Barber / StraussBarber / Strauss

[ Andrej Šuba: ]
„Myslím si, že mnohých skladateľov dnes obmedzuje pocit, že musia prísť každý rok s novým štýlom. V mojom prípade by to bolo beznádejné, pretože údajne žiadny štýl nemám. Nezáleží na tom, čo sa hovorí. Proste si robím svoje. Myslím si, že si to vyžaduje istú odvahu,“ povedal americký skladateľ Samuel Barber. Barber na rozdiel od iných tvorcov vo svojej tvorbe nereflektoval na hudobnú modernu, ktorá bola témou v 20. rokoch 20. storočia. A hoci ho s krajanmi ako Aaron Copland (1900 – 1990), Virgil Thomson (1896 – 1989) či Charles Ives (1874 – 1954) spájalo hľadanie národnej identity v hudbe, len zriedka vo svojich kompozíciách využíval populárne melódie, tradičnú hudbu či jazz. Muzikologička Barbara Heymanová charakterizovala Barberov kompozičný štýl ako spojenie „post-straussovského chromaticizmu s americkou priamočiarosťou,“ čo však úplne nevystihuje romantickú lyrickosť, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou skladateľovej kompozičnej poetiky.

„Mal som sa stať doktorom. Mal som študovať na Princetone. Všetko, čo som mal, som napokon neurobil,“ povedal hudobník, ktorý patril v prvej polovici 20. storočia k najhranejším americkým autorom. Samuel Barber bol rodákom z Pensylvánie. Vďaka talentu, ktorý prejavil v hre na klavíri a v improvizácii už v detstve, sa ako 12-ročný stal organistom v meste West Chester, kde žila jeho rodina. Patrili do nej aj kontraaltistka Louise Homer (1871 – 1947) a skladateľ Sidney Homer (1864 – 1953), ktorí budúceho skladateľa v hudbe podporovali. Hudobné vzdelanie Barber získal na novozaloženom Curtisovom inštitúte vo Philadelphii, kde od štrnástich rokov študoval kompozíciu (Rosario Scalero), klavír (Isabelle Vengerova) a spev (Emilio de Gogorza). Taliansky huslista, skladateľ a pedagóg Rosario Scalero (1870 – 1954) bol počas pobytu vo Viedni žiakom Brahmsovho priateľa, Eusebia Mandyczewského (1857 – 1929), s ktorým sa stretával aj dirigent, skladateľ a prvý dirigent Slovenskej filharmónie Ľudovít Rajter (1906 – 2000). Na Curtisovom inštitúte Samuel Barber stretol aj svojho životného partnera, skladateľa Gian Carla Menottiho (1911 – 2007). Ešte poča štúdia uviedla jeho skladbu Overture to the School for Scandal (1931) Philadelphská filharmónia. V 30. rokoch 20. storočia Barber získal dve významné ocenenia: Pulitzerovu cenu a Rímsku cenu, ktorá mu umožnila pobyt vo Večnom meste. V Európe vznikla skladateľova Prvá symfónia, op. 9 (1936), ktorá bola okrem Ríma, Clevelandu a New Yorku uvedená aj na prestížnom Salzburskom festivale. Išlo o prvé festivalové uvedenie orchestrálneho diela amerického autora. Po návrate do Spojených štátov sa Barber stal pedagógom na Curtisovom inštitúte, kde vyučoval inštrumentáciu a kompozíciu. Rešpekt, ktorému sa ako skladateľ tešil, je zrejmý aj zo skutočnosti, že sa stal prvým americkým autorom, ktorého hudbu uviedol legendárny taliansky dirigent Arturo Toscanini (1867 – 1957) s NBC Symphony Orchestra. Stalo sa tak v roku 1938 a na koncerte zaznelo okrem orchestrálnej Eseje č. 1 aj elegické Adagio pre sláčikové nástroje (úprava 2. časti Sláčikového kvarteta), dodnes jedna z Barberových najuvádzanejších kompozícií.

V máji roku 1939 podnikateľ a filantrop z Philadephie Samuel Simeon Fels oslovil Barbera, aby skomponoval husľový koncert v trvaní 15 minút za sumu 1000 dolárov. Jeho interpretom mal byť Felsov protežant, pôvodom ukrajinský huslista Iso Briselli (1912 – 2005), ktorý bol, podobne ako Samuel Barber, absolventom Curtisovho hudobného inštitútu. Briselli si okrem talentu priniesol vynikajúce školenie v oblasti husľovej hry už z Európy, kde bol jedným z jeho pedagógov maďarský huslista Carl Flesch (1873 – 1944), ktorý tiež pôsobil na Curtisovom inštitúte. Briselli debutoval v Amerike ako 14-ročný pod taktovkou Arthura Rodzińského Paganiniho Husľovým koncertom č. 1 a rýchlo sa stal známym interpretáciami virtuóznych skladieb Sarasateho, Wieniawského, Vieuxtempsa a Ysaya.

