Veľkonočný koncertEaster Concert

[ Zuzana Buchová-Holičková: ]

Keď pätnásťročný Max Reger počul v Bayreuthe Wagnerovho Parsifala, v pohnutí preplakal nasledujúce dva týždne. Silný hudobný zážitok definitívne utvrdil mladého klaviristu a organistu v rozhodnutí venovať sa, napriek otcovým výhradám, len hudbe. Wagnerovské nadšenie však jeho učitelia Adalbert Lindner a Hugo Riemann veľmi rýchlo schladili a upriamili mladíkovu pozornosť na Bacha, Beethovena a Brahmsa. Posledného Reger označoval za jeden z „míľnikov našej hudby“ a dokonca mu poslal jedno zo svojich raných diel. Srdečná reakcia skladateľa zrejme prispela k zjavnému vplyvu jeho poetiky na Regerove skladby. Pod vplyvom svojho učiteľa Huga Riemanna však časom výrazne prilipol k dielu Johanna Sebastiana Bacha. „Maximálnu slobodu nájdeme len v znovuzrodení Bacha,“ vyhlásil. V krátkom čase sa Reger stal jedným z najvýznamnejších skladateľov organovej hudby dvadsiateho storočia. Vo svojej dobe patril k najhranejším autorom, zároveň bol vynikajúcim klaviristom a dirigentom a podľa všeobecného súhlasu bol skutočným dedičom bachovskej tradície. Reger sa v skutočnosti hrdo hlásil k tradícii aj inovácii. Jeho hudba sa na jednej strane obzerá späť k Bachovi a Brahmsovi, na strane druhej hľadí dopredu k Bergovi a Schönbergovi. Ako naznačil Alban Berg, „Reger uprednostňuje pomerne voľnú výstavbu, ktorá, ako sám hovorí, pripomína prózu. To je jediný dôvod relatívnej neobľúbenosti jeho hudby, ani ostatné hudobné atribúty jeho tvorby, ani harmónia, ani kontrapunkt pravdepodobne nezabránia tomu, aby jeho hudobný jazyk bol pochopený.“

O Mensch, bewein dein Sünde gross je jedno z najznámejších Bachových chorálových prelúdií, použil ho v závere prvej časti Matúšových pašií. Reger v úprave pre sláčikový orchester predkladá bohato zdobenú verziu melódie nad relatívne jednoduchou harmonizáciou s dojemným harmonickým zvratom v záverečnej kadencii. Neustále sa meniaca dynamika je vzdialená od praxe Bachovej doby, no bohatosť a krásu diela len podčiarkuje, takisto ako prepojenie bachovskej polyfónie s výdobytkami postromantickej harmónie.

„Nič sa nevyrovná lenivosti, hlúposti a tuposti mnohých nemeckých huslistov. Každé dva týždne za mnou príde ďalší, čo chce hrať prvý koncert. Už som začal byť hrubý a povedal som: ‚Ten koncert už nemôžem počúvať – napísal som snáď len tento? Odíďte raz a navždy a hrajte moje ostatné koncerty, ktoré sú rovnako dobré, ak nie lepšie,‘“ ťažkal si Max Bruch na margo svojho prvého husľového koncertu, ktorého popularita postupne zatienila jeho zvyšnú tvorbu. Čo je pri viac ako dvesto skladbách pozoruhodné, navyše keď ako zázračné dieťa z Kolína písal komornú hudbu už ako jedenásťročný, prvú symfóniu vytvoril ako štrnásťročný a neskôr ním znenávidený populárny Prvý husľový koncert vo veku 26 rokov. O generáciu starší Regerov súčasník je mnohými považovaný za stelesnenie hudby romantizmu, predovšetkým v oblasti tvorby pre husle. Jeho hudba má trochu zo všetkého – spevné melódie, vášnivé frázovanie, extrémy v dynamike či zmysel pre drámu.

