BHS 2014, Slovenský komorný orchesterBMF 2014, Slovak Chamber Orchestra

[ Autor textu: Igor Javorský ]

Ak by ktosi vyhlásil anketu hudobníckeho dôvtipu, skladateľ českého pôvodu Heinrich Ignaz Franz von Biber by sa určite umiestnil na jednej z čelných pozícií. O jeho ceste k hudbe a k oslnivej kariére husľového virtuóza veľa nevieme. Pochádza zo severočeského mestečka Stráž pod Ralskem (kedysi Wartenberg), študoval pravdepodobne na niektorej z jezuitských škôl a jeho prvé angažmán súvisí s Grazom. Významnou kapitolou jeho biografie je pobyt v Kroměříži. Zo služieb olomouckého arcibiskupa však tajne odišiel a usadil sa definitívne v Salzburgu. Tam sa začala reálna medzinárodná kariéra dopĺňať nespočetnými úspechmi a triumfami. Obdivovala ho cisárska milosť Leopold I., ktorý Biberovi zabezpečil naozaj lukratívnu pozíciu na šľachtickom dvore. Jeho hráčsky a kompozičný profil sa formoval na jednej strane pod vplyvom sýtej hudby Talianov Marca Uccelliniho a Carla Farinu. Na druhej strane ho fascinovala polyfónna hudba Nemca Johanna Heinricha Schmelzera, ďalšieho z legendárnych huslistov epochy konca 17. storočia. Biber je z časti akýmsi predchodcom Niccoló Paganiniho; podobne, ako janovský husľový „démon“, aj Biber ohuroval publikum výstrednosťami v interpretácii aj v kompozícii. Najobľúbenejšou delikatesou bola pre Bibera scordatura, teda rôzne prelaďovanie husľových strún. Dodnes je za symbol jeho poetiky považovaná ilustrácia s husľami, na ktorých sú dve stredné struny pri kobylke prekrížené a takto vedené ponad korpus a hmatník až ku kolíkom. Vďaka rafinovanej scordature dosahuje Biber naozaj nečakané súzvuky a harmonické rarity. Okrem toho začal dôsledne používať techniku col legno, teda udieranie na struny dreveným chrbtom sláčika. Kochal sa aj v pizzicate, v náročných a dovtedy nepoužívaných viaczvukoch sólového nástroja, často sa obracal k útvaru passacaglie.

Biber bol jedným z najsilnejších predstaviteľov barokovej tradície „stylus fantasticus“, osnovanom na lapidárnej zvukomaľbe, na ilustratívnosti, smerujúcej občas až k naozaj bizarným situáciám. Stylus fantasticus sa viaže najmä k fantazijno-toccatovým organovým dielam Carla Merulla a Girolama Frescobaldiho, Biber ho so Schmelzerom aplikoval v husľovej podobe. Efektným príkladom takejto kompozičnej a interpretačnej stratégie je Biberova slávna Battalia á 10 s podtiulom Das liederliche Schwärmen der Musquetirer, Mars, die Schlacht Undt Lamento der Verwundten, mit Arien imitirt Und Bacho dedicirt. Skladba síce pochádza z roku 1673, odvahou a rozhodnosťou v aplikácii experimentu, či nespútanej obrazotvornosti, anticipuje kompozičné metódy skladateľov 20. storočia. Príbeh Battalie je rozčlenený do ôsmich pôvabných obrázkov a každý z nich fascinuje niečím iným. Vo vstupnej Sonate je to okrem iného intenzívna a dômyselná práca s kontrastnými plochami forte a piano, ako aj spomínaná technika „col legno“. Z hľadiska provokatérstva určite vedie druhá časť – neuveriteľný quodlibet, v ktorom simultánne znie osem nápevov, každý v inej tónine a inom metre (jedna z piesní má mimochodom slovenský pôvod). Priestor pre dvojicu členov ansámblu, pre huslistu a hráča na violone je vytvorený v kratučkom virtuóznom Preste. Božstvu Marsu je venovaná štvrtá kapitolka Battalie. Vtipná imitácia batérie vojenských bubnov je ďalšou z lahôdok, akými Biber častuje hudobníkov a publikum. Presto číslo 2 je ladené folklórne a je akýmsi intermezzom, čo platí aj o nasledujúcej Árii. Po krátkej, ale dramatickej Bitke s údermi „col legno“ v siedmej časti nasleduje komorné rekviem, hĺbavá lamentácia nad padlými mušketiermi. Toto finále očarí dráždivými disonanciami, klamnými závermi, chromatikou a nástojčivosťou prieťahov zadržiavaných tónov nad meniacou sa harmonickou bázou. Battalia Heinricha Ignaza Franza von Bibera je dielom ojedinelým. V dokonalej súhre sú tu prísne kánony kompozície s neskrotným voľnomyšlienkárstvom. Skladateľ teda rešpektoval zaužívané normy svojej doby, prezentoval sa však aj ako mág, schopný vyťažiť z vtedajšieho inštrumentára enormný výrazový a sonoristický efekt.