Barber začal na Husľovom koncerte, op. 14 pracovať v lete roku 1939 vo Švajčiarsku, no obavy zo situácie v Európe ho napokon prinútili vrátiť sa do Spojených štátov s nedokončenou záverečnou časťou diela. Na Briselliho, ktorému sa hudba spočiatku páčila, však pod dojmom komunikácie so svojím konzultantom Albertom Meiffom (žiakom Leopolda Auera) neurobili technické nároky Barberovho diela dojem – prvé dve časti označil za príliš jednoduché a málo brilantné. Virtuózne koncipované finále, ktoré skladateľ komponoval s vedomím huslistových výhrad, nepovažoval zase za dostatočne obsahovo závažné, v kontexte prvých dvoch častí sa mu zdalo príliš krátke. Mal tiež pocit, že na naštudovanie nemá dostatok času. Barber v liste Felsovi preto napísal, že sa rozhodol v spolupráci nepokračovať, keďže nenaplnil očakávanie sólistu a to i napriek tomu, že sám o hodnote diela nepochyboval. Premiéru napokon zveril Albertovi Spaldingovi, ktorý Husľový koncert uviedol 7. februára 1941 spolu s Philadelphia Orchestra pod taktovkou Eugena Ormandyho. Ešte v tom istom roku dielo zaznelo aj v Carnegie Hall a následne sa rýchlo stalo štandardnou súčasťou husľového repertoáru. K premiére Barber napísal aj stručnú charakteristiku: „Prvá časť (Allegro molto moderato) začína lyrickou témou v husliach bez akejkoľvek orchestrálnej introdukcie. Má viac charakter sonáty než časti koncertu. Druhú časť (Andante sostenuto) uvádza rozsiahle hobojové sólo. Husle vstupujú do diania s kontrastnou rapsodickou témou, po ktorej sa zopakuje melódia zo začiatku časti. Finále, perpetuum mobile, stavia do popredia virtuozitu a brilantnosť huslí.“ Pod dojmom komplikácií spojených so vznikom diela dal Barber Husľovému koncertu ironickú prezývku „concerto del sapone“, narážajúc jednak na Felsovo podnikanie s mydlami, i na anglické spojenie „soap opera“ označujúce melodramatické seriály.

