Johann Sebastian Bach, jeho synovia a súčasníciJohann Sebastian Bach, his sons and contemporaries
Utorok 21. 1. 2025, 19.00 hTuesday, January 21, 2025, 7.00 PM
movie 1 H 24 MIN 1 H 24 MINsd
[ Igor Javorský: ]
Koncom 16. storočia sa začal odvíjať hudobný príbeh dynastie Bachovcov. Jej zakladateľom bol skúsený mlynár a pekár Vitus „Veit“ Bach (1550 – 1619). Vitus Bach podľa niektorých dokumentov možno pochádzal z Bratislavy. Z obáv pred náboženskou perzekúciou sa však ako protestant presídlil do malej nemeckej (a teda protestantskej) dediny Wechmar, kde začal úspešne podnikať. Jeho syn Johannes Bach I. (? – 1626) bol vynikajúcim hráčom na píšťalkách, hoci jeho prvotnou profesiou bolo tkanie kobercov. Hudobné gény sa však od jeho čias úspešne šírili v bachovskej rodine. Johannesov vnuk Johannes Ambrosius bol otcom legendárneho Johanna Sebastiana. Prvým výraznejším skladateľským zjavom v línii Bachovcov bol Johann Bach III. (1604 – 1673) – zakladateľ takzvanej erfurtskej vetvy mnohopočetnej dynastie. Johann Bach III. zanechal po sebe dve pozoruhodné motetá a majstrovskú áriu. Jeho brat Christoph (1613 – 1661) bol starým otcom Johanna Sebastiana. O hudobnú produkciu v Erfurte a okolí sa starali aj iní členovia bachovskej rodiny: Johann Aegidius Bach (1645 – 1716), Johann Bernhard Bach I. (1676 – 1749), jeho syn Johannes Bernhard II. (1645 – 1693), vynikajúci hráč na viole da gamba Johann Nicolaus Bach (1653 – 1682), Georg Christoph Bach (1642 – 1697). Johann Michael Bach bol aktívnym hudobníkom a právnikom. Hudobné tradície silného rodu rozvíjali aj Johann Christoph Bach II. (1645 – 1693) a jeho syn Johann Ernst Bach (1645 – 1739) – dvojička Johanna Ambrosiusa Bacha (1645 – 1695), teda otca slávneho Johanna Sebastiana. V hustej spleti rodokmeňa Johanna Sebastiana sa nachádza ešte množstvo iných talentovaných hudobníkov a hudobníčok, ktorí vytvárali priaznivú kultúrnu klímu najskôr v Erfurte a neskôr aj v iných nemeckých mestách. Nepodarilo sa im však vstúpiť do veľkej knihy hudobných dejín.
V každom prípade Johann Sebastian Bach mal po kom zdediť či prebrať hudobný talent; bol dostatočne vyzbrojený na zápas o dosiahnutie vrcholných mét. On sám bol otcom dvadsiatich detí od dvoch manželiek. Nie všetci potomkovia však dožili dospelosti. S prvou ženou, Mariou Barbarou Bachovou splodil Bach počas weimarského životného a tvorivého obdobia sedem detí. Štyri z nich prežili mladosť a boli mimoriadne hudobne talentované; Catharina Dorothea (1704 – 1774), Wilhelm Friedemann (1710 – 1784), Carl Philipp Emanuel (1714 – 1788) a Johann Gottfried Bernhard (1715 – 1739) boli aktívni v oblasti hudobnej interpretácie aj kompozície. Najmä Carl Philipp Emanuel (takzvaný „Berlínsky“ a neskôr „Hamburský“ Bach) je podobne ako jeho otec významnou postavou hudobného vývoja. Druhá manželka, Anna Magdalena dala geniálnemu skladateľovi trinásť detí; dospelosti sa však dožilo šesť z nich. Johann Christoph Friederich (takzvaný „Buckeburský“ Bach, 1732 – 1795) a predovšetkým Johann Christian (takzvaný „Londýnsky“ Bach, 1735 – 1782) sa nachádzajú v galérii večnej hudobnej slávy. Zatiaľ čo starší potomkovia vzorne a tvorivo čerpali z rád, inštrukcií a štýlu svojho otca, najmladší z Bachových synov – Johann Christian sa už nachádzal v štýlovom priestore novej epochy. Ovplyvnil aj takých majstrov, akými bezpochyby boli Joseph Haydn alebo Wolfgang Amadeus Mozart. O Johannovi Christianovi sa v našich podmienkach stále neprávom mlčí; pomerne hravo a suverénne posunul ťažisko hudobnej kompozície do iných úrovní. Johann Sebastian, Carl Philipp Emanuel a Johann Christian Bachovci postupne a zásadne prispeli do štýlových premien ich doby.
Bach „otec“ je dnes považovaný za akúsi absolútnu hudobnú veličinu, za jedného z najväčších géniov v oblasti oficiálneho umenia. Vo svojej dobe však bol svedomitým a vynaliezavým služobníkom mocných mužov a cirkevných inštitúcií. Po jeho smrti ostala jeho hojná tvorba v zásade v zabudnutí. Joseph Haydn, Wolfgang Amadeus Mozart aj Ludwig van Beethoven jeho diela (najmä kontrapunktické) horlivo študovali a nechali sa nimi unášať vďaka obrovskej knižnici ich patróna a priateľa – baróna von Swietena. Na verejnosť sa však Bachova hudba dlhé roky neprebojovala. Až Felix Mendelssohn Bartholdy v spolupráci s Robertom Schumannom Bachovu hudbu revitalizovali v roku 1829 uvedením grandióznych Matúšových pašií. Táto produkcia spôsobila akúsi „bachovskú horúčku“ a od tých čias sláva nemeckého skladateľa rapídne vzrastala. Dodnes je považovaný za akýsi nadčasový fenomén a bol žriedlom inšpirácie aj pre avantgardistov 20. a 21.storočia.
