Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.
OdkazyLinks
Team Streamboyz+ Contact
Slovak Philharmonic
Bratislava Music Festival
Johann Nepomuk Hummel International Piano Competition
Ministry of Culture of Slovak Republic Kontakt na tím Streamboyz+
Slovenská filharmónia
Bratislavské hudobné slávnosti
Klavírna súťaž Johanna Nepomuka Hummela
Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky
1 H 03 MIN 1 H 03 MIN
-
Bulletin
[ Autor textu: Igor Javorský ]
Integrálnou súčasťou akejkoľvek verejnej produkcie človeka je jednoznačne aplauz. Prítomné publikum dáva najavo svoj obdiv, úctu, vďaku a občas aj „nenásytnú“ výzvu k lahodnému prídavku. Potlesk je špecifickým etickým, kultúrno-spoločenským, ale aj sociologickým, psychologickým, ba dokonca aj psycho-fyziologickým fenoménom. Prichádza spontánne, akoby živelne, je čímsi samozrejmým. Pre účinkujúcich je akýmsi zadosťučinením za vynaloženú duchovnú aj fyzickú energiu, pre publikum je jediným spôsobom, akým možno reagovať na videné a počuté. Občas však potlesk vpadne do udalostí ako nezvaný hosť a dokáže naštrbiť kontinuitu zážitku z pohľadu účinkujúcich aj z pohľadu publika. Podobné nešváry sú príznačné najmä pre operné domy; istí „snaživci“ z radov divákov na seba upozorňujú samoľúbym „bravo“, „brava“, „bravi“ po čiastkovým číslach uvádzaného diela. Títo jedinci neuvažujú o tom, že ich spevácke hviezdy potrebujú plnú koncentráciu na to, čo nasleduje a svojím pokrikom akoby pretrhli niť. Aj to viedlo veľkých majstrov talianskej opery k rafinovanému hudobnému prepájaniu jednotlivých scén a výstupov. Vzali tak horlivým „tlieskačom“ možnosť vstupovať do deja. V podobných situáciách ide o paušálny prevádzkový problém a o istú úroveň vyzretosti diváka či poslucháča. Existuje však množstvo príkladov, kedy neodmysliteľný potlesk istým spôsobom spochybňuje situáciu alebo dokonca oponuje tomu, čo v záverečných frázach a taktoch uvádzaného diela znelo. Svojským a účinným spôsobom na to upozornil napríklad Joseph Haydn vo svojej Symfónii č. 45 fis mol Abschiedsinfonie. Počas poslednej časti hráči orchestra postupne odchádzajú od svojich pultov do zákulisia a po poslednom takte vlastne už niet komu tlieskať. Haydn dal svojmu zamestnávateľovi, Princovi Mikulášovi Esterházymu rafinovane najavo, že členovia orchestra potrebujú ísť po dlhom pobyte vo vidieckom sídle Esterháza späť do Eisenstadtu za svojimi rodinami. V tomto prípade si potlesk zaslúži geniálny Haydn za spôsob, akým zložitú situáciu vyriešil.
Joseph Haydn bol v roku 1786 už renomovaným skladateľom, keď získal lukratívnu ponuku cirkevných hodnostárov Oratorio de la Santa Cueva v Cádize napísať obsiahle orchestrálne dielo motivované Veľkým Piatkom. Hlavným iniciátorom objednávky bol ctihodný Don José Sáenz de Santa María. Diplomaticky zručný a invenčný Haydn mal už vtedy podpísanú exkluzívnu zmluvu s Mikulášom Esterházym, ktorá ho oprávňovala slobodne podnikať s jeho dielami. Ponuku z Andalúzie teda prijal a ponúkol rozsiahly cyklus meditatívnych „sonát“ Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži. Sedem častí, vyjadrujúcich jednotlivé sentencie je rámco vaných pomalou Introdukciou a záverečným výjavom zemetrasenia v tempe a vo výraze Presto con tutta la forza. Ide o dielo bezpochyby ojedinelé a odvážne v riešení detailov a celku. Haydn celkom paralyzoval predstavy o tonálnom pláne cyklického diela a jednotlivé časti sú z tohto pohľadu úplne nezávislé na sebe. Jedine prvá a posledná časť prebiehajú vedno v tónine d mol. Je obdivuhodné, akým spôsobom Haydn dokázal udržať objemný celok bez využitia kontrastných plôch… jedine záverečné Presto nekompromisne víri hladinu vybičovanou expresivitou. Za všetky uvedené „objavy“ si geniálny Joseph Haydn potlesk určite zaslúži, avšak nie priamo po doznení sugestívnych meditácií… Sedem posledných slov existuje vo verzii pre sláčikové kvarteto i pre sólový klavír. V roku 1796 Haydn po boku jeho libretistu, baróna Gottrieda van Swietena vypracoval aj oratoriálnu verziu.
