Cruda Amarilli – Giovanni Battista Guarini (Rime 272-279)
Krutá Amarilli (preklad Ivan Koska)
Cruda Amarilli, che col nom’ ancora
D’amar, ahi lasso! amaramente insegni,
Amarilli, del candido ligustro
Più candida e più bella,
Ma de l’àspido sordo
E più sorda e più fera e più fugace,
Poi che col dir t’offendo
I’ mi morrò tacendo
Krutá Amarilli, už len svojím menom
milovať učíš, avšak – beda! – trpko.
Amarilli, belšia a krajšia
až kvet zobu biely,
lež hluchšia než zmija,
prudšia a neulapiteľnejšia,
keďže reč moja ťa uráža
v tichosti umriem.
T’amo, mia vita! – Giovanni Battista Guarini (Rime 66)
Milujem ťa, život môj! (preklad Matúš Šimko)
“T’amo, mia vita!”,
La mia cara vita dolcemente mi dice
E in questa sola sì soave parola
Par che trasformi lietament’ il core
Per farmene signore.
“T’amo, mia vita!”
O voce di dolcezza e di diletto!
Prendila tost’ Amore,
Stampala nel mio petto,
Spiri solo per lei l’anima mia.
„Milujem ťa, život môj!“
Hovorí mi sladko môj drahý život
a v tom samom, tak ľúbeznom slove
sa mi zdá, že sa mi radostne mení srdce
pretože robí zo mňa pána.
„Milujem ťa, život môj!“
Ó, hlas vľúdnosti a zaľúbenia!
Hneď sa ho zmocni, Amor,
vtlač ho do môjho srdca
umieraj len preň, duša moja.
Non è di gentil core – Giovanni Battista Guarini
Nie je jemného srdca (preklad Martin Kolenič)
Non è di gentil core
chi non arde d’amore.
Nie je jemného srdca
ten, kto nehorí láskou.
Ma voi che del mio cor l’anima sete,
e nel foco d’amor lieta godete,
gentil al par o’gna’altra avete il core
perch’ ardete d’amore.
Ale ty, duch čo dušou si môjho srdca,
a v ohni lásky sa raduješ,
máš srdce jemné ako ktokoľvek iný
pretože horíš láskou.
Dunque non è, non è di gentil core
chi non arde d’amore.
Preto, nie je jemného srdca ten,
kto nehorí láskou.
Una donna fra l’altre
Poctivú a krásnu pani som medzi inými (preklad Matúš Šimko)
Una donna fra l’altre honesta e bella
Vidi nel choro di bellezza adorno;
L’armi vibrar mover il piede intorno,
Feritrice d’amor, d’amor rubella.
Poctivú a krásnu pani som medzi inými
videl v chóre krásy ako ozdobu.
Kmitajúc zbraňami, krokom sa pohybujúc navôkol,
útočníčka lásky, lásky protivníčka.
Uscìan dal caro viso auree quadrella
E’n quella notte, che fe invidia e scorno
Col sol de suoi belli occhi al chiaro giorno;
Si rese ogn’alma spettatrice ancella.
Zlatý šíp vychádzal z drahej tváre
a v tú noc, keď učinila závistlivým a poníženým
jasný deň slnkom svojich krásnych očí,
sa každá prizerajúca duša stala slúžkou.
Non diede passo all’hor che non ferisce,
Ne girò ciglio mai che non sanasce,
Ne vi fu cor che’l suo ferir fugisce.
Nespravila ani krok tak, aby neranil
nikdy neobrátila pohľadom, ktorý neuzdravil,
nebolo srdca, ktoré jej ranám uniklo.
Non ferì alcun che risanar bramasce,
Né fu sanato alcun che non languisce,
Né fu languente alfin che non l’amasse.
Žiaden zranený netúžil vyzdravieť,
ani vyliečeného nebolo, ktorý netrpel,
nakoniec nebolo súžiaceho, ktorý by ju neľúbil.
