Záverečný koncert 59. ročníka Bratislavských hudobných slávností59th Bratislava Music Festival Closing Concert

[ Autor textu: Zuzana Buchová-Holičková ]

„Som stratený!“ vzdychol si sám pre seba Hector Berlioz, keď v roku 1827 po prvý raz videl Shakespearovu hru Romeo a Júlia. „Dojem bol príliš silný a už pri treťom dejstve som sotva dýchal a srdce ma bolelo, ako by mi ho niekto drvil železnou päsťou,“ napísal vo svojich memoároch. „Shakespeare, ktorého som spoznal tak neočakávane, ma ohromil. Ako blesk mi otvoril nadpozemským treskom brány raja a dal mi nahliadnuť do jeho najskrytejších zákutí. Spoznal som pravú dramatickú veľkosť, skutočnú krásu skutočnú dramatickú pravdu… Uvidel som… pochopil som… pocítil som, že žijem, že sa musím vzchopiť a ísť vpred.“

Nebolo to len Shakespearovo dramatické majstrovstvo, ktoré uchvátilo skladateľovo srdce. Bezhlavo sa zamiloval do predstaviteľky Júlie a Ofélie z Hamleta, írskej herečky Harriet Smithson a takmer okamžite sa márne snažil upútať jej pozornosť. Mladý, 24-ročný skladateľ chodil niekoľko mesiacov ako bez duše, herečku zasypával listami, na ktoré nikdy nedostal odpoveď, dokonca zorganizoval koncert a neskôr primäl šéfa Komickej opery, aby na benefíciu, na ktorej mala účinkovať aj Harriet, zaradil jednu z jeho predohier. Všetko márne, herečka dokonca zakázala svojej komornej od Berlioza prijímať listy.

Nebola to len nešťastná láska, ktorá sužovala mladého skladateľa. Keďže sa po štúdiách odmietol vydať na lekársku dráhu, ako mu naplánovali rodičia, matka ho prekliala a zriekla sa ho a otec mu výrazne zredukoval a napokon úplne stopol finančnú podporu. Náklady na život popri štúdiu na parížskom Konzervatóriu pomáhalo vykryť niekoľko súkromných žiakov, neskôr mu pribudlo miesto zboristu v menšom parížskom divadle a napokon si privyrábal písaním hudobných kritík. Ako skladateľ sa presadzoval pomaly a ťažkopádne, jeho svojský hudobný jazyk sa vymykal vtedajšiemu vkusu a tradíciám, s uvádzaním jeho diel mali problém aj profesionálni hudobníci. Parížske Konzervatórium každý rok udeľovalo ceny pre najlepšiu skladbu a víťaz získal štedré štipendium na päť rokov a študijnú cestu do Talianska a Nemecka. Berliozovi sa to podarilo až na piaty raz. V čase jeho návratu z Talianska sa v Paríži po dvoch rokoch objavila aj jeho láska Harriet Smithson, tentoraz už nielen ako herečka, ale aj riaditeľka Anglického divadla v Paríži – tesne pred krachom. Jeho plán usporiadať koncert zo svojich diel nabral úplne nové rozmery, keď naň Harriet prijala pozvanie. Okrem Fantastickej symfónie mala zaznieť aj monodráma Lélio alebo Návrat do života, ktorá dielo dopĺňa. Táto hudobná dráma vychádza z jeho lásky k shakespearovskej herečke a pretavil do nej všetko svoje utrpenie a bolesť z neopätovanej lásky. Vzhľadom na skladateľove intencie obsiahnuté v diele sa z koncertu neplánovane stalo efektné verejné vyznanie lásky – spolu s krachom Anglického divadla, z neho plynúcimi dlhmi a nešťastnou nehodou, pri ktorej si zlomila nohu, obmäkčilo odťažité srdce Harriet a napriek rezolútnym nesúhlasom oboch rodín sa s ňou Berlioz konečne zosobášil. „V deň našej svadby nemala Harriet na svete nič, len dlhy a strach, že sa kvôli svojej nehode nebude už nikdy môcť objaviť na javisku. Ja som mal dohromady tristo frankov, ktoré mi požičal môj priateľ Gounet, a bol som opäť znepriatelený s rodičmi… Bola však moja, vzdoroval som všetkému.“

