Koncert k Roku českej hudbyConcert dedicated to the Year of Czech Music

[ Autor textu: ]

„Čo Čech, to muzikant…“, v dávnejších časoch bolo toto konštatovanie prejavom národnej hrdosti, dnes sa v médiách často stáva terčom irónie, ba až trpkého sarkazmu. Iný slávny výrok básnika oprávnene reflektuje pohyby času: „Čas vše mění, i časy…“. To, čo kedysi za riekou Moravou znamenalo dôvod na hrdosť býva v dnešných životných reáliách predmetom posmechu a akejsi vetchej nostalgie. Isté však je, že hudba mala v Čechách vždy „na ružiach ustlané“ a že českí hudobníci často a veľmi výrazne miešali karty v hre o veľké umenie. Známi monarchovia podporovali rozkvet umenia a kládli tak pevné základy novým časom. Osvietenecký kráľ Rudolf II. pozval na svoj kráľovský dvor mnohých prvotriednych umelcov. Za hudobníkov spomeňme určite Guillaume de Machauta – skvelého skladateľa, básnika, diplomata a bádateľa. Karol IV. takisto dbal na kultiváciu života na jeho dvore, ale aj za jeho bránami. Lýceá a kláštorné školy žičili rozvoju školstva a vzdelanosti. Aktivity húževnatých a rozhľadených vidieckych kantorov takisto prispeli k posilňovaniu kultúrneho a umeleckého povedomia českého národa. Je teda množstvo argumentov, ktoré v Čechách aj dnes podporujú hrdosť a sebavedomie vo veci hudobnej tvorby.

Jedným z prvých legendárnych hrdinov pochádzajúcich z územia dnešných Čiech bol Heinrich Ignaz Franz Biber. Narodil s v Severných Čechách (Stráž pod Ralskem), ale cesty ho už ako mladého hudobníka zaviedli do kroměřížskeho arcibiskupstva, kde niekoľko rokov pracoval pre princa salzburského a olomouckého biskupa Karla Liechtensteina-Kastelkorna. Tento vznešený a kultivovaný muž výraznou mierou podporoval umenie. Využíval pritom aj jeho významné kontakty na cisárskom dvore vo Viedni. Biber mal teda vytvorené optimálne podmienky pre uplatňovanie jeho nevšedného talentu. Napriek tomu po čase bez súhlasu jeho patróna jeho služby opustil a usadil sa natrvalo v Salzburgu, kde vytvoril enormné množstvo pozoruhodných diel (opery, sakrálna hudba, concerti). Svojou hrou na husliach doslova vyrážal dych jeho súčasníkom. Odvážne interpretačné experimenty vzápätí vpisoval do strhujúcich diel. Hra v extrémne vysokých polohách, krkolomné skoky, náročné viaczvuky, rafinované polyfonické pasáže, voľné disonancie, pizzicato hrané ľavou rukou na hmatníku, scordatura (teda prelaďovanie huslí)…. Často siahal po mystike numerológie a číselných prepočtov proporcií diel. Biber ponúka vo svojich husľových dielach naozaj udivujúce situácie. Koncentrátom jeho štýlu je cyklus 15 krátkych sonát pre husle a basso continuo Rosary Sonaten (Ružencové sonáty) s bravúrnou passacagliou pre sólové husle na záver (táto Passacaglia je okrem iného predzvesťou obdobného diela Johanna Sebastiana Bacha v Partite pre sólové husle d mol). O Biberovej kvetnatej imaginácii a o jeho tvorivej odvahe svedčí aj pomerne excentrické dielo – Battalia á 10 (1673). Tradícia vojnových hudobných scén nebola už v Biberovej dobe ničím výnimočným, už bratia Gabrieliovci písali canzony tohto druhu. Zatiaľ čo Biberovi predchodcovia sa kochali skôr v „zápasení“ a „súbojoch“ rýdzo hudobných, osnovaných na báze dvojzborovosti (polychória), Biber ponúkol strhujúci „programový“ výjav motivovaný podľa niektorých znalcov krutými udalosťami počas Tridsaťročnej vojny.

