Komorný koncertChamber Concert

[ Autor textu: Ivan Marton ]

Čech Antonín Dvořák a Nemec Johannes Brahms. Dvaja vrcholní predstavitelia európskej hudby 19. storočia a zároveň dve spriaznené duše, prechovávajúce voči sebe hlbokú úctu. O čosi starší Brahms mal k českému skladateľovi takmer paternalistický vzťah, nezištne mu v kontaktoch s nemeckými hudobnými vydavateľmi pomáhal, neúnavne ho podporoval, zároveň mu však bohatstvo jeho melodickej invencie či geniálne inštrumentačné schopnosti tajne závidel. Ich úprimný ľudský vzťah nenarušili ani zásadné ideologické odlišnosti: Dvořák bol od mladosti úprimným a praktizujúcim katolíkom, kým Brahms sa prejavoval ako agnostik s laxným prístupom k náboženskej viere. Dvořák šiel v Brahmsových šľapajách aj v oblasti inšpiračných zdrojov: oba rady Slovanských tancov by určite neboli bývali vznikli bez predchádzajúceho poznania Brahmsových Uhorských tancov a príbuzné hudobné zdroje spájajú aj tvorbu pre husle a klavír oboch autorov.

Dvořák písal skladby pre husle a klavír po celý život. Jeho prvá Husľová sonáta a mol z roku 1873 sa síce nezachovala, no ďalšie diela pre toto nástrojové zoskupenie, komponované v rôznych časových obdobiach, patria ku klenotom autorovej komornej tvorby (Balada d mol, Nokturno H dur, Štyri romantické skladby). Vrcholnými a najznámejšími skladateľovými útvarmi v tomto žánri sú však pôvabná Sonatína pre husle a klavír G dur a rozsiahla Sonáta pre husle a klavír F dur, ktoré zaznejú na dnešnom koncerte.

Sonatínu pre husle a klavír G dur, op. 100 napísal Dvořák na jeseň 1893, teda v období, keď pôsobil ako riaditeľ Národného hudobného konzervatória v New Yorku. Letné mesiace svojho trojročného amerického pobytu pravidelne trávil medzi rodákmi, v pokojnom prostredí českej kolónie v štáte Iowa, ďaleko od veľkomestského hluku, a tento čas využil na tvorbu diel oddychového charakteru s prvkami pentatoniky a energických ostinát, ktoré si osvojil pri štúdiu pôvodnej americkej hudby. Jednoduchá faktúra štvorčasťovej skladby svedčí o tom, že je určená mládeži. To potvrdil aj samotný Dvořák, keď napísal, že Sonatínu venoval svojim dvom deťom, no „nech sa s ňou bavia aj dospeli, ak to dokážu.“

Prvú časť, Allegro risoluto, otvára razantná téma, ktorá v dialógu oboch nástrojov prechádza jemnými transformáciami. Druhá časť, Larghetto, s kontrastným stredným dielom, pripomína atmosféru pomalej časti z populárneho „amerického“ sláčikového kvarteta. Stručné, no tematicky pôvabné Scherzo, vyúsťuje do záverečného tanečného Finale, ktoré v strede vystrieda zádumčivé Molto tranquillo.

Trinásť rokov pred Sonatínou, v marci 1880, len v priebehu dvoch týždňov, skomponoval Dvořák svoje najrozsiahlejšie dielo pre husle a klavír – Sonátu F dur, op. 57. V tom čase pracoval aj na známejšom Husľovom koncerte, jeho kompozičný zámer a poetika však boli odlišné, kým orchestrálny koncert má vzrušený a rapsodický charakter s vyústením do štylizácie ľudového tanca, Sonáta je intímnejšia a väčšmi odhaľuje inšpiráciu Brahmsovým hudobným jazykom. Dvořák dúfal, že dielo premiérovo uvedie slávny husľový virtuóz Joseph Joachim, ktorý sa s ním oboznámil a adresoval autorovi slová najvyššieho uznania. Ten ho však napokon nikdy nehral, a tak skladateľ zveril prvé uvedenie Sonáty v októbri 1881 v pražskej Umeleckej besede českému huslistovi Františkovi Ondříčkovi. Trojčasťová skladba prechádza vývojom od lyrického naratívu v prvej časti cez meditatívne stredné Poco sostenuto a vrcholí v tanečnej feérii záverečného Allegra molta.