Tvorba Johanna Sebastiana Bacha je aj dnes vnímaná ako čosi posvätné a záväzné pre kohokoľvek, kto má s hudbou a tvorbou ušľachtilé úmysly. Ani Bach senior však nežil vo vzduchoprázdne; napriek tomu že sa celý život pohyboval v pomerne malom geografickom a kultúrnom priestore, bol vnímavý voči rôznym vplyvom zo zahraničia. Známy je jeho obdiv a úcta voči Antoniovi Vivaldimu; Vivaldiho husľové „concerti“ Bach upravoval do podoby koncertov pre čembalo a basso continuo (respektíve pre súbor viacerých čembál). Menej známe je Bachovo očarenie tvorbou a interpretáciou Pantaleona Hebenstreita. Ten doslova šokoval Európu svojím novým technologickým objavom – masívnym cimbalom či dulcimerom. Hebenstreit si počas pobytu vo Versailles podmanil aj vyberavého a samoľúbeho kráľa Ľudovíta XIV. Hebenstreitov spôsob hry na tomto nástroji bol nenapodobiteľný, niektoré svedectvá dokonca hovoria o spojení s temnými silami. Bach so svojím triezvym spôsobom uvažovania nikde démonov nehľadal. Mnoho situácií z jeho diel pre klávesové nástroje však čosi z Hebenstreitových interpretačných lahôdok akceptovali.
Veľmi inšpiratívnym mužom a tvorcom bol pre Bacha francúzsky skladateľ Jean-Henri d’Anglebert. Patril vo svojej dobe k elite v hre na clavesin (čembalo) a jeho diela pre tento nástroj sú jednou zo súčastí zlatého fondu akejkoľvek hudobnej tvorby. O jeho živote veľa nevieme; podľa sobášneho listu s Magdelaine Champagne vystaveného v roku 1659 je však predpoklad, že v tom období sa d’Anglebert natrvalo usadil v Paríži, kde si veľmi rýchlo vydobyl úctivú prezývku „bourgeois de Paris“. Svoju tvorbu skompletizoval v kolekcii Piéces de clavesin, vydanej v roku 1689 a venovanej Marii Anne de Bourbon, mimoriadne talentovanej hráčke na clavesine. Ide o štyri obsiahle suity, v ktorých skladateľ predvídal ďalekú budúcnosť. Navonok kolekcia zaujme impozantným dizajnom, prekrásnou grafikou. Pre Bacha a pre budúcnosť hudby je však podstatný hudobný obsah. D’Anglebert obdaril vydanie Súit o impozantnú tabuľku ornamentov a spôsobu ich realizácie. Práve táto „mágia“ ornamentiky zaujala Johanna Sebastiana Bacha, ktorý približne v roku 1710 d’Anglebertov výklad ornamentov skopíroval a riadil sa ním najmä vo svojich Anglických i Francúzskych suitách, sólových sonátach a partitách. D’Anglebert okrem toho anticipoval vzdialenú budúcnosť v oblasti metra a rytmu. Jeho Prelúdiá sú metricky a rytmicky celkom v rukách interpreta, to znamená že dĺžka jednotlivých tónov je závislá na vôli hráča. Akoby predvída takzvanú „aleatoriku“ hudby 20. a 21. storočia. Prvok náhody, úplná sloboda hudobníka v riešení diela a odbremenenie hudby od striktných predpisov sú niečím, čomu hovorievame „hudba budúcnosti“. Prélude non-mesuré Maurycyho Raczyńského je priamym dôkazom, že d’Anglebertovo intenzívne fluidum sa neustále vznáša nad hlavami hudobníkov a ovplyvňuje ich hudobné myslenie.
Johann Sebastian Bach, ale aj jeho starší synovia, sa zásadami ornamentiky a uvoľňovaním metrických a rytmických pomerov v dielach zaoberali so zvýšenou pozornosťou. Jednou z domén barokovej epochy bola takzvaná teória afektov. Veľmi zložitý koncept sa okrem množstva iných atribútov hudobného diela sústredí práve na prísne pravidlá v realizácii ornamentov a ich „afektívneho“ efektu. Tento komplikovaný systém síce nadobúdal rôzne výklady a riešenia, centrálna idea však bola nemenná; aj dnešní interpreti, ktorí sa zaoberajú hudbou 17. a 18. storočia sú nútení študovať kvantum náročných pravidiel.
Johann Sebastian Bach takisto reagoval na metrickú voľnosť; skvelým príkladom je sólová kadencia čembala v Piatom brandenburskom koncerte D dur. Okrem toho, že poskytnúť čembalu v orchestrálnej skladbe taký masívny priestor bolo nevšedné, Bach v tejto kadencii takisto „zrušil“ taktové čiary a hudobný proces sa vyvíja ako slobodná riava bravúrnych situácií. Rytmická sloboda a prepojenie diela na interpreta je prítomné aj v jeho klávesových Suitách, Sonátach a Partitách pre sólové husle či violončelo (to isté môžeme nájsť v klávesových dielach Henryho Purcella či Georga Friedricha Händla a napokon aj v dielach spomínaného Hebenstreita). Johann Sebastian Bach teda hojne čerpal z tvorby svojich predchodcov a súčasníkov. Vplyvy však dokázal pretaviť do individuálnych gest a postupov. Veľmi mu záležalo aj na kvalitnom vzdelaní jeho detí. Aj preto prijal v roku 1723 pozíciu hudobného riaditeľa v slávnej Thomasschule v Lipsku, kde cítil možnosť poskytnúť deťom hodnotnú ľudskú aj profesionálnu výchovu a aj on v Lipsku skomponoval mimoriadne závažné diela.
