Rimskij-Korsakov / Falla / MárquezRimsky-Korsakov / Falla / Márquez

[ Jana Majerová: ]
Nikolaj Rimskij-Korsakov, pôvodným povolaním námorný dôstojník, patril k najprogresívnejším členom Mocnej hŕstky – skupiny mladých ruských skladateľov, ktorá sa sformovala začiatkom druhej polovice 19. storočia. V období hľadania vlastnej kultúrnej identity sa mladí autori zaoberali možnosťami využitia národných prvkov v hudbe. Rimskij-Korsakov sa však vo svojej tvorbe neobmedzoval len na využívanie elementov ruskej ľudovej hudby a inšpiračné zdroje nachádzal aj v kultúre Orientu či Iberského polostrova. Do hudobnej histórie sa zapísal ako jeden z najvýznamnejších inovátorov v oblasti inštrumentácie a svoje poznatky zhrnul v dodnes relevantnom odbornom spise Základy orchestrácie.

Španielske capriccio, op. 34 spolu so Šeherezádou, op. 35 patria k najreprezentatívnejším symfonickým dielam Rimského-Korsakova. Španielske capriccio napísal v roku 1887 a pôvodne ho zamýšľal koncipovať ako fantáziu na španielske témy pre husle a orchester. Napokon však vzniklo dielo oslnivých orchestrálnych farieb s dôrazom na inštrumentálnu virtuozitu nielen huslí, ale aj ďalších nástrojov, vrátane prepracovanej sekcie bicích nástrojov. Päťčasťová orchestrálna suita zožala veľký úspech už na svojej premiére, keď zaznela 12. novembra 1887 v Petrohrade v podaní Dvorného orchestra cára Alexandra III. (dnes Petrohradská filharmónia) pod skladateľovou taktovkou. Rimskij-Korsakov na túto udalosť spomína aj vo svojej autobiografii Kronika môjho života:

„Na prvej skúške sa sotva dohrala prvá časť […], keď celý orchester začal tlieskať. Podobný potlesk nasledoval aj po ostatných častiach, ako to len pauzy umožňovali. Požiadal som orchester, či by som im mohol dielo venovať, a zožal som všeobecný aplauz. Capriccio išlo bez problémov a znelo brilantne. Na koncerte sa hralo s takým nadšením, ako už nikdy potom, obzvlášť nie pod vedením [Arthura] Nikischa. Napriek jeho dĺžke ľudia neustále kričali da capo. Názor tlače a verejnosti, že Capriccio je žiarivo zinštrumentované dielo, je nesprávny. Je to brilantná skladba pre orchester. Zmena nálad, vhodný výber melodických motívov a spracovanie presne prispôsobené každému nástroju, krátke virtuózne kadencie pre sólové nástroje, rytmus bicích nástrojov atď., tvoria podstatu skladby, a nie jej odev, t. j. inštrumentovanie. Španielske témy, prevažne tanečného charakteru, mi poskytli bohatý materiál na využitie rozmanitých orchestrálnych efektov.“

Capriccio otvára Alborada – tradičná astúrska ranná milostná pieseň. Lesné rohy uvádzajú tému druhej časti Variazioni, na ktorú opäť nadviaže úvodná Alborada v ešte farebnejšej orchestrácii. Štvrtá časť Scena e canto gitano (Scéna a cigánska pieseň) vyústi po sérii virtuóznych vstupov rôznych nástrojov (trúbky, lesné rohy, sólové husle, flauta, klarinet, harfa) do vášnivého trojdobého tanca. Živo energické astúrske Fandango privádza dielo k triumfálnemu záveru.

Manuel de Falla, rodák z andalúzskeho mesta Cádiz, bol vedúcou skladateľskou osobnosťou prvej polovice 20. storočia v Španielsku. Záujem o pôvodnú španielsku hudbu v ňom podporoval jeho učiteľ Felipe Pedrell, u ktorého v Madride študovali aj o niečo starší de Fallovi kolegovia – Isaac Albéniz či Enrique Granados. Najmä prvky juhošpanielskej hudby, andalúzskeho flamenca s charakteristickým zvukom tamburín, kastanet a gitary a cante jondo (typ vokálneho prejavu v rámci flamenca) sa stali integrálnou súčasťou de Fallovho kompozičného jazyka, ktorého základ tvorí originálne premostenie tradičných a moderných štýlov. Mnohé inšpirácie načerpal de Falla aj v rámci svojho pobytu v Paríži medzi rokmi 1907 až 1914, kde sa okrem iných zoznámil aj s impresionistickými skladateľmi Claudom Debussym a Mauriceom Ravelom.

