Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 1. časť – 00:34:22 ] [ 1st part – 00:34:22 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Ivan Marton ]

V období od septembra 1865 do mája 1866 žil Edvard Grieg v Ríme, kde sa po prvýkrát stretol so slávnym dramatikom Henrikom Ibsenom a kde ho tiež zastihla správa o úmrtí rodáka Rikarda Nordraaka (autora nórskej hymny Ja, vi elsker). Pamiatke svojho blízkeho priateľa venoval Smútočný pochod pre orchester a približne v rovnakom čase napísal aj koncertnú predohru Na jeseň, op. 11_. Boli to jediné dve skladby, ktoré vznikli počas skladateľovho rímskeho pobytu. Keď partitúru svojej predohry Grieg ukázal dánskemu kolegovi N. W. Gademu, ten vyjadril s jej orchestrálnou koncepciou značnú nespokojnosť a presvedčil autora spracovať dielo do verzie pre štvorručný klavír. Až o viac ako dvadsať rokov neskôr sa Grieg podujal na novú inštrumentáciu diela a v tejto podobe skladba po prvýkrát zaznela 29. augusta 1888 v anglickom Birminghame. Predohra je koncipovaná v sonátovej forme s pomalým úvodom a evokuje typické jesenné nálady ponurú melanchóliu, ale aj radosť z lovu a žatevných slávností. Skladba sa začína elegickou témou, po ktorej nasleduje energický úsek, melodicky ťažiaci z Griegovej ranej piesne _Jesenná búrka. V kóde, po predchádzajúcom rozvedení a repríze, sa objavuje téma nórskeho „springdansu“, ktorú skladateľ prevzal zo zbierky ľudových nápevov Olle Bulla.

Piesne potulného tovariša sú Mahlerovým prvým piesňovým cyklom. Štvorčasťové dielo pre nízky mužský hlas, často zaznievajúce aj v ženskej interpretácii, vzniklo ako plod skladateľovej nešťastnej lásky k sopranistke Johanne Richterovej, s ktorou sa Mahler zoznámil počas dirigentského pôsobenia v kasselskej opere. Mahler začal piesne komponovať v decembri 1884, dokončil ich o rok neskôr a medzi rokmi 1891 a 1896 podrobil partitúru diela dôkladnej revízii. Premiéra cyklu sa uskutočnila v podaní barytonistu Antona Sistermannsa a Berlínskej filharmónie koncom roka 1896, za dirigentským pultom stál skladateľ. Autorom textov, vznik ktorých inšpirovala zbierka nemeckej ľudovej poézie Chlapcov čarovný roh, bol Mahler sám. Pozorný poslucháč a znalec Mahlerovej tvorby rýchlo odhalí tematickú príbuznosť medzi úvodnou časťou skladateľovej Prvej symfónie a hlavnou melódiou druhej piesne.

Prvá pieseň s názvom Keď milá svadbu má líči tovarišov žiaľ nad stratou svojej milovanej, ktorá v láske dala prednosť inému (v ženskej interpretačnej verzii je to pochopiteľne, opačne). Tovariš sa nadchýna krásami sveta, no ani tie nedokážu potlačiť jeho smútok a clivotu. Druhá pieseň V poli kvitol divý mak je najoptimistickejšou časťou cyklu. Je výrazom radosti a holdom prírodnej kráse, spodobenej vtáčím spevom a rannou rosou. Tovariš si však v závere piesne uvedomuje, že jeho šťastie je len chvíľkové a svoju lásku späť už nezíska. Ponuré orchestrálne farby, v ktorých dominujú vysoké sláčikové nástroje a flauty, sú ďalším markantným svedectvom tovarišovho smútku. Vášnivá pulzácia tretej piesne cyklu Nôž, čo ma v hrudi páli vyjadruje stav tovarišovho zúfalstva; všetko naokolo mu pripomína nešťastnú lásku a hrdina je ňou čoraz väčšmi posadnutý. V záverečnej piesni Dve belasé oči (jej tému Mahler takisto použil vo svojej Prvej symfónii) tovariš už len nostalgicky spomína na časy prežité so svojou láskou a vyjadruje túžbu ľahnúť si pod rozkvitnutú lipu s padajúcimi kvetmi a definitívne spočinúť v lone prírody. Tovarišov príbeh má autobiografické črty. Mahler doň projektuje svoje učňovské roky, keď po boku veľkých dirigentov zbieral skúsenosti v rôznych operných divadlách monarchie, aby sa napokon sám stal majstrom.