Jeho syn Wilhelm Friedemann Bach v zásade kráčal v otcových stopách. Bol vynikajúcim hráčom na čembale a na organe a žal počas života dočasné úspechy. Neprajný osud však priviedol tohto talentovaného hudobníka na prah chudoby a utrpenia – čo veľmi pripomína tragický údel oslnivo geniálneho Antonia Vivaldiho. Počas aktívneho života však bol vychýreným hráčom na organe a improvizátorom. Improvizácii venoval zvýšenú pozornosť najmä počas pobytu v Lipsku kde asistoval otcovi. Z toho obdobia sa preto zachovalo veľmi malé množstvo zapísaných kompozícií. Wilhelm Friedemann bol okrem toho veľmi zdatným právnikom a matematikom. V hudobnej tvorbe preferoval žáner sakrálnej kantáty a hudbu pre klávesové nástroje. Očarujúce sú jeho duetá pre flauty. Po otcovi zdedil sklon riešiť náročné kontrapunkty, on – ako zdatný improvizátor – bol voči týmto zložitým rébusom benevolentnejší a poskytuje interpretom viac priestoru pre zvukovú imagináciu a fantáziu.
V rodine Bachovcov mal udelený trvalý a výnimočný priestor iný génius tej doby – Georg Philipp Telemann. Bol dokonca krstným otcom Carla Philppa Emanuela Bacha a s otcom a synom Bachovými veľmi aktívne organizovali hudobný život v Lipsku. Založili akýsi prvý abonentný cyklus koncertov Collegium musicum, kde uvádzali aj najnovšie diela mnohých skladateľov. Telemann svojou poetikou a smerovaním však viac pripomína najmladšieho Bacha – Johanna Christiana. To, čo Telemann letmo naznačuje, Johann Christian Bach doviedol do stavu dokonalosti. Išlo o postupné uvoľňovanie hudobnej štruktúry od tradície basso continuo, o zavádzanie reálneho štvorhlasu do praxe a o akési „zavzdušňovanie“ hudobných diel. Tieto črty sa stali príznačnými pre novú éru zvanú klasicizmus.
Carl Philpp Emanuel Bach prispel do klenotnice hudobných objavov viacerými spôsobmi. Bol to predovšetkým takzvaný „Empfindsamer Stil“, teda čosi ako „senzitívny štýl“. V opozícii k „tabuľkovej“ teórii afektov hlásali prívrženci tohto poetického hnutia nevyhnutnosť riešiť v hudbe (a aj v dráme či literatúre) reálne, pravdivé a prirodzené emócie a neviazať sa na predpisy a strohé systémy ornamentov. Hudba Carla Philippa je plná prekvapivých zvratov, veľkých melodických skokov, častejšie ako predchodcovia siaha k molovým tóninám. Jeho Sonáty pre violu da gamba sú skutočnými zážitkovými unikátmi, ktoré si podmania emočný svet interpreta a poslucháča. Z Empfindsamer Stilu sa v priebehu 18. storočia vyvinula poetika Sturm und Drang, typická pre géniov ako Johann Wolfgang Goethe, Friedrich Schiller alebo – v hudobnej sfére – Joseph Haydn. Kdesi na počiatku ich emočne vybičovaných diel stál Carl Philipp Emanuel Bach.
––––
Bibliografický údaj: JAVORSKÝ, Igor: Text ku koncertu 21. 1. 2025, in: Slovenská filharmónia, 76. koncertná sezóna 2024/2025, Stará hudba, Cyklus SH, Bratislava, Slovenská filharmónia 2025
MAURYCY RACZYŃSKI
Poľský čembalista a multiinštrumentalista, ktorá sa špecializuje na hru na raných klávesových nástrojoch a poľský typ huslí – fidel płocka. Čembalo študoval u Mareka Toporowského na Hudobnej akadémii Karola Szymanowského. V roku 2017 ukončil šúdium na Conservatoire à Rayonnement Régional de Versailles (B. Rannou), absolvoval aj štúdijný pobyt v Lyone na Conservatoire Nationale Supérieur de Musique et Danse (J.-M. Aymes). Svoje hráčske zručnosti rozvíjal aj na majstrovských kurzoch pod vedením významných osobností na pôde interpretácie starej hudby (A. Zylberajch, N. Parle, T. de Goede, N. Klapprott, M. Szelest, L. Stawarz, E. Stefańska,…) Raczyński získal na medzinárodných súťažiach viacero ocenení, 3. miesto na súťaži Gianni Gambi v Pesare (2015), špeciálnu cenu Nadácie Christa Bach-Marshall na 21. ročníku Medzinárodnej súťaže J. S. Bacha v Lipsku či druhú cenu zo súťaže La Stravaganza v Rumunskom Kluži.