Enormné dlhy jeho manželky nad nimi viseli ešte niekoľko rokov po svadbe a zásadne ovplyvňovali Berliozovo pracovné nasadenie. Koniec im urobila priam legendárna zázračná udalosť, v ktorej hlavnú úlohu zohral Niccolò Paganini. Hviezdny huslista Berlioza požiadal o koncert pre violu, no výsledok ho nenadchol – na jeho vkus mal sólový nástroj v parte priveľa pomlčiek… Prepracovanú skladbu do podoby symfónie s názvom Harold v Taliansku mal však Paganini možnosť počuť spolu s Fantastickou symfóniou po svojom návrate zo Sardínie v roku 1838. Hlboký dojem je slabý výraz pre rozpoloženie, v ktorom Pagniniho dielo zanechalo. Po koncerte vyviedol Berlioza zo zákulisia naspäť na pódium, pokľakol pred ním a pred všetkými mu pobozkal ruku. Na druhý deň zavŕšil prejav svojho obdivu a vďaky za dielo šekom na 20-tisíc frankov. Nečakaný dar umožnil Berliozovi vyrovnať ešte stále veľké dlhy jeho manželky a zvyšok mu postačil na to, aby sa mohol nejaký čas venovať výlučne komponovaniu „veľkolepého, vášnivého diela plného fantázie hodného toho, aby som ho mohol venovať veľkému majstrovi, ktorému toľko dlhujem.“

Nasledovalo sedem mesiacov intenzívnej práce na symfónii Romeo a Júlia podľa Shakespearovej, pre Berlioza priam osudovej, drámy. Týmto dielom vytvoril dokonalú syntézu operných a symfonických prvkov a zavŕšil ním svoje poňatie dramatickej symfónie.

Monumentálne dielo je rozčlenené do siedmich častí rozdelených do troch väčších dielov. Dva zbory reprezentujú rozhádané rody, sólisti predstavujú vedľajšie postavy a komentátora, pričom samotných milencov stvárňuje len orchester. Symfónia nekopíruje dej, veľa momentov vynecháva, drámu však Berlioz zhusťuje do hudby vďaka kombinácii bezprostredného účinku textu a nekonečnej výrazovej sily orchestra. Skladateľ sa rozhodol nenapísať slávnu balkónovú scénu ako milostný duet sólistov hneď z troch dôvodov – ide o symfóniu, nie operu; milostných duetov už existuje veľké množstvo a napokon, slová podľa neho nestačia na vyjadrenie vznešenosti lásky mladého páru a len hudba môže vykresliť jej skutočnú intenzitu.

Úvod symfónie načrtáva nadchádzajúcu drámu, orchestrálne fugato je obrazom bojujúcich mladíkov v uliciach Verony, ktorých zastaví princova intervencia. Zborový recitatív uvádza dej, altové sólo rozjíma o prvej láske a v krátkom scherze si Mercutio so zborom doberajú Romea pre jeho zamilovanosť. Druhá časť zachytáva osamoteného a smutného Romea. Vzdialená hudba bálu u Kapuletovcov čoskoro v časti prevládne a dovedie ju k mohutnému záveru. Ľúbostná scéna sa odohráva v kapuletovskej záhrade, kde najprv počujeme odchádzať hostí z bálu, až zostane len samotná hudba lásky. Najdlhšia zo všetkých častí sa začína tlmenými sláčikmi, plynule graduje a vrcholí v širokých vlnách vášnivej hudby. Nasleduje pre orchester náročná časť Kráľovná Mab o víle, bdejúcej nad ľudskými snami. Pohreb Júlie otvára záverečný tretí diel zborom nad smútočnou orchestrálnou fúgou. Posledná orchestrálna časť Romeo v hrobke Kapuletovcov zobrazuje Romeov žiaľ, prebudenie Júlie, ich kratučkú radosť aj zúfalstvo a napokon smrť. Vo finále Berlioz úplne mení idiomatiku, zanecháva čisto orchestrálne vyjadrovanie a nasleduje scéna ako vystrihnutá z opery. Fanfáry zvolávajú v uliciach Verony zástupy, ktoré netušia, čo sa stalo. Brat Lorenzo vyrozpráva všetky podrobnosti tragédie, ktorá sa práve odohrala a vyzve znepriatelené rody k zmiereniu. Keď najprv odmietnu a opäť vystupňujú konflikt, Lorenzo ich donúti pod hrozbou kliatby zložiť zbrane. Rodiny napokon prisahajú obnoviť mier a priateľstvo a symfóniu ukončí monumentálny záver hodný grand opery.