Jedno z najreprezentatívnejších diel Manuela de Fallu, Noci v španielskych záhradách, začalo vznikať ešte počas skladateľovho parížskeho pobytu. Povzbudený úspechom svojho klavírneho cyklu Cuatro piezas españolas, ktorý v roku 1908 dokončil vo francúzskej metropole, sa skladateľ pustil sa do ďalšieho podobne koncipovaného diela. De Falla totiž pôvodne zamýšľal skomponovať ďalší štvorčasťových klavírny cyklus. Keď si však jeho krajan Isaac Albéniz, v tom čase sa tiež nachádzajúci v Paríži, vypočul témy z de Fallovej pripravovanej skladby, vnukol mu myšlienku, aby svoje nové dielo napísal pre klavír s orchestrom. Presná genéza vývoja od prvotného zámeru až po výsledné dielo nie je zdokumentovaná, avšak hneď od začiatku bolo jasné, že sa má jednať o nokturnové impresie inšpirované miestami v Andalúzii, kde skladateľ vyrastal a ktorú dôverne poznal (pôvodne sa jednotlivé časti mali nazývať podľa konkrétnych miest, napr. Nocturno de Sevilla, Nocturno de Cádiz a ď.). Jednou z konkrétnych inšpirácií bola aj kniha Jardins d’Espanya, ktorú si de Falla nechal do Paríža poslať, a ktorá obsahuje 40 reprodukcií katalánskeho maliara Santiaga Rusiñola, zachycujúcich podmanivé výjavy z rôznych španielskych záhrad, hru farieb, svetla a tieňov. Druhým konkrétnym knižných inšpiračným zdrojom bola publikácia Granada: Guía emocional od de Fallových priateľov, manželov Gregoria Martíneza Sierru a Maríe Lejáragga. Jedna z jej kapitol má rovnaký názov ako prvá časť de Fallovej kompozície En el Generalife. Motto tejto knižnej kapitoly „Život je letná noc v záhrade a duša je ruža“ korešponduje s poeticko-mystickou atmosférou de Fallovho diela.

Napriek bohatým podnetom v počiatkoch písania Nocí v španielskych záhradách bola práca na tejto skladbe prerušovaná inými dielami, a tak ju skladateľ podľa dátumu na rukopise dokončil až v roku 1915, po tom, čo sa po vypuknutí 1. svetovej vojny vrátil do Španielska. Kompletné party však de Falla stihol pripraviť len asi dva týždne pred premiérou. Tak sa stalo, že renomovaný španielsky klavirista Ricardo Viñes, ktorý premiéroval aj mnohé Debussyho a Ravelove skladby, sa prvého uvedenia de Fallových Nocí zriekol pre krátkosť času na naštudovanie. Premiéra diela zaznela 9. apríla 1916 v Madride v podaní mladého klaviristu a taktiež rodáka z Cádizu, Josého Cubilesa. Dielo v následných uvedeniach za klavírom interpretoval aj sám skladateľ a tiež Viñes, ktorému skladbu de Falla venoval. Noci v španielskych záhradách si od svojho prvého uvedenia získali veľkú obľubu u publika i interpretov (slávny Arthur Rubinstein zaradil túto skladbu do svojho repertoáru už v roku 1918).