Atypické je obsadenie súboru: 3 huslí, 4 violy, 2 violony a basso continuo. Osem častí tohto „concerta“ je fúziou brilantných rýchlych úsekov s tromi ilustratívnymi časťami: bizarnou a šokujúco avantgardnou scénou (quodlibetom opitých vojakov) riešenou udivujúcou polytonalitou a polyrytmikou (2. časť), obrazom Marsu – boha vojny (4. časť), kde v parte violonu Biber požaduje umiestniť medzi struny hárok papiera, aby nástroj imitoval zvuk vojnového bubna. Siedma a ôsma časť sú významovým dôsledkom Battalie: Vojna s brilantným kánonickým riešením a záverečné Lamento za padlých vojakov. Biberova Battalia á 10 je dielom, ktoré o niekoľko stáročí neskôr predstaviteľov avantgardy oprávňovalo spochybňovať zákonitosti klasickej harmónie a proporcionality.

Zlatá éra českých hudobníkov nastala približne v polovici 18. storočia. V starších učebniciach dejín hudby sa táto epocha zvykla nazývať epochou českej hudobnej emigrácie. Českí skladatelia doslova zaplavovali okolité, ale aj vzdialenejšie hudobné metropoly. Bratia Jiří a František Bendovci v Nemecku, Jan Václav Dusík v Londýne, Jan Křtitel Vaňhal a Jan Václav Hugo Voříšek vo Viedni, Josef Mysliveček v Taliansku, Antonín Rejcha v Paríži a mnohí iní skladatelia výraznou mierou zasiahli do profilácie novej poetiky. Niektorí z nich (Dusík, Rejcha, Voříšek) v mnohom predvídali hudobný vývoj 19. storočia. Jedným z prvých českých hrdinov tej doby bol Jan Václav Antonín Stamic. Jeho rod mal korene v Slovinsku (Maribor), ale on a jeho synovia (Karel a Antonín) sa zapájali do hudobného diania na stredoeurópskom teritóriu. Stamic je považovaný za zakladateľa takzvanej Mannheimskej školy, hnutia, ktoré premostilo barokovú epochu a nový štýl 18. storočia. Jan Stamic pôsobil na dvore v Mannheime, kde žal úspechy a uznanie. Venoval sa prevažne orchestrálnej hudbe (sinfonie a triá) a v tejto oblasti priniesol množstvo atraktívnych noviniek. Postupne stabilizoval počet častí sinfonie na štyri, zaoberal sa kultiváciou sonátovej formy – kľúčového fenoménu hudby 18. a 19. storočia. Ako prvý z autorov vpisoval do partitúr dynamické značky crescendo a decrescendo (postupný nárast a pokles dynamiky, zvukovej kapacity). Stamic zaujal svojou tvorbou aj parížske publikum, niektoré jeho orchestrálne triá (v zásade však sinfonie) boli v roku 1754 uvedené v rámci sezóny takzvaných Concert spirituel. Symfónia č. 3 B dur Mannheimská (vznikla v rozpätí rokov 1741 – 1746) má poradové číslo tri, ale podľa všetkého je prvou Stamicovou kompozíciou tohto druhu. Využíva síce ešte „starú“ trojčasťovú štruktúru, no v detailoch už naznačuje nové perspektívy orchestrálnej hudby (Haydn, Mozart).