Berlioz podrobil dielo viacerým revíziám, nebál sa ani výrazných škrtov a veľkých zmien. Výsledku jeho snahy prepracovať ho k dokonalosti sa však už ťažko chorý Paganini nedožil. Je však viac ako pravdepodobné, že by Berliozove obavy, či je symfónia Romeo a Júlia velikána hodna, rázne rozptýlil.

Zuzana Buchová-Holičková

CATRIONA MORISON

Catriona Morison, škótska mezzosopranistka žijúca v Berlíne, sa predstavila širšiemu publiku roku 2017, keď vyhrala hlavnú cenu, ako aj cenu za piesňovú tvorbu na medzinárodnej renomovanej súťaži BBC Cardiff Singer of the World. Vtedy bola po dve sezóny (2016 – 2018) členkou Operného súboru vo Wuppertale, kde si rozšírila svoj repertoár o množstvo zaujímavých úloh vo svojom odbore, napríklad Nicklausse (Hoffmanove poviedky), Charlotte (Werther), Hänsel (Hänsel und Gretel), Maddalena (Rigoletto), Mladý Arab (Juliette), Princezná Clarice (Láska k trom pomarančom) a Cherubín (Figarova svadba), ako aj Skladateľ (Ariadna na Naxe) a Neron (Korunovácia Poppey).

Roku 2015 debutovala na Salzburskom festivale pod taktovkou Franza Welsera-Mösta ako členka Projektu pre mladých spevákov, a toho istého roku aj na Salzburskom svätodušnom festivale. Začala hosťovať na zaujímavých operných scénach, okrem iných na Edinburskom medzinárodnom festivale, v Kolínskej opere, Bergenskej národnej opere, Štátnej opere Hamburg a Národnom divadle Weimar. Medzitým spievala po prvýkrát aj Fricku vo Wagnerovom Zlate Rýna, čo ju posunulo na nové hudobné cesty. Na jar roku 2024 spolupracovala pri koncertných predvedeniach Valkýry s Rotterdamskou filharmóniou pod vedením Yannicka Nézet-Séguina.

Koncertný repertoár má pre Catrionu Morison osobitný význam. V lete 2019 sa uviedla na BBC Proms, kde interpretovala Elgarove Morské obrazy s BBC National Orchestra of Wales a dirigentom Elimom Chanom. Okrem toho na BBC Proms spievala aj premiéru skladby This Frame is Part of the Painting Errollyn Wallenovej, dielo, ktoré vzniklo na jej objednávku.

Ani vo Veľkej Británii nie je umelkyňa neznáma: v októbri 2023 uviedla spoločne s Malcolmom Martineauom štyri piesňové večery, okrem iných aj v Londýne a Oxforde. V novembri predviedla Prager Sinfonie Detleva Glanerta so Symfonickým orchestrom BBC pod taktovkou Semiona Byčkova v londýnskom Barbican Centre. Hosťovala v opernom gala v Glasgowe a koncertovala s Kráľovským škótskym národným orchestrom s dirigentom Thomasom Søndergårdom v Chaussonovej Poème de l’amour et de la mer.

