Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 1. časť – 00:47:01 ] [ 1st part – 00:47:01 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu – 1. časť

[ Autor textu: Eva Planková ]

Skutočnosť, že hudba je podstatnou, priam neoddeliteľnou zložkou filmu, dokazuje aj výrok amerického skladateľa Davida Raskina: „Ak chcete skeptikom vysvetliť význam filmovej hudby, pustite im film bez hudby...“ Obdobie približne od 30. do 60. rokov uplynulého storočia patrilo hviezdnej ére hollywoodskeho filmu. Filmová hudba, rozvíjajúca sa spolu s ním, podliehala istým normám platným v podstate dodnes. Podporovala dejovú líniu príbehu i atmosféru, „komentovala“, upútavala, vypĺňala prázdnejšie miesta, ale zároveň sa podriaďovala dialógom, nerušila. Poväčšine bola symfonická, vychádzala z tradície neskorého romantizmu a účinkom orchestrálneho zvuku umocňovala dej ešte intenzívnejšie. Uvedené tendencie aj pri súčasnom hudobnom vnímaní prevzali aj neskorší skladatelia filmovej hudby.

Americký skladateľ a dirigent Elmer Bernstein sa učil hre na klavíri, no zároveň jeho študijnú pozornosť pútala aj kompozícia. Študoval na New York University a následne vstúpil do armády, kde pre armádny rozhlas zaranžoval a skomponoval hudbu pre desiatky programov. Po prepustení zo služby bol istú dobu koncertným klaviristom. Po oslovení spisovateľom, scenáristom a producentom Normanom Corwinom sa začal venovať práve filmovej hudbe. Výsledkom je okolo 130 partitúr k filmom rôzneho žánru, charakterizovaných premenlivosťou tém, živými rytmickým ostinatami, miestami úspornejšou inštrumentáciou či vsádzaním jazzových prvkov do súčasnej symfonickej hudby. V šesťdesiatych rokoch Bernsteinovi priniesli slávu strhujúce partitúry k westernom či akčným filmom, a to predovšetkým Veľký útek (1963) a ešte tri roky predtým Sedem statočných.

Cenu akadémie si hudba k filmu Cesta okolo sveta za 80 dní vyslúžila až po smrti svojho tvorcu Victora Younga, amerického skladateľa, dirigenta a huslistu, ktorý hudobné vzdelanie získal vo Varšave, kde žil niekoľko rokov u starého otca. Hudobnú kariéru začal intenzívnejšie rozvíjať po návrate do USA v roku 1920. V roku 1935 sa presťahoval do Hollywoodu, začlenil sa do tímu Paramount Pictures s vlastným orchestrom a tvoril i dirigoval hudbu k nespočetným projektom. Na konte má vyše 225 filmových partitúr, no komponoval aj inštrumentálnu hudbu, piesne či dve šou na Broadwayi. Youngova hudba je melodická, pôsobí prevažne tradičným dojmom, no korešponduje s vývojom dejových línií.

Pôvodne chcel byť americký skladateľ Alan Silvestri bebopovým gitaristom, náhodou však dostal príležitosť na vytvorenie hudby k nízkorozpočtovej snímke The Doberman Gang. Postupne sa začal väčšmi venovať filmovej hudbe a dostal sa do pozornosti filmového režiséra Roberta Zemeckisa, s ktorým následne absolvoval viaceré spoločné projekty, vrátane krehkej, jemnej partitúry k slávnemu filmu Forrest Gump. Práve ona skladateľovi priniesla jednu z dvoch nominácií na Oscara.

Hoci sa často špekuluje o pôvode Argentínčana Carlosa Gardela, narodil sa v Toulouse a v roku 1893 spolu s matkou emigroval do Buenos Aires. Jeho meno sa spája s popularizáciou argentínskeho tanga, pričom od dvadsiatych rokov už ako jeho vedúci interpret absolvoval aj viacero európskych turné. Zomrel nešťastne, pri páde lietadla v roku 1935. Popri interpretovaní piesní sa venoval aj ich komponovaniu, mnohé boli kritizované z politických dôvodov a viaceré z nich sa stali neoddeliteľnou súčasťou filmových produkcií. Jeho najznámejšie skladby zahŕňajú o. i. El día que me quieras, Mi Buenos Aires querido, Por una cabeza, Volver, Silencio či Cuesta abajo a symbolizujú prostredie prístavu v Buenos Aires.