Jeho Koncert pre husle a orchester č. 2 d mol by si zaslúžil minimálne rovnakú popularitu ako jeho starší „brat“. Napokon, jeho vznik motivovalo nadšenie z „neopísateľne dokonalého predvedenia prvého koncertu“ v podaní španielskeho virtuóza Pabla de Sarasateho v roku 1877. Spočiatku sa aj zdalo, že by sa mohol na koncertných pódiách udržať, no časom z nich takmer vymizol. Zrejme mu nepomohlo ani chladné prijatie jeho premiéry v londýnskom Crystal Palace v novembri 1877 zo strany kritikov, ktorých ani výborný výkon sólistu nepresvedčil k tomu, „aby sme mali o skladbe vysokú mienku“. Bruch koncert vzápätí zrevidoval, takisto ako aj po januárovej berlínskej premiére v roku 1878. Okrem Sarasateho sa radil aj s huslistom Robertom Heckmannom a, ako často predtým, hviezdnym maďarským huslistom Josephom Joachimom. Neskôr svojmu nakladateľovi Simrockovi povedal, že Joachim hral koncert z listu a považoval ho za jednoduchší ako prvý, kým Sarasate si myslel pravý opak. Možno je to aj jeho nezvyklým pomalým úvodom, nad ktorým spočiatku dvíhal obočie aj Brahms.

Podľa muzikológa Wilhelma Altmanna navrhol Sarasate k hudbe koncertu program, scénu zobrazujúcu následky španielskych občianskych vojen. Úvodné dramatické Adagio má predstavovať bojisko posiate mŕtvymi a umierajúcimi vojakmi, medzi ktorými mladá žena nájde svojho milenca a nasleduje smútočný pochod a pohreb. Stredná časť má podobu recitatívu, v ktorom orchester komentuje sólové husle takmer ako zbor. Bruch tu možno zamýšľal vytvoriť opernú scénu, podobnú Spohrovmu koncertu Im Form einer Gesangsszene. Recitatív sa končí sugestívnou pasážou lesného rohu, ktorá vedie priamo do finále a zrejme zobrazuje jazdeckú scénu – poslucháč môže zachytiť dupot kopýt, bojové rytmy, ako aj finálové virtuózne pasáže ženúce skladbu do brilantného záveru.

Popri pašiách je neodmysliteľnou súčasťou predveľkonočných slávení aj text stredovekej sekvencie Stabat Mater. Od jeho zaradenia do liturgie vzniklo viac ako 600 rôznych verzií naprieč všetkými hudobnými slohmi a smermi. Korene sekvencie siahajú do 13. storočia, vo väčšine prameňov je uvedený ako autor františkán Jacopone da Todi, hoci niektoré výskumy túto teóriu trochu naštrbili. Síce ide v prvom rade o duchovný text, Stabat Mater je zároveň veľmi dojímavým poetickým textom opisujúcim utrpenie matky, ktorá kruto prichádza o milované dieťa. Tento ľudský rozmer zdôrazňuje dimenziu tajomného spojenia Boha a človeka. Verše priamo nabádajú recipienta aj interpreta k vcíteniu sa do Máriinho aj Kristovho utrpenia. Následná modlitba je hlbokou prosbou o emočnú a najmä duchovnú účasť na prežití týchto chvíľ. Možno práve pre duchovnú hĺbku textu sa Gioachino Rossini spočiatku zdráhal prijať objednávku na jeho zhudobnenie a súhlasil až po dohode, že dielo bude slúžiť len na súkromné účely a nebude publikované. „Ako dobre viete, narodil som sa pre operu bufla. Nemám veľa zručností, ale dosť citu – tak by som to zhrnul. Buď požehnané tvoje meno a dopraj mi miesto v Raji,“ napísal si poznámku na rukopis iného duchovného diela, Petite Messe Solenelle. Z pôvodných desiatich častí svojej Stabat Mater Rossini najprv skomponoval len časti 1 a 5 až 9. Zo zdravotných dôvodov zvyšné časti dokomponoval jeho priateľ Giovanni Tadolini z Bologne a v tejto podobe mala aj premiéru v roku 1832. Ich spolupráca mala zostať tajomstvom, no keď sa po smrti objednávateľa zmocnil rukopisu parížsky nakladateľ, nahnevanému Rossinimu nezostalo nič iné, len zabrániť jej publikovaniu a pošramoteniu jeho povesti. Tadoliniho časti odstránil, nahradil ich svojimi kompozíciami a skladba v definitívnej podobe a s obrovským úspechom zaznela v januári 1842. Dodnes patrí k obľúbeným dielam sakrálnej tvorby 19. storočia a považuje sa za dôkaz Rossiniho schopnosti prepojiť opernú dramatickosť s hĺbkou náboženského textu.