Mauryczy Raczyński je členom a spoluzakladateľom súboru Overtone Trio, s ktorým koncertoval aj na festivaloch ako Vantaa BRQ Festival, Utrecht Oude Muziek Festival či poľských festivaloch Barok na Spiszu a Festiwal Muzyki Organowej i kameralnej v Pelpline.
Raczyński sa venuje aj kompozícii, jeho hudbu bolo počuť v krátkom filme Barbary Rupikovej Duszyczka (3. cena na festivale v Canne, 2019) a divadelnej hre Biele manželstvo (M. Łyko) v Teatr Polski vo Vroclave. Od roku 2019 študuje v Krakove hru na fidulu pod vedením Marie Pomianowskej, čo ho vedie k aranžmánom a kombinácii hudby ranej, ľudovej a orientálnej. V súčasnosti hrá na poľský ľudový nástroj suka mielecka, indické sarangi a bulharskú gadulku.
Raczyński vyučuje komornú hudbu, basso continuo a ladenie i temperovanie na Hudobnej akadémii Karola Szymanowského v Katoviciach na oddelení starej hudby. Vďaka štipendiu od Fondazione pro libertas et humanitas Kazimierz Bartkowiak (2022/2023) absolvoval pobyt na Schola Cantorum Basiliensis v Baseli (C. Marti).
JULIA KARPETA
Hráčka na basovú a sopránovú violu a violone in G vydala v roku 2019 sólový album s hudbou Marina Maraisa a Antoinea Forqueraya. Spolupracovala pri produkcií viacerých CD albumov, okrem iného aj na nahrávkach hudby poľských skladateľov s Wrocław Baroque Ensemble. Jej spoluprácu s Arte dei Suonatori a Le Poème Harmonique ensembles nahrala televízia Mezzo, vystúpenie dua Fernabucco zas Poľské rádio 2. Karpeta účinkovala na niekoľkých festivaloch starej hudby v rátane Medzinárodného festivalu Wratislavia Cantans, Ludwig van Beethoven Easter Festival, BRQ Vantaa Festival, Actus Humanus, MITO SettembreMusica, Misteria Paschalia, Kromer Festival Biecz či Festival International de Santander. Ako sólistka i komorná hráčka sa predstavila v Poľsku, Nemecku, Taliansku, Chorvátsku, Česku, Litve, Dánsku, Fínsku, Francúzsku i Španielsku.
Hru na viole de gamba študovala v triede Petra Wagnera vo Vroclave. Svoju hru ďalej zdokonaľovala u Brenta Wissicka (University of North Carolina), Rainera Zipperlinga (Hochschule für Musik und Tanz, Kolín nad Rýnom) a Marka Caudlea (Hudobná akadémia vo Vroclave). Absolvovala aj majstrovské kurzy vedené osobnosťami ako Paolo Pandolfo, Wieland Kuijken a Lucas Peres. V roku 2011 Julia Karpeta vyhrala štipendium Ministra kultúry a národného dedičstva. Ako členka ansámblu Overtone Trio sa špecializuj na interpretáciu hudby 17. a 18. storočia. V roku 2023 ansámbel absolvoval mesačnú rezidenciu vo Francúzsku ako súčasť projektu Odyssée (Nadácia Les Arts Florissants – William Christie), ktorý podporuje francúzske Ministerstvo kultúry. V roku 2024 Overtone Trio získalo 1. cenu na International Competition for Early Music Maurizio Pratola (L’Aquila).
-
Bulletin
[ Igor Javorský: ]
Koncom 16. storočia sa začal odvíjať hudobný príbeh dynastie Bachovcov. Jej zakladateľom bol skúsený mlynár a pekár Vitus „Veit“ Bach (1550 – 1619). Vitus Bach podľa niektorých dokumentov možno pochádzal z Bratislavy. Z obáv pred náboženskou perzekúciou sa však ako protestant presídlil do malej nemeckej (a teda protestantskej) dediny Wechmar, kde začal úspešne podnikať. Jeho syn Johannes Bach I. (? – 1626) bol vynikajúcim hráčom na píšťalkách, hoci jeho prvotnou profesiou bolo tkanie kobercov. Hudobné gény sa však od jeho čias úspešne šírili v bachovskej rodine. Johannesov vnuk Johannes Ambrosius bol otcom legendárneho Johanna Sebastiana. Prvým výraznejším skladateľským zjavom v línii Bachovcov bol Johann Bach III. (1604 – 1673) – zakladateľ takzvanej erfurtskej vetvy mnohopočetnej dynastie. Johann Bach III. zanechal po sebe dve pozoruhodné motetá a majstrovskú áriu. Jeho brat Christoph (1613 – 1661) bol starým otcom Johanna Sebastiana. O hudobnú produkciu v Erfurte a okolí sa starali aj iní členovia bachovskej rodiny: Johann Aegidius Bach (1645 – 1716), Johann Bernhard Bach I. (1676 – 1749), jeho syn Johannes Bernhard II. (1645 – 1693), vynikajúci hráč na viole da gamba Johann Nicolaus Bach (1653 – 1682), Georg Christoph Bach (1642 – 1697). Johann Michael Bach bol aktívnym hudobníkom a právnikom. Hudobné tradície silného rodu rozvíjali aj