Podprocký / Elgar / ČajkovskijPodprocký / Elgar / Tchaikovsky
Nedeľa 16. 2. 2025, 16.00 hSunday, February 16, 2025, 4.00 PM
movie 1 H 17 MIN 1 H 17 MINsd
[ Andrej Šuba: ]
Zaujímavé svedectvo o dejinách hudby „v deň všedný i sviatočný“ v 17. a 18. storočí poskytujú historické zbierky, ktorých obsah je rovnako bohatý akoosudy tejto časti Európy. V prevažne anonymnom repertoári sa stretávajú európska kultúra šľachty a meštianstva (ľudové piesne, tance, duchovná hudba, melódie k stolovaniu). Zápisy väčšinou pozostávajú z vedúceho melodického hlasu inštrumentálneho súboru (huslí), ostatné sa improvizovali, prípadne upravovali podľa možností a potreby. Druhým rozšíreným typom sú zborníky skladieb určených pre klávesové nástroje (organ, čembalo, klavichord). K najvýznamnejším dokladom pestovania domácej svetskej hudby tohto typu v 17. storočí patrí Pestrý zborník. Pamiatku v roku 1922 na košickom trhu kúpilčeský muzikológ a hudobný kritik Antonín Hořejš (1901 – 1967), ktorý jej dal aj meno. Pestrý zborník obsahuje zápisy módnych európskych suitových tancov, domácej tanečnej hudby (chorey), duchovných piesní, organových skladieb, melódií trubačov i drobné „programové“ skladby. Jeden z posledných objavov v súvislosti s Pestrým zborníkom urobil hudobný historik Ladislav Kačic, keď medzi pôvodne anonymnými skladbami identifikoval diela Johanna Caspara Horna (doklad živých kontaktov medzi Spišom a Nemeckom).
Hudbe Pestrého zborníka sa v priebehu niekoľkých desaťročí vracal košický skladateľ Jozef Podprocký. Záujem tohto autora o minulosť úzko súvisí s jeho kultúrnou identitou umelca pôsobiaceho v regióne východného Slovenska. Medzi prvé Podprockého diela čerpajúce z Pestrého zborníka patria Suita in C, op.14 č. 1 (1972) a Partita regenschorica, op. 14 č. 2a (1972), najznámejšou je pravdepodobne Suita rediviva, op. 14 č. 5 (1980, rev. 2005). Skladateľ o svojomnarábaní s materiálom hovorí ako o „oživovaní“, resp. „reštaurovaní“ hudby, ktoré spočíva v dokomponovávaní chýbajúcich hlasov, doplnení interpretačných pokynov, dotvorení harmonickej zložky skladieb a zoradení častí do podoby suity. Posledným príspevkom do rodiny takto vytvorených „levočských suít“ je Suita domestica, op. 14 č. 7. Jej premiéru uviedol v roku 2005 komorný orchester Prešovskej univerzity Camerata academica pod vedením Karola Medňanského, ktorý vznik diela inicioval.
––––
Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 16. 2. 2025, in: Slovenská filharmónia, 76. koncertná sezóna 2024/2025, Slovenský komorný orchester, Cyklus SKO, Bratislava, Slovenská filharmónia 2025
[ Mária Gavalová: ]
Jedinečnosť autorského rukopisu sa prejavuje naprieč všetkými atribútmi hudby. Veľmi špecifickým je inštrumentácia, teda rozvrstvenie hudobného materiálu do jednotlivých riadkov partitúry. Orchester pozostávajúci z ustálených sekcií by sa mohol po toľkých epochách, estetikách, považovať za prekonaný spôsob vytvárania nových vyznení. Avšak samotná tradícia upozorňuje na pozoruhodnú variabilitu narábania s jeho odtieňmi. Popri tradičných a ustálených inštrumentačných postupoch sa viacerí komponisti blysli osobitosťou znenia. Britský velikán Edward Elgar patrí rozhodne medzi tých vymykajúcich sa zaužívaným postupom orchestrácie. Je pozoruhodné, že jedinečnosť poetiky dosiahol aj bez oficiálneho štúdia. Bol samoukom, pôvodom zo skromných, umeniemilujúcich pomerov. Otec, obchodník a ladič klavírov ho viedol k hudbe od útleho veku, najmä prostredníctvom hry na husliach. Pôsobil ako hráč v miestnych zoskupeniach a stále viac zabŕdal do kompozičného remesla. Jeho samoštúdium spočívalo v čítaní, cestovaní, aktívnom počúvaní hudby a najmä v lokálnychprodukciách. Pre potreby miestneho spoločenstva komponoval prevažne zborové kusy a orchestrálne miniatúry. Rozširovanie vedomostí ho doviedlo až k potrebeprehĺbenia poznania kontrapunktu, kvôli čomu podnikol viacero ciest na starý kontinent. Niekoľkokrát navštívil Bayreuth v Nemecku, aby si vypočul RichardaWagnera, udržiaval korešpondenciu s Gustavom Mahlerom a nadviazal celoživotné priateľstvo s Richardom Straussom. Jeho cesty neskôr inšpirovali aj vznik koncertnej predohry In the South (1904), ktorá predchádzala slávnej kompozícii Introdukcia a allegro. Tá ale už patrí do obdobia vyprofilovanej poetiky s čímsúviselo ustálenie Elgarovej skladateľskej kariéry ako i osobného života.
