[ Jana Majerová: ]
Dramaturgia programu protagonistky dnešného večera, Mariangely Vacatello, má za cieľ preskúmať najrozmanitejšie odtiene hudby viažucej sa k téme noci, ako aj jej rozmanité inšpiračné zdroje. Vybraní skladatelia, ktorých jedinečné hudobné poetiky navzájom nezriedka prudko kontrastujú, sa vo svojich dielach zaoberajú „znepokojivým konfliktom medzi svetlom a tmou“, kedy noc už nepredstavuje len „čas vítaného odpočinku“, ale je „častým zdrojom znepokojujúcich snov a nočných mor“.
Transcendentálne etudy (Études d’exécution transcendante) Franza Liszta patria k jeho najhrávanejším a zároveň najreprezentatívnejším klavírnym kompozíciám. Svojou technickou náročnosťou patria k vrcholom virtuóznej klavírnej literatúry, no ich poetickosť a nadčasový tonálny jazyk ich zároveň radia k výnimočným počinom romantickej literatúry. Definitívna podoba cyklu z roku 1852 vznikla prepracovaním dvoch Lisztových skorších zbierok etud z rokov 1827 a 1839. Liszt pôvodne zamýšľal napísať koncertné etudy vo všetkých tóninách. Napokon ich však dokončil len dvanásť. Usporiadal ich po dvojiciach v paralelných tóninách radených v slede klesajúcich kvínt (C dur – a mol, F dur – d mol, B dur – g mol atď.). Až na dve dal všetkým etudám názvy odkazujúce na ich mimohudobné námety, čerpajúce či už z literatúry alebo prírodných a náladových obrazov. Liszt venoval cyklus dvanástich Transcendentálnych etud svojmu učiteľovi a jednému z najdôležitejších priekopníkov žánru klavírnej etudy – Carlovi Czernému. Etuda č. 11 Des dur – Harmonies du soir (Harmónie večera) patrí k výrazovo a obsahovo najosobitejším skladbám z tohto cyklu, preto sa často uvádza aj ako samostatné dielo a nielen ako súčasť celku. Zvukomalebná skladba navodzuje zväčša pokojnú scenériu (vrátane obrazu vzdialených úderov zvonov), no zároveň obsahuje technicky náročné prvky klavírnej hry ako napríklad lomené oktávy, sledy akordov v širokej sadzbe, arpeggiové pasáže, vzdialené skoky a podobne. Dielo je mimoriadne bohaté na rozmanité sonoristické efekty a dosahuje až orchestrálnu zvukovosť.
Robert Schumann skomponoval jedno zo svojich najpopulárnejších diel – osemdielny klavírny cyklus Fantasiestücke, op. 12 v priebehu niekoľkých málo dní na jar a v lete roku 1837 v Lipsku. V tomto období skladateľ s obľubou používal pojem „fantázia“ vo svojich rôznych písomných vyjadreniach. V opuse 12 napokon etabloval využitie slovného spojenia „Fantastické skladby“ pre názvy určitého žánru hudobných diel. Je viac než pravdepodobné, že k pomenovaniu svojich skladieb ako Fantasiestücke Schumanna inšpirovala aj literárna forma, ktorá mala blízko k útvaru rozprávky, a ktorú rozvíjal aj jeden zo skladateľových najvýraznejších inšpiračných zdrojov – romantik E. T. A. Hoffmann vo svojom štvorzväzkovom diele Fantasiestücke in Callots Manier (1814 – 1815). Schumannov klavírny cyklus predstavuje čo do dĺžky síce neveľké, výrazovo však veľmi intenzívne imaginatívne hudobné obrazy pestrej náladovej palety – od intímnej, srdečnej, vášnivej či dokonca humornej nálady k nočnému obrazu v piatej časti cyklu In der Nacht (V noci). Jej búrlivo vášnivú atmosféru len dočasne upokojí nokturnová nálada v strednom úseku skladby.
Bergamská suita (Suite bergamasque) pochádza z ranej tvorby jedného z najvýznamnejších protagonistov hudobného impresionizmu, Claudea Debussyho. Jedná sa o cyklus štyroch skladieb (Prélude – Menuet – Clair de lune – Passepied), ktoré mladý skladateľ napísal v roku 1890, no tlačou boli vydané až o pätnásť rokov neskôr, kedy už Debussy skomponoval vrcholné klavírne cykly ako Obrazy či Rytiny. To potvrdzuje, že autor si bol vedomý hodnoty svojho skorého diela i s odstupom času. Tretia časť cyklu – Svit luny mala mať pôvodne titul Promenade sentimentale, no krátko pred notovým vydaním ho skladateľ zmenil. Skladba je odrazom autorovej tendencie, nechať sa inšpirovať pozorovaním určitého javu či prírodného obrazu a to následne stvárniť pomocou tónov. Jedným z jeho obľúbených motívov bol aj mesiac a jeho žiara. Sám Debussy hovoril vo vzťahu k tejto skladbe o evokácii mesačného svitu v letný predvečer, ktorý preniká cez listy stromu. Svit luny patrí k autorovým najvyhľadávanejším dielam vôbec a jeho popularitu dokazuje aj nespočetné množstvo transkripcií pre rôzne nástrojové obsadenie.