Johann Christoph Bach II. (1645 – 1693) a jeho syn Johann Ernst Bach (1645 – 1739) – dvojička Johanna Ambrosiusa Bacha (1645 – 1695), teda otca slávneho Johanna Sebastiana. V hustej spleti rodokmeňa Johanna Sebastiana sa nachádza ešte množstvo iných talentovaných hudobníkov a hudobníčok, ktorí vytvárali priaznivú kultúrnu klímu najskôr v Erfurte a neskôr aj v iných nemeckých mestách. Nepodarilo sa im však vstúpiť do veľkej knihy hudobných dejín.V každom prípade Johann Sebastian Bach mal po kom zdediť či prebrať hudobný talent; bol dostatočne vyzbrojený na zápas o dosiahnutie vrcholných mét. On sám bol otcom dvadsiatich detí od dvoch manželiek. Nie všetci potomkovia však dožili dospelosti. S prvou ženou, Mariou Barbarou Bachovou splodil Bach počas weimarského životného a tvorivého obdobia sedem detí. Štyri z nich prežili mladosť a boli mimoriadne hudobne talentované; Catharina Dorothea (1704 – 1774), Wilhelm Friedemann (1710 – 1784), Carl Philipp Emanuel (1714 – 1788) a Johann Gottfried Bernhard (1715 – 1739) boli aktívni v oblasti hudobnej interpretácie aj kompozície. Najmä Carl Philipp Emanuel (takzvaný „Berlínsky“ a neskôr „Hamburský“ Bach) je podobne ako jeho otec významnou postavou hudobného vývoja. Druhá manželka, Anna Magdalena dala geniálnemu skladateľovi trinásť detí; dospelosti sa však dožilo šesť z nich. Johann Christoph Friederich (takzvaný „Buckeburský“ Bach, 1732 – 1795) a predovšetkým Johann Christian (takzvaný „Londýnsky“ Bach, 1735 – 1782) sa nachádzajú v galérii večnej hudobnej slávy. Zatiaľ čo starší potomkovia vzorne a tvorivo čerpali z rád, inštrukcií a štýlu svojho otca, najmladší z Bachových synov – Johann Christian sa už nachádzal v štýlovom priestore novej epochy. Ovplyvnil aj takých majstrov, akými bezpochyby boli Joseph Haydn alebo Wolfgang Amadeus Mozart. O Johannovi Christianovi sa v našich podmienkach stále neprávom mlčí; pomerne hravo a suverénne posunul ťažisko hudobnej kompozície do iných úrovní. Johann Sebastian, Carl Philipp Emanuel a Johann Christian Bachovci postupne a zásadne prispeli do štýlových premien ich doby.
Bach „otec“ je dnes považovaný za akúsi absolútnu hudobnú veličinu, za jedného z najväčších géniov v oblasti oficiálneho umenia. Vo svojej dobe však bol svedomitým a vynaliezavým služobníkom mocných mužov a cirkevných inštitúcií. Po jeho smrti ostala jeho hojná tvorba v zásade v zabudnutí. Joseph Haydn, Wolfgang Amadeus Mozart aj Ludwig van Beethoven jeho diela (najmä kontrapunktické) horlivo študovali a nechali sa nimi unášať vďaka obrovskej knižnici ich patróna a priateľa – baróna von Swietena. Na verejnosť sa však Bachova hudba dlhé roky neprebojovala. Až Felix Mendelssohn Bartholdy v spolupráci s Robertom Schumannom Bachovu hudbu revitalizovali v roku 1829 uvedením grandióznych Matúšových pašií. Táto produkcia spôsobila akúsi „bachovskú horúčku“ a od tých čias sláva nemeckého skladateľa rapídne vzrastala. Dodnes je považovaný za akýsi nadčasový fenomén a bol žriedlom inšpirácie aj pre avantgardistov 20. a 21.storočia.
Tvorba Johanna Sebastiana Bacha je aj dnes vnímaná ako čosi posvätné a záväzné pre kohokoľvek, kto má s hudbou a tvorbou ušľachtilé úmysly. Ani Bach senior však nežil vo vzduchoprázdne; napriek tomu že sa celý život pohyboval v pomerne malom geografickom a kultúrnom priestore, bol vnímavý voči rôznym vplyvom zo zahraničia. Známy je jeho obdiv a úcta voči Antoniovi Vivaldimu; Vivaldiho husľové „concerti“ Bach upravoval do podoby koncertov pre čembalo a basso continuo (respektíve pre súbor viacerých čembál). Menej známe je Bachovo očarenie tvorbou a interpretáciou Pantaleona Hebenstreita. Ten doslova šokoval Európu svojím novým technologickým objavom – masívnym cimbalom či dulcimerom. Hebenstreit si počas pobytu vo Versailles podmanil aj vyberavého a samoľúbeho kráľa Ľudovíta XIV. Hebenstreitov spôsob hry na tomto nástroji bol nenapodobiteľný, niektoré svedectvá dokonca hovoria o spojení s temnými silami. Bach so svojím triezvym spôsobom uvažovania nikde démonov nehľadal. Mnoho situácií z jeho diel pre klávesové nástroje však čosi z Hebenstreitových interpretačných lahôdok akceptovali.