Aj ďalšie pozoruhodné angažmány s významnými orchestrami a kolegami hudobníkmi v sezóne 2023/2024 dokumentujú široký repertoár umelkyne: Mahlerova 2. symfónia pod vedením Jaapa van Zweden na Gstaad Festivale, piesne Almy Mahlerovej s Dánskym národným symfonickým orchestrom a dirigentom Vasilijom Petrenkom, ako aj s Rozhlasovým orchestrom Katovice pod taktovkou Paula McCreesha, Mahlerova 8. symfónia so Symfonickým orchestrom NHK Tokio a Fabiom Luisim, Beethovenova 9. symfónia tak s Manfredom Honeckom dirigujúcim Gewandhausorchester, ako aj s dirigentom Klausom Mäkeläm stojacim pred Orchestre de Paris, Bachove Matúšove pašie v Rotterdame s Johnom Buttom, Mahlerove Piesne potulného tovariša v Utrechte a Amsterdame pod vedením Eda de Waart, ako aj prvýkrát Beethovenova Missa solemnis, okrem iného na záver sezóny vo Viedni s Viedenskými filharmonikmi a Herbertom Blomstedtom.

Dôraz, ktorý prikladá Catriona Morison piesni, vidno aj na jej poslednom CD s piesňami Edvarda Griega, Johannesa Brahmsa, Josephine Langovej a Roberta Schumanna, na ktorom ju sprevádza Malcolm Martineau. Hosťovala už aj vo Wigmore Hall, na Edinburskom medzinárodnom festivale, Piesňovom festivale Leeds, na Oxfordskom piesňovom festivale a na Schubertíade Vilabertran, ako aj na Heidelbergerskej jari v Kodani a Barcelone.

PHILIPPE TALBOT

Philippe Talbot je jedným z najprominentnejších tenoristov svojej generácie. Mimoriadne uznanie si vyslúžil vo francúzskom reperotári (titulná úloha v Hippolyte et Aricie, titulná úloha v Platée, Les Indes galantes, Orphée v Orphée et Eurydice, Bénédict v Béatrice et Bénédict, Nadir v Les Pecheurs de perles, Gérald v Lakmé, Wilhelm Meister v Mignon a ďalšie), v mozartovskom (Ferrando v Così fan tutte, Don Ottavio v Donovi Giovannim a iné) a v talianskom belcantovom repertoári (Gróf Almaviva v Barbierovi zo Sevilly, Ramiro v Popoluške, Aménophis v Moïse et Pharaon, Lindoro v Talianke v Alžíri, titulná úloha v Le Comte Ory). Úspešne sa etabloval aj v oblasti komickej opery a operety (La Périchole, La Belle Hélene, Orphée aux enfers, La Chauve-souris, La Dame blanche).

Philippe Talbot spieva na tých najprestížnejších medzinárodných pódiách: Štátnej opere v Paríži, Lyone a Bordeaux, Komickej opere, Kráľovskej opere vo Versailles, Opéra du Capitole de Toulouse, Opera Marseille, na Festivale v Peralade, v Teatro San Carlo di Napoli, Nemeckej opere Berlín, Bavorskej štátnej opere, Semperoper Drážďany, Theater an der Wien, Opéra de Lausanne, Concertgebouw Amsterdam, New York City Opera a ďalších.

Z jeho nadchádzajúcich projektov spomeňme Les Brigands v Paríži, La Belle Hélene v Tours, Le Comte Ory v Québecu, Alcina vo Versailles.

EDWIN CROSSLEY-MERCER

„Edwin Crossley-Mercer upriamil na seba všetku pozornosť svojím bohato sfarbeným basovým legatom.“(Bachtrack)

Za vstup do impozantnej kariéry anglicko-francúzskeho basistu Edwina Crossley-Mercera možno považovať rok 2006, odvtedy pravidelne účinkuje na pódiách veľkých európskych operných domov a koncertných sál, od debutov v prestížnom Glyndebourne, Aix-en-Provence a na Veľkonočných slávnostiach Salzburg, až po vystúpenia s renomovanými orchestrami v Berlíne, Viedni, Paríži, Londýne a Los Angeles. Jeho mimoriadna muzikalita mu umožnila obsiahnuť široký repertoár úloh od barokového, klasicistického až po súčasný štýl, vďaka čomu mal možnosť spolupracovať s tými najlepšími dirigentmi dneška ako Daniel Barenboim, Gustavo Dudamel, Andris Nelsons, Philippe Jordan, Riccardo Minasi a Leonardo García Alarcón.