V úplne odlišných podmienkach sa rodila jeho Serenáda pre sláčikový orchester e mol, op. 20. Elgar bez statusu rešpektovaného skladateľa, v značnej finančnej tiesni a bez výrazného uznania verejnosti nedokázal komponovaním živiť svoju manželku a dcéru. Preto dirigoval lokálne súbory a učil v rodnom Worcestershire. Komponoval pri každej možnej príležitosti. Viedol si svoj „skicár nápadov“, plný tém a melódií, ktoré mal v pláne použiť pri vhodnej príležitosti. Vždy doň nahliadol v prípade akútneho skomponovania skladby pre miestne produkcie. Mnohé nápady našli svoje umiestnenie v partitúrach až oniekoľko rokov neskôr. V kontexte Serenády sa uvažuje o prepracovaní až troch takýchto skíc, skomponovaných pôvodne ako samostatné orchestrálne miniatúry pre koncertné podujatie Worcestershire Musical Union v máji 1888. Pôvodné rukopisy programovo pomenovaných miniatúr, „Jarná pieseň“(Allegro), Elégia (Adagio) a Finale (Presto) sa nezachovali, preto ich možný súvis s hudobným materiálom Serenády je skôr predpokladaný ako hodnoverne podložený prameňmi. Známe sú ale postoje skladateľa voči tomuto ranému opusu. Jeho kladné hodnotenie diela mohlo súvisieť aj so značným prepojením s hudbou Richarda Wagnera, ktorú aktívne vyhľadával v rámci svojich ciest po Európe. Aktívne študoval hudbu operného génia, konkrétne jeho výraznýpočin – titul Parsifal zanechal svoj odtlačok aj v Serenáde. Pod Elgarovým vedením zaznela prvýkrát na súkromnom večierku v jeho rodnom meste. Snažil sa presvedčiť aj vydavateľa, ktorý ho ale odmietol z dôvodu predpokladanej nerentability. Partitúra však napokon vyšla tlačou o päť rokov neskôr, čomu nasledovala verejná premiéra v belgických Antverpách. Venoval ju svojmu priateľovi a podporovateľovi najmä v ranom období skladateľskej kariéry EdwardoviW. Whinfieldovi. Kritik Ernest Newman v štúdii o Elgarovi dokonca hodnotí Serenádu spolu s koncertnou predohrou Froissart (1890) ako dva významné opusy tohto obdobia. Sám skladateľ ju neskôr označil za jedno z jeho najobľúbenejších diel o čom svedčí aj ním realizovaná gramofónová nahrávka v roku 1933, tedatesne pred smrťou. Podobné postoje zdieľa aj publikum, keďže patrí medzi najpopulárnejšie a na pódiách najčastejšie uvádzané diela britského skladateľa.
Príbeh Introdukcie a Allegra pre sláčikové kvarteto a sláčikový orchester G dur, op. 47 však spadá do obdobia belle époque a jeho cestovania naprieč starým kontinentom. Hudobné postrehy zúročil v koncertnej predohre In the South (1904), ktorej intenzívnosť výrazu a strhujúci, priam naratívnyhudobný tok sa odráža aj v samotnej Introdukcii a Allegre. Ešte dôležitejší je však jej inšpiračný zdroj. Dirigent orchestra slávnej inštitúcie Queen’s Hall, sirHenry Wood odmietol spolupracovať so zástupcami hráčov. Tí rebelujúco založili vlastné teleso, Londýnsky symfonický orchester. Kolektívna forma riadenia zabezpečila kontrolu nad jeho vedením ako i nad dramaturgiami produkcií. Elgar sa poznal s viacerými „rebelujúcimi“ hudobníkmi ešte z čias jehopôsobenia v slávnej inštitúcii. Nadviazal blízke kontakty so zástupcom koncertného majstra Williamom Reedom, čo sa pretavilo do Elgarovho dirigentského angažmá v rámci prvého koncertného turné s pilotným koncertom práve v Queen’s Hall na jar roku 1905. Na programe bola aj Introdukcia a Allegro. Ide o kompozíciu nevídanej kontrapunktickej kvality so silným dôrazom na pripravenosť hráčov a ich technickú vyspelosť.
Nie sú známe Elgarove pohnútky napísania takého komplexného diela. Chcel demonštrovať svoje vlastné skladateľské schopnosti a stále viac profilujúcu sa poetiku či interpretačnú kvalitu „odídencov“ alebo ich chcel náročným opusom motivovať v umeleckom raste? V každom prípade mu hráčska pripravenosť členov nového orchestra rozviazala ruky v skúmaní zvukového potenciálu sláčikového orchestra. Prvé náčrty vznikli už v roku 1901, ako inak, recykláciounápadu zo skicára. Sám ho nazýval „waleskou témou“. Zapísal si ju v auguste 1901, keď spolu s manželkou dovolenkoval v Cardiganshire v západnom Walese.Myslel si, že sa mu podarilo zachytiť waleský idióm folklóru a plánoval ju použiť vo svojej Waleskej predohre, ktorú ale napokon nikdy nezrealizoval. Uplatnil ju v Introdukcii a Allegre, kde je najprv jednou z troch východiskových tém úvodnej Introdukcie a napokon v Allegre do nej ústi pompézna fúga. Oprášenie pôvodných náčrtov mu vnukol hudobný skladateľ a jeho blízky priateľ August Jaeger. Nabádal ho, aby pre novo vzniknuté teleso napísal „brilantné, rýchle scherzo.“ Elgar pre zmenu po prijatí ponuky hovoril o skladbe s „diabolskou fúgou.