„Sibelius, narodený roku 1865, je nielen najznámejším fínskym skladateľom, ale v každom ohľade celebritou tejto zeme. Hral symbolickú, no aktívnu rolu v úsilí o nezávislosť, ktorú Fínsko získalo v roku 1917. Keď sa Fínov opýtate, ako by charakterizovali svoju kultúru, zakaždým, súčasne s národnými klenotmi ako fínska sauna, nožničky Fiskars a mobilné telefóny Nokia, spomenú aj ‘nášho Sibelia’. Pred zavedením eura zdobila každú stomarkovú bankovku monumentálna Sibeliova hlava. Najmä vďaka nemu si klasická hudba uchovala v modernej fínskej kultúre zásadnú úlohu. Vláda tejto zeme investuje obrovské sumy do orchestrov, operných siení, nových hudobných programov a hudobných škôl. Každoročné výdaje na kultúru vo Fínsku na osobu zhruba dvestokrát prevyšujú americké kultúrne dotácie.“

Alex Ross, Zbývá jen hluk, Argo 2011

Niet pochybnosti o tom, že Jean Sibelius je v posledných storočiach najvýraznejšou osobnosťou fínskej hudobnej kultúry. Svoj veľký hudobný talent rozvíjal pod pedagogickým dohľadom Busoniho, Fuchsa a Goldmarka v Berlíne a vo Viedni, po návrate do vlasti začal učiť na helsinskom konzervatóriu a ako tridsaťročný získal od fínskej vlády doživotnú finančnú rentu, ktorá mu umožnila naplno sa venovať komponovaniu. Svojou symfonickou tvorbou sa vehementne zapojil do národnooslobodzovacieho boja (hoci jeho materskou rečou bola švédčina a fínsky sa naučil až v zrelom veku). Po veľkom tvorivom vzopätí v prvých desaťročiach dvadsiateho storočia, keď vznikli skladateľove ťažiskové diela, prišla hlboká kríza, čiastočne zapríčinená Sibeliovým alkoholizmom a vážnymi maniodepresívnymi stavmi; po roku 1925 už nenapísal prakticky ani notu a v štyridsiatych rokoch minulého storočia spálil všetky svoje rukopisy vrátane už takmer hotovej partitúry poslednej, Ôsmej symfónie. Pocit národného poníženia po kapitulácii v sovietsko-fínskej vojne ho vohnal do polohy sympatizanta nacistickej ideológie: už predtým, v roku 1935, bez rozpakov prijal Goetheho cenu a v apríli 1942 sa osobne zúčastnil na galakoncerte, ktorý mu v Berlíne zorganizovala nemecká Sibeliova spoločnosť. Sibelius je autorom siedmich symfónií, z ktorých väčšina je stabilnou súčasťou repertoáru významných orchestrálnych telies. Jeho symfónie sa vyhýbajú pevnému formovému oblúku a obchádzajú prísnu tematickú výstavbu, známu už od čias Beethovena; – často sú to len segmenty, „rotujúce figúry“, kde základné motívy diela sa nanovo vracajú, zakaždým čiastočne či markantne pozmenené. „Moje symfónie“ – písal Sibelius – „sú koncipované a rozpracované ako autonómny útvar bez akéhokoľvek programu. Nie som skladateľom, ktorý by vychádzal z literatúry. Moja hudba sa začína tam, kde sa končí slovo. Prírodný výjav možno namaľovať, dráma sa dá vyjadriť slovami; symfónia však musí byť výlučne hudbou. Iste, stávalo sa, že keď som komponoval, mal som pred očami nejaký obraz, ale podstatou mojich symfónií je čisto hudobná inšpirácia.“

Prvá symfónia e mol, op. 39 je korunou Sibeliovej tvorby 90. rokov. Autor ju skomponoval v rokoch 1898–99, po sérii raných symfonických básní, inšpirovaných fínskym národným eposom Kalevala (Kullervo, En Saga, Labuť z Tuonely, Finlandia, Pohjolova dcéra), v ktorých sa osvedčil ako znamenitý znalec umenia inštrumentácie. Prvé predvedenie diela sa uskutočnilo pod skladateľovou taktovkou 26. apríla 1899 v Helsinkách. Neskôr symfóniu viackrát prepracoval, v poslednej verzii sa uvádza dodnes. Dramatickosť, temný pocit osudovosti, trpký smútok sú odrazom sváru v autorovej duši. Úvodná i záverečná časť sa začínajú v pomalom tempe navlas rovnako – prvá melancholickým vstupom sólového klarinetu na pozadí vírivého tremola tympanov, akoby inšpirovanom Čajkovského Patetickou symfóniou, ktorú Sibelius počul dva roky predtým v Helsinkách a bol ňou unesený; štvrtá exponuje tú istú melódiu, tentoraz v sláčikových nástrojoch. Medzitým sa odohrá vášnivý symfonický proces, plný dramatického vzruchu, ale i vrúcnej meditácie.