Biberova Battalia je vtipnou hudobníckou hračkou, zasvätenou hrozivej téme vojny. V záverečnej časti však aj barokový autor poľavil z roztopaše a venoval obetiam vojen nápaditú, vrúcnu modlitbu. Dominujúcou kultúrno-spoločenskou udalosťou roku 2014 je takisto vojnové výročie. Pred sto rokmi vypukla ničivá, mimoriadne brutálna 1. svetová vojna. Prvá globálna vojnová smršť 20. storočia prepukla v dobe, kedy boli európski hudobníci zahltení prácou a hľadaním odpovede na otázniky súvisiace s hlbokou krízou, ktorá ovládla Európu v poslednej tretine 19. storočia. Bolestínsky orientovaná secesia neposkytovala ani jednu z možných odpovedí. Mahlerove vesmírne symfónie od reality a zo sveta skôr unikali. Tvorba Richarda Straussa bola skôr bilancovaním toho, čo bolo, ale takisto neukazovala smer. Operný elegán Giacomo Puccini takisto priviedol hudobné divadlo skôr na okraj útesu, takže pokračovať nebolo možné. Viac žeravých uhlíkov sa nachádzalo mimo dovtedajších hudobných metropol, na východe a na severe Starého kontinentu. Vzhľadom na tento stav sa skladatelia zaoberali skôr riešením „interných“, teda hudobníckych problémov, takže hrôzy 1. svetovej vojny sa ako námet do diel nedostávali. Ak teda hovorievame o tichu pred búrkou, pozícia hudobníkov v rozpätí rokov 1914 – 1918 bola kvázi tichom v búrke. Po skončení vojny vytasili odvážni reformátori zbrane a nastali prudké tektonické procesy. Ex post sa následkami vojny tesne po jej skončení zaoberal ako jeden z mála autorov Josef Suk senior – zať Antonína Dvořáka. Vojnovým udalostiam venoval voľný triptych zostavený z Meditácie na staročeský chorál Svatý Václave, Legendy o mŕtvych víťazoch a z pochodu V nový život (za ktorý bol Suk neskôr ocenený v rámci umeleckej súťaže Letných olympijských hier v Los Angeles v roku 1932 striebornou medailou, pričom zlatá nebola udelená). Každá z týchto troch častí triptychu nadhadzuje tému vojny špecifickým spôsobom. V Meditácii na chorál Svatý Václave, ktorá existuje v troch autorských verziách, ide o spontánnu reflexiu silnej tradície českej kultúry a kultúrnosti, symbolizovaných osobnosťou významného svätca. Suk sa nevzdal rétoriky, akú zdedil po predchodcoch, najmä po svojom svetoznámom svokrovi. Nepatril teda k reformátorom, ktorí by sa počas vojny pripravovali na zásadný útok voči tradícii. Naopak, Suk hľadal možnosti v existujúcom systéme a vďaka silnému emočnému apelu sa mu jeho cieľ aj darilo presadzovať. Meditácia je jednou zo silných inšpirácií, v akej dochádza k fúzii troch časov: pradávneho, teda stredovekého, času konca 19. storočia a času nového, poznačeného hrôzami, spôsobenými ľudskou ctibažnosťou a dehumanizovanými vzťahmi v spoločnosti. Meditácia je síce pokorná, je však sugestívna a expresívna.