Salvatore Sciarrino patrí k najhrávanejším súčasným talianskym skladateľom. Sicílsky rodák s hudbou začal experimentovať ako dvanásťročný a sám sa v kompozícii považuje za samouka. V roku 1969 sa presťahoval do Ríma, kde navštevoval hodiny elektronickej hudby u Franca Evangelistiho na Accademia di Santa Cecilia. V neskorších rokoch vyučoval na konzervatóriu v Miláne a na Accademia Musicale Chigiana. Svoje diela napísal pre také renomované hudobné inštitúcie, akými sú napríkad Teatro alla Scala, RAI, Teatro La Fenice di Venezia, operné domy v Stuttgarte, Frankfurte, ďalej pre Concertgebouw Amsterdam, London Symphony Orchestra, Tokyo Suntory Hall, či festivaly ako Donaueschinger Musiktage, Wien Modern, Wiener Festwochen, Berliner Festspiele a ď. Český skladateľ Petr Bakla charakterizuje Sciarrinov spôsob tvorenia hudby nasledovne: „Sciarrinove zvukové krajiny, jeho pazvuky, extrémne tiché dynamiky, komponovanie prostredníctvom relatívne malého počtu prvkov akoby kolážovito uvádzaných v stále nových a nových konfiguráciách, výstavba v podobe vrstiev striedavo sa vynárajúcich a zase ustupujúcich do pozadia s využívaním ‚strihov’ a ‚prelínačiek’, vedomé zachádzanie s priestorom a vytváranie ilúzie priestorovosti – to všetko je tvaroslovie aj poetika vlastná pôvodne elektronickej hudbe“. Sciarrinovo rané klavírne dielo De la nuit z roku 1971 je založené na citátoch z Ravelovho klavírneho cyklu Gaspard de la nuit. Rôzne pretransformované úryvky z Ravelovho diela zasadzuje Sciarrino do nových, často veľmi neočakávaných kontextov.
Jedno z najnáročnejších diel klavírnej literatúry vôbec – trojdielny cyklus Gaspard de la nuit (Gašpar noci) vytvoril francúzsky majster zvukových farieb Maurice Ravel v rozmedzí mája až septembra 1908. Autor sám sa podľa slov jeho žiaka Mauricea Delagea usiloval napísať dielo, ktoré by bolo ešte virtuóznejšie než Balakirevova orientálna fantázia Islamey, v tom čase považovaná za takmer nehrateľnú. Názov Ravelovho klavírneho cyklu odkazuje k jeho inšpiračnému zdroju – rovnomennej zbierke francúzskeho romantického autora Aloysiusa Bertranda, vydanej v roku 1842. Literárnu zbierku skladateľovi pravdepodobne predstavil Ricardo Viñes – klavirista, ktorý premiéroval mnohé Ravelove diela, ako aj ďalšie skladby jeho súčasníkov. Ravela opantal fantastický, nadprirodzený, záhadný, tajomný, niekedy až strašidelne mysteriózny svet Betrandovej zbierky, z ktorej vybral tri básne v próze a pretavil ich do hudobných obrazov v jednotlivých častiach cyklu: Ondine (Rusalka) – Le Gibet (Šibenica) – Scarbo. Sám autor svoje tri skladby nazval ako „tri romantické básne transcendentnej virtuozity“, čím zároveň odkazoval aj na dielo Franza Liszta. Virtuozita skladieb nie je prvoplánová, ale je podriadená atmosfére, scenérii a obsahu jednotlivých básní, ktoré mal Ravel ambíciu zachytiť pomocou hudobných prostriedkov. Klavirista Alfred Cortot sa na margo Ravelovho cyklu Gašpar noci vyjadril nasledovne: „Toto dielo obohacuje repertoár našej doby o jeden z najúžasnejších príkladov inštrumentálnej vynaliezavosti, aký bol kedy skladateľmi vytvorený“.
V roku 1827 zložil Franz Schubert Adagio pre husle, violončelo a klavír, ktoré pôvodne koncipoval ako pomalú časť svojho Klavírneho tria B dur, D 898. Napokon sa však skladateľ rozhodol pomalú časť tria nahradiť inou skladbou a Adagio zostalo nepublikované až do roku 1845, kedy vyšlo pod vydavateľským názvom Notturno. I keď tento titul pre skladbu nezvolil priamo jej autor, evokuje podmanivú atmosféru pokojnej noci, ktorá dominuje v prvom úseku diela A. Formálne členenie A-B-A-B-A v nasledujúcom priebehu skladby využíva kontrast medzi počiatočným snovým úsekom a o čosi dramatickejším úsekom B, ktorého základ tvorí melódia podobná piesňam, aké Schubert počul v roku 1925 pri potulkách v okolí Gmundenu v oblasti Salzkammergut (Soľná komora) od staviteľov mostov a lodníckych chát v povodí rieky Traun. Schubert v skladbe pozoruhodne využíva nezvyčajné harmonické nuansy a neočakávané postupy, ako aj sonoristicky zaujímavú kombináciu arpeggií v klavíri a pizzicat v sláčikoch. Bude zaujímavé sledovať, ako dielo prepracovala aktérka dnešného koncertu do podoby pre sólový klavír.