„Sibelius sa dožil 91 rokov. Podobne ako jeho súčasník Richard Strauss ironicky vtipkoval o svojej neschopnosti zomrieť. „Všetci doktori, ktorí mi chceli zakázať fajčenie a pitie, sú už po smrti“ – vyhlásil. Vo vážnejšom rozpoložení poznamenal: „Byť osemdesiatnikom je úmorné. Verejnosť miluje umelcov, ktorí sa odrovnajú počas života. Ozajstný umelec musí trpieť a umrieť hladom. V mladosti by mal prinajmenšom zomrieť na tuberkulózu.“ Jedného septembrového rána 1957 sa šiel ako obyčajne poprechádzať medzi polia a les okolo Ainoly a pozoroval oblohu, či neuvidí žeriavy letiace na zimu na juh. Boli súčasťou jeho podzimného rituálu: keď v minulosti komponoval svoju Piatu symfóniu, poznamenal si do denníka: „Každý deň vidím žeriavy. Letia na juh a spievajú ako o život. Znova a znova sa od nich učím. Ich volanie preniká celou mojou bytosťou.“ Keď mu ostávali tri dni do konca života, žeriavy opäť prileteli a skladateľ povedal svojej žene: „Sú tu, vtáci mojej mladosti!“ Jeden z nich sa od kŕdľa oddelil, zakrúžil nad domom, zakričal a odletel.“

Alex Ross, Zbývá jen hluk, Argo 2011

Ivan Marton

–––––
Bibliografický údaj: MARTON, Ivan: Text ku koncertom 10.–11. 5. 2012, in: Slovenská filharmónia. Symfonicko-vokálny cyklus AB, 63. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2012.

[ 2. časť – 00:44:28 ] [ 2nd part – 00:44:28 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Ivan Marton ]

V období od septembra 1865 do mája 1866 žil Edvard Grieg v Ríme, kde sa po prvýkrát stretol so slávnym dramatikom Henrikom Ibsenom a kde ho tiež zastihla správa o úmrtí rodáka Rikarda Nordraaka (autora nórskej hymny Ja, vi elsker). Pamiatke svojho blízkeho priateľa venoval Smútočný pochod pre orchester a približne v rovnakom čase napísal aj koncertnú predohru Na jeseň, op. 11_. Boli to jediné dve skladby, ktoré vznikli počas skladateľovho rímskeho pobytu. Keď partitúru svojej predohry Grieg ukázal dánskemu kolegovi N. W. Gademu, ten vyjadril s jej orchestrálnou koncepciou značnú nespokojnosť a presvedčil autora spracovať dielo do verzie pre štvorručný klavír. Až o viac ako dvadsať rokov neskôr sa Grieg podujal na novú inštrumentáciu diela a v tejto podobe skladba po prvýkrát zaznela 29. augusta 1888 v anglickom Birminghame. Predohra je koncipovaná v sonátovej forme s pomalým úvodom a evokuje typické jesenné nálady ponurú melanchóliu, ale aj radosť z lovu a žatevných slávností. Skladba sa začína elegickou témou, po ktorej nasleduje energický úsek, melodicky ťažiaci z Griegovej ranej piesne _Jesenná búrka. V kóde, po predchádzajúcom rozvedení a repríze, sa objavuje téma nórskeho „springdansu“, ktorú skladateľ prevzal zo zbierky ľudových nápevov Olle Bulla.

Piesne potulného tovariša sú Mahlerovým prvým piesňovým cyklom. Štvorčasťové dielo pre nízky mužský hlas, často zaznievajúce aj v ženskej interpretácii, vzniklo ako plod skladateľovej nešťastnej lásky k sopranistke Johanne Richterovej, s ktorou sa Mahler zoznámil počas dirigentského pôsobenia v kasselskej opere. Mahler začal piesne komponovať v decembri 1884, dokončil ich o rok neskôr a medzi rokmi 1891 a 1896 podrobil partitúru diela dôkladnej revízii. Premiéra cyklu sa uskutočnila v podaní barytonistu Antona Sistermannsa a Berlínskej filharmónie koncom roka 1896, za dirigentským pultom stál skladateľ. Autorom textov, vznik ktorých inšpirovala zbierka nemeckej ľudovej poézie Chlapcov čarovný roh, bol Mahler sám. Pozorný poslucháč a znalec Mahlerovej tvorby rýchlo odhalí tematickú príbuznosť medzi úvodnou časťou skladateľovej Prvej symfónie a hlavnou melódiou druhej piesne.