Každá z desiatich častí je hudobne aj emocionálne odlišná, naplno využíva kontrasty štyroch sólistov, zboru a orchestra, hoci miestami nezaprie hudobný rukopis svojho autora formovaný kilometrami operného materiálu. Rozsah výrazov obsahuje všetky stupne od pôsobivého, veľkolepého úvodu, cez populárnu tenorovú áriu Cujus animam, ktorá sa dočkala aj inštrumentálnych úprav, až po dve podmanivé zborové a cappella časti (Eia, Mater fons amoris a Quando corpus morietur), ktoré zapôsobili aj na Wagnera. Vážny charakter skladby potvrdzuje aj použitie veľkej dvojitej fúgy v závere. Rossiniho Stabat Mater je jedným z mála veľkých diel, ktoré skladateľ napísal po svojom predčasnom odchode do „operného dôchodku“ (v 37 rokoch!). Napriek tomu, že niektorí kritici ho označovali za príliš operné na to, aby bolo dosť duchovné, iní ho, naopak, vnímajú ako Rossiniho duchovný testament a jeho dramatickosť považujú za zhmotnené prepojenie duchovna a ľudskej emócie.

MIKHAIL POCHEKIN

Expresívna umelecká charizma Mikhaila Pochekina si neraz podmanila priazeň publika. Jeho hudobné majstrovstvo uznali medzinárodní kritici i viaceré svetové orchestre. V posledných rokoch mal tú česť vystupovať so Stuttgarter Kammerorchester, Sinfonieorchester Basel, Ruským národným orchestrom, Symfonickým orchestrom Mariinského divadla, Litovským národným symfonickým orchestrom či Štátnym symfonickým orchestrom Ruska „Jevgenija Svetlanova“.

Hudba je pre Pochekina univerzálnym jazykom, v ktorom môže komunikovať s rozličným publikom. Sólové vystúpenia ho priviedli na renomované festivaly a do koncertných sál ako Auditorio Nacional de Música v Madride, Grosser Saal der Stiftung Mozarteum v Salzburgu či na Medzinárodný festival súčasnej hudby Concordia v Kazani a Kronberg Academy Festival. Mnoho rokov spolupracoval s nadáciou Live Music Now, ktorá prináša hudbu ľuďom, ktorí sami nevedia prísť do koncertnej sály.

Komorná hudba je pre Pochekina absolútne výnimočný druh konverzácie, spája hudobníkov a jej výsledkom je živá komunikácia a spoločná túžba prezentovať zámer skladateľa publiku. Komornými partnermi Pochekina boli napríklad Christian Tetzlaff, Herbert Schuch, Ilya Gringolts, Wen-Sinn Yang, Kian Soltani, Petrit Çeku, Maximilian Hornung či Kiveli Doerken. Duo tvorí aj so svojim bratom huslistom a violistom Ivanom Pochekinom. V roku 2018 vydala spoločnosť Melodiyja ich debutový album, na ktorom nájdeme diela pre dvoje huslí od Prokofieva a Glièra, ako aj diela pre husle a violu od Mozarta a Michaela Haydna. Okrem toho pre spoločnosť Hänssler Classic (2021) nahrali spolu s Stuttgarter Kammerorchester aj Mozartovu Sinfoniu Concertante. So Sebastianom Tewinklom a Württembergische Philharmonie Reutlingen nahral o rok neskôr husľové koncerty Mendelssohna (op. 64) a Brucha (op. 44). Pochekin pochádza z hudobníckej rodiny, medzi jeho prvých učiteľov patrí G. S. Turchaninová, V. Tretjakov, R. Schmidt a A. Chumachenco.

