Mendelssohn / Britten / ElgarMendelssohn / Britten / Elgar

[ Zuzana Buchová-Holičková: ]
„Goetheho básne ma robia šťastným,“ povedal na margo literárneho velikána Ludwig van Beethoven. Goetheho tvorba nenechala chladnými mnohých skladateľov, na jeho texty vznikol nespočet orchestrálnych skladieb, piesní či opier od Beethovena, Schuberta, Schumanna, Masseneta, Brahmsa, Wagnera, Mahlera, Berlizoza, Straussa a desiatok ďalších. Naproti tomu Goethe sa hudbou nenechal uchvátiť len tak, jeho vkus bol značne vyhranený. Priam legendárnou bola jeho zdržanlivosť k svojmu obdivovateľovi Beethovenovi aj k jeho tvorbe, hoci ku koncu života ho takpovediac „omilostil“. Naopak, nesmiernou náklonnosťou zahŕňal mladého Felixa Mendelssohna Bartholdyho. Keď mal Mendelssohn dvanásť rokov, jeho učiteľ ho vzal na stretnutie s veľkým básnikom do Weimaru a onedlho už písal svojej rodine do Berlína: „Každé popoludnie otvára Goethe klavír so slovami: ‚Dnes som ťa vôbec nepočul, urob trochu hluku’; potom si sadne vedľa mňa a keď skončím, požiadam o bozk alebo mu ho dám. Neviete si predstaviť jeho láskavosť a priateľskosť.“

O sedem rokov neskôr Mendelssohn, už ako skladateľ brilantnej predohry k Shakespearovej hre Sen noci svätojánskej, vytvoril v roku 1828 novú predohru na motívy dvoch Goetheho básní Ticho mora a Šťastná plavba (Meeresstille a Glückliche Fahrt). Predohra sa ako forma len nedávno vymanila spod divadla a vstúpila do koncertných sál ako samostatná skladba. Goetheho verše sa pre Mendelssohna stali zdrojom inšpirácie a hoci nebol prvý, koho oslovili (Beethoven v roku 1815 spracoval básne pre zbor a Schubert v tom istom roku zhudobnil Meeresstille vo forme piesne), jeho spracovanie sa stalo najznámejším.

Skladba Ticho mora a šťastná plavba, op. 27, nie je o lesklej hladine zhovievavej k cestujúcim s morskou chorobou, ale o zúfalom bezvetrí, ktoré v časoch plachetníc spôsobovalo nehybnosť lode a nemohúcosť posádky. Goethe sa dokonca zmieňuje o „desivom a hrobovom tichu“, ktoré Mendelssohn zobrazil v pochmúrnom Adagie, len pomaly narušovanom kontrapunktickými spodnými prúdmi. Keď sa napokon so sólovou flautou zdvihne vánok, hmla sa rozptýli a po prívale vzrušenia sa loď vydá na cestu za zvukov heroickej, beethovenovskej melódi. Nasleduje dlhá, ničím neprerušená plavba („vánky šepkajú“) udržiavaná svižnou činnosťou námorníkov, až kým sa za zvukov fanfár a tympanových kanonád neobjaví na obzore pevnina. Plavba sa skončila a skladateľ nechá orchester zaznieť spokojným vzdychom úľavy.