Sugescia a expresivita sú prvoradými devízami kompozičného profilu Dmitrija Šostakoviča. Zatiaľ, čo Suk meditoval nad nezmyselnosťou 1. svetovej vojny, Šostakovič venoval drvivú časť svojej tvorby 2. svetovej vojne a najmä skrytej občianskej vojne, akú v ZSSR rozpútal po roku 1936 Stalin a jeho posluhovači. Prežil obidve svetové vojny. Prvú ešte ako dieťa, respektíve mládenec, tú Druhú už ako etablovaná hudobnícka osobnosť. Hoci vojnovú agresiu samozrejme tvrdo odmietal, v jeho srdci a mysli sa vojnové vraždenie miesilo v negatívnych emóciách s terorom, aký vyvíjal na vlastných ľudí diktátor Stalin. Šostakovič nerobil rozdiely medzi aroganciou nacistov a aroganciou sovietskeho vedenia strany a vlády. O takejto univerzálnosti zla sú aj jeho najslávnejšie partitúry – vrátane legendárnej Leningradskej symfónie, ktorá sa dlho považovala za prejav občianskej angažovanosti sovietskeho umelca. Stalin bol pre Šostakoviča synonymom zla a tyranie. Žil v strachu a obavách o život. Po uvedení opery Lady Macbeth zo Mcenska za prítomnosti Stalina sa jeho život zmenil na permanentnú tortúru. Stalin ho verejne obvinil z buržujstva, z formalizmu, jeho dielo označil ako „chaos namiesto hudby“. Takýto „posudok“ mohol pre iného umelca, respektíve pre iného sovietskeho intelektuála znamenať rozsudok smrti. Stalin si však dobre uvedomoval, že Šostakovič je výkladnou skriňou mimoriadnej potencie ruského umenia a zotrval „len“ pri zdrvujúcom novinovom článku z roku 1936. Po vydaní Ždanovovho dekrétu po 2. svetovej vojne nastala druhá etapa Šostakovičovej krížovej cesty; vedenie strany zakázalo uvádzať jeho väčšie symfonické a operné diela, takže on aj viacerí jeho kolegovia mohli písať len komornú hudbu. Rozsiahlejšie diela síce vznikali, ostávali však v depozitoch ich autorov. Až po Stalinovej smrti v roku 1953 sa situácia zlepšila a nastalo obdobie relatívnej obrody. Obroda už však nenastala v duši Dmitrija Šostakoviča. Vytrpel si toho až priveľa na to, aby sa uspokojil s drobnými úľavami. Jeho diela stále viac a viac nadobúdali autobiografické črty, popretkávané kryptogramom D – Es – C – H, teda ~~anglickými~~ nemeckými iniciálami jeho mena a priezviska. Najintenzívnejšie pracoval skladateľ s týmto motívom v Sláčikovom kvartete číslo 8 c mol z roku 1960. Podľa slov jeho priateľa Leva Lebedinského Šostakovič pôvodne zamýšľal riešiť toto kvarteto ako svoju labutiu pieseň. Pod tlakom výrazne sa zhoršujúceho zdravotného stavu, pod tlakom spomienok na minulosť a obáv z budúcnosti pomýšľal na samovraždu. Dielo vznikalo v Drážďanoch počas prác na filme Päť dní, päť nocí zaoberajúcim sa barbarským bombardovaním nemeckého mesta prišiel na iné myšlienky. Šostakovič písal filmovú hudbu a sám sa zúčastnil filmovania, takže ho obklopovali tvoriví ľudia a suicidálne myšlienky sa rozplynuli. Žiaľ, bôľ, zdrvujúci smútok, gestá typu „dance macabre“ však do 8. sláčikového kvarteta prenikli. Okrem naliehavého motívu D-Es-C-H znie v diele citácia židovskej piesne, ku ktorej sa skladateľ takisto často vracal ako k symbolu smútku a beznádeje. Kvarteto je neuveriteľne sýte, takže doslova nabáda k inštrumentácii pre sláčikový orchester. Známy violista a dirigent Rudolf Baršai tento plán zrealizoval a vytvoril projekt Komornej symfónie – jednej z najčastejšie uvádzaných skladieb Dmitrija Šostakoviča. Päťčasťové dielo je obžalobou ľudského zla a prejavom beznádeje, v akej sa človek môže nevinne ocitnúť. Je však zároveň výstrahou a motiváciou k tomu, aby nevznikali skratové situácie a aby človek nemusel byť vystavovaný krutým hrám vyššej spoločnosti.

Igor Javorský