LENKA MÁČIKOVÁ

Slovenská sopranistka, ktorá už počas štúdia na VŠMU v Bratislave získala viacero hlavných a individuálnych ocenení na súťažiach doma aj v zahraničí. Spolupracovala s legendami svetovej opery, v roku 2019 spievala spoločný koncert s José Carrerasom v O2 Aréne v Prahe a s Ramonom Vargasom v Smetanovej sieni Obecného domu v Prahe. Prestížny festival v anglickom Glyndebourne ju v roku 2014 obsadil do role Zerliny v Mozartovej opere Don Giovanni.

Na Slovensku získala dvakrát cenu Literárneho fondu. Stvárnením postavy Mirindy v medzinárodnom naštudovaní Vivaldiho opery Arsilda sa ako jediná Slovenka podieľala na získaní ocenenia „Dosky“ za najlepšiu inscenáciu sezóny. V Slovenskom národnom divadle debutovala už ako študentka a v súčasnosti tu stvárňuje postavy ako Micaela (Carmen), Mařenka (Predaná nevesta), Dona Elvíra (Don Giovanni), Prvá žienka (Rusalka) a Júlia (Rozprávka o šťastnom konci). V pražskom Národnom divadle debutovala ako Líška Bystrouška v rovnomennej opere Leoša Janáčka (O. Havelka, 2014). Počas vzájomnej dlhodobej spolupráce tu naštudovala viacero postáv v inscenáciách Mozartových opier ako Pamina (Čarovná flauta), Despina (Cosi fan tutte) a Zerlina (Don Giovanni), ale aj postavu Penelopy v opere Čarokraj v réžii bratov Formanovcov. Naposledy sa predstavila v úlohe Najady v Straussovej Ariadne na Naxe.

So Slovenskou filharmóniou vystupovala koncertne v dielach Mozarta, Mahlera, Francka i Rossiniho. Každoročne spolupracuje na vybraných projektoch s Musicou Aeternou, ktorá sa špecializuje na diela z obdobia baroka. V historicky autentickom spracovaní opery Kde je láska, tam je žiarlivosť Giuseppeho Scarlattiho v barokovom divadle v Českom Krumlove stvárnila titulnú úlohu grófky Clarice. S veľkým úspechom hosťovala aj na viacerých európskych scénach. Bohaté skúsenosti s medzinárodnou tvorbou získala na úspešných koncertoch v Katare, Bangkoku a Japonsku.

JARMILA VANTUCHOVÁ

Mezzosopranistka Jarmila Vantuchová sa etablovala ako predstaviteľka operných rolí a tiež interpretka koncertného repertoáru. Pravidelne spolupracuje s uznávanými súbormi barokovej hudby ako sú Collegium 1704, Solamente Naturali či Musica Aeterna. Doma i v zahraničí spolupracovala taktiež s renomovanými umeleckými telesami: Filharmonie Brno, Janáčkova filharmonie Ostrava, Filharmonie Bohuslava Martinů Zlín, Opera Diversa, Czech Virtuosi, Slovenská filharmónia, Štátna filharmónia Košice, Accademia Nazionale di Santa Cecilia v Ríme, Varšavská filharmónia, Bamberskí symfonici a ďalšie.