“ Okrem vrcholnej kontrapunktickej formy je závanom minulosti aj jehoďalšia inšpirácia ukotvená v tvorbe Bacha a Purcella, skladateľov, ku ktorým vzhliadal a ktorých koncertantné diela ovplyvnili výslednú formovú podobu opusu.Základným stavebným kameňom sú princípy foriem concerta grossa, sonáty a dominantnej fúgy. Protipólne postavenie sólistu, resp. sólistov a orchestra, tzv. tuttia ich následné „súperenie“ či predbiehanie nekoncipuje v barokovej estetike, ale uplatňuje ju voľne, čo sa prejavuje v rôznorodých stretoch sólistickej skupiny aorchestra. Osobitá modifikácia publikom poznaného princípu podčiarkuje zrozumiteľnosť diela, a to aj napriek výraznej komplementarite jednotlivých hlasov zviazaných kontrapunktom. Niektoré party aj napriek „ansámblovosti“ kusu disponujú značnou mierou virtuozity, dokonca tie violončelové a kontrabasové súpovažované za jedny z najnáročnejších vôbec v kontexte sláčikového orchestra. Zložitá polyfonická textúra a technická náročnosť partov odráža skladateľovo poznanie inštrumentov tejto rodiny z vlastnej interpretačnej a dirigentskej dráhy. Akoby viacvrstvová symfonická báseň, oslava sláčikov a ich znenia, demonštruje typickú črtu Elgarovej inštrumentácie. Jej výraznosť je založená najmä na vyšperkovanom zvuku sláčikovej sekcie, pričom dôraz kladie na výsledný tón a polyfóniu hlasov. Vzájomná súvsťažnosť hlasov vytvára nekončiacu prepojenosť a nadväznosť, čím dosahuje celistvé napredovanie. „Moja idea je, že hudba je vo vzduchu, hudba je všade okolo nás, svet je jej plný a vy si jednoducho vezmete toľko, koľko potrebujete.“
Piotr Iľjič Čajkovskij rád trávil svoje dovolenkové chvíle v slnkom zaliatom Taliansku. Mal rád spontánnu muzikalitu miestnych obyvateľov, ako aj spevnú tradíciu folklóru miest a sídiel. Pocta nádhernej Florencii, aj tak by bolo možné označiť Souvenir de Florence, sláčikové sexteto d mol,op. 70. Prvé náčrty vznikli už v roku 1887, pričom revízie uskutočňoval skladateľ v partitúre až do roku 1892. Najdôležitejšia fáza písania opusu spadá do dovolenkového obdobia roku 1890. Viacerými krízami skúšaný skladateľ práve na Apeninskom polostrove nachádzal útechu a chvíľkové zabudnutie na problémy, ktorým čelil doma v profesionálnom ako i osobnom živote. V renesančnom meste prežíval dni plné optimizmu a radosti. Po návrate z dovolenky skompletizoval štruktúru a sám opus pomenoval prívlastkom Souvenir de Florence. Prácu na tomto oddychovejšom diele je možné vnímať ako prejav Čajkovského uvoľnenia sa po sfinalizovaní rozsiahlych opusov, opery Piková dáma a baletu Luskáčik. Taktiež to bol prejav vďačnosti jeho mecenáške Nadežde von Meck. „Viem, že milujete komornú hudbu a som rád, že si budete môcí vypočuí moje sexteto… Napísal som ho s nadšením a s najmenšou námahou.“ Príjemné spojil s užitočným a po sfinalizovaní prvej verzie diela v roku 1890 ho venoval Petrohradskej komornej hudobnej spoločnosti ako prejav vďaky za udelenie čestného členstva.
Skladba má typický štvorčasťový pôdorys. Úvodné pompézne Allego con spirito v sonátovej forme a východiskovej tónine ústi do subtílneho, pokojného Adagia cantabile e con moto. Spevná téma s jasným talianskym koloritom je nenútene rozvedená a jej následnú krátku rekapituláciu uzatvára krátka kóda. Jejlyrický charakter podčiarkuje aj samotná inštrumentácia. Nevinnú hlavnú tému uvádzajú prvé husle za tichých sprievodných pizzicat. Neskôr ju preberáviolončelo a naplno sa prejavuje jej silný romantický potenciál. Posledné dve časti Allegretto moderato a Allegro con brio e vivace sú písané v typickom kolorite ruskej ľudovej piesne a svojím nábojom výrazne kontrastujú so spevnými „talianskymi“ časťami. Výrazná kantabílnosť opusu je podčiarknutá aj rytmicky výraznými pulzáciami rôznych tancov. Čajkovskij, slávny baletný skladateľ, poznal pohybové umenie, preto nie je prekvapivé včlenenie rytmov cigánskeho tanca,tarantelly, láskyplného pas de deux, iskrivého scherza a ruskej ľudovej hudby v triumfálnom finále. Premiéra diela nezarezonovala v hudobnej spoločnosti. Povýraznej revízii skladateľ nadšene písal svojmu bratovi Modestovi: „Aké sexteto – a aká fúga na konci – to je radosť!“ Samotná sýtosť hudobného materiálu v skromnejšej inštrumentácii, ako aj myšlienka samotného Čajkovského zachovaná v liste priateľovi Zilotimu: „Stále cítim, akoby som písal pre orchester aredukoval sadzbu pre šesí sláčikových nástrojov…“ je veľkou dilemou interpretačného uchopenie hráčov. Tí často oscilujú medzi orchestrálnym a sólistickým uchopením. Aj napriek svojej interpretačnej viacznačnosti patrí popri opusoch Johannesa Brahmsa a Antonína Dvořáka medzi najpopulárnejšie diela danéhoobsadenia.
––––
Bibliografický údaj: GAVALOVÁ, Mária: Text ku koncertu 16. 2. 2025, in: Slovenská filharmónia, 76. koncertná sezóna 2024/2025, Slovenský komorný orchester, Cyklus SKO, Bratislava, Slovenská filharmónia 2025
EWALD DANEL
študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u K. Österreichera, kurz zborového dirigovania u J. Wierszyłowského a doktorandské štúdium u B. Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. V rokoch 1985 – 2023 bol koncertným majstrom Slovenskejfilharmónie a od roku 2001 umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra.
Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od r. 1986, spoluzakladateľSlovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (na violovom poste), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Je držiteľom Ceny Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha.
Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music vNagoyi v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici.
Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval spomienkové koncerty Hommage à Bohdan Warchal, cyklus koncertov v chrámoch, koncertypre ľudí so zdravotným znevýhodnením, koncerty bez potlesku, vznik nových skladieb a ďalšie mimoriadne projekty. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymicirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.
SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER
vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu B. Warchal (1930 – 2000). Od svojhozaloženia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Od roku 2001 vedie orchester huslista E. Danel.
Okrem pravidelných koncertov na pôde Slovenskej filharmónie a účinkovania na domácich a zahraničných festivaloch, orchester uskutočňuje aj mimoriadne koncertné projekty. Pre slovenské publikum objavil mnohé na Slovensku neuvedené diela svetových autorov. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaníslovenskej hudobnej tvorby, od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat skladieb.
Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročneorganizovaným slávnostným koncertom Hommage à Bohdan Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa pre slovenskú hudobnú scénu. Z ďalšejpozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Katedrále sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.
Na začiatku sezóny 2024/2025 sa orchester predstavil na Svatováclavskom hudobnom festivale v Českej republike i v Stephansdome vo Viedni. Počas roku tiež vystúpi vo viacerých slovenských mestách (Stupava, Žilina, Piešťany, Banská Bystrica), kde obohatí miestne hudobné podujatia. V sezóne po boku orchestra vystúpia poprední sólisti ako hornista Radek Baborák, huslista Václav Hudeček, violončelista Ján Bogdan, speváci Adriana Kučerová a Pavol Bršlík, klaviristaLeo de Maria či čembalistka Judith Izsák.
MOYZESOVO KVARTETO
V roku 2025 oslavuje Moyzesovo kvarteto svoje 50. jubileum. V posledných rokoch kvarteto nahralo na CD tri sláčikové kvartetá J. N. Hummela a tiež trisláčikové kvartetá Vladislava Šarišského. V roku 2021 nahralo svoje nové CD s dielami slovenských autorov (A. Moyzes, I. Zeljenka, M. Varga, L. Burlas, E. Krák). Tento rok nahráva kvarteto tri majstrovské opusy Josepha Haydna pre vydavateľstvo Real Music House.
Kvarteto je od svojho založenia na Konzervatóriu v Bratislave v roku 1975 (A. Vrteľ) jedným z najvýznamnejších komorných zoskupení na Slovensku. Členovia kvarteta sú absolventmi VŠMU v Bratislave (T. Gašparek). V štúdiách pokračovali na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (F. Samohyl, G.Pichler). V rokoch 1986 – 2005 patrilo Moyzesovo kvarteto k umeleckým súborom Slovenskej filharmónie.
Moyzesovo kvarteto slovenskú hudobnú kultúru reprezentovalo s úspechom takmer vo všetkých štátoch Európy, v Japonsku, Indii, Maroku, USA, Kanade, na Faerských ostrovoch a na Kube. V roku 2000 bola Moyzesovmu kvartetu udelená cena Frica Kafendu a zároveň Cena kritiky. V roku 2015 získal súbor prestížnu Cenu Tatra banky za umenie a bol poctený Cenou ministra kultúry SR za umenie. Repertoár telesa zahŕňa všetky štýlové obdobia, nevynímajúc ani tvorbusúčasných slovenských autorov, z ktorých mnohí skladby kvartetu priamo dedikovali.
Od roku 2008 je kvarteto komorným súborom mesta Skalica. 40 rokov bol primáriom Moyzesovho kvarteta Stanislav Mucha, od roku 2016 je ním JozefHorváth. V roku 2022 vystriedal Františka Töröka na pozícii druhých huslí Július Horváth (člen skupiny 1. huslí SF). Na poste violy a violončela pôsobiadlhoroční členovia: Alexander Lakatoš (člen SOSR) a zakladajúci člen kvarteta Ján Slávik (koncertný majster skupiny violončiel SF).
-
Bulletin
[ Andrej Šuba: ]
Zaujímavé svedectvo o dejinách hudby „v deň všedný i sviatočný“ v 17. a 18. storočí poskytujú historické zbierky, ktorých obsah je rovnako bohatý akoosudy tejto časti Európy. V prevažne anonymnom repertoári sa stretávajú európska kultúra šľachty a meštianstva (ľudové piesne, tance, duchovná hudba, melódie k stolovaniu). Zápisy väčšinou pozostávajú z vedúceho melodického hlasu inštrumentálneho súboru (huslí), ostatné sa improvizovali, prípadne upravovali podľa možností a potreby. Druhým rozšíreným typom sú zborníky skladieb určených pre klávesové nástroje (organ, čembalo, klavichord). K najvýznamnejším dokladom pestovania domácej svetskej hudby tohto typu v 17. storočí patrí Pestrý zborník. Pamiatku v roku 1922 na košickom trhu kúpilčeský muzikológ a hudobný kritik Antonín Hořejš (1901 – 1967), ktorý jej dal aj meno. Pestrý zborník obsahuje zápisy módnych európskych suitových tancov, domácej tanečnej hudby (chorey), duchovných piesní, organových skladieb, melódií trubačov i drobné „programové“ skladby. Jeden z posledných objavov v súvislosti s Pestrým zborníkom urobil hudobný historik Ladislav Kačic, keď medzi pôvodne anonymnými skladbami identifikoval diela Johanna Caspara Horna (doklad živých kontaktov medzi Spišom a Nemeckom).Hudbe Pestrého zborníka sa v priebehu niekoľkých desaťročí vracal košický skladateľ Jozef Podprocký. Záujem tohto autora o minulosť úzko súvisí s jeho kultúrnou identitou umelca pôsobiaceho v regióne východného Slovenska. Medzi prvé Podprockého diela čerpajúce z Pestrého zborníka patria Suita in C, op.14 č. 1 (1972) a Partita regenschorica, op. 14 č. 2a (1972), najznámejšou je pravdepodobne Suita rediviva, op. 14 č. 5 (1980, rev. 2005). Skladateľ o svojomnarábaní s materiálom hovorí ako o „oživovaní“, resp. „reštaurovaní“ hudby, ktoré spočíva v dokomponovávaní chýbajúcich hlasov, doplnení interpretačných pokynov, dotvorení harmonickej zložky skladieb a zoradení častí do podoby suity. Posledným príspevkom do rodiny takto vytvorených „levočských suít“ je Suita domestica, op. 14 č. 7. Jej premiéru uviedol v roku 2005 komorný orchester Prešovskej univerzity Camerata academica pod vedením Karola Medňanského, ktorý vznik diela inicioval.