Príroda bola zdrojom inšpirácie pre veľké množstvo hudobných diel. Výsledok mohol mať rozličné podoby: od deskriptívnosti a zvukomaľby Vivaldiho koncertov po metafyzické kontemplácie Gustava Mahlera (1860 – 1911) – príkladom môže byť jeho „panteistická“ Tretia symfónia. Do tejto skupiny diel patrí aj Alpská symfónia, op. 64 (Eine Alpensinfonie, TrV 233) od Richarda Straussa. Myšlienkové východiská pre vznik programovej kompozície z roku 1915 majú korene v dileme, ktorej čelili tvorcovia 19. storočia. Majú ctiť tradíciu emuláciou hodnôt minulosti alebo ju rozvíjať v nových formách a kontextoch? Richard Strauss bol s týmto problémom konfrontovaný v Meiningene v 80. rokoch 19. storočia, kde ho skladateľ a huslista Alexander Ritter (1833 – 1896) zoznámil s tvorbou a myšlienkami Franza Liszta, Richarda Wagnera, ale tiež s ideami Arthura Schopenhauera (1788 – 1860). Strauss sa stal „básnikom tónov“. Alpská symfónia, ktorá je v skutočnosti symfonickou básňou, v poradí už skladateľovou deviatou, býva často redukovaná na detailný program, ktorý poskytol jej autor. V skutočnosti toto monumentálne dielo okrem takmer „kinematografického“ zážitku a skrytých odkazov na hudbu Beethovena, Wagnera, ale aj vlastnú tvorbu (Tak riekol Zarathustra), ponúka rovnako zaujímavý pohľad do uvažovania jeho tvorcu. Príbeh Alpskej symfónie siaha do augusta roku 1879, kedy sa 15-ročný Strauss vydal s priateľom na túru v Bavorských Alpách. Počas zostupu z vrcholu Heimgarten ho zastihol nečas, kvôli ktorému musel núdzovo prenocovať v horách. Svoj zážitok pretavil do mladíckej klavírnej skladbičky. Prvé skice k monumentálnemu dielu vznikli o dve dekády neskôr, v roku 1899, no tento hudobný materiál bol ešte určený pre inú kompozíciu – symfonickú báseň Künstlertragödie venovanú pamiatke švajčiarskeho maliara Karla Stauffera-Berna (1857 – 1891). Časť materiálu následne prešla do diela nazvaného Alpy, avšak ani toto dielo skladateľ napokon nedokončil. Nový impulz prišiel až v máji roku 1911 po smrti Gustava Mahlera (1860 – 1911). Strauss označuje vo svojom denníku Mahlerov odchod ako ťažkú stratu a charakterizuje ho ako energického človeka a idealistu, no v nasledujúcich riadkoch, čiastočne inšpirovaných Nietzscheho myšlienkami, cítiť zmes nacionalizmu a latentného antisemitizmu: „Žid Mahler dokázal nájsť vykúpenie v kresťanstve. Hrdina Wagner sa k nemu vrátil ako starý muž skrze Schopenhauera. (…) Je úplne zrejmé, že nemecký národ môže získať novú silu len oslobodením sa od kresťanstva… Mal by som nazvať svoju Alpskú symfóniu Antikrist, pretože je stelesnením morálnej očisty vlastnými silami, oslobodením prostredníctvom práce a zbožštením večnej a veľkolepej Prírody.“ Aj tento koncept však prešiel zmenami, Strauss sa napokon v názve zriekol priameho odkazu na Nietzscheho a dielo ostalo aj bez plánovaného pokračovania. Partitúra Alpskej symfónie vyžaduje veľké obsadenie orchestra, vyše 120 hráčov. „Sujet“ diela začína výstupom za svitania. Hudba sprevádza poslucháča cez lesy a lúky so spevom vtákov a zvukmi zvoncov, popri vodopáde (harfa a čelesta), cez ľadovec až na majestátny vrchol. Rýchly zostup z hory je sprevádzaný búrkou, v závere, pred večerom, však opäť prichádza rozjasnenie, symbolické zmiernenie človeka a prírody. Premiéra Alpskej symfónie, ktorá bola dokončená vo februári roku 1915, sa uskutočnila 28. októbra toho istého roku v Berlíne, Dresdner Hofkapelle pri tejto príležitosti dirigoval autor. Spektakulárne dielo kritiku rozdelilo. Richardovi Spechtovi napríklad v skladbe chýbala „typická straussovská kakofónia“ a obával sa lacného úspechu hudby. Lacný úspech to nebol v žiadnom prípade, Strauss, ktorý bol aj dobrým obchodníkom, za Alpskú symfóniu zinkasoval honorár 100 000 mariek. Medzi zaujímavosti patrí uvedenie diela v interpretácii Deutsche Symphonie-Orchester Berlin s dirigentom Robinom Ticciatim. Produkcie sa zúčastnil aj legendárny horolezec Reinhold Messner, ktorý ako prvý urobil sólový výstup na Mount Everest a stál na všetkých osemtisícovkách sveta.

MILAN PAĽA

Pôvodom slovenský huslista žijúci v Brne a jedna z najvýraznejších postáv dnešnej hudobnej scény, je typom erudovaného a premýšľavého interpreta, ktorý ide vlastnou cestou. Zatiaľ čo iní hudobníci stavajú kariéru na niekoľkých skladbách, on študuje stále nové diela. Neuvažuje pritom v zavádzajúcich kategóriách „velikáni“ a „kleinmeistri“ – všetkým skladateľom prisudzuje rovnaké právo na to, aby ich hudba znela, pristupuje k nim s pokorou a odhodlaním preukázať účinok ich tvorivých výpovedí. Zásadný vplyv na formovanie Paľovho hudobného prejavu mala spolupráca so skladateľmi, tá vyústila do vzniku množstva skladieb „šitých“ na mieru umelca. Jeden z najväčších impulzov mu dodal umelecký kontakt s významným francúzskym organistom a skladateľom Jeanom Guillou. Dnes je Paľa vyhľadávaným interpretom nových diel. Paľa má za sebou veľké množstvo premiér diel svetových (Dusapin, Guillou, Tüür, Kõrvits, Sirodeau), ale i českých a slovenských skladateľov (Emmert, Iršai, Lejava, Demoč, Kmiťová,…).