Príchod amerického skladateľa nemeckého pôvodu Franza Waxmana v roku 1934 bol príhodný. Filmová hudba sa čoraz väčšmi dostávala do popredia a Waxmanov romantický štýl vyznačujúci sa bohatou melodikou prišiel doslova vhod, takže sa čoskoro zaradil k významným hollywoodskym skladateľom. Jeho tvorba zahŕňa okrem viacerých koncertných diel (oratórium Joshua, piesňový cyklus Pieseň z Terezína, Carmen Fantasie a i.) 144 filmových partitúr, získal 12 nominácií na Cenu akadémie, ktorú dvakrát aj získal. Je autorom hudby ku klasickým filmom, ku ktorým patrí aj Taras Bulba (1962) v réžii J. Leeho Thompsona. Waxman bol aj nadaným dirigentom a zakladateľom Los Angeles International Music Festival v roku 1948, kde uviedol aj množstvo premiér diel súdobých autorov ako Stravinskij, Šostakovič, Vaughan Williams, Walton, Schönberg aď.

Meno Dmitrija Šostakoviča poznáme skôr ako jedného z najväčších symfonikov 20. storočia. Spája sa však aj s autorstvom hudby k viacerým filmom, o. i. aj k filmovému spracovaniu románu Ovad írskej spisovateľky Ethel Lilian Voynichovej, publikovaného v roku 1897 a dejovo zasadeného do problematického, roztriešteného Talianska v časoch rakúsko-uhorskej monarchie v polovici 19. storočia. Príbeh plný sklamaní, zvratov, lásky i hrdinstva inšpiroval tvorcov k viacerým spracovaniam. V roku 1955 sovietsky režisér Aleksandr Faintsimmer natočil rovnomenný film, ku ktorému hudbu skomponoval práve Šostakovič. V tomto období sa skladateľ akoby usiloval písať hudbu priamočiarejšiu, úprimnú, až radostnú. Okrem partitúry k filmu Ovad môžeme túto tendenciu spozorovať napr. aj v skladateľovom 6. sláčikovom kvartete, Concertine pre dva klavíry, 2. klavírnom koncerte či v operete Moskva, Čeriomuški. Z výberu zo Šostakovičovej partitúry neskôr autor Levon Atovmian zaranžoval a vytvoril rovnomennú suitu.

Filmovými partitúrami sa preslávil aj americký skladateľ a jazzový klavirista argentínskeho pôvodu Lalo Schifrin. Po získaní štipendia na parížskom konzervatóriu študoval pod dohľadom Charlesa Koechlina a u Oliviera Messiaena. Parížsky pobyt zároveň využil aj na účinkovanie s miestnymi jazzovými umelcami a v roku 1955 reprezentoval Argentínu na medzinárodnom jazzovom festivale. Po návrate sa mu podarilo všestranne sa etablovať v umeleckom prostredí. Po presídlení do New Yorku získal uznanie ako klavirista v Gillespieho jazzovom kvintete a účinkoval s mnohými známymi jazzmanmi. Od šesťdesiatych rokov sa intenzívne venoval kompozícii, a to prevažne filmovej hudby a z prác k televíznym projektom nemožno určite vynechať seriál Mission: Impossible. Jazzové zameranie Schifrina sa odrážalo i v jeho partitúrach, kde tieto prvky prepájal s dobovými trendmi klasickej kompozície, vrátane aleatoriky, serializmu či zahŕňania elektroniky.

Eva Planková

–––––
Bibliografický údaj: PLANKOVÁ, Eva: Text ku koncertom 22.–23. 4. 2015, in: Slovenská filharmónia. Mimoradne koncerty, 66. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2015.

[ 2. časť – 00:59:13 ] [ 2nd part – 00:59:13 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu – 2. časť

[ Autor textu: Eva Planková ]

Študentom napríklad aj Györgya Ligetiho bol James Horner, pre ktorého hudbu sa stalo typickým využívanie elektroniky, chorálov a neraz aj prvkov tradičnej keltskej hudby. Na konte má autorstvo slávnych filmových partitúr (Star Trek, Statočné srdce, Apollo 13 a i.), zlomovým momentom jeho kariéry však bola spolupráca pri tvorbe filmu Titanic Jamesa Camerona. Nielenže išlo o najpredávanejší soundtrack, ale navyše Horner získal dvoch Oscarov – za najlepšiu hudbu aj pieseň (My Heart Will Go On, skomponovaná spolu s Willom Jenningsom), ako aj tri ocenenia Grammy a dva Zlaté glóbusy.