Tretia mohutná vlna tvorby českých autorov zaplavila Európu (a v končenom dôsledku aj Spojené štáty americké) počas 19. storočia. Najskôr to bol národovec a operný magnát Bedřich Smetana, kto si vynútil pozornosť európskej hudobníckej elity. Najmä legendárny cyklus Má vlast vzbudzoval oprávnený záujem. Smetana bol na jednej strane závislý na českom folklóre, na strane druhej neunikol magickému fluidu drám Richarda Wagnera. Až Antonín Dvořák sa postaral o implementáciu českého génu do európskeho kontextu. „Hlavný Dvořákov význam spočíva v tom, že český národný hudobný dialekt zlúčil so všeobecným svetovým jazykom a to vo výrazne väčšej miere ako Smetana; dá sa dokonca povedať, že Smetana si len prisadol na Dvořákov triumfálny voz v čase, kedy sa ten už nachádzal na ceste svetom. Až Dvořák spôsobil svojou inštrumentálnou hudbou, že svet začal dôverovať čistému razeniu dukátov, za aké bola predaná Smetanova Nevesta a že cudzina pokojnejšie nasledovala jeho staršieho druha Smetanu na brehy jeho Vltavy, keď už bola zvedená rozkošnými tancami a piesňami mladšieho Dvořáka…“ (Neue Freie Presse po smrti Antonína Dvořáka, máj 1904). Aj geniálny Čech sa však dlho hľadal; od útlej mladosti síce komponoval, ale množstvo svojich juvenálií neskôr sám zničil alebo ich neoznačil oficiálnym opusovým číslom. Sláčikové kvarteto č. 5 f mol, op. 9 (1873) napísal pre poloamatérsky súbor, kde on sám účinkoval ako violista, profesor husľovej hry Antonín Bennewitz ako prvý huslista a významný priemyselník a zdatný hudobník Josef Porges z Portheimu ako violončelista. Po prvom uvedení sa Porges na margo pomerne temného diela vyjadril nie príliš lichotivo, čo Dvořáka rozčúlilo a dielo venoval priateľovi Novotnému. V jeho pozostalosti sa Kvarteto č. 5 objavilo opäť v roku 1910.

Druhá časť prináša po temnej dráme prvej časti akúsi úľavu, výdych, ilúziu pokoja a duševnej rovnováhy. Materiál tejto intímnej časti neskôr Dvořák použil v Romanci f mol. Kvartetová časť F dur (1881) vznikla už v čase skladateľových triumfov z podnetu členov dvorného Hellmesbergerovho kvarteta. Dvořák mal v úmysle finalizovať celé kvarteto, avšak napokon uprednostnil prácu nad Sláčikovým kvartetom č. 11 C dur, op. 61.

Jedným z veľmi blízkych Dvořákových priateľov bol Karel Nedbal – otec talentovaného Oskara Nedbala. Dvořák pohotovo diagnostikoval Oskarov talent a zaradil ho medzi svojich študentov. Napriek tomu, že tínedžer Oskar viedol pomerne bonvivánsky život, Dvořák nešetril slovami chvály. Nedbal bol napriek jeho životnému štýlu nadšeným hudobníkom, založil kvarteto s hviezdnym obsadením – Karel Hoffmann, Josef Suk, Hanuš Wihan a Nedbal hrajúci na viole. Českú filharmóniu dirigoval už ako 22 ročný. Účinkoval vo Viedni, Londýne, Paríži, Ríme, Berlíne, Petrohrade, Odese či Varšave, všade žal triumfy. Po sobáši s Josefínou Setunskou (1898) nastal v jeho živote zvrat. Po narodení ich syna Oskara sa Nedbal začal zaoberať rozprávkovým baletom, prvým titulom tohto druhu bola známa Rozprávka o hlúpom Janovi, ktorú preslávil najmä sugestívny Valse triste. Napriek tomu, že Valse triste je typom smútočnej hudby, Nedbalov balet bol prejavom neskrývanej ľudskej radosti z narodenia syna. Nedbal triumfoval ako autor aj ako dirigent. Po skončení Prvej svetovej vojny však nastal zvrat, nevôľu mu ako Čechovi prejavovali vo Viedni, a takisto začal byť nepohodlný v Prahe z dôvodu jeho kooperácie s Viedňou. Nedbal sa dostal do špirály osobných aj finančných problémov. Dočasné útočisko našiel v Bratislave, kde odviedol vynikajúcu prácu v Slovenskom národnom divadle. Musel však unikať pred veriteľmi – aj pred kliatbou osudu. Akoby sa jeho rozprávkový Valse triste stával hrozivou realitou. Balet o Janovi písal vo vytržení z narodenia syna. Nadšený otec netušil, že o sedemnásť rokov neskôr o tohto syna príde. Oskar junior si vzal život v roku 1918 pred odchodom na ruský front počas Prvej svetovej vojny. Ešte tragickejšie vyznieva fakt, že počas skúšok tohto baletu v Záhrebskom divadle na Vianoce roku 1930, Nedbal vypadol z divadelného balkóna. Dodnes nie je jasné či išlo o nehodu alebo o hudobníkovo vlastné rozhodnutie… slávny Valse triste v tom okamihu nadobudol diametrálne odlišný význam…