Veľmi inšpiratívnym mužom a tvorcom bol pre Bacha francúzsky skladateľ Jean-Henri d’Anglebert. Patril vo svojej dobe k elite v hre na clavesin (čembalo) a jeho diela pre tento nástroj sú jednou zo súčastí zlatého fondu akejkoľvek hudobnej tvorby. O jeho živote veľa nevieme; podľa sobášneho listu s Magdelaine Champagne vystaveného v roku 1659 je však predpoklad, že v tom období sa d’Anglebert natrvalo usadil v Paríži, kde si veľmi rýchlo vydobyl úctivú prezývku „bourgeois de Paris“. Svoju tvorbu skompletizoval v kolekcii Piéces de clavesin, vydanej v roku 1689 a venovanej Marii Anne de Bourbon, mimoriadne talentovanej hráčke na clavesine. Ide o štyri obsiahle suity, v ktorých skladateľ predvídal ďalekú budúcnosť. Navonok kolekcia zaujme impozantným dizajnom, prekrásnou grafikou. Pre Bacha a pre budúcnosť hudby je však podstatný hudobný obsah. D’Anglebert obdaril vydanie Súit o impozantnú tabuľku ornamentov a spôsobu ich realizácie. Práve táto „mágia“ ornamentiky zaujala Johanna Sebastiana Bacha, ktorý približne v roku 1710 d’Anglebertov výklad ornamentov skopíroval a riadil sa ním najmä vo svojich Anglických i Francúzskych suitách, sólových sonátach a partitách. D’Anglebert okrem toho anticipoval vzdialenú budúcnosť v oblasti metra a rytmu. Jeho Prelúdiá sú metricky a rytmicky celkom v rukách interpreta, to znamená že dĺžka jednotlivých tónov je závislá na vôli hráča. Akoby predvída takzvanú „aleatoriku“ hudby 20. a 21. storočia. Prvok náhody, úplná sloboda hudobníka v riešení diela a odbremenenie hudby od striktných predpisov sú niečím, čomu hovorievame „hudba budúcnosti“. Prélude non-mesuré Maurycyho Raczyńského je priamym dôkazom, že d’Anglebertovo intenzívne fluidum sa neustále vznáša nad hlavami hudobníkov a ovplyvňuje ich hudobné myslenie.
Johann Sebastian Bach, ale aj jeho starší synovia, sa zásadami ornamentiky a uvoľňovaním metrických a rytmických pomerov v dielach zaoberali so zvýšenou pozornosťou. Jednou z domén barokovej epochy bola takzvaná teória afektov. Veľmi zložitý koncept sa okrem množstva iných atribútov hudobného diela sústredí práve na prísne pravidlá v realizácii ornamentov a ich „afektívneho“ efektu. Tento komplikovaný systém síce nadobúdal rôzne výklady a riešenia, centrálna idea však bola nemenná; aj dnešní interpreti, ktorí sa zaoberajú hudbou 17. a 18. storočia sú nútení študovať kvantum náročných pravidiel.
Johann Sebastian Bach takisto reagoval na metrickú voľnosť; skvelým príkladom je sólová kadencia čembala v Piatom brandenburskom koncerte D dur. Okrem toho, že poskytnúť čembalu v orchestrálnej skladbe taký masívny priestor bolo nevšedné, Bach v tejto kadencii takisto „zrušil“ taktové čiary a hudobný proces sa vyvíja ako slobodná riava bravúrnych situácií. Rytmická sloboda a prepojenie diela na interpreta je prítomné aj v jeho klávesových Suitách, Sonátach a Partitách pre sólové husle či violončelo (to isté môžeme nájsť v klávesových dielach Henryho Purcella či Georga Friedricha Händla a napokon aj v dielach spomínaného Hebenstreita). Johann Sebastian Bach teda hojne čerpal z tvorby svojich predchodcov a súčasníkov. Vplyvy však dokázal pretaviť do individuálnych gest a postupov. Veľmi mu záležalo aj na kvalitnom vzdelaní jeho detí. Aj preto prijal v roku 1723 pozíciu hudobného riaditeľa v slávnej Thomasschule v Lipsku, kde cítil možnosť poskytnúť deťom hodnotnú ľudskú aj profesionálnu výchovu a aj on v Lipsku skomponoval mimoriadne závažné diela.
Jeho syn Wilhelm Friedemann Bach v zásade kráčal v otcových stopách. Bol vynikajúcim hráčom na čembale a na organe a žal počas života dočasné úspechy. Neprajný osud však priviedol tohto talentovaného hudobníka na prah chudoby a utrpenia – čo veľmi pripomína tragický údel oslnivo geniálneho Antonia Vivaldiho. Počas aktívneho života však bol vychýreným hráčom na organe a improvizátorom. Improvizácii venoval zvýšenú pozornosť najmä počas pobytu v Lipsku kde asistoval otcovi. Z toho obdobia sa preto zachovalo veľmi malé množstvo zapísaných kompozícií. Wilhelm Friedemann bol okrem toho veľmi zdatným právnikom a matematikom. V hudobnej tvorbe preferoval žáner sakrálnej kantáty a hudbu pre klávesové nástroje. Očarujúce sú jeho duetá pre flauty. Po otcovi zdedil sklon riešiť náročné kontrapunkty, on – ako zdatný improvizátor – bol voči týmto zložitým rébusom benevolentnejší a poskytuje interpretom viac priestoru pre zvukovú imagináciu a fantáziu.
V rodine Bachovcov mal udelený trvalý a výnimočný priestor iný génius tej doby – Georg Philipp Telemann. Bol dokonca krstným otcom Carla Philppa Emanuela Bacha a s otcom a synom Bachovými veľmi aktívne organizovali hudobný život v Lipsku. Založili akýsi prvý abonentný cyklus koncertov Collegium musicum, kde uvádzali aj najnovšie diela mnohých skladateľov. Telemann svojou poetikou a smerovaním však viac pripomína najmladšieho Bacha – Johanna Christiana. To, čo Telemann letmo naznačuje, Johann Christian Bach doviedol do stavu dokonalosti. Išlo o postupné uvoľňovanie hudobnej štruktúry od tradície basso continuo, o zavádzanie reálneho štvorhlasu do praxe a o akési „zavzdušňovanie“ hudobných diel. Tieto črty sa stali príznačnými pre novú éru zvanú klasicizmus.