Al lume delle stelle – Torquatto Tasso
Vo svetle hviezd (preklad Martin Kolenič)
Al lume delle stelle
Tirsi sott’ un alloro
si dolea lagrimando in questi accenti:
Vo svetle hviezd
Tirsi sedí pod vavrínom
a v bolesti, so slzami, toto vraví:
“O celesti facelle!
di lei ch’amo e adoro,
rassomigliate voi gli occhi lucenti.
„Ó, nebeská tvár!
tej, ktorú milujem a zbožňujem,
akoby si mala jej žiarivé oči.
Luci care e serene,
sento gli affanni, ohimè, sento le pene.
Luci serene e liete,
sento le fiamme lor mentre splendete.“
Vzácne a jasné svetlá,
cítim ťažkosť, ach, cítim bolesť.
Radostné a jasné svetlá,
Cítim ich plamene, zatiaľ čo ty svietiš.“
Zefiro torna e di soavi accenti – Francesco Petrarca
Letné vánky vracajú sa a so sladkými poryvmi (preklad Jakub Mitrík)
Zefiro torna e di soavi accenti
l’aer fa grato e’il pié discioglie a l’onde
e, mormoranda tra le verdi fronde,
fa danzar al bel suon su’l prato i fiori.
Letné vánky vracajú sa a so sladkými poryvmi
prejasňujú vzduch a vábia chodidlá do príboja.
Šepotajú medzi zelenými lístkami
a svojou sladkou piesňou na lúkach zvú kvietky do tanca.
Inghirlandato il crin Fillide e Clori
note temprando lor care e gioconde
e da monti e da valli ime e profonde
raddoppian l’armonia gli antri canori.
Sorge più vaga in ciel l’aurora, e’l sole,
sparge più luci d’or; più puro argento
fregia di Teti il bel ceruleo manto.
Fyllis a Clori s ovenčenými spánkami
sľubujú svoju nežnú a radostnú pieseň Láske
a z hôr a chladivých údolí
jaskyne ozvenou násobia všetok ten súzvuk.
A viac a viac slnko zdobí nebo úsvitom
zapaľuje zlatavé lúče a najčistejším striebrom
zdobí Tethisov blankytný plášť.
Sol io, per selve abbandonate e sole,
l’ardor di due belli occhi e’l mio tormento,
come vuol mia ventura, hor piango hor canto.
Iba ja blúdim sám opusteným lesom
spaľovaný ohňom dvoch skvostných očí,
a ako osud stanovil mi, niekedy spievam, inokedy plačem.
Eccomi pronta ai baci – Giambattista Marino
Tu som a čakám na bozky (preklad Martin Kolenič)
Eccomi pront’ ai baci!
Baciami, Ergasto mio! ma bacia in guisa
che dei denti mordaci
nota non resti nel mio volto incisa,
perchè altri non m’additi in essa, poi
legga le mie vergogne, i baci tuoi.
Ahi! Tu mordi e non baci!
Tu mi segnasti, ahi!
Poss’io morir se più ti bacio mai.
Tu som a čakám na bozky!
Pobozkaj ma, môj Ergasto! ale bozkaj tak,
aby zuby hryzúce nezanechali
ani stopu na mojej tvári;
aby na ňu iní neukazovali
a nečítali moju hanbu a tvoje bozky.
Ach! Hryzieš a nebozkávaš,
označil si si ma, ach jaj!
Lepšie zomrieť, ako ťa ešte niekedy bozkávať!
Interrotte speranze – Giovanni Battista Guarini
Zlomené nádeje (preklad Martin Kolenič)
Interrotte speranze, eterna fede,
fiamme e strali possenti in debil core,
nutrir sol di sospir un fero ardore
e celar il suo mal quand’ altri il vede;
Zlomené nádeje, večná viera,
plamene a mocné šípy vo vetchom srdci,
jediným vzdychom živte ten prudký zápal
a skryte svoju slabosť pred druhými;
seguir di vago e fuggitivo piede
l’orme rivolte a volontario errore,
perder del seme sparso e’l frutto e’l fiore
e la sperata al gran languir mercede;
nasledujte tápavý a unikajúci krok,
stopy vedúce k vedomým prešľapom,
rozptýľte semä, plod a kvet
a nádejať sa, že veľký bôľ prinesie odmenu;
far d’uno sguardo sol legge ai pensieri
e d’un casto voler freno al desìo,
e spender lacrimando i lustri interi.
jediným pohľadom utvorte zákony myšlienok
a cudným predsavzatím skroťte túžbu,
a celé žiare strávite plačom.