Prvá pieseň s názvom Keď milá svadbu má líči tovarišov žiaľ nad stratou svojej milovanej, ktorá v láske dala prednosť inému (v ženskej interpretačnej verzii je to pochopiteľne, opačne). Tovariš sa nadchýna krásami sveta, no ani tie nedokážu potlačiť jeho smútok a clivotu. Druhá pieseň V poli kvitol divý mak je najoptimistickejšou časťou cyklu. Je výrazom radosti a holdom prírodnej kráse, spodobenej vtáčím spevom a rannou rosou. Tovariš si však v závere piesne uvedomuje, že jeho šťastie je len chvíľkové a svoju lásku späť už nezíska. Ponuré orchestrálne farby, v ktorých dominujú vysoké sláčikové nástroje a flauty, sú ďalším markantným svedectvom tovarišovho smútku. Vášnivá pulzácia tretej piesne cyklu Nôž, čo ma v hrudi páli vyjadruje stav tovarišovho zúfalstva; všetko naokolo mu pripomína nešťastnú lásku a hrdina je ňou čoraz väčšmi posadnutý. V záverečnej piesni Dve belasé oči (jej tému Mahler takisto použil vo svojej Prvej symfónii) tovariš už len nostalgicky spomína na časy prežité so svojou láskou a vyjadruje túžbu ľahnúť si pod rozkvitnutú lipu s padajúcimi kvetmi a definitívne spočinúť v lone prírody. Tovarišov príbeh má autobiografické črty. Mahler doň projektuje svoje učňovské roky, keď po boku veľkých dirigentov zbieral skúsenosti v rôznych operných divadlách monarchie, aby sa napokon sám stal majstrom.

„Sibelius, narodený roku 1865, je nielen najznámejším fínskym skladateľom, ale v každom ohľade celebritou tejto zeme. Hral symbolickú, no aktívnu rolu v úsilí o nezávislosť, ktorú Fínsko získalo v roku 1917. Keď sa Fínov opýtate, ako by charakterizovali svoju kultúru, zakaždým, súčasne s národnými klenotmi ako fínska sauna, nožničky Fiskars a mobilné telefóny Nokia, spomenú aj ‘nášho Sibelia’. Pred zavedením eura zdobila každú stomarkovú bankovku monumentálna Sibeliova hlava. Najmä vďaka nemu si klasická hudba uchovala v modernej fínskej kultúre zásadnú úlohu. Vláda tejto zeme investuje obrovské sumy do orchestrov, operných siení, nových hudobných programov a hudobných škôl. Každoročné výdaje na kultúru vo Fínsku na osobu zhruba dvestokrát prevyšujú americké kultúrne dotácie.“

Alex Ross, Zbývá jen hluk, Argo 2011

Niet pochybnosti o tom, že Jean Sibelius je v posledných storočiach najvýraznejšou osobnosťou fínskej hudobnej kultúry. Svoj veľký hudobný talent rozvíjal pod pedagogickým dohľadom Busoniho, Fuchsa a Goldmarka v Berlíne a vo Viedni, po návrate do vlasti začal učiť na helsinskom konzervatóriu a ako tridsaťročný získal od fínskej vlády doživotnú finančnú rentu, ktorá mu umožnila naplno sa venovať komponovaniu. Svojou symfonickou tvorbou sa vehementne zapojil do národnooslobodzovacieho boja (hoci jeho materskou rečou bola švédčina a fínsky sa naučil až v zrelom veku). Po veľkom tvorivom vzopätí v prvých desaťročiach dvadsiateho storočia, keď vznikli skladateľove ťažiskové diela, prišla hlboká kríza, čiastočne zapríčinená Sibeliovým alkoholizmom a vážnymi maniodepresívnymi stavmi; po roku 1925 už nenapísal prakticky ani notu a v štyridsiatych rokoch minulého storočia spálil všetky svoje rukopisy vrátane už takmer hotovej partitúry poslednej, Ôsmej symfónie. Pocit národného poníženia po kapitulácii v sovietsko-fínskej vojne ho vohnal do polohy sympatizanta nacistickej ideológie: už predtým, v roku 1935, bez rozpakov prijal Goetheho cenu a v apríli 1942 sa osobne zúčastnil na galakoncerte, ktorý mu v Berlíne zorganizovala nemecká Sibeliova spoločnosť. Sibelius je autorom siedmich symfónií, z ktorých väčšina je stabilnou súčasťou repertoáru významných orchestrálnych telies. Jeho symfónie sa vyhýbajú pevnému formovému oblúku a obchádzajú prísnu tematickú výstavbu, známu už od čias Beethovena; – často sú to len segmenty, „rotujúce figúry“, kde základné motívy diela sa nanovo vracajú, zakaždým čiastočne či markantne pozmenené. „Moje symfónie“ – písal Sibelius – „sú koncipované a rozpracované ako autonómny útvar bez akéhokoľvek programu. Nie som skladateľom, ktorý by vychádzal z literatúry. Moja hudba sa začína tam, kde sa končí slovo. Prírodný výjav možno namaľovať, dráma sa dá vyjadriť slovami; symfónia však musí byť výlučne hudbou. Iste, stávalo sa, že keď som komponoval, mal som pred očami nejaký obraz, ale podstatou mojich symfónií je čisto hudobná inšpirácia.“

