Klavírny recitál III – Piotr SałajczykPiano Recital III – Piotr Sałajczyk

[ Jana Majerová: ]
Klavírne sonáty Franza Schuberta si cestu k uznaniu hľadali oveľa dlhšie než jeho piesne. Dlho ostávali v tieni sonát Ludwiga vanBeethovena, ktorý bol od Schuberta len o sedem rokov starší, no na rozdiel od neho sa dočkal slávy ešte počas svojho života. Zmena nastala, keď sa Schubertovo dielo prestalo vnímať len ako snaha o nadviazanie na Beethovena a priznala sa mu jeho vlastná štýlová osobitosť.Arnold Schönberg, jeden z hlavných priekopníkov hudby 20. storočia, pri príležitosti výročia Schubertovej smrti vo svojom texte zdôraznilSchubertovu „nepredstaviteľnú originalitu, ktorú prejavil v každom jednotlivom detaile vedľa postavy tak zdrvujúcich kvalít, akou bol Beethoven.“

Schubertova Sonáta pre klavír č. 21 B dur, D. 960 je autorovou poslednou klavírnou sonátou vôbec. Spolu so Sonátou c mol, D. 958 a Sonátou A dur, D. 959 tvoria trilógiu, ktorú Schubert napísal za krátky čas – od mája do septembra 1828. Pre skladateľa to bolo obdobie, kedysi začal naplno uvedomovať následky svojho vtedy už niekoľkoročného ochorenia syfilisom. Schubert sa v tom čase zároveň tešil z rastúcehopozitívneho ohlasu svojich diel u publika, i keď najmä tých salónneho charakteru. Jeho zdravie sa však čoskoro začalo rapídne zhoršovať, načo sa pridal aj brušný týfus a skladateľ napokon ešte v novembri rovnakého roku zomrel.

Všetky sonáty Schubertovej trilógie sú štvorčasťové, navzájom sú motivicky prepojené, plné hlbokých emócií a viacerí im pripisujú ajautobiografické prvky. Spočiatku boli považované za príliš dlhé a dokonca sa hrávali v rôznych skrátených úpravách. Až neskôr, v súvislostiso zmenou vnímania času a priestoru v kontexte brucknerovských a mahlerovských rozmerov diel, prestali byť aj Schubertove sonátyvnímané ako príliš rozsiahle a čoskoro sa dokonca začali interpretovať ako kompletná trilógia v rámci jedného večera (medzi prvými ich taktouviedli Artur Schnabel a Eduard Erdmann). V súčasnosti je Schubertova trilógia považovaná za jeden z vrcholov sonátovej tvorby. Tlačou vyšli tieto tri sonáty až jedenásť rokov po autorovej smrti. Napriek tomu, že ich Schubert zamýšľal venovať jednému z priekopníkov romantického štýlu– svojmu obľúbencovi, bratislavskému rodákovi Johannovi Nepomukovi Hummelovi, vydavateľ Diabelli ich napokon dedikoval Robertovi Schumannovi, ktorý ako hudobný kritik mnohé diela Franza Schuberta oceňoval. Sonáta B dur býva pomerne často považovaná za akúsiSchubertovu rozlúčku so životom, či až akési nadpozemské posolstvo zo záhrobia. Skladba však okrem pocitov odovzdanosti, rezignácie apominuteľnosti v prvých dvoch častiach, priam srší humorom, až bujarou radosťou a chuťou do života v časti tretej a štvrtej.Pravdepodobnejšie sa preto javí, že Schubert si v čase komponovania sonáty nebol vedomý tak skorej blízkosti svojej smrti. Avšak napríkladAndrás Schiff, ktorý realizoval nahrávky Schubertových diel pre viaceré renomované značky, prirovnáva kontrastný výraz dvoch záverečných častí Sonáty B dur k „halucinácii nového života, […] aké môže zomierajúci zažií na prahu“.