V roku 2003 dostal Hans Zimmer ponuku od producenta Jerryho Bruckheimera, ktorému sa nepozdávala hudba k filmu Piráti Karibiku: Kliatba čiernej perly (réžia Gore Verbinski) a mal záujem ju prepracovať. Zimmer sa v tom období sústreďoval na tvorbu hudby k filmu Posledný samuraj, preto na túto úlohu angažoval Klausa Badelta, pričom sám mu dodal časť hudobnotematického materiálu. Hudbu k dvom pokračovaniam trilógie Pirátov však už skomponoval samostatne. Do sveta filmovej hudby vstúpil v Londýne pri spolupráci so skladateľom Stanleym Myersom. V tomto čase začal prepájať svoje znalosti hráča na klávesoch získané z hrania populárneho repertoáru s väčšmi tradičnými filmovými zvukmi. Zo spolupráce s Myersom vzišli snímky ako Moonlighting (1982), Insignificance (1985) a My Beautiful Laundrette (1985), následne sa presťahoval do USA. Jeho prístup k hudobnej tvorbe charakterizovalo časté využívanie syntetických zvukov a samplovanie. Popri elektronických zvukoch a orchestri patrili k jeho obľúbeným zvuky steel drums, slide gitary, japonských nástrojov, afrických bicích a zbory. Často komponoval tiež hudbu pre televíziu, bol producentom pre mnohých ďalších filmových skladateľov. Je držiteľom viacerých prestížnych ocenení ako Oscar a Zlatý glóbus (Leví kráľ), Grammy (Crimson Tide, spolu s J. Newtonom Howardom The Dark Knight) ai. Po roku 2000 sa Hans Zimmer podieľal na tvorbe mnohých úspešných filmov – Gladiátor, Pearl Harbor, Posledný samuraj, Da Vinciho kód atď. Hans Zimmer je zakladateľom spoločnosti Remote Control Productions, vďaka ktorej udržiava pružnú spoluprácu s početnými filmovými skladateľmi.

Hovoriť o filmovej hudbe a vynechať meno Ennio Morricone by bol priam hriech. Študent Goffreda Petrassiho sa po hudobnej stránke uberal akoby dvomi smermi. Ako súčasný skladateľ inklinoval jednak k serializmu (napr. Distanze či Musica per 11 violini, 1958) a od roku 1965 aj k experimentálnej práci v rámci improvizačného zoskupenia Nuova Consonanza. Zásadnejšie ho však preslávila tvorba smerujúca k väčším masám publika – ako aranžér či skladateľ piesní a hudby pre filmy, rádiá, rozličné šou, si získal priam svetovú popularitu. Tá sa začala prejavovať hlavne po sérii westernov Sergia Leoneho a nasledovali už len spolupráce s významnými osobnosťami kinematografie ako Bernardo Bertolucci (od 1964), Pier Paolo Pasolini (od 1966), Elio Petri (od 1968), obzvlášť úspešné snímky s Paolom a Vittoriom Tavianim, Valeriom Zurlinim, Rolandom Joffèm či Brianom De Palma. V Morriconeho rozsiahlej tvorbe (vyše 400 filmových partitúr) možno pozorovať originálne syntézy klasického a populárneho elementu. Jeho hudba sa zvyčajne vyznačuje tromi odlišnými charakteristikami – umelým ľudovým idiómom, využívajúcim drumbľu, akustickú gitaru či harmoniku; súčasným, urbánnym zvukom často zahŕňajúcim elektrickú gitaru; a napokon neskutočne sentimentálnym, ľubozvučným chorálnoorchestrálnym štýlom. Na pódiách sa však vyskytuje aj Morriconeho koncertantná hudba, napr. 2. koncert pre flautu, violončelo a orchester, či lyrické Riflessi, tri kusy pre violončelo, predstavujúce pravdepodobne vrchol jeho komornej tvorby. Ennio Morricone je nositeľom Officier de l’Ordre des Arts et des Lettres a Commendatore dell’Ordine ‘Al Merito della Repubblica Italiana’. Taktiež má na konte nominácie na Oscarov či ocenenia Grammy a Leone d’oro. Snímka Giuseppe Tornatoreho Cinema Paradiso pochádzajúca z roku 1988 je o úniku mladého Salvatoreho zo života vo vojnou zničenej sicílskej dedine do kina, kde si postupne vypestuje intenzívny záujem o film.