Noci v španielskych záhradách predstavujú skôr než tradičný klavírny koncert cyklus náladových obrázkov, v ktorých je klavír integrovaný do farieb orchestra. Skladateľovi sa v tomto diele podarilo jedinečným spôsobom prepojiť prvky andalúzskych tanečných rytmov a melodických motívov s impresionistický koloritom. Podľa poznámok v náčrtkoch k Nociam sa Manuel de Falla práve počas komponovania tohto diela intenzívne zaoberal štúdiom Debussyho skladieb, najmä symfonických obrazov La mer a opery Pelléas et Mélisande. Názov prvej časti de Fallovho cyklu odkazuje k miestu letného paláca Generalife, postaveného v 13. storočí na okraji Granady v Andalúzii, neďaleko slávnej Alhambry. Druhá časť Danza lejana (Vzdialený tanec) aj vďaka dlhému úseku v tichej dynamike evokuje dojem tanca nesúceho sa z diaľky. Tretia časť odkazuje k záhradám Córdoby, rozprestierajúcej sa pod horami.

K premiére svojho diela pripravil de Falla nasledujúci text do programového bulletinu: „Autor týchto symfonických impresií pre klavír a orchester je toho názoru, že […] už samotné uvedenie názvov poskytuje dostatočnú orientáciu na počúvanie diela. […] Skutočným dôvodom, prečo bolo toto dielo napísané, nie je nič iné, ako evokovať miesta, nálady a pocity. […] Treba poznamenať, že hudba týchto Noktúrn sa nesnaží byť popisná, ale jednoducho expresívna a že tieto zvukové evokácie, v ktorých zohráva úlohu aj bolesť a tajomno, inšpirovalo niečo viac než len ozveny slávnostť a tancov.“

Balet El sombrero de tres picos – Trojrohý klobúk je ďalšou z najhrávanejších skladieb Manuela de Fallu, ktorú napísal medzi rokmi 1916 – 1919. Podobne ako to bolo v prípade iných slávnych baletov 1. polovice 20. storočia, zohral aj pri vzniku de Fallovho diela významnú úlohu legendárny baletný impresário a riaditeľ súboru Ballets Russes, Sergej Ďagilev. Práve v období druhej dekády 20. storočia sa oboznamoval s prvkami španielskych tancov a plánoval pripraviť nový projekt s prvkami flamenca, preto oslovil Manuela de Fallu, ktorého dielo Noci v španielskych záhradách počul na koncerte v Alhambre v roku 1916. Ďagilev požiadal de Fallu, aby svoju pantomímu El corregidor y la molinera (Corregidor a mlynárka) prepracoval a rozšíril na balet. Libreto podľa poviedky El sombrero de tres picos od Pedra Antonia de Alarcón pripravil de Fallov častý spolupracovník Gregorio Martínez Sierra. V skratke sa jedná o príbeh krásnej mlynárky (molinera) a žiarlivého mlynára (molinero), ktorí sa zoznámia s Corregidorom – miestodržiteľom, ktorý nosí trojrohý klobúk. Ten sa všemožne pokúša zviesť mlynárovu ženu, avšak nakoniec ostane ponížený on sám.

V balete sa objavuje množstvo nápaditých komických prvkov, a to nielen v dejinnej rovine, ale aj v hudbe samotnej. Skladateľ pritom dôvtipne pracuje s citátmi z ľudovej hudby, ako aj z vlastných skladieb a diel iných autorov, ktoré dostáva do neočakávaných konfrontácií. Radosť z fenomenálneho úspechu premiéry baletu, ktorá sa konala v Londýne 22. júla 1919, zatienila smutná udalosť – presne v deň premiéry zomrela skladateľova matka. Kritici oceňovali najmä mimoriadne nápaditú kombináciu humoru a španielskej hudby (okrem elementov tancov ako fandango, seguidilla, farruca či jota využíva skladateľ v balete aj prvky staršej španielskej hudby). Na predstavení sa podieľala aj ďalšia prominentná kultúrna osobnosť tej doby – Pablo Picasso, ktorý navrhoval scénu a kostýmy a ktorý taktiež namaľoval divadelnú oponu k tomuto predstaveniu. Manuel de Falla dokonca na Picassovu žiadosť napísal introdukciu k baletu, ktorá sa hrala ešte počas spustenej opony. Zo svojej baletnej hudby vytvoril skladateľ o dva roky neskôr aj dve orchestrálne suity, aby dielo, ktoré de Fallovi zabezpečilo medzinárodný ohlas, mohlo znieť aj z koncertných pódií.