Schubert vo svojej Sonáte B dur pracuje s extrémnymi kontrastmi, ktoré proti sebe stavia najmä na rozsiahlych plochách. Azda najmarkantnejší je kontrast medzi výrazovou sférou prvej a druhej polovice sonáty: Molto moderato a Andante sostenuto sú ukážkou vrúcnej lyriky, introspektívneho ponoru, smutnej krásy; naopak Scherzo a finále sú ostrovom optimizmu, hravosti, vtipu a v závere priam ohňostrojom hýriacimvšetkými farbami a efektami. Extrémna energia prechádza až do akejsi nervnosti a zbesilé tempo si vyžaduje úplnú angažovanosť interpreta.Sonáta tu naberá takmer orchestrálne znenie. Okrem dynamických, tempových a výrazových kontrastov Schubert s obľubou tvorí aj kontrastypomocou zmeny harmonického kontextu. Exemplárne miesto je napríklad v druhej časti sonáty, keď sa téma, ktorá najprv zaznela v cis mol, ozvenásledne v E dur. Podľa Rogera Scrutona je tento „dojímavý efekt“ dosiahnutý práve „premenou hudobnej substancie“. V Schubertovej sonáte jeveľmi dôležité aj ticho, ktoré dosahuje až mystických sfér, pričom je enormne dôležitá práca s tónom a vykreslenie tých najjemnejších nuáns.

Jeden z najuznávanejších poľských skladateľov, Karol Szymanowski, pochádzal z Tymošivky na Ukrajine, kam sa jeho predkovia odsťahovalikoncom 18. storočia. Začiatkom 20. storočia odišiel za štúdiom do Varšavy, avšak zásadné podnety pre svoju tvorbu načerpal predovšetkýmbehom početných zahraničných ciest a dlhodobejších pobytov v európskych kultúrnych centrách (Berlín – stretnutie s Richardom Straussom,Viedeň, Paríž, Taliansko, Londýn – stretnutie s Igorom Stravinským a pod.) a severnej Afrike. V raných kompozíciách nadviazal na odkaz svojhokrajana Fryderyka Chopina, a tiež na Skriabinove skladby a neskororomantické diela Richarda Straussa a Richarda Wagnera. Približne od roku 1914sa v Szymanowského tvorbe začali objavovať znaky impresionizmu a moderny, ktoré ozvláštňoval elementmi arabskej hudby. Zároveň sa živozaujímal aj o antickú grécku a rímsku kultúru a umenie. V neskorej tvorbe, prikláňajúcej sa k princípom neoklasicizmu a neofolklorizmu, sasústredil na znovuoživenie poľského ľudového idiómu na pôde vážnej hudby. Szymanowski bol činný aj v oblasti umeleckej literatúry ahudobnej publicistiky. Okrem iného je tiež autorom esejí o Stravinskom či o Chopinovi a štúdie Vzdelávacia úloha hudobnej kultúry vspoločnosti (1930), ktorá predstavuje akési skladateľovo krédo v otázkach vzdelávania, kultúry a miesta hudby v spoločnosti. Szymanowskizomrel v rozkvete stredného veku, keď ako 54-ročný podľahol tuberkulóze v sanatóriu vo švajčiarskom Lausanne.