Koncert pre husle a orchester, op. 15 začal Benjamin Britten písať v roku 1938, v období vyhroteného napätia, ktoré viedlo k vypuknutiu druhej svetovej vojny. Ako presvedčený pacifista a odporca vojny bol Britten hlboko znepokojený globálnou politickou atmosférou a jeho obavy o budúcnosť sveta sa odrážajú v emocionálnej hĺbke a nejednoznačnom závere koncertu. Dielo je inšpirované husľovým koncertom Albana Berga, ktorého posmrtná premiéra bola pre Brittena „zdrvujúcim zážitkom“. Hoci je Brittenov koncert štylisticky odlišný, jeho emocionálna intenzita a dramatická štruktúra sa podobajú Bergovmu majstrovskému dielu, vrátane použitia formy passacaglie vo finále. Skladba odhaľuje novú hĺbku Brittenovej hudobnej zrelosti, najevidentnejšie práve v rozsiahlom finále. Britten koncert dokončil v kanadskom Quebecu počas svojej emigrácie do Spojených štátov v roku 1939. Premiéra zaznela 28. marca 1940 v Carnegie Hall v podaní Newyorskej filharmónie pod vedením Johna Barbirolliho s huslistom Antoniom Brosom, ktorý sa čiastočne podieľal aj na dopracovaní diela. Verejnosť aj kritika sa vzácne zhodli v pozitívnych reakciách. V New York Times písali: „Benjamin Britten nám dal niečo, čo má vo forme husľového koncertu príchuť skutočnej novosti… Nálady hudby prechádzajú cez poetické, satirické a elegické… Inštrumentácia, niekedy veľmi jednoduchá, často veľmi brilantná, nikdy neprekrýva sólové husle, keď sa majú ukázať v plnej sile.“ Britskí kritici však, zrejme v narážke na americký úspech, takí nadšení neboli. Po londýnskej premiére 6. apríla 1941 v Queen’s Hall v podaní sólistu Thomasa Matthewsa a Londýnskej filharmónie (dirigent Basil Cameron) napríklad denník Times uviedol: „Ak sa aj publiku zdalo, že niektoré časti sú náročné, tvárilo sa statočne a po skončení srdečne zatlieskalo. Na nás však zanechal pocit sklamania, že z takého veľkého úsilia sa vyťažilo tak málo.“ Liverpool Daily Post sa zamýšľal nad tým, či koncert nebol „naozaj príliš dômyselný“ a zaznamenal „momenty skutočnej poézie tónov“. Napriek uštipačným poznámkam sa Brittenov husľový koncert napokon zaradil medzi nadčasové majstrovské diela. Dopomohli tomu aj skladateľove revízie v rokoch 1950, 1958 a 1965, ktorými (trochu paradoxne) odstránil podľa neho príliš výrazné Brosove zásahy do sólového partu a tiež upravil proporcie finále.

Mimohudobnú inšpiráciu čerpal Britten z protivojnovej poézie svojho priateľa W. H. Audena, ktorého hĺbka poézie je v koncerte pretavená do kontrastu lyrickej krásy a dramatickej intenzity. Z huslí vytvára ústrednú postavu, jednotlivca, ktorý sa stavia proti orchestrálnej „vojenskej mašinérii“, čerpajúc pritom zo svojej bohatej emočnej palety, od introspektívnej zádumčivosti po víťazné, extatické výbuchy.

Prvá časť s introspektívnym tympanovým ostinátom reflektuje chvenie doby prostredníctvom zápasu medzi durovou a molovou tonalitou. So zvláštnou čistotou orchestrácie umožňuje sólistovi vyniknúť a vykresľuje nepokoj, no zároveň krásu tvárou v tvár neistote sveta. Kontrastné Vivace scherzo plné ostrej satiry a strhujúcej energie evokuje danse macabre, ktorý sa u Brittena už vyskytol v Balade o hrdinoch (1939). Triový, melodický úsek čoskoro prevalcuje hrozivá sila orchestra a časť vrcholí dramatickou kadenciou, z ktorej sólový part premostí k finále.

Rozsiahla finálová Passacaglia je virtuóznym dôkazom Brittenovho skladateľského remesla. Tému, exponovanú v trombónoch, nepretržite rozvíja a prostredníctvom sily orchestra vytvára rozsiahly scénický naratív. Sólové husle striedajú momenty tichej introspekcie a ohnivej deklamácie, často v dialógu s orchestrom. Štruktúra časti naznačuje tragickú nevyhnutnosť a vrcholí dojemným epilógom, ktorý vnímavého diváka zanecháva v napätí. Koncert pre husle, op. 15 zostáva svedectvom Brittenovej schopnosti spojiť tradičné formy s moderným cítením. Jeho témy konfliktu, vzdoru a nejednoznačnosti v ňom hlboko rezonujú, čo z neho robí dojemný odraz svojej doby a nadčasové majstrovské dielo husľového repertoáru.