Husle boli po celý život aj v centre tvorivej pozornosti Johannesa Brahmsa, hoci skladateľ techniku husľovej hry neovládal a pri komponovaní bol odkázaný na rady priateľa a legendárneho husľového interpreta Josepha Joachima. Popri notoricky známom Husľovom koncerte, jednom z najčastejšie uvádzaných inštrumentálnych diel 19. storočia, napísal Brahms aj tri ťažiskové husľové sonáty. Z trojice týchto husľových sonát je eruptívna Sonáta č. 3 d mol, op. 108 nielen najznámejšia, ale aj rozsahom najdlhšia, najdramatickejšia a významovo najzávažnejšia. Skladateľ ju začal komponovať počas jedného zo svojich pravidelných letných pobytov v rokoch 1886 – 1888 vo švajčiarskom mestečku Hofstetten nad malebným jazerom Thun, ktoré mu doslova učarovalo.

Kým v predchádzajúcich dvoch husľových sonátach hojne citoval témy zo svojej bohatej piesňovej tvorby (a v 2. sonáte A dur sa dokonca odvážil na citát z úvodnej árie Walthera von Stolzinga z Wagnerovej opery Majstri speváci norimberskí), v tejto sonáte sa rozhodol pridržiavať prísnych formových kritérií, kladených na absolútnu hudbu. V prvej časti, Allegro, dôsledne rozvíjal tematickú výstavbu hlavnej i vedľajšej myšlienky, dramaticky vygradoval rozvedenie a napokon sa vrátil do zmierlivej reprízy. Výrazovo silnou časťou je aj pomalé Adagio s vrúcnym melodickým záberom. Po rytmicky pointovanej tretej časti nasleduje vášnivé záverečné Presto agitato, ktoré je pre oboch interpretov vďačnou príležitosťou ukázať svoje pozoruhodné inštrumentálne majstrovstvo.

Rukopis sonáty zaslal Brahms najprv svojej známej Elisabeth von Herzogenberg, ktorá na dielo zareagovala s obdivom. Až neskôr sa odvážil ponúknuť skladbu svojej celoživotnej múze Clare Schumannovej. „Nikdy nepredpokladám, že sa moje diela budú niekomu páčiť.“ písal jej v liste v novembri 1888 „a tak je to aj teraz. Ak ťa sonáta neosloví pošli mi noty späť.“ Na Claru však skladba silne zapôsobila, najmä jej tretia časť, ktorá jej pripomínala „nezáväzné laškovanie mladého dievčaťa s milým, ktoré sa v strede náhle zmení na vážnu milostnú epizódu a vzápätí sa znova vráti k prekáraniu.“

Premiéra sonáty, ktorú skladateľ venoval svojmu priaznivcovi, dirigentovi a klaviristovi Hansovi von Bülowovi, sa uskutočnila v roku 1888 v Budapešti v podaní maďarského husľového virtuóza Jenő Hubaya; za klavírom sedel skladateľ. Po nej nasledovali triumfálne uvedenia naprieč Európou. Dnes patri dielo do základného repertoáru najväčších svetových husľových interpretov.

Ivan Marton

IVAN ŽENATÝ

Ivan Ženatý opakovane hosťuje so slávnymi medzinárodnými telesami ako BBC Symphony Orchestra London, Symphonieorchester des Bayerischen Rundfunks, Berliner Symphoniker, Orchesta Nacional de Madrid, ale aj poprednými českými orchestrami – Českou filharmóniou, FOK či Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu. Veľkú pozornosť vzbudzujú tiež sólové a komorné projekty Ivana Ženatého (kompletné Bachove sólové sonáty či Beethovenove a Brahmsove sonáty). Svojím mimoriadne bohatým repertoárom zahŕňajúcim vyše päťdesiat husľových koncertov oslovuje široké publikum, bez toho aby čo i len na okamih opustil svet klasickej hudby. Okrem samozrejmej technickej dokonalosti býva oceňovaný jeho vkus pre štýl a podmanivá krása tónu.