Historické autorstvo krátkeho eucharistického nápevu Ave verum corpus sa zväčša pripisuje pápežovi Innocentovi VI, no existujú však aj iné verzie výkladov jeho pôvodu. Isté je, že zaujal mnohých skladateľov a že teda jestvuje množstvo verzií spevu o pokore, úcte a nádeji v súvislosti s utrpením Kristovho tela na kríži. Najslávnejšou verziou je však celkom jednoznačne verzia Wolfganga Amadea Mozarta. V júni roku 1791, teda počas prác nad operou Čarovná flauta, navštívil Mozart v kúpeľnom mestečku Baden svoju manželku Constanze, ktorá bola v tom čase už tehotná so šiestym potomkom. V Badene, konkrétne v tamojšom kostole sv. Štefana pôsobil aj Mozartov dobrý priateľ Anton Stoll. Dvaja iniciatívni muži pripravili pre nastávajúce bohoslužby Božieho Tela hudobnú novinku v podobe kratučkého Mozartovho moteta. Len o niekoľko týždňov neskôr získal Mozart objednávku na Rekviem – jeho osudové dielo. Na rozdiel od pochmúrneho a latentne tragického Rekviem je Ave verum presvetlené rýdzou hudobnosťou, jednoduchosťou, čírou invenciou. 46 taktov sa odvíja v priezračnom duchu homofónie; len drobné náznaky tonálnych „komplikácií“ dodávajú tejto pôvabnej lahôdke nepríjemne pikantnosti. Aj v prípade Ave verum je azda vhodnejšie zriecť sa aplauzu; mohol by rozbiť krehký hudobný obrázok…
„…ale perlou Kvinteta je Adagio v Ges dur, jedno z najušľachtilejších, najosvietenejších, najnežnejších a zvukovo najkrajších, napísané v modernej dobe […]. Aké je nesmierne hlboké, ako prúdi v skutočne ,nekonečnom’ prúde emócií! Toto adagio vyzerá skôr, ako keby to bola akási udalosť, z Beethovenovej pozostalosti, z posledných čias majstra; ale je oživená jeho plnou inšpiráciou. Toto je asi najvyššia chvála, aká sa dá povedať o skladbe žijúceho zvukového umelca…“. Namiesto aplauzu slová nadšenia a úcty pochádzajú od Theodora Helma – muža blízkeho skladateľovi Antonovi Brucknerovi. Brucknera verejnosť vníma predovšetkým ako nenapodobiteľného autora kolosálnych symfónií. Bol akýmsi bludným balvanom na ceste symfónie a takým zotrváva dodnes. Bruckner však bol skvelým hráčom na organe, takže mal vycibrený zmysel pre prácu s hlasmi, s najmenším detailom, s filigránskymi kontrapunktami – čo sú skôr atribúty komornej hudby. V Sláčikovom kvintete F dur (1879) sa Bruckner prezentoval ako suverénny majster v tejto sfére. Brucknerov životopisec Derek Watson však konštatoval, že Sláčikové kvinteto „je bezpochyby symfóniou pre päť sláčikových nástrojov“… Pomalé časti sú Brucknerovou silnou stránkou aj v robustných symfóniách; s výnimkou Štvrtej symfónie ide o dojímavé a presvedčivé meditácie, respektíve modlitby. Adagio z Kvinteta F dur potvrdzuje Brucknerovu výnimočnosť a jeho pevnú stratégiu aj v oblasti komornej hudby.