Szymanowski svoj klavírny cyklus Masky, op. 34 (Masques) zložil medzi rokmi 1915 – 1916, kedy sa inšpirovaný nedávnymizahraničnými cestami naplno venoval komponovaniu v rodnom sídle v Tymošivke. V tomto období intenzívnej tvorivej činnosti vznikli viaceré zjeho najvýznamnejších diel, ako napríklad Symfónia č. 3 Pieseň noci, Mýty pre husle a klavír, Husľový koncert č. 1 a okrem Masiek aj ďalší klavírny cyklus Metopy, op. 29. Druhú (Tantris le Bouflon) a tretiu časť (Sérénade de Don Juan) Masiek napísal počas leta a jesene1915. Prvú časť Šeherezádu dokončil v roku 1916, no pôvodne ju zamýšľal zaradiť až na záver cyklu. Každú z troch skladieb skladateľdedikoval inému klaviristovi – Šeherezádu Alexandrovi Dubianskému – jednému z prvých interpretov Masiek. Druhá časť bola venovaná G. G. Nejgauzovi a tretia časť A. Rubinsteinovi. Názvy jednotlivých skladieb odkazujú na tri legendárne literárne postavy z rôznych kultúrnych okruhov, pre ktoré je charakteristické skrývať svoju pravú tvár za maskou (Tantris je anagram mena Tristan).

V cykle Masky, op. 34 sa výrazne prejavuje Szymanowského nové nasmerovanie, ktorým sa vydal okolo roku 1914. Hudobný portrét perzskejprinceznej Šeherezády, rozprávačky slávnych príbehov Tisíc a jedna noc, vyniká premenlivosťou nálad. Žiarivé zvukové farby opantávajúzmysly poslucháča a na výraze až akejsi senzuálnej erotickosti sa výrazne podieľajú orientálne hudobné prvky. Nezastupiteľné miesto má ajparódia, irónia, ba až sarkazmus. Na klaviristu sú pritom kladené extrémne nároky nielen po výrazovej, ale i technickej stránke (rýchlo repetovanétóny i akordy, náročné trilky, apreggiá, tremolá, zložitá rytmika). Hudobný text je pre svoju komplexnosť často písaný v troch notových osnováchnamiesto štandardných dvoch a jednotlivé hudobné línie sú v mnohých úsekoch vrstvené vo viacerých pásmach nad sebou. Svoj cyklusMasky s obľubou často interpretoval aj sám Szymanowski a v roku 1935 realizoval jeho nahrávku.

Dve rapsódie, op. 79 Johannesa Brahmsa vznikli v roku 1879 a patria medzi jeho najhrávanejšie klavírne diela. Popularitu si získali užpočas skladateľovho života, ktorý ich rád hrával na svojich koncertoch. Spolu s cyklom Osem skladieb pre klavír, op. 76 (1878) tvoria tieto dvaopusy jeho jediné diela určené pre sólový klavír, ktoré napísal v prostrednej etape svojej skladateľskej činnosti. Všetky ostatné klavírneskladby skomponoval buď ako skoré opusy v päťdesiatych a na začiatku šesťdesiatych rokov 19. storočia (najmä klavírne sonáty a variácie),alebo potom až v posledných rokoch života (opusy 117 – 119). Brahms napísal Dve rapsódie, op. 79 začiatkom leta 1879 v idylickom prostredí Pörtschachu am Wörthersee v Korutánsku. Od polovice 19. storočia až do 30. rokov 20. storočia bolo jazero Wörthersee významným kultúrnymcentrom. Najmä v lete sa na jeho brehoch stretávali umelci, mecenáši a umelecky nadšení ochotníci. Pörtschach si aj viacerí bohatí Viedenčaniavybrali za svoju letnú dovolenkovú destináciu a nechali si tu postaviť svoje veľkolepé vily. Brahms strávil v Pörtschachu am Wörthersee letnémesiace v rokoch 1877 až 1879 a aj s odstupom času na to veľmi rád spomínal.