Romantický „básnik klavíra“, Fryderyk Chopin, celý život inklinoval k tvorbe charakteristických skladieb ako prelúdiá, balady, scherzá, valčíky, mazúrky, polonézy či nokturná, ktoré veľmi dobre vyhovovali jeho poetickým tendenciám v kompozícii. V tvorbe noktúrn inšpirovaných alebo evokujúcich atmosférou noci, Chopin nadviazal na rovnomenné skladby írskeho klaviristu a skladateľa Johna Fielda (1782 – 1837). Chopin skomponoval 21 noktúrn (vrátane tých, ktoré boli vydané až posmrtne) a viaceré z nich patria k najobľúbenejším kúskom romantickej klavírnej literatúry. Zároveň predstavujú skladateľove najintímnejšie a najosobnejšie hudobné vyjadrenia, ktorých sugestívny charakter siaha od zamyslenej reflexívnosti, snovosti, melanchólie k túžobným či pokojne radostným a vyrovnaným výrazovým polohám. Ich výrazná melodická línia býva rafinovane zdobená prepracovanou ornamentikou. Nokturno Es dur, op. 9 č. 2 z rokov 1830 – 1831 je azda Chopinovým najhrávanejším nokturnom v širšom okruhu nielen profesionálnych klaviristov a podľa Jana Kleczyńského „urobila táto pôvabná bagatela pre Chopinovu popularitu viac než všetky jeho ostatné diela“. Nokturno Des dur, op. 27 č. 2 s „bolestivo krásnou“ kantilénou skomponoval Chopin medzi rokmi 1833 – 1836 a podľa viacerých odborníkov je práve toto dielo tým najdokonalejším, čo vzniklo v oblasti romantického nokturna. Veľmi známa je aj skladba s názvom Lento con gran espressione (WN 37) v tónine cis mol, ktorá sa tradične tiež radí medzi posmrtne vydané nokturná (Nokturno cis mol, op. posth.). Túto klavírnu miniatúru poslal Chopin v roku 1830 svojej sestre Ludwike z Viedne. Zaujímavosťou je, že v nej skladateľ cituje z vlastnej tvorby, čo robieval zriedkakedy.
Dielo Fryderyka Chopina predstavovalo jeden z najdôležitejších inšpiračných zdrojov ranej tvorby Alexandra Skriabina. Podobne ako Chopin komponoval aj Skriabin množstvo klavírnych miniatúr s podobnými názvami: mazúrky, nokturná, prelúdiá, impromptus, scherzá, valčíky a podobne. Okrem toho však obaja zanechali pozoruhodné diela aj v žánri klavírnej sonáty. Alexander Skriabin komponoval klavírne sonáty počas celého svojho tvorivého obdobia, a tak sú zároveň akýmsi zrkadlom vývoja jeho kompozičného štýlu smerujúceho od romantizmu k neskorým skladbám opantaných tajomnou mystikou, či extatickým výrazom, po harmonickej stránke smerujúcim k rozpadu tonality. Skriabinova Sonáta pre klavír č. 9 Messe noir, op. 68 dokončená v roku 1913, je pravdepodobne jeho najznámejšou klavírnou sonátou. Názov Čierna omša nepochádza priamo od skladateľa, ale od jeho obdivovateľa a klaviristu Alexeja Podgaetského a vystihuje až diabolskú, satanskú atmosféru diela. Dielo prudkých kontrastov obsiahne výrazové polohy od akéhosi „mysteriózneho mrmlania“, cez bolesť, rozkoš, grotesku či paródiu až k najvypätejším, extatickým vrcholom. Skladba technicky veľmi náročná je plná disonancií, polyrytmiky a nezvyčajných zvukových a harmonických efektov. Sám autor sa na margo svojej Deviatej sonáty vyjadril, že sa v nej „dostal do hlbšieho kontaktu so satanským než kedykoľvek predtým“. Skriabin chápal satana ako akýsi „kvas vesmíru, ktorý nepripúšťa zastavenie – stelesňuje princíp aktivity, pohybu“.
––––
Bibliografický údaj: MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertu 19. 11. 2024, in: Slovenská filharmónia, 76. koncertná sezóna 2022/2023, Klavír a klaviristi, Cyklus K, Bratislava, Slovenská filharmónia 2024