Filmová hudbaFamous Cinema Music

[ Autor textu: Eva Planková ]

Skutočnosť, že hudba je podstatnou, priam neoddeliteľnou zložkou filmu, dokazuje aj výrok amerického skladateľa Davida Raskina: „Ak chcete skeptikom vysvetliť význam filmovej hudby, pustite im film bez hudby...“ Obdobie približne od 30. do 60. rokov uplynulého storočia patrilo hviezdnej ére hollywoodskeho filmu. Filmová hudba, rozvíjajúca sa spolu s ním, podliehala istým normám platným v podstate dodnes. Podporovala dejovú líniu príbehu i atmosféru, „komentovala“, upútavala, vypĺňala prázdnejšie miesta, ale zároveň sa podriaďovala dialógom, nerušila. Poväčšine bola symfonická, vychádzala z tradície neskorého romantizmu a účinkom orchestrálneho zvuku umocňovala dej ešte intenzívnejšie. Uvedené tendencie aj pri súčasnom hudobnom vnímaní prevzali aj neskorší skladatelia filmovej hudby.

Americký skladateľ a dirigent Elmer Bernstein sa učil hre na klavíri, no zároveň jeho študijnú pozornosť pútala aj kompozícia. Študoval na New York University a následne vstúpil do armády, kde pre armádny rozhlas zaranžoval a skomponoval hudbu pre desiatky programov. Po prepustení zo služby bol istú dobu koncertným klaviristom. Po oslovení spisovateľom, scenáristom a producentom Normanom Corwinom sa začal venovať práve filmovej hudbe. Výsledkom je okolo 130 partitúr k filmom rôzneho žánru, charakterizovaných premenlivosťou tém, živými rytmickým ostinatami, miestami úspornejšou inštrumentáciou či vsádzaním jazzových prvkov do súčasnej symfonickej hudby. V šesťdesiatych rokoch Bernsteinovi priniesli slávu strhujúce partitúry k westernom či akčným filmom, a to predovšetkým Veľký útek (1963) a ešte tri roky predtým Sedem statočných.

Cenu akadémie si hudba k filmu Cesta okolo sveta za 80 dní vyslúžila až po smrti svojho tvorcu Victora Younga, amerického skladateľa, dirigenta a huslistu, ktorý hudobné vzdelanie získal vo Varšave, kde žil niekoľko rokov u starého otca. Hudobnú kariéru začal intenzívnejšie rozvíjať po návrate do USA v roku 1920. V roku 1935 sa presťahoval do Hollywoodu, začlenil sa do tímu Paramount Pictures s vlastným orchestrom a tvoril i dirigoval hudbu k nespočetným projektom. Na konte má vyše 225 filmových partitúr, no komponoval aj inštrumentálnu hudbu, piesne či dve šou na Broadwayi. Youngova hudba je melodická, pôsobí prevažne tradičným dojmom, no korešponduje s vývojom dejových línií.

Pôvodne chcel byť americký skladateľ Alan Silvestri bebopovým gitaristom, náhodou však dostal príležitosť na vytvorenie hudby k nízkorozpočtovej snímke The Doberman Gang. Postupne sa začal väčšmi venovať filmovej hudbe a dostal sa do pozornosti filmového režiséra Roberta Zemeckisa, s ktorým následne absolvoval viaceré spoločné projekty, vrátane krehkej, jemnej partitúry k slávnemu filmu Forrest Gump. Práve ona skladateľovi priniesla jednu z dvoch nominácií na Oscara.