––––
Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 16. 2. 2025, in: Slovenská filharmónia, 76. koncertná sezóna 2024/2025, Slovenský komorný orchester, Cyklus SKO, Bratislava, Slovenská filharmónia 2025
[ Mária Gavalová: ]
Jedinečnosť autorského rukopisu sa prejavuje naprieč všetkými atribútmi hudby. Veľmi špecifickým je inštrumentácia, teda rozvrstvenie hudobného materiálu do jednotlivých riadkov partitúry. Orchester pozostávajúci z ustálených sekcií by sa mohol po toľkých epochách, estetikách, považovať za prekonaný spôsob vytvárania nových vyznení. Avšak samotná tradícia upozorňuje na pozoruhodnú variabilitu narábania s jeho odtieňmi. Popri tradičných a ustálených inštrumentačných postupoch sa viacerí komponisti blysli osobitosťou znenia. Britský velikán Edward Elgar patrí rozhodne medzi tých vymykajúcich sa zaužívaným postupom orchestrácie. Je pozoruhodné, že jedinečnosť poetiky dosiahol aj bez oficiálneho štúdia. Bol samoukom, pôvodom zo skromných, umeniemilujúcich pomerov. Otec, obchodník a ladič klavírov ho viedol k hudbe od útleho veku, najmä prostredníctvom hry na husliach. Pôsobil ako hráč v miestnych zoskupeniach a stále viac zabŕdal do kompozičného remesla. Jeho samoštúdium spočívalo v čítaní, cestovaní, aktívnom počúvaní hudby a najmä v lokálnychprodukciách. Pre potreby miestneho spoločenstva komponoval prevažne zborové kusy a orchestrálne miniatúry. Rozširovanie vedomostí ho doviedlo až k potrebeprehĺbenia poznania kontrapunktu, kvôli čomu podnikol viacero ciest na starý kontinent. Niekoľkokrát navštívil Bayreuth v Nemecku, aby si vypočul RichardaWagnera, udržiaval korešpondenciu s Gustavom Mahlerom a nadviazal celoživotné priateľstvo s Richardom Straussom. Jeho cesty neskôr inšpirovali aj vznik koncertnej predohry In the South (1904), ktorá predchádzala slávnej kompozícii Introdukcia a allegro. Tá ale už patrí do obdobia vyprofilovanej poetiky s čímsúviselo ustálenie Elgarovej skladateľskej kariéry ako i osobného života.V úplne odlišných podmienkach sa rodila jeho Serenáda pre sláčikový orchester e mol, op. 20. Elgar bez statusu rešpektovaného skladateľa, v značnej finančnej tiesni a bez výrazného uznania verejnosti nedokázal komponovaním živiť svoju manželku a dcéru. Preto dirigoval lokálne súbory a učil v rodnom Worcestershire. Komponoval pri každej možnej príležitosti. Viedol si svoj „skicár nápadov“, plný tém a melódií, ktoré mal v pláne použiť pri vhodnej príležitosti. Vždy doň nahliadol v prípade akútneho skomponovania skladby pre miestne produkcie. Mnohé nápady našli svoje umiestnenie v partitúrach až oniekoľko rokov neskôr. V kontexte Serenády sa uvažuje o prepracovaní až troch takýchto skíc, skomponovaných pôvodne ako samostatné orchestrálne miniatúry pre koncertné podujatie Worcestershire Musical Union v máji 1888. Pôvodné rukopisy programovo pomenovaných miniatúr, „Jarná pieseň“(Allegro), Elégia (Adagio) a Finale (Presto) sa nezachovali, preto ich možný súvis s hudobným materiálom Serenády je skôr predpokladaný ako hodnoverne podložený prameňmi. Známe sú ale postoje skladateľa voči tomuto ranému opusu. Jeho kladné hodnotenie diela mohlo súvisieť aj so značným prepojením s hudbou Richarda Wagnera, ktorú aktívne vyhľadával v rámci svojich ciest po Európe. Aktívne študoval hudbu operného génia, konkrétne jeho výraznýpočin – titul Parsifal zanechal svoj odtlačok aj v Serenáde. Pod Elgarovým vedením zaznela prvýkrát na súkromnom večierku v jeho rodnom meste. Snažil sa presvedčiť aj vydavateľa, ktorý ho ale odmietol z dôvodu predpokladanej nerentability. Partitúra však napokon vyšla tlačou o päť rokov neskôr, čomu nasledovala verejná premiéra v belgických Antverpách. Venoval ju svojmu priateľovi a podporovateľovi najmä v ranom období skladateľskej kariéry EdwardoviW. Whinfieldovi. Kritik Ernest Newman v štúdii o Elgarovi dokonca hodnotí Serenádu spolu s koncertnou predohrou Froissart (1890) ako dva významné opusy tohto obdobia. Sám skladateľ ju neskôr označil za jedno z jeho najobľúbenejších diel o čom svedčí aj ním realizovaná gramofónová nahrávka v roku 1933, tedatesne pred smrťou. Podobné postoje zdieľa aj publikum, keďže patrí medzi najpopulárnejšie a na pódiách najčastejšie uvádzané diela britského skladateľa.