Carl Philpp Emanuel Bach prispel do klenotnice hudobných objavov viacerými spôsobmi. Bol to predovšetkým takzvaný „Empfindsamer Stil“, teda čosi ako „senzitívny štýl“. V opozícii k „tabuľkovej“ teórii afektov hlásali prívrženci tohto poetického hnutia nevyhnutnosť riešiť v hudbe (a aj v dráme či literatúre) reálne, pravdivé a prirodzené emócie a neviazať sa na predpisy a strohé systémy ornamentov. Hudba Carla Philippa je plná prekvapivých zvratov, veľkých melodických skokov, častejšie ako predchodcovia siaha k molovým tóninám. Jeho Sonáty pre violu da gamba sú skutočnými zážitkovými unikátmi, ktoré si podmania emočný svet interpreta a poslucháča. Z Empfindsamer Stilu sa v priebehu 18. storočia vyvinula poetika Sturm und Drang, typická pre géniov ako Johann Wolfgang Goethe, Friedrich Schiller alebo – v hudobnej sfére – Joseph Haydn. Kdesi na počiatku ich emočne vybičovaných diel stál Carl Philipp Emanuel Bach.
––––
Bibliografický údaj: JAVORSKÝ, Igor: Text ku koncertu 21. 1. 2025, in: Slovenská filharmónia, 76. koncertná sezóna 2024/2025, Stará hudba, Cyklus SH, Bratislava, Slovenská filharmónia 2025
-
Životopisy
MAURYCY RACZYŃSKI
Poľský čembalista a multiinštrumentalista, ktorá sa špecializuje na hru na raných klávesových nástrojoch a poľský typ huslí – fidel płocka. Čembalo študoval u Mareka Toporowského na Hudobnej akadémii Karola Szymanowského. V roku 2017 ukončil šúdium na Conservatoire à Rayonnement Régional de Versailles (B. Rannou), absolvoval aj štúdijný pobyt v Lyone na Conservatoire Nationale Supérieur de Musique et Danse (J.-M. Aymes). Svoje hráčske zručnosti rozvíjal aj na majstrovských kurzoch pod vedením významných osobností na pôde interpretácie starej hudby (A. Zylberajch, N. Parle, T. de Goede, N. Klapprott, M. Szelest, L. Stawarz, E. Stefańska,…) Raczyński získal na medzinárodných súťažiach viacero ocenení, 3. miesto na súťaži Gianni Gambi v Pesare (2015), špeciálnu cenu Nadácie Christa Bach-Marshall na 21. ročníku Medzinárodnej súťaže J. S. Bacha v Lipsku či druhú cenu zo súťaže La Stravaganza v Rumunskom Kluži.
Mauryczy Raczyński je členom a spoluzakladateľom súboru Overtone Trio, s ktorým koncertoval aj na festivaloch ako Vantaa BRQ Festival, Utrecht Oude Muziek Festival či poľských festivaloch Barok na Spiszu a Festiwal Muzyki Organowej i kameralnej v Pelpline.
Raczyński sa venuje aj kompozícii, jeho hudbu bolo počuť v krátkom filme Barbary Rupikovej Duszyczka (3. cena na festivale v Canne, 2019) a divadelnej hre Biele manželstvo (M. Łyko) v Teatr Polski vo Vroclave. Od roku 2019 študuje v Krakove hru na fidulu pod vedením Marie Pomianowskej, čo ho vedie k aranžmánom a kombinácii hudby ranej, ľudovej a orientálnej. V súčasnosti hrá na poľský ľudový nástroj suka mielecka, indické sarangi a bulharskú gadulku.
Raczyński vyučuje komornú hudbu, basso continuo a ladenie i temperovanie na Hudobnej akadémii Karola Szymanowského v Katoviciach na oddelení starej hudby. Vďaka štipendiu od Fondazione pro libertas et humanitas Kazimierz Bartkowiak (2022/2023) absolvoval pobyt na Schola Cantorum Basiliensis v Baseli (C. Marti).
JULIA KARPETA
Hráčka na basovú a sopránovú violu a violone in G vydala v roku 2019 sólový album s hudbou Marina Maraisa a Antoinea Forqueraya. Spolupracovala pri produkcií viacerých CD albumov, okrem iného aj na nahrávkach hudby poľských skladateľov s Wrocław Baroque Ensemble. Jej spoluprácu s Arte dei Suonatori a Le Poème Harmonique ensembles nahrala televízia Mezzo, vystúpenie dua Fernabucco zas Poľské rádio 2. Karpeta účinkovala na niekoľkých festivaloch starej hudby v rátane Medzinárodného festivalu Wratislavia Cantans, Ludwig van Beethoven Easter Festival, BRQ Vantaa Festival, Actus Humanus, MITO SettembreMusica, Misteria Paschalia, Kromer Festival Biecz či Festival International de Santander. Ako sólistka i komorná hráčka sa predstavila v Poľsku, Nemecku, Taliansku, Chorvátsku, Česku, Litve, Dánsku, Fínsku, Francúzsku i Španielsku.