Hoci sa často špekuluje o pôvode Argentínčana Carlosa Gardela, narodil sa v Toulouse a v roku 1893 spolu s matkou emigroval do Buenos Aires. Jeho meno sa spája s popularizáciou argentínskeho tanga, pričom od dvadsiatych rokov už ako jeho vedúci interpret absolvoval aj viacero európskych turné. Zomrel nešťastne, pri páde lietadla v roku 1935. Popri interpretovaní piesní sa venoval aj ich komponovaniu, mnohé boli kritizované z politických dôvodov a viaceré z nich sa stali neoddeliteľnou súčasťou filmových produkcií. Jeho najznámejšie skladby zahŕňajú o. i. El día que me quieras, Mi Buenos Aires querido, Por una cabeza, Volver, Silencio či Cuesta abajo a symbolizujú prostredie prístavu v Buenos Aires.

Príchod amerického skladateľa nemeckého pôvodu Franza Waxmana v roku 1934 bol príhodný. Filmová hudba sa čoraz väčšmi dostávala do popredia a Waxmanov romantický štýl vyznačujúci sa bohatou melodikou prišiel doslova vhod, takže sa čoskoro zaradil k významným hollywoodskym skladateľom. Jeho tvorba zahŕňa okrem viacerých koncertných diel (oratórium Joshua, piesňový cyklus Pieseň z Terezína, Carmen Fantasie a i.) 144 filmových partitúr, získal 12 nominácií na Cenu akadémie, ktorú dvakrát aj získal. Je autorom hudby ku klasickým filmom, ku ktorým patrí aj Taras Bulba (1962) v réžii J. Leeho Thompsona. Waxman bol aj nadaným dirigentom a zakladateľom Los Angeles International Music Festival v roku 1948, kde uviedol aj množstvo premiér diel súdobých autorov ako Stravinskij, Šostakovič, Vaughan Williams, Walton, Schönberg aď.

Meno Dmitrija Šostakoviča poznáme skôr ako jedného z najväčších symfonikov 20. storočia. Spája sa však aj s autorstvom hudby k viacerým filmom, o. i. aj k filmovému spracovaniu románu Ovad írskej spisovateľky Ethel Lilian Voynichovej, publikovaného v roku 1897 a dejovo zasadeného do problematického, roztriešteného Talianska v časoch rakúsko-uhorskej monarchie v polovici 19. storočia. Príbeh plný sklamaní, zvratov, lásky i hrdinstva inšpiroval tvorcov k viacerým spracovaniam. V roku 1955 sovietsky režisér Aleksandr Faintsimmer natočil rovnomenný film, ku ktorému hudbu skomponoval práve Šostakovič. V tomto období sa skladateľ akoby usiloval písať hudbu priamočiarejšiu, úprimnú, až radostnú. Okrem partitúry k filmu Ovad môžeme túto tendenciu spozorovať napr. aj v skladateľovom 6. sláčikovom kvartete, Concertine pre dva klavíry, 2. klavírnom koncerte či v operete Moskva, Čeriomuški. Z výberu zo Šostakovičovej partitúry neskôr autor Levon Atovmian zaranžoval a vytvoril rovnomennú suitu.

Filmovými partitúrami sa preslávil aj americký skladateľ a jazzový klavirista argentínskeho pôvodu Lalo Schifrin. Po získaní štipendia na parížskom konzervatóriu študoval pod dohľadom Charlesa Koechlina a u Oliviera Messiaena. Parížsky pobyt zároveň využil aj na účinkovanie s miestnymi jazzovými umelcami a v roku 1955 reprezentoval Argentínu na medzinárodnom jazzovom festivale. Po návrate sa mu podarilo všestranne sa etablovať v umeleckom prostredí. Po presídlení do New Yorku získal uznanie ako klavirista v Gillespieho jazzovom kvintete a účinkoval s mnohými známymi jazzmanmi. Od šesťdesiatych rokov sa intenzívne venoval kompozícii, a to prevažne filmovej hudby a z prác k televíznym projektom nemožno určite vynechať seriál Mission: Impossible. Jazzové zameranie Schifrina sa odrážalo i v jeho partitúrach, kde tieto prvky prepájal s dobovými trendmi klasickej kompozície, vrátane aleatoriky, serializmu či zahŕňania elektroniky.

Eva Planková