Arturo Márquez patrí k najúspešnejším mexickým súčasným skladateľom. Od malička bol obklopený rôznorodou hudbou, k čomu sa sám neskôr vyjadril: „Moje dospievanie som strávil počúvaním Javiera Solísa, tónov mariachi, Beatles, Doors, Carlosa Santanu a Chopina.“ Okrem Mexika študoval hudbu aj v Kalifornii a v Paríži. Počas štúdií sa veľmi zaujímal o avantgardné techniky. Postupom času si vyvinul osobitý skladateľský rukopis, v ktorom hrajú dôležitú rolu prvky jazzu, world music, ale najmä rôznych štýlov mexickej hudby. Márquez spočiatku nebol veľmi známym skladateľom mimo svojej domoviny. To sa zmenilo, keď v 90. rokoch začal komponovať skladby s názvom Danzón, inšpirované tradičným danzónom – spoločenským tancom pochádzajúcim z Kuby, ktorý sa udomácnil aj v mexickom štáte Veracruz. Skladateľ má na svojom konte doposiaľ deväť Danzónov určených pre rozmanité obsadenie. Najznámejší z nich je Danzón no. 2 pre orchester z roku 1994, ktorý vznikol na objednávku Universidad Nacional Autónoma de México a stal sa celosvetovo jednou z najpopulárnejších orchestrálnych kompozícií od súčasných skladateľov.

Svieže dielo oplýva podmanivými rytmami, rytmickými prekvapeniami, očarujúcimi sólovými vstupmi nástrojov, ako aj farebne bohatým zvukom celého orchestra. Na margo svojej najslávnejšej skladby Márquez uvádza:

„Myšlienka skomponovať Danzón no. 2 vznikla v roku 1993 počas výletu do Malinalca s maliarom Andrésom Fonsecom a tanečnicou Irene Martínez, odborníkmi na spoločenské tance a so zvláštnou vášňou pre danzón, ktorú na mňa prenášali od začiatku, ako aj pri následných cestách do Veracruz a návštevách Salónu Colonia v Mexico City. Počnúc týmito skúsenosťami som začal študovať rytmy danzónu, jeho formu, melodickú líniu a počúvať staré nahrávky Acerinu a jeho orchestra Danzonera. Bol som fascinovaný a začal som si uvedomovať, že zdanlivá ľahkosť danzónu je len akousi vizitkou pre druh hudby plnej zmyselnosti a kvalitatívnej vážnosti, pre žáner, ktorý starí Mexičania naďalej tancujú s nádychom nostalgie a radostného úniku do vlastného emocionálneho sveta; našťastie to stále môžeme vidieť v objatí medzi hudbou a tancom, ktoré sa vyskytuje v štáte Veracruz a v tanečných salónoch Mexico City.“

MARTÍN GARCÍA GARCÍA

Španielsky klavirista je vo svojom mladom veku považovaný za jedného z medzinárodne najperspektívnejších klaviristov. Ešte ani nie tridsaťročný klavirista odohral v roku 2023 približne 80 koncertov po celom svete (Amerika, Ázia, Európa) a znamenal debut v Kórei, Mexiku i Brazílii.

Martín García García predviedol pozoruhodné recitály a vystúpil po boku prestížnych orchestrov ako NHK Symphony Orchestra, Soul Philharmonic Orchestra, Hamburg Symphoniker, Varšavská filharmónia, Litovský národný symfonický orchester či Orchester Brasilia. V roku 2022 dosiahol významné míľniky kariéry, keď debutoval v Carnegie Hall v New Yorku a počas turné v Japonsku odohral 14 koncertov pre približne 25 000 návštevníkov. Medzi významné udalosti tejto sezóny patria spolupráce s Mikhailom Pletnevom a Tokyo Philarmonic Orchestra a s Vasilijom Petrenkom a Castile and León Symphony Orchestra. Jeho vystúpenia pozitívne zarezonovali aj u osobností ako Vladimir Krainev, Dmitri Alexeev, Arcadi Volodos, Dimitri Bashkirov, Joaquín Achúcarro či Tatiana Copeland.