Svoju umeleckú cestu odštartovala v Národnom divadle moravskosliezkom v Ostrave, kde sa predstavila v dvoch rolách Triptychu G. Pucciniho. Na javisku Štátnej opery v Banskej Bystrici stvárnila Emilie v Rossiniho opere Otello, Lolu v Mascagniho Cavallerie rusticane a Zuzku vo Foerstrovej opere Eva. Ako hosť Národného divadla v Brne naštudovala tiež niekoľko rolí, Rychtárku (Její pastorkyňa), Polinu (Piková dáma) a Kosinskú (Osud), ktorú pre brnianske divadlo a Janáček festival 2020 naštudoval slávny režisér Robert Carsen. V réžií Jiřího Heřmana a s dirigentom Jakubom Hrůšom sa predstavila ako Aljeja v Janáčkovej opere Z mrtvého domu. Ako Kuchtíka z Rusalky ju vidieť v pražskej inscenácií Zdeňka Trošku. Na doskách Stavovského divadla debutovala ako Cherubino vo Figarovej svadbe W. A. Mozarta. Nedávno debutovala s Českou filharmóniou ako Lapák v Janáčkovej Líške Bystrouške. V SND debutovala v hlavnej postave Káče v Dvořákovej opere Čert a Káča. Medzi jej najväčšie doterajšie úspechy patrí debut na festivale Salzburger festspiele 2022 v role Varvary v Janáčkovej Káti Kabanovej (réžia B. Kosky). Vantuchovej nahrávka Habanery z opery Carmen sa v podobe remixu ocitla v záverečnom diele druhej série slávneho amerického seriálu Emily in Paris (Netflix).

JOZEF GRÁF

Tenorista Jozef Gráf pochádza zo Žiliny, kde študoval na tamojšom konzervatóriu u Alojza Kubíčka. V štúdiu pokračoval na VŠMU v Bratislave v triede Evy Blahovej a Jozefa Špačka. Je držiteľom Čestného uznania z Medzinárodnej speváckej súťaže A. Dvořáka v Karlových Varoch 2001 a získal 3. cenu a dve mimoriadne ceny za vokálnu interpretáciu na súťaži M. Schneidera-Trnavského 2010. Spolupracoval s významnými telesami ako Karlovarský symfonický orchester, Cappella Istropolitana, Filharmónia Hradec Králové, Žilinský miešaný zbor, Spevácky zbor mesta Bratislavy, Slovenská filharmónia, ŠKO Žilina, Pražský filharmonický zbor a iné. So Slovenskou filharmóniou spolupracuje od roku 2015, so Štátnym komorným orchestrom Žilina od roku 1997. Je zanieteným interpretom sakrálnych diel Pavla Kršku, ktoré väčšinou premiéroval.

V sezónach 2011 až 2018 pôsobil v Národnom divadle Brno, rad postáv vytvoril aj v opere Národného divadla Košice. V roku 2018 vystúpil pri príležitosti 25. výročia vzniku SR na koncerte v Štokholme, so SFZ uviedol Rossiniho Petite messe solennelle a s orchestrom Štátnej opery Banská Bystrica Donizettiho Requiem. V roku 2019 premiéroval Pôstnu suitu Tomáša Vrškového; predstavil sa pri príležitosti 60. výročia Štátnej opery a na 65. MF Piešťany v Beethovenovej Óde na radosť; účinkoval na koncerte k 100. výročiu vzniku Speváckeho zboru slovenských učiteľov (Vrškový Cantata solemnis).

Predstavil sa na festivale OperaFest na Bratislavskom hrade, kde vystúpil na koncerte Troch svetových tenorov (A. Profeta, A. Gou) pod taktovkou Maria Menicagliho z Talianska. V tejto sezóne počas BHS uviedol spolu s ŠKO a Speváckym zborom Lúčnica Zimmermannovu omšu Missa Solemnis in C pod vedením dirigenta Leoša Svárovského. V Banskej Bystrici spieval na 200. výročí narodenia Jána Egryho, kde sa pripomenulo jeho výnimočné hudobné pôsobenie.

BORIS PRÝGL

Absolvent operného štúdia Bavorskej štátnej opery v Mníchove má na svojom konte niekoľko víťazstiev v speváckych súťažiach, vrátane titulu absolútneho víťaza Medzinárodnej speváckej súťaže Antonína Dvořáka v Karlových Varoch (2015) či Ceny riaditeľa Viedenskej štátnej opery Dominiqua Meyera v súťaži Stella Maris International Vocal Competition (2019).