Brahms dlho nevedel nájsť adekvátny názov pre svoje nové dve skladby z opusu 79. Prvá sa mala najskôr volať Capriccio, druhá dlhozostávala bez názvu. Brahms potom obe plánoval nazvať jednoducho len ako Klavírne skladby. Chvíľu zase zvažoval, že by sa obe predsalen mohli nazvať ako Capricciá. O vhodnom pomenovaní skladateľ premýšľal dokonca ešte vtedy, keď už dielo pripravoval na tlač jehovydavateľ Simrock. Uistiť sa o priliehavosti jeho finálneho nápadu, nové skladby nazvať ako Dve rapsódie, mu pomohla Elisabeth von Herzogenberg, ktorej je dielo venované: „Pokiaľ ide o vašu otázku, viete, že som vždy najviac za neutrálny výraz ,Klavírne skladby’, práve preto, ženič nehovorí; ale to zrejme nepôjde, a preto je pravdepodobne najvhodnejšie pomenovanie ,Rapsódie’, hoci sa zdá, že uzavretá forma týchtodvoch skladieb je takmer v rozpore s koncepciou rapsódie. Čo je však pre tieto označenia takmer charakteristické, je to, že používaním stratilisvoje charakteristické vlastnosti, a preto ich možno bez väčších okolkov používaí akýmkoľvek spôsobom. […] Vitajte teda, vy (pre mňa)bezmenné, vo svojom hmlistom rúchu rapsódií!“ (list Brahmsovi z mája 1880). Elisabeth von Herzogenberg (1847 – 1892) bola nemeckáklaviristka, speváčka, skladateľka a mecenáška umenia, ktorá sa stala Brahmsovou blízkou dôverníčkou. Podobne ako s Clarou Schumannovou, aj s Elisabeth konzultoval Brahms svoje nové skladby. Korešpondencia medzi skladateľom a manželmi von Herzogenberg, ktorú vydal MaxKalbeck, patrí medzi dôležité zdroje výskumu J. Brahmsa.

Rapsódiu č. 2 napísal Brahms v sonátovej forme vo svojej obľúbenej tónine g mol. Nápadným prvkom je trojtónový motív zložený zo stúpajúcej aklesajúcej malej sekundy, ktorý sa dielom vinie ako jednotiaca niť, a ktorý sa výrazne podieľa aj na naliehavosti výrazu. V kontrastne kintenzívnej dramatickosti a vášnivému temperamentu stojí brahmsovsky typická intímna lyrika.

Americký skladateľ ukrajinsko-židovského pôvodu George Gershwin patril v čase vzniku jeho najhrávanejšieho diela pre sólový klavír,Troch prelúdií (1926), k najvyhľadávanejším autorom piesní a muzikálov na Broadwayi. Zároveň mal za sebou už veľmi úspešné uvedeniadiel ako Rapsódia v modrom či Klavírny koncert F dur, ktorými sa etabloval ako jeden z najnápaditejších a najoriginálnejších skladateľovsúčasnej americkej klasickej hudby. Podarilo sa mu totiž vytvoriť jedinečný štýl, v ktorom dokázal spojiť prvky jazzu, ragtime, blues a klasickejhudby do presvedčivého, konzistentného skladateľského prejavu. Gershwin nebol klasicky profesionálne vyškolený skladateľ, ale viac-menejsamouk. Až ako úspešný autor hudby na Broadwayi absolvoval niekoľko lekcií harmónie a kontrapunktu. Je známe, že sa viackrát pokúšal, abymohol študovať u niektorého z prominentných skladateľov klasickej proveniencie, avšak márne: napríklad keď v dvadsiatych rokoch 20.storočia oslovil poprednú francúzsku skladateľku Nadiu Boulanger či Mauricea Ravel, aby u nich mohol študovať kompozíciu, obaja odmietli.Nadia Boulanger sa obávala, že by Gershwin štúdiom klasickej hudby zničil svoj osobitý skladateľský štýl. Ravel Gershwinovi zase odpísal: „Prečosa staí druhoradým Ravelom, keď už ste prvotriednym Gershwinom?“ A keď sa potom Ravel dozvedel, koľko Gershwin svojou hudbou zarába, údajne zvolal: „Vy by ste mali daí lekcie mne!“