Druhým svetovo najslávnejším českým skladateľom je po Antonínovi Dvořákovi pravdepodobne Bohuslav Martinů. Rodák z malebnej Poličky miloval svoj kraj, osud mu však nedoprial byť s ním v permanentnom kontakte. Ako tridsaťtriročný sa v roku 1923 presídlil do Paríža, no stále bol presvedčený, že sa na Českomoravskú vrchovinu a aj do Prahy vráti ako skúsený skladateľ. Udalosti Druhej svetovej vojny mu v tom však zabránili. Tesne pred Mníchovskou zradou uviedol vďaka priamemu prenosu BBC premiéru Polní mše, dielo, ktoré odsudzuje vojnu a zabíjanie. Dostal sa tak u Nacistov na čiernu listinu a musel sa uchýliť do azylu v Spojených štátoch amerických. Do rodnej Poličky už sa dostala v roku 1979 len rakva s jeho pozostatkami… Atmosféra Paríža prvej tretiny 20. storočia senzitívnemu skladateľovi učarovala. Krátkodobo podľahol tvrdšiemu experimentu, džezu a avantgarde, od tridsiatych rokov však nastal obrat ku klasickým, respektíve barokovým vzorom. Concerto a concerto grosso sa preňho stali dôležitými kompozičnými modelmi. V roku 1932 sa v Paríži stretol so Sergejom Kusevickým – významným dirigentom Bostonského orchestra, ktorý však mal zmluvu aj s parížskymi telesami. Martinů tomuto magnátovi prezentoval niekoľko svojich partitúr, Kusevickij bol nadšený a prisľúbil kooperáciu v budúcnosti. V stave nadšenia napísal český skladateľ množstvo koncertantných aj drobných komorných diel – vrátane Serenáda č. 2, H. 216 pre dvojo huslí a violu (1932).

Tvrdé skúsenosti s Nacistami mal aj Erwin Schulhoff – pražský rodák so židovskými koreňmi. Podobne ako Oskara Nedbala, aj Schulhoffa motivoval študijným a tvorivým entuziazmom Antonín Dvořák. Študoval vo Viedni, Lipsku, Kolíne nad Rýnom. Jeho učiteľmi boli okrem iných aj Claude Debussy či Max Reger. Schulhoff mal úctu voči tradičným hodnotám, zároveň sa však nechal uniesť džezom, rytmikou ragtime, tvrdším experimentom. Niektoré jeho diela nesú pečať dadaizmu. Bol otvorený voči akémukoľvek inšpiratívnemu podnetu alebo štýlu. Zaslúžený ohlas vzbudilo aj Päť kusov pre sláčikové kvarteto (1924). „Tieto kúsky sa snažili iba očariť alebo pobaviť. Je v nich spontánny humor, sentiment…. a obdivuhodná technika…..majú v sebe v sebe dostatok moderného korenia, aby neustále stimulovali ucho; ale hudba v nich nie je vynútená….. Mladý talentovaný skladateľ sa v týchto skladbách odhalil a publikum bolo patrične vďačné. Nie všetci skladatelia, starí či mladí, majú rozum na to, aby sami seba občas nebrali príliš vážne.“ (Olin Downes, významný americký hudobný žurnalista). Sláčikové kvarteto č. 1 zaujalo rovnakou mierou a americký súbor Flonzaley Quartet ho uvádzal medzi dielami Beethovena a Brahmsa. V tridsiatych rokoch nastal tragický zvrat, nacisti zakázali Schulhoffove diela uvádzať, skladateľ preto písal pod pseudonymami. Podľahol komunistickej ideológii a napísal oratórium Komunistický manifest (1932). Požiadal Sovietsky zväz o azyl, no ešte pred tým ako stihol opustiť Československo bol uväznený. Zomrel na následky krutého zaobchádzania a tuberkulózy v nacistickom väzení….