Prvá symfónia e mol, op. 39 je korunou Sibeliovej tvorby 90. rokov. Autor ju skomponoval v rokoch 1898–99, po sérii raných symfonických básní, inšpirovaných fínskym národným eposom Kalevala (Kullervo, En Saga, Labuť z Tuonely, Finlandia, Pohjolova dcéra), v ktorých sa osvedčil ako znamenitý znalec umenia inštrumentácie. Prvé predvedenie diela sa uskutočnilo pod skladateľovou taktovkou 26. apríla 1899 v Helsinkách. Neskôr symfóniu viackrát prepracoval, v poslednej verzii sa uvádza dodnes. Dramatickosť, temný pocit osudovosti, trpký smútok sú odrazom sváru v autorovej duši. Úvodná i záverečná časť sa začínajú v pomalom tempe navlas rovnako – prvá melancholickým vstupom sólového klarinetu na pozadí vírivého tremola tympanov, akoby inšpirovanom Čajkovského Patetickou symfóniou, ktorú Sibelius počul dva roky predtým v Helsinkách a bol ňou unesený; štvrtá exponuje tú istú melódiu, tentoraz v sláčikových nástrojoch. Medzitým sa odohrá vášnivý symfonický proces, plný dramatického vzruchu, ale i vrúcnej meditácie.

„Sibelius sa dožil 91 rokov. Podobne ako jeho súčasník Richard Strauss ironicky vtipkoval o svojej neschopnosti zomrieť. „Všetci doktori, ktorí mi chceli zakázať fajčenie a pitie, sú už po smrti“ – vyhlásil. Vo vážnejšom rozpoložení poznamenal: „Byť osemdesiatnikom je úmorné. Verejnosť miluje umelcov, ktorí sa odrovnajú počas života. Ozajstný umelec musí trpieť a umrieť hladom. V mladosti by mal prinajmenšom zomrieť na tuberkulózu.“ Jedného septembrového rána 1957 sa šiel ako obyčajne poprechádzať medzi polia a les okolo Ainoly a pozoroval oblohu, či neuvidí žeriavy letiace na zimu na juh. Boli súčasťou jeho podzimného rituálu: keď v minulosti komponoval svoju Piatu symfóniu, poznamenal si do denníka: „Každý deň vidím žeriavy. Letia na juh a spievajú ako o život. Znova a znova sa od nich učím. Ich volanie preniká celou mojou bytosťou.“ Keď mu ostávali tri dni do konca života, žeriavy opäť prileteli a skladateľ povedal svojej žene: „Sú tu, vtáci mojej mladosti!“ Jeden z nich sa od kŕdľa oddelil, zakrúžil nad domom, zakričal a odletel.“

Alex Ross, Zbývá jen hluk, Argo 2011

Ivan Marton

–––––
Bibliografický údaj: MARTON, Ivan: Text ku koncertom 10.–11. 5. 2012, in: Slovenská filharmónia. Symfonicko-vokálny cyklus AB, 63. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2012.

0 Páči sa Likes

Grieg / Mahler / Wagner

Štvrtok 10. 5. 2012, 19.00 h
A/B – Symfonicko-vokálny cyklus, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


  • VideozáznamVideorecording
  • VáclavVáclav FrkalFrkal svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2012A Slovak Philharmonic Production © 2012
  • Grieg / Mahler / Wagner
  • Grieg / Mahler / Wagner