Príbeh Introdukcie a Allegra pre sláčikové kvarteto a sláčikový orchester G dur, op. 47 však spadá do obdobia belle époque a jeho cestovania naprieč starým kontinentom. Hudobné postrehy zúročil v koncertnej predohre In the South (1904), ktorej intenzívnosť výrazu a strhujúci, priam naratívnyhudobný tok sa odráža aj v samotnej Introdukcii a Allegre. Ešte dôležitejší je však jej inšpiračný zdroj. Dirigent orchestra slávnej inštitúcie Queen’s Hall, sirHenry Wood odmietol spolupracovať so zástupcami hráčov. Tí rebelujúco založili vlastné teleso, Londýnsky symfonický orchester. Kolektívna forma riadenia zabezpečila kontrolu nad jeho vedením ako i nad dramaturgiami produkcií. Elgar sa poznal s viacerými „rebelujúcimi“ hudobníkmi ešte z čias jehopôsobenia v slávnej inštitúcii. Nadviazal blízke kontakty so zástupcom koncertného majstra Williamom Reedom, čo sa pretavilo do Elgarovho dirigentského angažmá v rámci prvého koncertného turné s pilotným koncertom práve v Queen’s Hall na jar roku 1905. Na programe bola aj Introdukcia a Allegro. Ide o kompozíciu nevídanej kontrapunktickej kvality so silným dôrazom na pripravenosť hráčov a ich technickú vyspelosť.
Nie sú známe Elgarove pohnútky napísania takého komplexného diela. Chcel demonštrovať svoje vlastné skladateľské schopnosti a stále viac profilujúcu sa poetiku či interpretačnú kvalitu „odídencov“ alebo ich chcel náročným opusom motivovať v umeleckom raste? V každom prípade mu hráčska pripravenosť členov nového orchestra rozviazala ruky v skúmaní zvukového potenciálu sláčikového orchestra. Prvé náčrty vznikli už v roku 1901, ako inak, recykláciounápadu zo skicára. Sám ho nazýval „waleskou témou“. Zapísal si ju v auguste 1901, keď spolu s manželkou dovolenkoval v Cardiganshire v západnom Walese.Myslel si, že sa mu podarilo zachytiť waleský idióm folklóru a plánoval ju použiť vo svojej Waleskej predohre, ktorú ale napokon nikdy nezrealizoval. Uplatnil ju v Introdukcii a Allegre, kde je najprv jednou z troch východiskových tém úvodnej Introdukcie a napokon v Allegre do nej ústi pompézna fúga. Oprášenie pôvodných náčrtov mu vnukol hudobný skladateľ a jeho blízky priateľ August Jaeger. Nabádal ho, aby pre novo vzniknuté teleso napísal „brilantné, rýchle scherzo.“ Elgar pre zmenu po prijatí ponuky hovoril o skladbe s „diabolskou fúgou.“ Okrem vrcholnej kontrapunktickej formy je závanom minulosti aj jehoďalšia inšpirácia ukotvená v tvorbe Bacha a Purcella, skladateľov, ku ktorým vzhliadal a ktorých koncertantné diela ovplyvnili výslednú formovú podobu opusu.Základným stavebným kameňom sú princípy foriem concerta grossa, sonáty a dominantnej fúgy. Protipólne postavenie sólistu, resp. sólistov a orchestra, tzv. tuttia ich následné „súperenie“ či predbiehanie nekoncipuje v barokovej estetike, ale uplatňuje ju voľne, čo sa prejavuje v rôznorodých stretoch sólistickej skupiny aorchestra. Osobitá modifikácia publikom poznaného princípu podčiarkuje zrozumiteľnosť diela, a to aj napriek výraznej komplementarite jednotlivých hlasov zviazaných kontrapunktom. Niektoré party aj napriek „ansámblovosti“ kusu disponujú značnou mierou virtuozity, dokonca tie violončelové a kontrabasové súpovažované za jedny z najnáročnejších vôbec v kontexte sláčikového orchestra. Zložitá polyfonická textúra a technická náročnosť partov odráža skladateľovo poznanie inštrumentov tejto rodiny z vlastnej interpretačnej a dirigentskej dráhy. Akoby viacvrstvová symfonická báseň, oslava sláčikov a ich znenia, demonštruje typickú črtu Elgarovej inštrumentácie. Jej výraznosť je založená najmä na vyšperkovanom zvuku sláčikovej sekcie, pričom dôraz kladie na výsledný tón a polyfóniu hlasov. Vzájomná súvsťažnosť hlasov vytvára nekončiacu prepojenosť a nadväznosť, čím dosahuje celistvé napredovanie. „Moja idea je, že hudba je vo vzduchu, hudba je všade okolo nás, svet je jej plný a vy si jednoducho vezmete toľko, koľko potrebujete.“
Piotr Iľjič Čajkovskij rád trávil svoje dovolenkové chvíle v slnkom zaliatom Taliansku. Mal rád spontánnu muzikalitu miestnych obyvateľov, ako aj spevnú tradíciu folklóru miest a sídiel. Pocta nádhernej Florencii, aj tak by bolo možné označiť Souvenir de Florence, sláčikové sexteto d mol,op. 70. Prvé náčrty vznikli už v roku 1887, pričom revízie uskutočňoval skladateľ v partitúre až do roku 1892. Najdôležitejšia fáza písania opusu spadá do dovolenkového obdobia roku 1890. Viacerými krízami skúšaný skladateľ práve na Apeninskom polostrove nachádzal útechu a chvíľkové zabudnutie na problémy, ktorým čelil doma v profesionálnom ako i osobnom živote. V renesančnom meste prežíval dni plné optimizmu a radosti. Po návrate z dovolenky skompletizoval štruktúru a sám opus pomenoval prívlastkom Souvenir de Florence. Prácu na tomto oddychovejšom diele je možné vnímať ako prejav Čajkovského uvoľnenia sa po sfinalizovaní rozsiahlych opusov, opery Piková dáma a baletu Luskáčik. Taktiež to bol prejav vďačnosti jeho mecenáške Nadežde von Meck. „Viem, že milujete komornú hudbu a som rád, že si budete môcí vypočuí moje sexteto… Napísal som ho s nadšením a s najmenšou námahou.“ Príjemné spojil s užitočným a po sfinalizovaní prvej verzie diela v roku 1890 ho venoval Petrohradskej komornej hudobnej spoločnosti ako prejav vďaky za udelenie čestného členstva.