Joseph Haydn, Wolfgang Amadeus Mozart, Anton Bruckner – geniálni autori, o ktorých sa „dobre píše“. Dejiny ľudstva a umenia však, žiaľ, nekompromisne ponúkajú aj iné príbehy; príbehy plné bolesti, utrpenia, poníženia pred ľudským zverstvom, následnej krutej smrti. Jedným z nich je príbeh vítkovickej rodáčky Ilse Weber – Herlingerovej. Bola všestranným talentom v oblasti literatúry pre deti a práce s deťmi. Spolupracovala s Československým rozhlasom, prispievala poviedkami do detských periodík. Detský svet jej učaroval a – spätne – deti radi čítali Ilsine príbehy. Žiaľ, jej príbeh sa tragicky zvrtol po roku 1939. Syna Hanuša sa jej spolu s manželom podarilo ilegálne poslať do Švédska, ona, jej manžel Willy a ich druhý synček Tomy však boli v roku 1942 lokalizovaní v terezínskom lágri. Ilse tam pracovala ako zdravotná sestra pre deti a tajne im podávala medikáciu, čo bolo v prípade židovských pacientov zakázané. Písala pre nich básničky, krátke príbehy, jednoduché pesničky. Jednou z piesní bola uspávanka Wiegala – pieseň, ktorá mala úbohé deti pripraviť na potupnú smrť v plynovej komore. Jej manžel Willy bol na čiernej listine adeptov na transport do Osvienčimu a keď k prevozu došlo, Ilse sa k nemu spolu s Tomym dobrovoľne pridali – čo znamenalo istú smrť. Dlhé frázy Wiegaly vyžadujúce hlboké nádychy jej a Tomymu azda pomohli rýchlejšie prekonať prah smrti… Takáto hudba naozaj aplauz nevyžaduje…
To isté sa vzťahuje na Elégiu pre husle a sláčikový orchester Igora Garvanského. V roku 2005 sa len pätnásťročný bratislavský rodák stal obeťou záhadnej nehody. Ráno ho našli smrteľne zraneného ležať pod oknami internátu, v ktorom žil počas štúdií na Evanjelickom hudobnom gymnáziu v rakúskom Oberschützene. Vzhľadom na fakt, že všetky okná na internáte boli zatvorené, vzniklo podozrenie na úkladnú vraždu, respektíve na zabite. Prípadom sa zaoberala aj slovenská prokuratúra, dlho však nenašla podporu na strane rakúskej polície… Isté je teda len jedno, vyhasol život mladučkého chlapca, talentu, ktorý mohol rozdávať svoj talent a prispievať do ušľachtilého diania zodpovednej hudobnej produkcie. V čase tragédie bol síce len v prvom ročníku, už však aktívne komponoval. Svoje mladícke diela už začal označovať opusovými číslami v nádeji, že ich bude v budúcnosti len pribúdať. Elégia pre husle a sláčiky má opusové číslo. Žiaľ, vytúžených opusových čísel už nepribudlo…
Ilse Weber zavraždilo ľudské zverstvo, Igor Garvanský zahynul celkom zbytočne za nevyjasnených okolností. Otriasajúcim spôsobom odišla z pozemského sveta aj skvelá klaviristka Zlatica Poulová. Počas vianočných sviatkov, 26. decembra 2001 tragicky zahynula pod lavínou v jej milovanom rekreačnom regióne. Postavou drobná, subtílna, výkonmi a aurou však mimoriadne silná žena, vždy pozitívne naladená, pripravená na veľké výkony… Bola hudobníčkou telom a dušou, ale hravo dokázala akceptovať život v širšom spektre aktivít a záujmov. Jej manžel, František Poul, takisto dokázal popri serióznosti voči hudbe a všetkému čo s ňou súvisí rozdávať pozitívne úsmevy, nadšenie z práce a kolegialitu. Tragédia v horách ho však určite našla nepripraveného a po Zlaticinom odchode nastala nová životná kapitola: „Všetci sme už niekedy pocítili bolesť zo straty blízkej osoby. Takáto strata zanecháva prázdne miesto, ktoré sa nikdy úplne nezacelí, a smútok, ktorý sa môže vracať v rôznych podobách po celý život. Postupom času sa však učíme so stratou žiť. Hoci bolesť nezmizne, prichádza zmierenie, ktoré robí tieto vlny smútku o čosi znesiteľnejšími. Keď si pripomíname našich blízkych, najmä počas výročných dní, v mysli nám vyvstávajú spomienky – malé „lampióny šťastia“, ako ich niekto krásne nazval. Práve tieto lampióny nás sprevádzajú v našej púti smútku a dodávajú nám silu pokračovať. Táto hudobná skladba je inšpirovaná týmito hlbokými emóciami. Zaznejú v nej tóny zvonov a smútku hraničiaceho so zúfalstvom, ktoré sprevádza čerstvú stratu. No postupne prichádza zmierenie a priestor pre spomienky na láskavé i hravé chvíle, ktoré sme mohli zdieľať v kruhu rodiny a v blízkom vzťahu. Je to hudobné putovanie od hlbokej bolesti k pokojnému prijatiu. Skladba je zároveň výzvou. Výzvou, aby sme dokázali čerpať silu z odkazu, ktorý nám náš blízky do života zanechal. Pozývame vás otvoriť svoje srdcia, ponoriť sa do tejto hudby a spoločne s ňou spomínať.“ (František Poul)