Punc nefalšovanej „českosti“ si zaslúži bohatá a rôznorodá tvorba Jaroslava Krčka, pôsobil na mnohých pozíciách. S Českou filharmóniou a dirigentom Václavom Smetáčkom nahral prvý digitálny titul vo vtedajšom Československu: Smetanov cyklus Má vlast. Skvelá nahrávka získala v roku 1984 japonskú Columbia Golden CD Prize. V sedemdesiatych rokoch založil, súbor Musica Bohemica, ktorý sa venoval uvádzaniu úprav českých ľudových piesní. Samotný Krček pre tento vynikajúci súbor napísal množstvo titulov. Šesť symfónií, deväť omší, oratóriá, komorné opery, niekoľko sólových koncertov, ale i hudbu pre rozhlas a televíziu či filmovú hudbu… Veľmi intenzívna bola jeho spolupráca so slovenskými kultúrnymi inštitúciami. Bol častým hosťom koncertných podujatí na Slovensku, spolupracoval so slovesnými hudobníkmi, ktorých motivovalo jeho nadšenie pre zodpovedné úpravy starých spevov a tancov. Jaroslav Krček je profesionálom v každej z uvedených oblastí tvorby. V každej z nich prezentuje jeho úctu a obdiv k českej hudobnej tradícii a zároveň vytvára akúsi novú úroveň tejto pevnej tradície.

EWALD DANEL

študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u K. Österreichera, kurz zborového dirigovania u J. Wierszyłowského a doktorandské štúdium u B. Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. V rokoch 1985 – 2023 bol koncertným majstrom Slovenskej filharmónie a od roku 2001 umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra.

Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od r. 1986, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (na violovom poste), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Je držiteľom Ceny Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha.

Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval spomienkové koncerty Hommage à Bohdan Warchal, cyklus koncertov v chrámoch, koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, koncerty bez potlesku, vznik nových skladieb a ďalšie mimoriadne projekty. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.

SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER

vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu B. Warchal (1930 – 2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Od roku 2001 vedie orchester huslista E. Danel.

Okrem pravidelných koncertov na pôde Slovenskej filharmónie a účinkovania na domácich a zahraničných festivaloch, orchester uskutočňuje aj mimoriadne koncertné projekty. Pre slovenské publikum objavil mnohé na Slovensku neuvedené diela svetových autorov. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaní slovenskej hudobnej tvorby, od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat skladieb.

Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne organizovaným slávnostným koncertom Hommage à Bohdan Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa pre slovenskú hudobnú scénu. Z ďalšej pozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Katedrále sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.

Na začiatku sezóny 2024/2025 sa orchester predstavil na Svatováclavskom hudobnom festivale v Českej republike i v Stephansdome vo Viedni. Počas roku tiež vystúpi vo viacerých slovenských mestách (Stupava, Žilina, Piešťany, Banská Bystrica), kde obohatí miestne hudobné podujatia. V sezóne po boku orchestra vystúpia poprední sólisti ako hornista Radek Baborák, huslista Václav Hudeček, violončelista Ján Bogdan, speváci Adriana Kučerová a Pavol Bršlík, klavirista Leo de Maria, čembalistka Judith Izsák či zoskupenie Moyzesovo kvarteto.