Hoci jeho značne široký repertoár zasahuje do všetkých období od baroka až po súčasnosť, huslistovou doménou zostáva hudba 20. a 21. storočia, ktorú prezentuje na prestížnych pódiách. Nezvyčajne rozsiahla a obsahovo unikátna je Paľova diskografia vydávaná na značke Pavlík Records. Zahŕňa sonáty pre husle (violu) sólo alebo so sprievodom klavíra svetových skladateľov (Beethoven, Brahms, Grieg, Bartók, Šostakovič), komplet šiestich husľových sonát Mieczysława Weinberga, nahratých naživo na festivale Moravský podzim 2019, husľové koncerty Albana Berga, Karola Szymanowského či Alfreda Schnittkeho. Za jedinečný počin je možné označiť nahrávky kompletnej slovenskej tvorby pre sólové husle (Violin Solo in the Works of Slovak Composers I–V). Milan Paľa hrá na husliach Preetorius z dielne brnianskeho Ateliéru Bursík.

SASCHA GOETZEL

Dynamický a charizmatický Sascha Goetzel sa vyprofiloval na širokospektrálneho dirigenta, je výnimočným budovateľom orchestrov, kreatívnym dramaturgom, podnikateľom, pedagógom a tiež zástancom hudobníkov a umelcov. Koncom roka 2021 bol menovaný za hudobného riaditeľa Orchestre National des Pays de la Loire, funkciu zastáva od septembra 2022. Okrem toho bol v lete 2022 menovaný do pozície hudobného riaditeľa NYO Canada – Národného mládežníckeho orchestra Kanady.

Počas jedenástich sezón pôsobil ako hlavný dirigent a umelecký riaditeľ Orchestra Borusan Istanbul Philharmonic (v rokoch 2010 a 2012 tu s ním účinkoval aj Slovenský filharmonická zbor). Medzi jeho pozoruhodné úspechy patria inovatívne dramaturgie, ocenené nahrávky a všeobecne uznávané vystúpenia, vrátane turné na Salzburskom festivale, BBC Proms, Hong Kong Arts Festival či koncerty v Royal Concertgebouw, viedenskom Musikvereine i Théâtre des Champs-Elysées.

Okrem pozícií hudobného riaditeľa v ONPL vo Francúzsku a NYO-Canada zastáva Goetzel v súčasnosti pozíciu hlavného hosťujúceho dirigenta Sofijskej filharmónie, kde uplatňuje rovnaké schopnosti budovateľa orchestra, zlepšuje kvalitu súboru a posilňuje jeho povesť. Goetzel vystupoval s viacerými významnými orchestrami ako NHK Symphony Orchestra, Münchner Symphoniker, Orchestre National de France, Orchestre National des Pays de la Loire, Royal Philharmonic Orchestra, Tonkünstler Orchestra, Orchestre Philharmonique de Monte-Carlo, Orchestre National de Bordeaux Aquitaine, ORF Radio-Symphonieorchester Wien či filharmóniami v Londýne, Drážďanoch a Izraeli. Spolupracoval aj s významnými sólistami, medzi ktorých patria Daniil Trifonov, Joyce DiDonato, Yuja Wang, Maxim Vengerov, Julian Rachlin, Anna Netrebko, Renée Fleming, Brandon Marsalis, Ian Bostridge, Murray Perahia a mnoho ďalších.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

V roku 2023 bol orchester Slovenská filharmónia na turné v Japonsku s klaviristkou O. Scheps a violončelistom T. Sasanumom. Na konci roka absolvoval turné v Južnej Kórei s klaviristom Y. Sunwoom. Vo februári 2024 koncertoval s klaviristom L. Marušićom v Záhrebe a Maribore.

V sezóne 2024/2025 realizuje Slovenská filharmónia niekoľko nahrávok z diel F. Schmidta, E. Dohnányiho a J. N. Hummela. Opätovne vystúpila na švajčiarskom festivale Murten Classics. K významným zahraničným aktivitám patrili koncerty v Liederhalle Stuttgart, Kolínskej filharmónii a Dóme sv. Štefana vo Viedni. Slovenská filharmónia vystúpi aj na koncertoch v slovenských mestách (Piešťany, Ružomberok, Nitra) a sezónu ukončí na festivale v Českom Krumlove so svetoznámym huslistom Maximom Vengerovom.