Ilja Zeljenka bol ojedinelý človek a ojedinelý hudobník. Nekompromisný avantgardista a pokorný klasik. Hravý fagan a hĺbavý mudrc. Neodolateľný gentleman a neskrotný „chuligán“. Tvrdý intelektuál a mimoriadne senzitívny muž. Odhodlaný modernista a skúsený folklorista… Ilja Zeljenka bol človek s otvorenou dušou a mysľou. Mal svoje striktné zásady, bol sám na seba prísny, ale dokázal prijať impulzy z okolia a tvorivo ich akceptovať. Pritom on sám ponúkal vo svojich dielach rafinované a originálne riešenia. Nechcel sa viazať na žiadnu „školu“ či kompozičný systém, chcel mať svoju myseľ a svoju imagináciu voľné, nelimitované predpismi a pravidlami. „Nevedel by som takto žiť, keby som nepracoval. Postupne sa svet hudby stal mojím reálnym svetom. Už to nie je virtuálny svet, ale reálny svet, v ktorom žijem. Keď robím čokoľvek iné v mimohudobnom svete, tak sa mi vidí, žeodchádzam na výlet do iného terénu, z ktorého sa musím vrátiť. Takto žijem posledných 15 rokov.(…) Človek má v živote obdobie, keď sa púšťa do mnohých terénov a džunglí, to je dôležité obdobie. Na tom je založené mnoho aj vo vede, inak by sa na svete nič neobjavilo, ani to, že je guľatá. Je to základná ľudská potreba pýtať sa, ako to vlastne je. Z toho vyplývajú rôzne experimenty, pokusy, orientovať sa v džungli, čo nemusí vyzerať zrozumiteľné pre ľudí, čo do tej džungle nevkročili. Ich to nezaujíma. Chcú si vypočuť výsledok, ktorý by ich uspokojil… Otázka komunikácie je potrebou vzťahu autora a poslucháča. To je celý rad otázok. Možno aj pod vplyvom toho, že som postupne z tej džungle spravil nejakú osadu, tak moje skladby dnes vyzerajú inak ako pred 40 rokmi.“ … pred 40 rokmi by rebel Ilja Zeljenka určite nenapísal skladbu s „romantickým“ titulom: Adagio cantabile…
Pre Petra Iľjiča Čajkovského boli výrazové polohy „cantabile“ priam príznačné. Bol jedným z najinvenčnejších „melodikov“ v dejinách hudby. Preto mu imponovali piesne a romance, preto preferoval opernú tvorbu. Aj v jeho symfóniách to kypí klenutými kantilénami, ktoré doslova chytajú človeka za srdce. „Keď mi to hráte, vidím, počujem a cítim veľa vecí, ktoré nedokážem vôbec vyjadriť slovami. Cítim vlnu, vlnu a mohutný pulz života. Ó, ste majster úžasného umenia, jemného a delikátneho. Keď mi hneď zahráte, udeje sa zázrak, slepým sa daruje zrak a hluché uši počujú sladké, zvláštne zvuky. Každý tón je obraz, vôňa, záblesk krídla, milé dievča s perlami vo vlasoch, skupina nádherných detí, ktoré tancujú a hojdajú kvetinové girlandy… jasná zmes farieb…“. Takto komentovala druhú časť Čajkovského Prvého sláčikového kvarteta D dur (1871) Helen Keller – americká spisovateľka, advokátka a aktivistka. Slávne Andante cantabile je jednou z najznámejších a všeobecne milovaných Čajkovského skladieb.
Muzikológ Ernest Newmann sa na margo Serenády e mol pre sláčikový orchester britského skladateľa vyjadril, že popri koncertnej predohre Froissart (1890) je jediným akceptovateľným Elgarovým dielom z obdobia spred roku 1890. Edvard Elgar sa už síce ako hudobník presadil, jeho zárobky však stále nedokázali pokryť nároky rodiny. V prípade Serenády preto pravdepodobne zrevidoval mladícke Tri skice s názvami Jarná pieseň, Elégia a Presto. Robil tak v nádeji, že ľahšia, salónna hudba sa zapáči a roznesie kýžený osoh. Nemýlil sa; Serenáda (1892) je dodnes jedným z najhrávanejších diel pre sláčikový orchester a zaručuje jej autorovi neblednúcu slávu. Larghetto očarí klenutou melódiou o ktorej sa Newmann vyjadril, že je „tým najlepším a najtrvalejším, čo vzniklo Elgarovým perom“.