Questi ch’a voi, quasi gran fascio invio,
donna crudel, d’aspri tormenti e fieri,
saranno i trofei vostri e’l rogo mio.
Tu vám posielam veľký zväzok,
žena krutá, plný vašich rán a útlaku,
nech vám sú trofejou a mne prekliatím.
Misero Alceo – Giambattista Marino
Úbohý Alceus (preklad Matúš Šimko)
Misero Alceo, del caro albergo fore
gir pur convienti, e ch’al partir t’apresti.
“Ecco Lidia, ti lascio, e lascio questi
poggi beati, e lascio teco il core.
Úbohý Alceus, von z milovaného obydlia,
patrí sa ti obrátiť a pripraviť sa na odlúčenie.
„Hľa, Lýdia, opúšťam ťa a opúšťam tieto
požehnané pahorky a s tebou zanechávam srdce.
Tu, se di pari laccio e pari ardore
meco legata fosti e meco ardesti,
fa’ che ne’ duo talor giri celesti
s’annidi e posi, ov’egli vive e more.
Ty, ak si bola rovnakou slučkou a rovnakým žiarom
so mnou spätá a so mnou si vzplanula,
daj, aby sa ono občas v páre nebeských kruhov
zahniezdilo a upokojilo, kde ono žije a umiera.
Sì, mentre lieto il cor staratti a canto,
gli occhi, lontani da soave riso,
mi daran vita con l’umor del pianto”.
Áno, zatiaľ čo šťastné je srdce súc ti nablízku,
oči, vzdialené od ľúbezného úsmevu,
mi budú dávať život vlahou sĺz.“
Così disse il pastor dolente in viso.
La ninfa udillo, e fu in due parti intanto
l’un cor da l’altro, anzi un cor sol, diviso.
Tak povedal v tvári skormútený pastier.
Nymfa ho počula a na dve časti bolo, kým
jedno srdce od druhého, skôr iba jedno srdce rozpolené.
Se’l vostro cor, Madonna – Giovanni Battista Guarini
Ak sa vaše srdce, pani (preklad Martin Kolenič)
Se’l vostro cor, madonna,
altrui pietoso tanto,
da quel suo degno al mio non degno pianto
tal hor si rivolgesse,
ed una stilla al mio languir ne desse,
forse del mio dolore
vedria l’altrui perfidia, il proprio errore.
E voi seco direste: „Ah sapess’io
usar pietà come pietà desìo.“
Ak sa vaše srdce, pani,
také ľútostivé voči druhým
od vlastného cnostného žiaľu k môjmu nehodnému
plaču sa niekedy obráti
a pre môj žiaľ vyroní slzu,
možno z mojej bolesti
spozná zlomyseľnosť iných a vlastnú chybu
A poviete si azda: „Ach, kiežby som
vedela ľútosť ozaj užiť ako ľútosť.“
Qui rise, o Tirsi – Giambattista Marino
Tu sa smiala, ó Thyrsis (preklad Matúš Šimko)
Qui rise, o Tirsi, e qui ver me rivolse
Le due stelle d’Amor la bella Clori;
Qui per ornarmi il crin, de’ più bei fiorì
Al suon de le mie canne un grembo colse.
O memoria felice, o lieto giorno.
Tu sa smiala, ó, Thyrsis a tu ku mne obrátila
dve hviezdy Amora krásna Chloris,
tu, aby mi ozdobila hrivu, najkrajšie kvety
pri zvuku mojich píšťaliek do lona natrhala.
Ó, šťastná spomienka, ó radostný deň.