Boris Prýgl študoval u Zlatice Livorovej, na Vysokej škole múzických umení v Bratislave pokračoval v triede Petra Mikuláša, kde v roku 2022 ukončil doktorandské štúdium so zameraním na ruskú piesňovú literatúru. Prvé javiskové skúsenosti získal v Slovenskom národnom divadle v Bratislave ako Leporello (Don Giovanni), Don Basilio (Barbier zo Sevilly), Don Fernando (Fidelio), Pietro (Simon Boccanegra), Brander (Faustovo prekliatie) a predstavil sa aj v titulnej úlohe v Paisiellovej opere Kráľ Teodor v Benátkach.

V roku 2017 naštudoval úlohu Vychovávateľa v českej premiére Rossiniho opery Gróf Ory v Národnom divadle Brno. V rokoch 2017 – 2019 bol členom operného štúdia Bavorskej štátnej opery v Mníchove, kde bol v rokoch 2019 – 2021 sólistom. Predstavil sa tu napríklad ako Morales (Carmen), Ping (Turandot), Knieža Ottokar (Čarostrelec), Lovec (Rusalka) či Marco (Gianni Schicchi). V marci 2022 sa Boris Prýgl podieľal na uvedení Janáčkovej Glagolskej omše s Českou filharmóniou pod taktovkou Semjona Byčkova vo viedenskom Musikvereine a Labskej filharmónii v Hamburgu. V Národnom divadle v Prahe debutoval v roku 2022 ako Guglielmo v Mozartovej opere Così fan tutte. V Národnom divadle moravskosliezkom v Ostrave hosťuje v operách Viktora Ullmanna Císař Atlantidy a Rozbitý džbán (Walter). V júni 2024 sa tu predstavil ako Harašta aj v novej inscenácii Janáčkovej opery Príhody líšky Bystroušky.

DANIEL RAISKIN

Vďaka svojmu nezameniteľnému umeleckému rukopisu sa Daniel Raiskin stal jedným z najuznávanejších dirigentov svojej generácie a vo svojich nápadne koncipovaných programoch rozvinul široký repertoár presahujúci rámec hlavného prúdu. Daniel Raiskin vyrastal v Sankt Peterburgu, vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium, v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga L. Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako M. Jansons, N. Järvi, M. Horvat, W. Nelsson a J. Panula.

Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie. Od sezóny 2026/2027 bude šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Janáčkovej filharmónie Ostrava. Daniel Raiskin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent v Orquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).

Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s J. Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií L. Glassa (Cena Dánskeho rádia) a cyklus všetkých koncertov a rapsódií A. Chačaturiana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami A. Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings). So Slovenskou filharmóniou a v spolupráci so spoločnosťou CPO začal v júni 2024 nahrávať kompletný cyklus symfónií F. Schmidta.

JAN ROZEHNAL

Po štúdiách na Konzervatóriu v Kroměříži (hra na flaute) u B. Růžičkovej študoval na JAMU v Brne u O. Trhlíka a L. Mátla orchestrálne dirigovanie. Štúdium bolo rozšírené dvojročnou stážou v Českej filharmónii.

Už počas štúdia v Brne založil a viedol Brniansky zbor Hudobnej mládeže, s ktorým získal viaceré ocenenia na medzinárodných súťažiach. Po ukončení štúdia pracoval ako asistent L. Mátla v Speváckom združení moravských učiteľov, ktoré neskôr viedol.

Profesionálnu dráhu odštartoval ako dirigent Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach. Následne bol zbormajstrom Brnianskeho Filharmonického zboru Beseda brněnská pri Filharmónii Brno. V rokoch 1990 – 2003 bol zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru. S telesom prežil mnoho vzrušujúcich chvíľ na domácich i zahraničných pódiách.

