnateľne odlišná od všetkého, čo za svoj dovtedajší život zažil a skúsil. Pre vyše 60-ročného skladateľa to bol veľký nádych v inom svete, ktorý spracoval v obdivuhodnom novom kompozičnom rozmachu, napríklad veľkých posledných dvanástich londýnskych symfónií. A je zaujímavé, ale logicky vyplývajúce z nových zážitkov v krajine s vysokou zborovou kultúrou, s veľkým dedičstvom oratórií Georga Friedricha Händela, že svoju tvorivú pozornosť venoval – opäť vo Viedni – v tomto poslednom kompozičnom období najmä tvorbe šiestich veľkých omší a dvoch oratórií (Stvorenie a Ročné obdobia). Vzácnu inštrumentálnu výnimku tvorí rad skvelých posledných sláčikových kvartet.
Kantáta Scena di Berenice na text slávneho libretistu Pietra Metastasia zaznela premiérovo na záver druhej časti spomínaného benefičného rozlúčkového koncertu 4. mája pred 220 rokmi v Haymarket Theatre; na programe boli okrem toho Symfónia č. 100 Vojenská a Symfónia č. 104, od Haydna ešte jedno dueto, ďalej od iných skladateľov dva sólové inštrumentálne koncerty a dve árie. Scena di Berenice bola našitá na mieru „najslávnejšej primadony doby, Brigitty Giorgi Bantiovej“, ktorá ju na uvedenom koncerte aj spievala. Ide o jednu z najdramatickejších scén libreta k opere Antigono, vo chvíli, keď Berenika, zaľúbená do syna svojho manžela Antigona – Demetria, ktorý sa jej radšej z ohľaduplnosti voči otcovi vzdá a chystá sa spáchať samovraždu. Vysoký stupeň dramatickosti situácie, ktorá ženie protagonistku až na okraj šialenstva, sa v hudbe zrkadlí nielen v dramaticky virtuóznej línii sólového hlasu, v prudkom striedaní nálad a tónin v recitatívoch i v áriách, neraz akoby bez tóninového centra; zvláštnosťou Haydnovho rukopisu v tejto árii je aj dôležitá úloha skupiny dychových nástrojov, čo odborníci pripisujú vplyvu z tohto hľadiska novátorských kompozícií W. A. Mozarta pre ich rôzne zoskupenia.
Haydn sa so svojím takmer o generáciu mladším kolegom Wolfgangom Amadeom Mozartom stretával sporadicky počas svojich návštev vo Viedni v osemdesiatych rokoch 18. storočia. Ich stretnutia sa asi najčastejšie odohrávali v rámci spoločného kvartetového muzicírovania (napríklad v zložení Dittersdorf, Haydn, Mozart, Vaňhal), kde sa Mozart zoznámil aj s Haydnovými sláčikovými kvartetami. Pod ich vplyvom skomponoval svoj ďalší, už zrelý majstrovský cyklus šiestich kvartet (1782), ktoré pri ich vydaní tlačou v roku 1785 venoval svojmu veľkému vzoru, Haydnovi. V závere veľmi expresívneho textu venovania plného obdivu a vďaky sa Mozart podpísal ako „…z celého srdca som Tvoj najúprimnejší priateľ W. A. Mozart“. Jeho otcovi Leopoldovi Mozartovi Haydn – pri príležitosti jedného z domácich koncertov v Mozartovom viedenskom byte povedal: „Pred Bohom a ako čestný muž vám hovorím, že váš syn je najväčší skladateľ mne známy osobne i podľa mena; má vkus i danosť najväčšieho kompozičného majstrovstva.“
Mozart svoje nezvyčajné danosti uplatnil vo všetkých hudobných žánroch doby, mnohým z nich sa venoval kontinuálne počas celého svojho krátkeho života, čím svojím súčasníkom i budúcim pokoleniam zanechal autentický obraz osobnostného i skladateľského vývinu. Svedčia o tom aj klavírne koncerty, ktoré komponoval od ranej mladosti až do roku svojej smrti, s najhustejšou frekvenciou vo Viedni v osemdesiatych rokoch 18. storočia, keď ich písal prevažne pre potreby vlastných koncertných vystúpení. Z jeho 26 koncertov pre klavír a orchester iba dva súvmolovejtónine–dmolKV466acmolKV491(treba podotknúť, že molové tóniny sú v Mozartovej tvorbe veľmi zriedkavé), pričom práve tónine d mol je v jeho hudbe pripísaný démonický, tragický či dramatický charakter. Nečudo, veď paralely v skladateľovej tvorbe sa ľahko nachádzajú: d mol je napríklad základnou tóninou opery Don Giovanni či Requiem, diel, ktorých dramatickosť a temná atmosféra sú evidentné.