Od pôvodného basovo-barytónového repertoáru, ktorý bol zameraný najmä na diela Mozarta, Rossiniho, Händla a Rameaua, basový hlas Crossley-Mercera dnes prešiel k vhodnejšiemu bohatému repertoáru úloh od skladateľov ako Beethoven, Berg, Britten, Strauss, Verdi a Wagner. Keďže prirodzene inklinuje k francúzskemu repertoáru, diela Berlioza, Gounoda, Masseneta a Mayerbeera sa pravidelne objavujú v jeho interpretačných plánoch. K nim patria debuty na japonskom Festivale Saito Kinen, kde sa predstavil v Béatrice et Bénédicte, s Berlínskymi filharmonikmi pod vedením Sira Simona Rattlea vo Faustovom prekliatí, v Dallaskej opere v Manon, s Filharmonickým orchestrom francúzskeho rozhlasu pod taktovkou Daniela Hardinga v Roméo et Juliette, na Festivale d’Aix-en-Provence s dirigentom Sirom Markom Elderom v Le Prophète a so Štátnym orchestrom Francúzska v L’enfance du Christ.

Edwin Crossley-Mercer si vyslúžil uznanie pre svoj bohatý timbre a autoritatívny bas. V posledných sezónach preukázal veľkú vokálnu a dramatickú všestrannosť s debutmi v role Biterolfa v Tannhäuserovi (produkcia Romea Castelluciho) na Veľkonočných slávnostiach Salzburg pod taktovkou Andrisa Nelsonsa, ako Osiride v Rossiniho Moïse et Pharaon (v novej produkcii Tobiasa Kratzera) v Opéra national de Lyon pod vedením Daniele Rustioniho, až po postavu Reimannovho Leara (v novej produkcii Christopha Marthalera) v Bavorskej štátnej opere s Jukkom-Pekkom Sarastem. K ďalším významným postavám patrí Don Alfonso (Così fan tutte) pre Operný dom Zürich (dirigent Riccardo Minasi a Bavorská štátna opera/Antonello Manacorda), Colline (Bohéma) so Štátnym orchestrom Lille (Alexandre Bloch), Weberov Čarostrelec v Štátnej opere Unter den Linden Berlin (Daniel Barenboim), úloha v Theater an der Wien, kde vystupoval vo Villiamovi Tellovi s Diegom Matheuzom a v Petrovi Grimesovi s dirigentom Thomasom Guggeisom. K nedávnym barokovým projektom patrí Händlov Jeptha na Händlových slávnostiach v Halle, Les Indes galantes v Opéra national de Paris s Leonardom Garcíom Alarcónom, Platée pre Gran Teatre del Liceu a Theater an der Wien pod taktovkou Williama Christieho, a naposledy ako Hidraot v Lullyho Armide pre Opéru Comique, s dirigentom Christophem Roussetom. 

V nadchádzajúcej sezóne sa Crossley-Mercer opäť účinkuje v Opére Comique aj Opére National Montpellier ako Créon v Cherubiniho Médée (v novej produkcii Marie-Ève Signeyroleovej), pod dirigentským vedením Laurencea Equilbeyho. Vráti sa aj do La Monnaie debutovať ako Escamillo v Carmen (v produkcii Dmitriho Tcherniakova), pod taktovkou Nathalie Stutzmannovej. Na koncertnom pódiu sa predvedie s Hamburskými symfonikmi, na začiatku sezóny prijal pozvanie na Bratislavské hudobné slávnosti ako Frère Laurent v Roméo et Juliette s dirigentom Sylvainom Cambrelingom. Opera Fuoco v Namure ho privíta v titulnej úlohe Händelovho Herculesa v spolupráci s Davidom Sternom, a s Les Talens Lyriques sa vyberie na turné s Bachovým Veľkonočným oratóriom, ktoré bude dirigovať Christophe Rousset.