Skladba má typický štvorčasťový pôdorys. Úvodné pompézne Allego con spirito v sonátovej forme a východiskovej tónine ústi do subtílneho, pokojného Adagia cantabile e con moto. Spevná téma s jasným talianskym koloritom je nenútene rozvedená a jej následnú krátku rekapituláciu uzatvára krátka kóda. Jejlyrický charakter podčiarkuje aj samotná inštrumentácia. Nevinnú hlavnú tému uvádzajú prvé husle za tichých sprievodných pizzicat. Neskôr ju preberáviolončelo a naplno sa prejavuje jej silný romantický potenciál. Posledné dve časti Allegretto moderato a Allegro con brio e vivace sú písané v typickom kolorite ruskej ľudovej piesne a svojím nábojom výrazne kontrastujú so spevnými „talianskymi“ časťami. Výrazná kantabílnosť opusu je podčiarknutá aj rytmicky výraznými pulzáciami rôznych tancov. Čajkovskij, slávny baletný skladateľ, poznal pohybové umenie, preto nie je prekvapivé včlenenie rytmov cigánskeho tanca,tarantelly, láskyplného pas de deux, iskrivého scherza a ruskej ľudovej hudby v triumfálnom finále. Premiéra diela nezarezonovala v hudobnej spoločnosti. Povýraznej revízii skladateľ nadšene písal svojmu bratovi Modestovi: „Aké sexteto – a aká fúga na konci – to je radosť!“ Samotná sýtosť hudobného materiálu v skromnejšej inštrumentácii, ako aj myšlienka samotného Čajkovského zachovaná v liste priateľovi Zilotimu: „Stále cítim, akoby som písal pre orchester aredukoval sadzbu pre šesí sláčikových nástrojov…“ je veľkou dilemou interpretačného uchopenie hráčov. Tí často oscilujú medzi orchestrálnym a sólistickým uchopením. Aj napriek svojej interpretačnej viacznačnosti patrí popri opusoch Johannesa Brahmsa a Antonína Dvořáka medzi najpopulárnejšie diela danéhoobsadenia.
––––
Bibliografický údaj: GAVALOVÁ, Mária: Text ku koncertu 16. 2. 2025, in: Slovenská filharmónia, 76. koncertná sezóna 2024/2025, Slovenský komorný orchester, Cyklus SKO, Bratislava, Slovenská filharmónia 2025
-
Životopisy
EWALD DANEL
študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u K. Österreichera, kurz zborového dirigovania u J. Wierszyłowského a doktorandské štúdium u B. Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. V rokoch 1985 – 2023 bol koncertným majstrom Slovenskejfilharmónie a od roku 2001 umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra.
Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od r. 1986, spoluzakladateľSlovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (na violovom poste), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Je držiteľom Ceny Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha.
Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music vNagoyi v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici.
Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval spomienkové koncerty Hommage à Bohdan Warchal, cyklus koncertov v chrámoch, koncertypre ľudí so zdravotným znevýhodnením, koncerty bez potlesku, vznik nových skladieb a ďalšie mimoriadne projekty. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymicirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.
SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER
vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu B. Warchal (1930 – 2000). Od svojhozaloženia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Od roku 2001 vedie orchester huslista E. Danel.
Okrem pravidelných koncertov na pôde Slovenskej filharmónie a účinkovania na domácich a zahraničných festivaloch, orchester uskutočňuje aj mimoriadne koncertné projekty. Pre slovenské publikum objavil mnohé na Slovensku neuvedené diela svetových autorov. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaníslovenskej hudobnej tvorby, od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat skladieb.
Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročneorganizovaným slávnostným koncertom Hommage à Bohdan Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa pre slovenskú hudobnú scénu. Z ďalšejpozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Katedrále sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.
Na začiatku sezóny 2024/2025 sa orchester predstavil na Svatováclavskom hudobnom festivale v Českej republike i v Stephansdome vo Viedni. Počas roku tiež vystúpi vo viacerých slovenských mestách (Stupava, Žilina, Piešťany, Banská Bystrica), kde obohatí miestne hudobné podujatia. V sezóne po boku orchestra vystúpia poprední sólisti ako hornista Radek Baborák, huslista Václav Hudeček, violončelista Ján Bogdan, speváci Adriana Kučerová a Pavol Bršlík, klaviristaLeo de Maria či čembalistka Judith Izsák.