K najuznávanejším autorom filmovej hudby sa zaradil i Newyorčan John Williams. Kariéra skladateľa začala už v 60. rokoch, hudbou k rozličným televíznym seriálom (Peter Gunn, Wagon Train, Gilligan’s Island a Lost in Space) a dostal možnosť spolupracovať s vplyvnými osobnosťami (Franz Waxman, Henry Mancini, André Previn a i.). Za pôvodnú filmovú hudbu bol John Williams 40-krát nominovaný na Oscara, pričom prvého získal ešte v roku 1969 za partitúru k Údoliu bábik a následne sa stal najuznávanejším filmovým skladateľom histórie. V roku 1972 bol ocenený svojou prvou Cenou akadémie za adaptáciu hudby Jerryho Bocka k Fidlikantovi na streche. Uznanie Williamsovi ešte dávnejšie priniesli dva projekty, z ktorých sa vyvinula úspešná a dlhoročná spolupráca. So Stevenom Spielbergom začalo Williamsa spájať priateľstvo od roku 1974, kedy sa spolupodieľali na filme Sugarland Express. Po úspechu s filmom Čeľuste (1975) sa John Williams stal Spielbergovým „dvorným“ skladateľom. Keď mu však navrhol opätovnú spoluprácu na filme Schindlerov zoznam, Williams povedal: „Pre tento film je potrebný lepší skladateľ ako som ja,“ na čo mu on odvetil: „Viem. Ale tí všetci sú mŕtvi!“ Skladateľa film zaujal, na druhej strane ho však vnímal ako priveľkú výzvu. Keď už mal skoncipovanú hlavnú tému na klavíri, na Spielbergov podnet oslovil Itzhaka Perlmana, aby ju interpretoval na husliach. Klarinetové sóla partitúry zveril skladateľ klezmerovému virtuózovi Giorovi Feidmanovi. Okrem Oscara – piateho v poradí – získala hudba k snímke ocenenia BAFTA, Grammy a vyslúžila si aj nomináciu na Zlatý glóbus. Medzi trackmi, ktoré sa vo filme objavujú, môžeme nájsť aj Williamsov aranžmán populárneho tanga Por una cabeza, ktorého autormi sú pôvodne Carlos Gardel a Alfredo le Pera – táto melódia sa spája tiež s filmom Martina Bresta Vôňa ženy. Nominácie na Oscara skladateľovi prinieslo príťažlivé hudobné stvárnenie dobrodružných filmov (opäť Stevena Spielberga), spájajúcich sa s hrdinom menom Indiana Jones, a to vrátane filmu Dobyvatelia stratenej archy z roku 1981. O rok neskôr vznikol film Stevena Spielberga E. T. Mimozemšťan. Dodnes sa teší obrovskej popularite, nesporne aj vďaka partitúre Johna Williamsa. Hudba sprostredkúva dobrosrdečnosť príbehu, nevinnosť i citové prežívanie detskej duše, éterický motív symbolizuje slobodu a jemná, na sláčikoch založená téma predstavuje oddané priateľstvo hlavného hrdinu Elliota s návštevníkom z vesmíru. Scény so záverečnou naháňačkou, ako aj následnou rozlúčkou priateľov predstavujú ojedinelý prípad vo filmovej histórii, pretože dianie na filmovom plátne bolo dodatočne prispôsobené skladateľovmu zámeru. Za hudbu k filmu E. T. Mimozemšťan získal John Williams štvrtého Oscara. Williamsova spolupráca so Spielbergom pokračovala i naďalej, svedčí o tom i originálne poňatie príbehu o Petrovi Panovi, snímka Hook, za ktorú skladateľ získal BMI Film Music Award a nomináciu na Grammy.

Eva Planková

–––––
Bibliografický údaj: PLANKOVÁ, Eva: Text ku koncertom 22.–23. 4. 2015, in: Slovenská filharmónia. Mimoradne koncerty, 66. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2015.

0 Páči sa Likes

Filmová hudba

Štvrtok 23. 4. 2015, 19.00 h
C – Populárny cyklus, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Skĺbiť obraz a zvuk; jedno z večných lákadiel výtvarníkov, filmárov a hudobníkov. Zatiaľ čo hudba je sebestačná a nepotrebuje nevyhnutne vizuálny rozmer, je ťažké predstaviť si film bez hudby – azda len v polohe psychologizujúceho experimentu. Pointa tkvie v tom, že zvukovosť a hudba sú zdrojom akéhokoľvek umeleckého výstupu človeka a dokáže na koncertnom pódiu existovať aj samostatne, bez filmu, na aký je pôvodne viazaná.

Dramaturgia Slovenskej filharmónie ďakuje Alexandrovi Knorrovi a Rebeke Ősziovej za odbornú pomoc pri zostavovaní programu koncertu.


  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2015A Slovak Philharmonic Production © 2015
  • Filmová hudba
  • Filmová hudba