Qui l’angelica voce e le parole,
Ch’umiliaro i più superbi Tori;
Qui le Grazie scherzar vidi, e gli Amori
Quando le chiome d’or sparte raccolse.
O memoria felice, o lieto giorno.
Tu anjelský hlas a slová,
ktorými pokorila najpyšnejšie býky,
tu som videl špásovať Grácie a Cupidov,
keď si zviazala husté zlaté rozpustené vlasy.
Ó, šťastná spomienka, ó radostný deň.
Qui con meco s’assise, e qui mi cinse
Del caro braccio il fianco, e dolce intorno
Stringendomi la man, l’alma mi strinse.
Qui d’un bacio ferimmi, e’l viso adorno
Di bel vermiglio vergognando tinse.
O memoria felice, o lieto giorno.
Tu so mnou usadila a tu mi opásala
drahou rukou bok a sladko dokola
stískajúc mi ruku, zovrela moju dušu.
Tu ma zranila bozkom a tvár ozdobená
pekným rumencom ostýchajúc nafarbila.
Ó, šťastná spomienka, ó radostný deň.
Lamento della ninfa – Ottavio Rinuccini
Nárek nymfy (preklad Matúš Šimko)
Non havea Febo ancora
recato al mondo il dí,
ch’una donzella fuora
del proprio albergo uscí.
Fébus (Apolón) ešte
nepriniesol na svet deň,
keď dievčina von vyšla
zo svojho obydlia.
Sul pallidetto volto
scorgeasi il suo dolor,
spesso gli venia sciolto
un gran sospir dal cor.
Na bledučkej tvári
rozpoznať sa dá jej žiaľ,
Často jej vychádzal bezprostredný
veľký povzdych zo srdca.
Sí calpestando fiori
errava hor qua, hor là,
i suoi perduti amori
cosí piangendo va:
Rozšliapávajúc kvety
bola raz tu, raz tam,
svoje stratené ľúbosti
takto oplakávala:
“Amor”, dicea, il ciel
mirando, il piè fermo,
“dove, dov’è la fè
ch’el traditor giurò?”
„Amor“ riekla, na nebo
zrejúc, nehybne stojac,
„kde, kde je vernosť,
ktorú ten zradca prisahal?“
Miserella.
Úbohá.
“Fa’ che ritorni il mio
amor com’ei pur fu,
o tu m’ancidi, ch’io
non mi tormenti più.”
„Urob nech sa môj milý
prinavráti len taký aký bol,
alebo ma zabi, lebo ja
sa už nemôžem viac trápiť.“
Miserella, ah più no, no,
tanto gel soffrir non può.
Úbohá, ach, už viac nie, nie,
nemôže zniesť toľko ľadu.
“Non vo’ più ch’ei sospiri
se non lontan da me,
no, no che i suoi martiri
più non dirammi affè.
„Viac nechcem, aby vzdychal
nanajvýš ďaleko odo mňa,
nie, nie, aby mi ozaj viac
svoje trýzne nerozprával.
Perché di lui mi struggo,
tutt’orgoglioso sta,
che si, che si se’l fuggo
ancor mi pregherà?
Pretože ním sa sužujem,
on úplne namyslený je,
či tak, či veru ak sa mu vyhnem
znova ma bude prosiť?
Se ciglio ha più sereno
colei, che’l mio non è,
già non rinchiude in seno,
Amor, sí bella fè.
Ak má ona jasnejší pohľad
než môj by mohol byť,
veruže v hrudi neskrýva,
Amor, tak ušľachtilú vernosť.
Ne mai sí dolci baci
da quella bocca havrai,
ne più soavi, ah taci,
taci, che troppo il sai.”
Nikdy tak sladkých bozkov
z tých úst mať nebudeš,
ani lahodnejších, ach mlč,
mlč, pretože to príliš dobre vieš.“
Sí tra sdegnosi pianti
spargea le voci al ciel;
cosí ne’ cori amanti
mesce amor fiamma, e gel.
Tak medzi hnevlivými nárekmi
rozosieva slová do neba
a rovnako v srdciach milencov
mieša amor oheň a ľad.