Crossley-Mercer si vybudoval široký a pestrý koncertný repertoár, ku ktorému patri Beethovenova Symfónia č. 9, Haydnovo Stvorenie, Händelov Mesiáš, Rossiniho Stabat Mater, Janáčkova Glagolská omša, Schumannov Das Paradies und die Peri, Stravinského Oedipus Rex a Bachove Matúšove pašie. Crossley-Mercer, vyhľadávaný spevák recitálov a bývalý študent Dietricha Fischer-Dieskaua, uviedol programy nemeckej Lied a umeleckej piesne v Bad Kissingene, na Festspiele Mecklenburg, v Musée d’Orsay, Festival de Pâques, Festival International de Colmar a v Louvri. Spevák je dvojnásobným nominantom ocenenia Grammy. Jeho diskografia zahŕňa viacero barokových programov (Charpentier a Lully), spoluprácu s americkým skladateľom Michaelom Lintonom na Carmina Catulli a Wilde Songs, čo je kompilácia melódií Nadie Boulangerovej a Schubertovej Zimnej cesty.

SYLVAIN CAMBRELING

Francúzsky dirigent Sylvain Cambreling, rodák z Amiensu, pochádza z hudobníckej rodiny. Po získaní druhého miesta na medzinárodnej dirigentskej súťaži v Besançone v roku 1974 s Berliozovou Fantastickou symfóniou rýchlo vymenil trombón za taktovku. Už päť desaťročí sa venuje symfonickej hudbe aj opere, pričom má špeciálnu slabosť pre súčasnú hudbu.

Pierre Boulez ho v roku 1976 vymenoval za stáleho hosťujúceho dirigenta Ensemble intercontemporain; následne v roku 1978 Cambreling debutoval v Štátnej opere Paríži v Offenbachových Hoffmannových poviedkach v inscenácii Patricea Chéreaua. V roku 1981 bol dirigent vymenovaný za generálneho hudobného riaditeľa Théâtre de la Monnaie v Bruseli, kde pôsobil desať rokov a spoločne so svojím životným partnerom, umeleckým riaditeľom Gérardom Mortierom, pozdvihol toto divadlo na špičku európskych operných domov.

Hosťoval v Metropolitnej opere, milánskej La Scale, Anglickej národnej opere, Viedenskej štátnej opere, Lyrickej opere v Chicagu a opakovane v Paríži. Cambreling bol umeleckým riaditeľom a generálnym hudobným riaditeľom Frankfurtskej opery v rokoch 1993 až 1997. Počas tohto obdobia ho časopis Opernweltpo prvý raz vyhlásil za dirigenta roka a Frankfurtskú operu za operný dom roka.

V rokoch 1999 až 2011 pôsobil ako šéfdirigent Symfonického orchestra SWR Baden-Baden a Freiburg, s ktorým nahral Messiaenove orchestrálne diela. Za túto nahrávku v roku 2009 získal ceny Echo Klassik a Cenu nemeckých hudobných kritikov, v roku 2010 cenu MIDEM Classical Award za súčasnú hudbu. Pri príležitosti jeho 75. narodenín vyšiel v roku 2023 box desiatich orchestrálnych CD, ktorý obsahuje okrem iného diela Janáčka, Ravela, Stravinského, Ivesa a Messiaena a dopĺňa tak Cambrelingove početné operné a koncertné nahrávky s rôznymi súbormi. Dirigent dirigoval orchestre ako Viedenskí a Berlínski filharmonici, rozhlasové orchestre z Berlína, Kolína nad Rýnom, Kodane, Štokholmu a Londýna, Mníchovskú filharmóniu, Clevelandský symfonický orchester, Losangeleskú filharmóniu a Symfonický orchester San Francisco, ako aj Symfonický orchester Montreal.

Cambrelinga opakovane pozývali na početné festivaly, čo mu umožnilo rozšíriť svoje umelecké spektrum v oblasti opernej aj symfonickej hudby: na Festivale v Luzerne predviedol diela od Debussyho a Beria až po Haasa, na Ruhrtriennale skladby Zimmermanna, Xenakisa a Messiaenovo dielo Svätý František z Assisi. Na festivale Wiener Festwochen uviedol do života hudbu Schönberga, Ligetiho, Neuwirtha a Dutilleuxa a na Glyndebournskom festivale priniesol na pódium Rossiniho Barbiera zo Sevilly a Stravinského Osud zhýralca; poslednú z nich v scénickom stvárnení Davida Hockneyho. Cambreling dirigoval asi desiatku inscenácií pre Salzburský festival, vrátane Faustovho prekliatia na scéne divadelnej spoločnosti La Fura dels Baus, Figarovej svadby v réžii Christopha Marthalera, ikonickej inscenácie Pelléas a Mélisanda v réžii Boba Wilsona a Trójaniav inscenácii Herberta Wernickeho. Cambreling sa do Salzburgu vrátil v roku 2024 so súborom Klangforum Wien, s ktorým spolupracoval ako hlavný hosťujúci dirigent vyše 20 rokov.