Hru na viole de gamba študovala v triede Petra Wagnera vo Vroclave. Svoju hru ďalej zdokonaľovala u Brenta Wissicka (University of North Carolina), Rainera Zipperlinga (Hochschule für Musik und Tanz, Kolín nad Rýnom) a Marka Caudlea (Hudobná akadémia vo Vroclave). Absolvovala aj majstrovské kurzy vedené osobnosťami ako Paolo Pandolfo, Wieland Kuijken a Lucas Peres. V roku 2011 Julia Karpeta vyhrala štipendium Ministra kultúry a národného dedičstva. Ako členka ansámblu Overtone Trio sa špecializuj na interpretáciu hudby 17. a 18. storočia. V roku 2023 ansámbel absolvoval mesačnú rezidenciu vo Francúzsku ako súčasť projektu Odyssée (Nadácia Les Arts Florissants – William Christie), ktorý podporuje francúzske Ministerstvo kultúry. V roku 2024 Overtone Trio získalo 1. cenu na International Competition for Early Music Maurizio Pratola (L’Aquila).
Johann Sebastian Bach, jeho synovia a súčasníci
Utorok 21. 1. 2025, 19.00 hTuesday, January 21, 2025, 7.00 PMCyklus SH – Stará hudba
Malá sála Slovenskej filharmónieSH serie – Early Music
Small Hall of Slovak Philharmonic
Johann Sebastian Bach, jeho synovia a súčasníci
Utorok 21. 1. 2025, 19.00 hTuesday, January 21, 2025, 7.00 PMCyklus SH – Stará hudba
Malá sála Slovenskej filharmónieSH serie – Early Music
Small Hall of Slovak Philharmonic
Program | ||||
Jehan-Henri d’Anglebert (1629–1691) | ||||
Suita g mol pre čembalo Suite in G Minor for Harpsichord | ||||
| ||||
Johann Sebastian Bach (1685–1750) | ||||
Anglická suita č. 3, BWV 808 – Courante English Suite No. 3, BWV 808 – Courante | ||||
Jehan-Henri d’Anglebert (1629–1691) | ||||
Menuet La Jeune Iris Menuet La Jeune Iris | ||||
Johann Sebastian Bach (1685–1750) | ||||
Sonáta G dur pre violu da gamba a čembalo, BWV 1027 Sonata No. 1 in G major, BWV 1027 | ||||
| ||||
Maurycy Raczyński (1991) | ||||
Prélude non-mesuré Prélude non-mesuré | ||||
Jehan-Henri d’Anglebert (1629–1691) | ||||
Passacaile d’Armide Passacaile d’Armide | ||||
Georg Philipp Telemann (1681–1767) | ||||
Fantázia c mol pre violu da gamba, TWV 40:26 Fantasy in C minor for viola da gamba TWV 40:26 | ||||
| ||||
Carl Philipp Emanuel Bach (1714–1788) | ||||
Sonáta C dur pre violu da gamba a basso continuo, Wq 136 Viola da gamba Sonata in C major, Wq.136, H.558 | ||||
| ||||
Wilhelm Friedemann Bach (1710–1784) | ||||
Fantázia d mol, Fk. 19 Fantasy in C minor, Fk. 19 | ||||
Johann Sebastian Bach (1685–1750) | ||||
Sonáta D dur pre violu da gamba a čembalo, BWV 1028 Viola da Gamba Sonata No. 2 in D major, BWV1028 | ||||
| ||||
Prídavok: Marin Marais (1656–1728) | ||||
Pieces de viole, zošit 5: Suita a mol – VI. Menuet Pieces de viole, Book 5: Suite in A minor – VI. Menuet | ||||
Prídavok: François Couperin (1668–1733) | ||||
Le Dodo, ou l’amour au berceau Le Dodo, ou l’amour au berceau |
Pôvabná hráčka na viole da gamba, respektíve violone Julia Karpeta a čembalista, multiinštrumentalista a skladateľ Maurycy Raczyński patria k mladšej hudobníckej generácii. Ich hudobné aktivity a mimoriadne dispozície už však ocenila nejedna odborná porota a nejedno publikum. Johann Sebastian Bach je jedným zo symbolov geniality. On sám však čerpal inšpiráciu od iných skúsených majstrov; jedným z nich bol Francúz Jean-Henri d’Anglebert a jeho precízna systematika ornamentiky hry na klávesové nástroje. Veľmi silné ľudské a profesionálne puto viazalo Bacha na Georga Philippa Telemanna – Bachovho kolegu, ale aj kmotra. Viacerí z Bachových synov boli hudobne talentovaní, no na úroveň skutočných profesionálov siahli len traja: Wilhelm Friedemann, Carl Philipp Emanuel a Johann Christian.
Pôvabná hráčka na viole da gamba, respektíve violone Julia Karpeta a čembalista, multiinštrumentalista a skladateľ Maurycy Raczyński patria k mladšej hudobníckej generácii. Ich hudobné aktivity a mimoriadne dispozície už však ocenila nejedna odborná porota a nejedno publikum. Johann Sebastian Bach je jedným zo symbolov geniality. On sám však čerpal inšpiráciu od iných skúsených majstrov; jedným z nich bol Francúz Jean-Henri d’Anglebert a jeho precízna systematika ornamentiky hry na klávesové nástroje. Veľmi silné ľudské a profesionálne puto viazalo Bacha na Georga Philippa Telemanna – Bachovho kolegu, ale aj kmotra. Viacerí z Bachových synov boli hudobne talentovaní, no na úroveň skutočných profesionálov siahli len traja: Wilhelm Friedemann, Carl Philipp Emanuel a Johann Christian.