Ak bol za vznikom Brittenovho husľového koncertu hlboký umelecký zážitok, za jedným z kľúčových diel britskej hudby je príbeh pomerne originálny. Predstavte si, že celý deň učíte hru na husle. Bzučí vám v hlave, chcete si len v tichu a pokoji sadnúť. To isté spravil Edward Elgar, len si teda sadol za klavír a začal voľne improvizovať: „Po chvíli, keď som sa upokojil a cítil trochu oddýchnutý, začal som hrať a moja žena ma zrazu prerušila: ‚Edward, to je dobrá melódia.’ Prebudil som sa zo sna: ‚Ech! Melódia, aká melódia?’ A ona povedala: ‚Zahraj to ešte raz, tá melódia sa mi páči.’ Zahral som a brnkal a hral, a po chvíľke zvolala: ‚To je tá melódia!’ A tá melódia je témou Variácií.“ Nebyť Elgarovej manželky, dnes by pravdepodobne neexistovala Enigma, variácie na vlastnú tému, op. 36. Schéma diela vznikla v podstate v ten istý večer, z trinástich variácií hlavnej témy vytvoril súbor hudobných skíc svojich priateľov, pričom finále je obrazom skladateľa. Ako píše samotný Elgar: „Toto dielo začalo vznikať zo zábavy, no pokračovalo v plnej vážnosti a obsahuje náčrty mojich priateľov. Možno to chápať tak, že postavy komentujú alebo reflektujú pôvodnú tému a každá z nich sa snaží nájsť riešenie Enigmy, ako sa nazýva hlavná téma. Náčrty nie sú ‚portrétmi’, ale každá variácia obsahuje odlišnú myšlienku vychádzajúcu z charakteru konkrétnej osoby alebo z príhody, ktorú poznajú len dvaja ľudia. Toto je základom skladby, ale dielo možno počúvať bez akýchkoľvek vedľajších úvah.“

Jednotlivé variácie sú označené iniciálami konkrétnych ľudí, ktorých identitu potvrdil aj Elgar – samotná hlavná téma však zostáva záhadou, verná svojmu názvu. Význam odmietol vysvetliť aj samotný skladateľ: „Tému Enigmy nebudem vysvetľovať – jej ‚temné posolstvo’ musí zostať neuhádnuté a upozorňujem vás, že spojenie medzi variáciami a témou je často nepatrné. Navyše, celým dielom sa vinie iná, väčšia téma, ktorá sa však nehrá… Hlavná téma sa teda nikdy neobjaví… hlavná postava nikdy nie je na scéne.“ Tento kryptický komentár podnietil množstvo teórií, z ktorých žiadna nebola jednoznačne potvrdená. Špekulovalo sa, že skrytá téma by mohla byť známa melódia ako Auld Lang Syne, God Save the Queen či dokonca kúsok Mozartovej Pražskej symfónie. Iní zas tvrdia, že skrytým motívom je priateľstvo alebo pocit osamelosti skladateľa, ktoré Elgar spomínal vo svojich listoch. Nech je to akokoľvek, faktom zostáva, že dielo sa po premiére 19. júna 1899 v Londýne stalo okamžitým hitom a svojmu autorovi vyslúžilo čestný doktorát na Cambridgei a o pár rokov povýšenie do šľachtického stavu.

Jednotlivé variácie a ich venovania:

1. C.A.E. – Caroline Alice Elgar – skladateľova manželka, nežný a dôstojný portrét ženy, ktorá z Elgara urobila skladateľa, akým bol.

2. H.D.S.-P. – Hew David Steuart-Powell – amatérsky klavirista a milovník komornej hudby, hral v Elgarovom triu.

3. R.B.T. – Richard Baxter Townshend – spisovateľ a ochotnícky herec.

4. W.M.B. – William Meath Baker – vidiecky statkár s výbušnou povahou.

5. R.P.A. – Richard Penrose Arnold – syn básnika Matthewa Arnolda a zároveň klavirista. „Svoj vážny rozhovor neustále prerušoval rozmarnými a vtipnými poznámkami,“ spomínal Elgar.