Počas pôsobenia v Bratislave založil zbor Camerata Bratislava, ktorého doménou bolo štýlové predvádzanie starej hudby. Súbor získal francúzsku cenu Revue Diapason a cenu ministerského predsedu Slovenskej republiky. V rokoch 2004 – 2008 sa presťahoval do Prahy, kde bol zbormajstrom Kühnovho miešaného zboru a Pražského filharmonického zboru.

Od roku 2008 bol zbormajstrom a dirigentom v nemeckých hudobných ústavoch v Koblenzi, Frankfurte a Halberstadte. Od sezóny 2023/2024 je opäť zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru.

V priebehu svojho hudobného života stál za rôznymi produkciami a nahrávkami pre spoločnosti Decca, Deutche Grammophon Gesellschaft, Discovery, Harmonia Mundi, Naxos, NBC či Slovart. Spolupracoval s ansámblami a dirigentmi zvučných mien ako C. Abbado, R. Chailly, Ch. von Dohnányi, K. Masur, Z.Mehta, G. Prětre či R. Weikert.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd,

J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 je šéfdirigentom Daniel Raiskin. Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

V roku 2023 bol orchester Slovenská filharmónia na turné v Japonsku s klaviristkou O. Scheps a violončelistom T. Sasanumom. Na konci roka absolvoval turné v Južnej Kórei s klaviristom Y. Sunwoom. Vo februári 2024 koncertoval s klaviristom L. Marušićom v Záhrebe a Maribore.

V sezóne 2024/2025 realizuje Slovenská filharmónia niekoľko nahrávok z diel F. Schmidta, E. Dohnányiho a J. N. Hummela. Opätovne vystúpila na švajčiarskom festivale Murten Classics. K významným zahraničným aktivitám patrili koncerty v Liederhalle Stuttgart, Kolínskej filharmónii a Dóme sv. Štefana vo Viedni. Slovenská filharmónia vystúpi aj na koncertoch v slovenských mestách (Piešťany, Ružomberok, Nitra) a sezónu ukončí na festivale v Českom Krumlove so svetoznámym huslistom Maximom Vengerovom.

SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR

V roku 1957 bol SFZ začlenený do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Na poste zbormajstrov sa vystriedali viaceré významné osobnosti (J. M. Dobrodinský, Š. Klimo, P. Baxa, P. Procházka, M. Vach, J. Rozehnal, B. Juhaňáková a J. Chabroň). Od sezóny 2023/2024 je zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru Jan Rozehnal. Kultivovanosť prejavu, zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti.

Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr.: Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia či Orchestre de Paris. Svojimi výkonmi prispel k lesku významných medzinárodných festivalových podujatí (Salzburg, Londýn, Baden-Baden).

SFZ získal medzinárodné ocenenie Oper! Awards 2023 v kategórii Najlepší spevácky zbor za spoluprácu s Berlínskymi filharmonikmi a K. Petrenkom opernej produkcii Piková dáma na Veľkonočnom festivale v Baden-Badene a koncertoch v Berlínskej filharmónii (2022).

V sezóne 2024/2025 SFZ účinkuje v monumentálnej Symfónii č. 8 G. Mahlera v Prahe, Viedni a St. Pöltene. V úvode sezóny uviedol Piesne z Gurre A. Schönberga vo Viedni (P. Popelka). Ďalšie angažmány SFZ priniesli účinkovanie v Berliozovej symfónii Romeo a Júlia na BHS a v Hamburgu (S. Cambreling), Beethovenovu Symfóniu č. 9 v Drážďanoch (A. Manze) a Brucknerovo Te Deum i Mozartovu Korunovačnú omšu vo Viedni. V decembri sa SFZ predstavil spoločne s SKO v Paríži a v rámci abonentných koncertov Filharmónie Brno uviedol oratórium Mesiáš G. F. Händla. V apríli 2025 hosťuje na Veľkonočnom festivale v Salzburgu v novej opernej produkcii Chovanščina M. P. Musorgského (E.-P. Salonen).