V roku 2021 zvíťazil na Cleveland International Piano Competition a z Medzinárodnej klavírnej súťaže Fryderyka Chopina vo Varšave si odniesol tretie miesto, pričom mu Varšavská filharmónia udelila aj špeciálnu cenu za najlepšie koncertné vystúpenie. Debutový album Chopin and His Master vydal v roku 2022, druhý album Even-Tide s dielami Brahmsa a Chopina, ktorý nahral v koncertnej sále vo Varšave, vyšiel v roku 2024.

Vyštudoval Hudobnú školu kráľovnej Sofie, kde bol desať rokov vedený profesorkou Galinou Eguiazarovou, pričom bol kráľovnou Sofiou vyhlásený za najvýnimočnejšieho študenta katedry. Magisterský titul v hre na klavíri má tiež z Mannes School of Music v New Yorku, kde študoval tri roky pod vedením Jeroma Rosea. Martín García García hrá na klavíri od piatich rokov.

JOSEP VICENT

Medzinárodná kariéra viedla Josepa Vicenta k spolupráci s najprestížnejšími orchestrami v Španielsku i vo svete. Svoj svižný a podmanivý štýl prezentoval po boku orchestrov ako London Symphony Orchestra, New World Symphony Miami, Royal Liverpool Philharmonic, Rotterdam Philharmonic Orkest, Radio Metropol Orkest, Royal Philharmonic Orchestra, Orquesta Nacional de España, Orquestra Simfònica de Barcelona i Nacional de Catalunya a ďalšími.

Získal viacero medzinárodných nahrávacích cien a bol nominovaný na cenu Grammy a Latin Grammy (2023, 2024) za svoje albumy Ritmo a The Latin Rites s orchestrom ADDA Simfònica, v ktorom od roku 2015 pôsobí na poste šéfdirigenta. V novembri 2025 ich čaká spoločné rozsiahle turné v Japonsku, vrátane niekoľkých vystúpení v Suntory Hall v Tokiu a v Osake. V minulosti bol umeleckým riaditeľom Slagwerkgroep Amsterdam/Xenakis Festival, hlavným dirigentom Orquestra Simfònica de les Illes Balears a 15 rokov hudobným riaditeľom Jeunesses Musicales World Orchestra.

V posledných sezónach debutoval s Buenos Aires Philharmonic, WDR Sinfonieorchester Köln, Orchestre National de Lille a Arthur Rubinstein Philharmonic. Sezóna 2024/2025 zahŕňa jeho návrat k Argovia philharmonic vo Švajčiarsku (kde bude od sezóny 2025/2026 pôsobiť na poste šéfdirigenta), Orquestra de la Comunitat Valenciana, Orquesta Sinfonica de Milano a jeho debuty s Filarmonica Arturo Toscanini a u nás v Redute so Slovenskou filharmóniou.

Josep Vicent je od roku 2014 hudobným riaditeľom španielskej divadelnej spoločnosti La Fura dels Baus. Za dirigentským pultom ho bolo možné vidieť i v Opéra Orchestre Normandie Rouen, Teatro Colón, Teatro Real, Gran Teatre del Liceu, La Monnaie, Oper Leipzig, Teatro de la Maestranza a na mnohých festivaloch po celom svete. Jeho rozsiahla diskografia je dostupná prostredníctvom Deutsche Grammophon, Aria či Warner Classics.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

V roku 2023 bol orchester Slovenská filharmónia na turné v Japonsku s klaviristkou O. Scheps a violončelistom T. Sasanumom. Na konci roka absolvoval turné v Južnej Kórei s klaviristom Y. Sunwoom. Vo februári 2024 koncertoval s klaviristom L. Marušićom v Záhrebe a Maribore.

V sezóne 2024/2025 realizuje Slovenská filharmónia niekoľko nahrávok z diel F. Schmidta, E. Dohnányiho a J. N. Hummela. Opätovne vystúpila na švajčiarskom festivale Murten Classics. K významným zahraničným aktivitám patrili koncerty v Liederhalle Stuttgart, Kolínskej filharmónii a Dóme sv. Štefana vo Viedni. Slovenská filharmónia vystúpi aj na koncertoch v slovenských mestách (Piešťany, Ružomberok, Nitra) a sezónu ukončí na festivale v Českom Krumlove so svetoznámym huslistom Maximom Vengerovom.