Na premiéru Klavírneho koncertu d mol v roku 1782 skladateľov otec Leopold pricestoval zo Salzburgu do Viedne. Svojej dcére referoval o tejto udalosti domov listom, v ktorom sa dočítame, že „…večer sme išli na jeho [Wolfgangov] prvý subskripčný koncert, kde sa zišlo veľa ľudí vysokého rangu … koncert bol jedinečný, orchester vynikajúci. Okrem symfónií spievala jedna speváčka z talianskeho divadla 2 árie, potom nasledoval vynikajúci nový Wolfgangov klavírny koncert; keď sme došli, notopisec ešte prepisoval noty [z autografu do orchestrálnych hlasov, pozn. red.]_ a tvoj brat si nemohol ani len prehrať Rondo, lebo musel skontrolovať kópie.“_
K tomuto koncertu sa nezachovali Mozartove vlastné kadencie. Často sa hrávajú dve kadencie Ludwiga van Beethovena, ktorý dielo neraz sám hrával; o všeobecnej popularite diela však svedčí rad ďalších autorov, ktorí k nemu napísali vlastné kadencie, napríklad Hummel, Mendelssohn, Brahms, Clarta Schumannová, Anton Rubinstein či Ferruccio Busoni, ale aj skladateľov syn Franz Xaver Mozart. Marian Lapšanský hrá dnes v 1. časti Mozartovho koncertu Beethovenovu kadenciu.
Nemecká spevohra Únos zo serailu vznikla na základe poverenia cisára Jozefa II., ktorý chcel vytvoriť nemecký národný protipól k prevažne talianskemu repertoáru viedenskej Dvornej opery. Libreto napísal Johann Gottlieb Stephanie ml., za dominujúcej spolupráce Mozarta, a to úpravou libreta operety Christopha Friedricha Bretznera Belmonte a Konstanca alebo Únos zo serailu. Bretzner to označil za krádež a uverejnil protest tohto znenia: „Istý človek, menom Mozart vo Viedni, sa opovážil moju drámu Belmonte a Konstanca zneužiť na operný text. Týmto slávnostne protestujem proti tomuto zásahu do mojich práv a vyhradzujem si ďalšie [kroky]. Christoph Friedrich Bretzner…“
Premiéra Mozartovho Únosu sa však uskutočnila bez škandálu v júli 1782 vo viedenskom Burgtheater a priniesla Mozartovi nielen prvý prenikavý úspech po presídlení do hlavného mesta cisárstva, ale zároveň aj uskutočnenie dávneho sna o slobodne tvoriacom umelcovi.
Pod rúškom humorom okorenenej spevohry sa v tejto prvej skutočne nemeckej opere odohráva sled vážnych problémov a zložitých ľudských vzťahov, od únosu cez nepodplatiteľnú vernosť, sklamanie z intríg a prestup do iného kultúrneho prostredia až po veľkodušnosťou motivované odriekanie. A uprostred zdanlivo odľahčeného diania sa objaví veľkolepá dramatická scéna par excellence – ária Martern aller Arten, v ktorej Konstanca sužovaná strachom, bezvýchodiskovosťou svojej situácie vyspieva v extrémnych polohách všetkých parametrov hudby svoje rozhodnutie nepodľahnúť nátlaku moci ani za cenu smrti.
Alžbeta Rajterová