V roku 1893 mala v Carnegie Hall v New Yorku premiéru Deviata symfónia Antonína Dvořáka. Český skladateľ pôsobil v Spojených štátoch ako riaditeľ newyorského konzervatória. Medzi jeho žiakmi sa istý čas pohyboval aj talentovaný Kalifornčan William Arms Fischer. V rozhovore z roku 1893 vyzval Antonín Dvořák bielych amerických skladateľov, aby lepšie využívali „negro melódie Ameriky“, pričom mal pocit, že sú potrebné ako základ pre „akúkoľvek serióznu a originálnu skladateľskú školu“ v Amerike. Arms Fischer si učiteľove slová zobral k srdcu a začal sa zaoberať americkým gospelom a spirituálom. Pomalá časť Dvořákovej Deviatej symfónie mu v tomto smere učarovala; napísal text o návrate domov a slávne sólo anglického rohu nadobudlo nový výraz aj význam. Napokon, atmosféra tejto sugestívnej hudby môže naznačovať „homesikness“ Antonína Dvořáka po dlhom pobyte za Atlantikom…
–––––
Bibliografický údaj: JAVORSKÝ, Igor: Text ku koncertu 10. 11. 2024, in: Slovenská filharmónia, 76. koncertná sezóna 2022/2023, Slovenský komorný orchester, Cyklus SKO, Bratislava, Slovenská filharmónia 2024 -
Životopisy
EWALD DANEL
študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u K. Österreichera, kurz zborového dirigovania u J. Wierszyłowského a doktorandské štúdium u B. Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. V rokoch 1985 – 2023 bol koncertným majstrom Slovenskej filharmónie a od roku 2001 umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra.
Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od r. 1986, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (na violovom poste), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Je držiteľom Ceny Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha.
Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici.
Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval spomienkové koncerty Hommage à Bohdan Warchal, cyklus koncertov v chrámoch, koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, koncerty bez potlesku, vznik nových skladieb a ďalšie mimoriadne projekty. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.
SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER
vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu B. Warchal (1930 – 2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Od roku 2001 vedie orchester huslista E. Danel.
Okrem pravidelných koncertov na pôde Slovenskej filharmónie a účinkovania na domácich a zahraničných festivaloch, orchester uskutočňuje aj mimoriadne koncertné projekty. Pre slovenské publikum objavil mnohé na Slovensku neuvedené diela svetových autorov. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaní slovenskej hudobnej tvorby, od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat skladieb.
Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne organizovaným slávnostným koncertom Hommage à Bohdan Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa pre slovenskú hudobnú scénu. Z ďalšej pozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii
uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Katedrále sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.
Na začiatku sezóny 2024/2025 sa orchester predstavil na Svatováclavskom hudobnom festivale v Českej republike i v Stephansdome vo Viedni. Počas roku tiež vystúpi vo viacerých slovenských mestách (Stupava, Žilina, Piešťany, Banská Bystrica), kde obohatí miestne hudobné podujatia. V sezóne po boku orchestra vystúpia poprední sólisti ako hornista Radek Baborák, huslista Václav Hudeček, violončelista Ján Bogdan, speváci Adriana Kučerová a Pavol Bršlík, klavirista Leo de Maria, čembalistka Judith Izsák či zoskupenie Moyzesovo kvarteto.
Videozáznam vznikol v spolupráci Slovenskej filharmónie a Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU.
The video was made in cooperation between the Slovak Philharmonic and the Faculty of Music and Dance of the Academy of Performing Arts.
Koncert bez potlesku
Nedeľa 10. 11. 2024, 16.00 hSunday, November 10, 2024, 4.00 PMCyklus SKO – Slovenský komorný orchester
Stĺpová sieň Slovenskej filharmónieSKO serie – Slovak Chamber Orchestra Concerts
Column Hall of Slovak Philharmonic
„Naše životy sprevádzajú chvíle, kedy nemáme dôvod na radosť, oslavu či potlesk. V hudbe je veľa kompozícií, ktoré sú pre tieto situácie vhodným sprievodcom. Tak sa zrodila myšlienka koncertu bez potlesku,“ prezrádza umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra Ewald Danel. Už niekoľko sezón si kladie za úlohu prinášať poslucháčom menej tradičné programy, zároveň sa snaží do diania vtiahnuť i amatérske zbory či mladé vychádzajúce hráčske talenty. Dramaturgia programu poskytne priestor na meditáciu, stíšenie sa i uvoľnenie duševného napätia z rýchleho kolobehu bežného pracovného života. Na koncerte zaznie i dielo Igora Garvanského, nádejného skladateľa, ktorý za záhadných okolností zahynul vo svojich pätnástich rokoch behom študijného pobytu v Rakúsku.