Gershwinove Tri prelúdiá pre klavír boli pôvodne zamýšľané ako súčasť väčšieho celku. Od roku 1923 sa skladateľ zaoberal myšlienkou, napísať po vzore viacerých svojich predchodcov (J. S. Bach, F. Chopin a ď.) 24 prelúdií vo všetkých tóninách. V marci 1925 boli Gershwinove prelúdiáavizované aj v poprednom časopise Vanity Fair: „Niektoré z Gershwinových najlepších inšpirácií ešte neboli publikované ani verejnepredstavené. Je pravdepodobné, že produkcia jeho dvadsiatich štyroch prelúdií […] mu udelí ešte vyššiu hodnosí v armáde súčasnýchskladateľov.“ Počet prelúdií sa postupne zredukoval na sedem v rukopisnej podobe, potom na päť pri ich prvom verejnom uvedení, kde ich Gershwininterpretoval na koncerte v Hoteli Roosevelt v New Yorku 4. decembra 1926. Napokon k prvému vydaniu boli pripravené len tri klavírne prelúdiá. Dvezo zvyšných prelúdií skladateľ upravil pre husle a klavír a tlačou vyšli pod názvom Short Story.

Krajné skladby z Gershwinových Troch prelúdií pre klavír sršia energiou a prekypujú pozitívne ladenými tónmi. Obe vynikajú bohatou rytmikou,ktorá je v prvom prelúdiu ovplyvnená aj charakteristickým brazílskym rytmom baião. Melancholickejšie ladené druhé prelúdium skladateľoznačil za typ bluesovej uspávanky. Gershwin sám dielo nahral v roku 1928 pre Columbia Records.

PIOTR SAŁAJCZYK

Klavirista, komorný hráč, pedagóg i držiteľ cien Fryderyk a Orfeusz za interpretáciu poľskej hudby. Vďaka svojmu citlivému a inteligentnému prístupu krepertoáru bol nominovaný na cenu Polityka Passport (2017), zameriava sa na interpretáciu súčasného repertoáru i objavovanie zabudnutej hudbypoľského romantizmu.

V roku 2017 vydal na štyroch CD kompletnú tvorbu Juliusza Zarębského, o rok neskôr taktiež kompletné diela Władysława Żeleńského,pričom nahrávka zahŕňa aj Koncert pre klavír (v spolupráci so Sinfonia Varsovia). Sałajczyk má na svojom konte viacero svetových premiérkompozícií, niektoré vznikli v spolupráci s telesami ako Apollon Musagete Quartet, Royal String Quartet, Meccore String Quartet, SilesianQuartet, Hastag Ensemble či s osobnosťami ako Piotr Pławner, Bartłomiej Nizioł, Joanna Freszel a Agata Zubel. Nahrávanie Klavírneho kvintetaMieczysława Weinberga so Silesian Quartet (2018) naštartovalo Sałajczykovu fascináciu skladateľom, čo vyústilo da založenia WeinbergTria. Vďaka viacročnému záujmu o osobnosť a dielo Karola Szymanowského sa Sałajczyk stal prezidentom Hudobnej spoločnosti KarolaSzymanowského v Zakopanom (2022), pričom zastáva aj post riaditeľa Szymanowského hudobného festivalu.

Bohatý koncertný program Piotra Sałajczyka zahŕňa spoluprácu s Varšavskou filharmóniou, Symfonickým orchestrom Poľského rozhlasu, Sinfonia Varsovia, Sinfonia Iuventus, Sinfonietta Cracovia, Filharmonica Transilvania, ale aj festivalové koncerty v Poľsku i zahraničí(Varšavská jeseň, Beijing Modern Music Festival, Musica Polonica Nova, Sommets Musicaux de Gstaad, Musique et Neige, NOSPR Festival of World Premieres, Usedomer Musikfestival).

Piotr Sałajczyk vyučuje hru na klavíri na Hudobnej akadémii Karola Szymanowského v Katoviciach, kde v minulosti sám študoval u JózefaStompela. V štúdiách pokračoval v triede Pavla Gililova na Mozarteum v Salzburgu.