MOYZESOVO KVARTETO
V roku 2025 oslavuje Moyzesovo kvarteto svoje 50. jubileum. V posledných rokoch kvarteto nahralo na CD tri sláčikové kvartetá J. N. Hummela a tiež trisláčikové kvartetá Vladislava Šarišského. V roku 2021 nahralo svoje nové CD s dielami slovenských autorov (A. Moyzes, I. Zeljenka, M. Varga, L. Burlas, E. Krák). Tento rok nahráva kvarteto tri majstrovské opusy Josepha Haydna pre vydavateľstvo Real Music House.
Kvarteto je od svojho založenia na Konzervatóriu v Bratislave v roku 1975 (A. Vrteľ) jedným z najvýznamnejších komorných zoskupení na Slovensku. Členovia kvarteta sú absolventmi VŠMU v Bratislave (T. Gašparek). V štúdiách pokračovali na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (F. Samohyl, G.Pichler). V rokoch 1986 – 2005 patrilo Moyzesovo kvarteto k umeleckým súborom Slovenskej filharmónie.
Moyzesovo kvarteto slovenskú hudobnú kultúru reprezentovalo s úspechom takmer vo všetkých štátoch Európy, v Japonsku, Indii, Maroku, USA, Kanade, na Faerských ostrovoch a na Kube. V roku 2000 bola Moyzesovmu kvartetu udelená cena Frica Kafendu a zároveň Cena kritiky. V roku 2015 získal súbor prestížnu Cenu Tatra banky za umenie a bol poctený Cenou ministra kultúry SR za umenie. Repertoár telesa zahŕňa všetky štýlové obdobia, nevynímajúc ani tvorbusúčasných slovenských autorov, z ktorých mnohí skladby kvartetu priamo dedikovali.
Od roku 2008 je kvarteto komorným súborom mesta Skalica. 40 rokov bol primáriom Moyzesovho kvarteta Stanislav Mucha, od roku 2016 je ním JozefHorváth. V roku 2022 vystriedal Františka Töröka na pozícii druhých huslí Július Horváth (člen skupiny 1. huslí SF). Na poste violy a violončela pôsobiadlhoroční členovia: Alexander Lakatoš (člen SOSR) a zakladajúci člen kvarteta Ján Slávik (koncertný majster skupiny violončiel SF).
Podprocký / Elgar / Čajkovskij
Nedeľa 16. 2. 2025, 16.00 hSunday, February 16, 2025, 4.00 PMCyklus SKO – Slovenský komorný orchester
Stĺpová sieň Slovenskej filharmónieSKO serie – Slovak Chamber Orchestra Concerts
Column Hall of Slovak Philharmonic
Podprocký / Elgar / Čajkovskij
Nedeľa 16. 2. 2025, 16.00 hSunday, February 16, 2025, 4.00 PMCyklus SKO – Slovenský komorný orchester
Stĺpová sieň Slovenskej filharmónieSKO serie – Slovak Chamber Orchestra Concerts
Column Hall of Slovak Philharmonic
Program | ||||||
Jozef Podprocký (1944–2021) | ||||||
Suita domestica, podľa zápisov v levočskom Pestrom zborníku zo XVII. storočia, op. 14 č. 7 Suita domestica Op. 14 No. 7 from the 17th-century collection “Pestrý zborník” from Levoča | ||||||
| ||||||
Edward Elgar (1857–1934) | ||||||
Serenáda e mol, op. 20 Serenade for Strings in E Minor, Op. 20 | ||||||
| ||||||
Edward Elgar (1857–1934) | ||||||
Introdukcia a allegro pre sláčikové kvarteto a sláčikový orchester G dur, op. 47 Introduction & Allegro for strings, Op. 47 | ||||||
Piotr Iľjič Čajkovskij (1840–1893) | ||||||
Souvenir de Florence, sláčikové sexteto d mol, op. 70 Souvenir de Florence, string sextet in D minor, Op. 70 | ||||||
| ||||||
Prídavok: Piotr Iľjič Čajkovskij (1840–1893) | ||||||
Snenie, op. 39, č. 21 Sweet Dreams, Op. 39, No. 21 |
Členovia SKO zabezpečujú systematické uvádzanie diel slovenských autorov. Svieže Suita domestica Jozefa Podprockého určite znesie vysoké kritériá skladateľského majstrovstva. Sir Edward Elgar napísal Introdukciu a Allegro pre novozaložený Londýnsky symfonický orchester aby umožnil hráčom prezentovať ich hráčske kvality. Piotr Iľjič Čajkovskij venoval svoje emotívne sláčikové sexteto Souvenir de Florence ctihodnej Spoločnosti pre komornú hudbu v Petrohrade ako vďaku za to, že ho prijali za člena. Jednu z centrálnych tém naskicoval Čajkovskij vo Florencii – preto označil celé dielo ako spomienku na inšpirujúcu cestu do Talianska.
Členovia SKO zabezpečujú systematické uvádzanie diel slovenských autorov. Svieže Suita domestica Jozefa Podprockého určite znesie vysoké kritériá skladateľského majstrovstva. Sir Edward Elgar napísal Introdukciu a Allegro pre novozaložený Londýnsky symfonický orchester aby umožnil hráčom prezentovať ich hráčske kvality. Piotr Iľjič Čajkovskij venoval svoje emotívne sláčikové sexteto Souvenir de Florence ctihodnej Spoločnosti pre komornú hudbu v Petrohrade ako vďaku za to, že ho prijali za člena. Jednu z centrálnych tém naskicoval Čajkovskij vo Florencii – preto označil celé dielo ako spomienku na inšpirujúcu cestu do Talianska.