6. Ysobel – Isabel Fitton – amatérska violistka, variácia jemne paroduje jej zápas s prechodmi medzi strunami.

7. Troyte – Arthur Troyte Griffith – architekt a maliar, ďalší z Elgarových neúspešných študentov klavíra.

8. W.N. – Winifred Norbury – táto variácia nie je len portrétom Winifred Norburyovej, ale aj elegantného domu z 18. storočia, ktorý sa Elgarovi veľmi páčil.

9. Nimrod – August Jaeger – Elgarov vydavateľ; človek, ktorý Elgarovi pravdepodobne rozumel lepšie ako skladateľ sám. Táto slávna variácia bola zrejme inšpirovaná rozhovorom oboch mužov o pomalej časti Beethovenovej Patetickej. Je to najznámejšia z variácií a často sa uvádza samostatne pri rôznych príležitostiach.

10. Dorabella – Dora Penny – mladá priateľka Elgarovcov, ktorá neskôr napísala o skladateľovi memoáre.

11. G.R.S. – George Robertson Sinclair – organista katedrály v Hereforde a jeho buldog Dan. Podľa Elgarova úvodná časť ilustruje „pád Dana zo strmého brehu do rieky Wye (1. takt), jeho plávanie proti prúdu rieky, aby našiel miesto na vylezenie z vody (2. a 3. takt), a jeho radostný štekot, keď sa dostal na breh (druhá polovica 5. taktu)“.

12. B.G.N. – Basil George Nevinson – amatérsky violončelista, ktorý hral takisto v Elgarovom triu a bol skladateľovým blízkym priateľom.

13. ***** – Romanza – Podľa Elgara „hviezdičky nahrádzajú meno dámy, ktorá sa v čase vzniku skladby plavila po mori.“ Dlho sa predpokladalo, že ide o lady Mary Lygonovú, ale v súčasnosti sa mnohí domnievajú, že ide o Helen Jessie Weaverovú, ktorá v roku 1884 zrušila zasnúbenie s Elgarom a neskôr emigrovala na Nový Zéland.

14. E.D.U. – ‚Edu[ard]’ – Alicina nežná prezývka manžela. Odvážny a nádherný autoportrét samotného muža obklopeného priateľmi, ktorých mal najradšej.

Enigma nie je len ódou na priateľstvo a blízke vzťahy, ale aj vyjadrením Elgarovej individuality a hlbokého prepojenia so svojím okolím. Práve kombinácia osobného námetu, majstrovského spracovania a tajomstva z nej robí jedno z najpozoruhodnejších diel klasickej hudby.

ZIYU HE

Vynikajúci huslista, debutoval ako sedemnásťročný v roku 2017 s Viedenskou filharmóniou (A. Fischer) v Musikvereine. Rok predtým vyhral Medzinárodnú Mozartovu súťaž v Salzburgu i súťaž Yehudiho Menuhina a v roku 2014 bol vyhlásený za Hudobníka roka Eurovision Young.

Nedávno debutoval s Viedenským symfonickým orchestrom (L. Kuokman), na pozvanie Hansa Grafa spolupracoval pri koncertoch a nahrávaní so Singapurským symfonickým orchestrom, účinkoval aj s Cameratou Schweiz či Belehradskou filharmóniou (H. Griffiths). So Sofijskou filharmóniou pod vedením Uroša Lajovica koncertoval na BBC Belfast Proms a debutovo sa predstavil aj na Festivale Georgea Enescu. Medzi vrcholy minulého roka patrí koncert a nahrávanie diel Hansa Wernera Henzeho s Orchestrom Mozarteum Salzburg (L. Liao) i sólový recitál vo Viedenskom Konzerthause. V Musikvereine pravidelne koncertuje v rámci komorných koncertov ako súčasť Altenberg Tria. Koncert so Suzhou Symphony, vystúpenie v Mníchovskej sérii koncertov „Vychádzajúce hviezdy“ a spolupráca s huslistom Benjaminom Schmidom predstavujú zas vrcholy aktuálnej sezóny.