Svoju profesionálnu kariéru začal Ivan Ženatý účasťou vo finále Čajkovského súťaže v Moskve, po ktorej nasledoval debut s Českou filharmóniou pod vedením Libora Peška, víťazstvo v súťaži Pražskej jari a v roku 1989 sa stal laureátom Medzinárodnej tribúny mladých interpretov UNESCOJ/TIJI v rámci BHS v Bratislave.

Gramofónové nahrávky Ivana Ženatého všeobecne vzbudzovali vždy nadšený ohlas u poslucháčov a hudobných kritikov. Počas celého obdobia umeleckej činnosti je zjavná koncentrácia na súborné diela veľkých autorov ako sú Telemann, Bach, Mendelssohn, Schumann, Schulhoff alebo Dvořák a Grieg nahrané pre Dorian Recordings v New Yorku. Mimoriadny záujem vzbudil nový dvořákovský komplet (www.audite.de) a nahrávka oboch husľových koncertov J. B. Foerstera s BBC SO London a jeho šéfdirigentom Jiřím Bělohlávkom.

Okrem majstrovských kurzov v USA, Kanade a Nemecku vyučoval Ivan Ženatý na Hudobnom inštitúte v Clevelande, Kráľovskej hudobnej akadémii v Kodani a od roku 2019 prijal profesúru na Vysokej hudobnej škole v Drážďanoch. Je zároveň profesorom Meadowmount School of Music v New Yorku.

MARIAN LAPŠANSKÝ

Marian Lapšanský zohráva pozoruhodnú úlohu ako organizátor slovenského hudobného života, okrem iného ako prezident Medzinárodnej klavírnej súťaže J. N. Hummela v Bratislave a tiež ako umelecký riaditeľ Medzinárodného festivalu Musica nobilis.

Od roku 2004 do konca roku 2021 bol generálnym riaditeľom Slovenskej filharmónie. Je častým členom porôt medzinárodných klavírnych súťaži, napríklad súťaže Franza Liszta v Budapešti, Ludwiga van Beethovena v Bonne, Alexandra Skriabina v Grossete, interpretačnej súťaže na Pražskej jari, Prix Amadeo v Aachene, Premio Giuliano Pecar v Gorizii, Medzinárodnej súťaže komornej hry vo Frankfurte a ďalších. Jeho študenti získali na medzinárodných interpretačných súťažiach už viac ako tridsať rôznych ocenení. Je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Do roku 2012 pôsobil aj na AMU v Prahe a do roku 2019 na VŠMU v Bratislave.

Interpretačné umenie Mariana Lapšanského je zachytené na početných rozhlasových, televíznych i štúdiových nahrávkach, ktoré získali napr. Cenu Zlatej harmónie (1995, Rachmaninov, Schnittke, Pärt, spolu s Jiřím Bártom), cenu Classic za nahrávku roka (1997, Zdeněk Fibich: Nálady, dojmy a upomínky – súbor 12 CD), Cenu za najlepšiu českú nahrávku roku 1998 (Leoš Janáček: Zápisník zmizelého spolu s P. Strakom a D. Peckovou, Európsku cenu Gustava Mahlera za rok 2002 a medzinárodné ocenenie Trebbia za celoživotné dielo 2019. Rovnako ako Ivan Ženatý aj Marian Lapšanský je laureátom Medzinárodnej tribúny mladých interpretov UNESCO/TIJI v rámci BH5 1975 v Bratislave.

Marian Lapšanský uskutočnil množstvo sólových recitálov i komorných koncertov na prestížnych festivaloch ako Wiener Festwochen, Salzburger Festspiele, Berliner Festtage, Dresdner Musikfestspiele, Pražská jar a ďalších a predstavil sa ako sólista s poprednými svetovými orchestrami.