Jeho poňatie tak symfonickej, ako aj opernej hudby sa vyznačuje jasnosťou, precíznosťou a trvalou emocionálnou rezonanciou v širokom repertoári „od Monteverdiho po zajtrajšok“, ako ho označuje sám Cambreling. Nie je preto prekvapením, že v rokoch 2010 až 2019 slávil úspechy ako šéfdirigent Symfonického orchestra Yomiuri Nippon v Tokiu a ako generálny hudobný riaditeľ Štátnej opery Stuttgart, kde ho angažovali počas riaditeľského pôsobenia Jossiho Wielera v rokoch 2012 až 2018 a ktorá bola v roku 2016 vyhlásená za operný dom roka. Cambreling viackrát získal ocenenia za svoj prínos v oblasti umenia – napríklad Chevalier de la Légion d’honneur (2007), Premio Abbiati (2008) a Kríž za zásluhy I. triedy Nemeckej spolkovej republiky (2012).

Od roku 2018 je Cambreling šéfdirigentom Hamburských symfonikov – a svoju zmluvu predĺžil až do roku 2028. Aj v domovskej koncertnej sále symfonikov v Hamburgu – Laeiszhalle – vie Cambreling ponúknuť pestré predstavenia s interpretačnou hĺbkou, od barokových tónov Rameaua cez klasicistickú, romantickú hudbu k modernizmu so špeciálnym zameraním na Messiaena, až po súčasné tóny Hosokawu a Boesmansa. Vďaka svojim hlbokým znalostiam hudobnej štruktúry Cambreling naďalej prekvapuje a inšpiruje najmä pestrým a nápaditým zostavovaním svojich programov.

JAN ROZEHNAL

Jan Rozehnal po štúdiách na Konzervatóriu v Kroměříži (hra na flaute) u B. Růžičkovej študoval na JAMU v Brne orchestrálne dirigovanie u O. Trhlíka a L. Mátla. Po štúdiu absolvoval dvojročnú stáž v Českej filharmónii.

Už počas štúdia v Brne založil a viedol zbor Hudobnej mládeže v Brne, s ktorým získal viaceré ocenenia na medzinárodných súťažiach. Po ukončení štúdia sa stal asistentom L. Mátla v Speváckom združení moravských učiteľov, ktoré neskôr viedol.

Profesionálnu kariéru začal ako dirigent Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach. Následne bol zbormajstrom Filharmonického zboru Beseda brněnská pri Filharmónii Brno. V rokoch 1990 – 2003 bol zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru. S telesom prežil mnoho vzrušujúcich chvíľ na domácich i zahraničných pódiách.

Počas pôsobenia v Bratislave založil zbor Camerata Bratislava, ktorého doménou bola štýlová interpretácia starej hudby. Súbor získal francúzsku cenu Revue Diapason a cenu predsedu Vlády Slovenskej republiky. V rokoch 2004 – 2008 sa Jan Rozehnal presťahoval do Prahy, kde bol zbormajstrom Kühnovho miešaného zboru a Pražského filharmonického zboru.

Od roku 2008 bol zbormajstrom a dirigentom v nemeckých hudobných ústavoch v Koblenzi, Frankfurte a Halberstadte. Od sezóny 2023/2024 je opäť zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru. 

V priebehu svojej profesionálnej kariéry sa podieľal na rôznych produkciách a nahrávkach pre spoločnosti Decca, Deutche Grammophon Gesellschaft, Discovery, Harmonia Mundi, Naxos, NBC či Slovart. Spolupracoval s ansámblami a dirigentmi zvučných mien ako C. Abbado, R. Chailly, Ch. von Dohnányi, K. Masur, Z. Mehta, G. Prětre či R. Weikert.