Ziyu He napriek svojmu mladému veku stihol spolupracovať s orchestrami ako Viedenská filharmónia, Viedenský symfonický orchester, Macau Orchestra, Suzhou Philharmonic, Beethoven Philharmonic, RAI National Orchestra, Bochum Symphony Orchestra a filharmóniami v Šanghai, Pekingu, Záhrebe, Sofii i Gruzínsku.

Ziyu sa začal venovať hre na husliach ako päťročný pod vedením Xiangronga Zhanga v rodnej Číne. Už ako desaťročný bol žiakom Paula Roczeka na Univerzite Mozarteum v Salzburgu, kde je aktuálne už postgraduálnym študentom Benjamina Schmida. V roku 2023 obhájil aj magisterský titul v hre na viole u Thomasa Riebla.

JAMES JUDD

Britský dirigent James Judd upútal medzinárodnú pozornosť ako asistent Lorina Maazela v Clevelandskom orchestri. O štyri roky neskôr ho Claudio Abbado vymenoval za výkonného riaditeľa European Community Youth Orchestra. Ako riaditeľ pôsobil James Judd okrem iného 8 rokov v New Zealand Symphony Orchestra a 16 rokov vo Floridskej filharmónii. Ako hlavný hosťujúci dirigent spolupracoval s Ázijským mládežníckym orchestrom, Orchestre National de Lille, Izraelskou filharmóniou, Little Orchestra Society of New York i Slovenskou filharmóniou, kde bol v rokoch 2017 – 2020 šéfdirigentom. V rokoch 2016 – 2022 bol hudobným riaditeľom Daejeon Philharmonic Orchestra v Kórei. Okrem toho viedol Berlínsku i Izraelskú filharmóniu, dirigoval vo veľkých koncertných sálach Európy, vrátane salzburského Mozartea a viedenského Musikvereinu. Ako hosťujúci dirigent účinkoval s Viedenskými symfonikmi, s Gewandhausorchestrom v Lipsku, Symfonickým orchestrom hl. m. Prahy FOK, Orchestre National de France, Orchestre de la Suisse Romande, Tonhalle-Orchester Zürich, so Symfonickým orchestrom Monte Carlo, s Bruselskou filharmóniou, Rotterdamskou filharmóniou, Soulskou filharmóniou, NHK Symphony Orchestra a Mozarteumorchester Salzburg.

Bol spoluzakladateľom Chamber Orchestra of Europe, s ktorým absolvoval početné turné. Zároveň často hosťoval v Severnej Amerike. Inšpirovaný venezuelským modelom El Sistema založil Miami Music Project na Floride, ktorý poskytuje vzdelanie a príležitosti na vystúpenia stovkám detí. Dirigoval orchestre na Juilliard School, Curtis Institute, Manhattan School of Music, London’s Guildhall School, Trinity College, na Hudobnom festivale v Aspene a národné mládežnícke orchestre v Austrálii a na Novom Zélande. Jeho rozsiahla diskografia diel Elgara, Vaughana Williamsa, Beethovena, Leonarda Bernsteina, Coplanda, Gershwina a Mahlera sa objavuje na značkách Naxos, Decca, EMI, Gramola a Philips.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

V roku 2023 bol orchester Slovenská filharmónia na turné v Japonsku s klaviristkou O. Scheps a violončelistom T. Sasanumom. Na konci roka absolvoval turné v Južnej Kórei s klaviristom Y. Sunwoom. Vo februári 2024 koncertoval s klaviristom L. Marušićom v Záhrebe a Maribore. V sezóne 2024/2025 realizuje Slovenská filharmónia so šéfdirigentom D. Raiskinom niekoľko nahrávok z diel F. Schmidta, E. Dohnányiho a J. N. Hummela. Opätovne vystúpila na švajčiarskom festivale Murten Classics, k významným zahraničným aktivitám patrili tiež koncerty v Liederhalle Stuttgart, Kolínskej filharmónii a Dóme sv. Štefana vo Viedni. Slovenská filharmónia vystúpi aj na koncertoch v slovenských mestách (Piešťany, Ružomberok, Nitra) a sezónu ukončí na festivale v Českom Krumlove so svetoznámym huslistom Maximom Vengerovom.