Organový recitál III – Monika MelcováOrgan recital III – Monika Melcová

[ Autor textu: Stanislav Šurin ]

Jacques Boyvin (1653–1706) sa narodil v Paríži, kde sa vyučil hre na organe. V roku 1674 sa stal titulárnym organistom Katedrály Notre-Dame v Rouen. Počas celoživotného pôsobenia na tomto poste dohliadal na rekonštrukciu organa, ktorú realizoval známy parížsky organár Robert Clicquot (1645–1719). Výsledkom tejto rekonštrukcie bol monumentálny 4-manuálový organ. Boyvin zanechal dve organové knižky (livres d ́orgue), ktoré vznikli v rokoch 1689 a 1700. Každá je napísaná v ôsmich cirkevných tónoch a spolu obsahujú 120 častí v 16 suitách. Druhá organová knižka obsahuje registračné pokyny, ktoré sú základným zdrojom pre registráciu francúzskej organovej hudby epochy Ľudovíta XIV.

Holandský organista a skladateľ Bert Matter (1937) bol 33 rokov (1969–2002) organistom v St. Walburgiskerk v Zutphene, kde hrával na organe, ktorý v roku 1639 na základoch ešte staršieho organa postavil organár Hans Henrich Bader. Nástroj bol v roku 1813 dispozične pozmenený a rozšírený. V roku 1996 reštaurovaný a prinavrátený do pôvodného stavu z roku 1639 a dnes je jedným z najväčších zachovaných organov z obdobia neskorej renesancie v Holandsku. Matter nazýva tento nástroj jedným zo svojich učiteľov, pričom obzvlášť obdivuje jeho flautové registre.

Bert Matter študoval hru na klavíri a na organe na Konzervatóriu v Rotterdame. V roku 1967 vyučoval hudobnú teóriu na Konzervatóriu v Utrechte a v roku 1969 sa stal vedúcim organového oddelenia v Arnheme. Učiteľom organovej improvizácie mu bol Cor Lee. O svojej improvizácii sa vyjadril nasledovne: „Zo začiatku som improvizoval ‚podľa pravidiel‘, ale nakoniec som sa rozhodol improvizovať iba tak, ako sa mne páči. A tak som aj urobil a zaujímavé na tom je, že ľuďom v kostole sa to tiež viac páči.“ Okrem Fantaisie sur Une jeune fillette napísal pre organ Meditáciu na žalm 139, Fantáziu na Von Gott will ich nicht lassen a partitu Wie schön leuchtet der Morgenstern. V súčasnosti žije na vidieku. Pred odchodom na dôchodok rozdal podstatnú časť svojej hudobnej knižnice svojim študentom, ktorí mu za to z vďaky nahrali CD s jeho dielami.

Ani geniálny Johann Sebastian Bach nebol vo svojej kompozičnej činnosti na začiatku svojej kariéry dokonalý. Jeho prvý životopisec Johann Nikolaus Forkel opisuje jeho začiatky ako „preháňanie sa po nástroji sem a tam a skákanie po ňom hore a dolu.“ Bach však, ako pokračuje Forkel ďalej, nezostal dlho na tejto ceste. Pocítil, že vec nie je vybavená večnými behmi a skokmi, že je nutné do myšlienok zakomponovať poriadok, súvislosti a pomer a že k dosiahnutiu takýchto cieľov je potrebný nejaký návod. Ako takýto návod mu poslúžili práve vydané husľové koncerty Antonia Vivaldiho. V rokoch 1708– 1717 pôsobil Bach ako dvorný organista a komorný hudobník na dvore princa Johanna Ernsta vo Weimare. Johann Ernst bol hudobníkom na profesionálnej úrovni a v roku 1713 absolvoval študijnú cestu po Nizozemsku. Je dosť pravdepodobné, že sa v Amsterdame stretol s nevidiacim organistom Janom Jacobom Graafom, ktorý bol známy tým, že najmodernejšie talianske koncerty interpretoval na čembale. Toto pravdepodobne inšpirovalo Bacha a jeho kolegu Johanna Gottfrieda Walthera k podobným transkripciám pre čembalo alebo organ. Pre organ upravil Bach päť koncertov (BWV 592–596), z toho tri Vivaldiho a dva koncerty svojho zamestnávateľa princa Johanna Ernsta. Pod opusovými číslami BWV 972–987 sa nachádzajú okrem Vivaldiho koncertov čembalové transkripcie ďalších slávnych talianskych skladateľov ako napríklad Alessandra a Benedetta Marcellových, Giuseppa Torelliho. Súborne sú tieto transkripcie označené ako „16 koncertov podľa rozličných majstrov“. Pôsobivosť týchto skladieb, ako aj skúsenosti s organovými transkripciami (BWV 592– 596) inšpiruje organistov, aby siahali aj po čembalových transkripciách a s miernymi úpravami ich hrali na kráľovskom nástroji.

Stanislav Šurin