Piesňový večer I – Tomislav Jukić / Lana BradićVocal Evening I – Tomislav Jukić / Lana Bradić

[ Igor Javorský: ]
Pieseň, das Lied, Song, chanson, una canzone, un canción, pésnja – jedno z magických slov v našom slovníku, považujeme ho za samozrejmosť, nevenujeme mu zvýšenú pozornosť, všetko v jeho súvislosti akoby bolo jasné. Pojem „pieseň“ je do istej miery synonymom pojmu „hudba“. Je súčasťou ľudových hudobných tradícií, ľudová pieseň je všeobecne známym a rešpektovaným fenoménom. Stáva sa dokonca, že človek neznalý hudobnej terminológie označí akési veľké dielo za „pesničku“. Nepozná pojmy „sonáta“, „symfónia“, „ária“, sú mu vzdialené… Slovo pieseň je jeho duchovným vlastníctvom od útleho detstva. Aj moderná pop kultúra disponuje pojmom „pieseň“ (song) ako jedným zo základných ukazovateľov hudobnej produkcie.

Mnohé hudobné žánre postupne vznikali v dôsledku cieľavedomých aktivít človeka – tvorcu, niektoré vzápätí zanikali a upadali do zabudnutia ako vyčerpané. Pieseň si neochvejne kliesni cestu dejinami celkom suverénne a spontánne. Prvotne ju vnímame ako majstrovsky štylizovanú a umeleckú. V zásade je produktom pôsobnosti hlbinných mýtických energií, ktoré jednoducho nútia človeka v istých situáciách konať „hudobne“ – spievať, pospevovať si. Hudba jesúčasťou duchovnej výbavy každého z nás a závisí len od okolností, akým spôsobom sa jej prítomnosť bude realizovať. Je skromným, tichým hudobným médiom, avšak zároveň je nezlomným živlom, naberá na seba množstvo štýlových, žánrových, významových kostýmov, preniká do iných žánrových úrovní a všade pôsobí výnimočne, sugestívne, očistne. Stojí v zárodku akéhokoľvek iného žánru. Piesne či canzony, chansony, songy, lieder tu boli vždy a navždy s človekom ostanú.

Pieseň je zväčša koncipovaná a aj vnímaná ako významovo nenáročné, lyrické dielo určené viac na relax, než na hlbšie úvahy. Bolo to tak aj v minulosti, piesne či romance mali prinášať pocity blaženosti z reflexie lásky, krás prírody či šteklivých zábavných situácií. Bolo to tak až do nástupu 19. storočia, kým sa na scéne objavil Franz Schubert. Učebnice hudobnej náuky aj obdivuhodné muzikologické traktáty vyzdvihujú tohto autora ako jedného z najproduktívnejších tvorcov piesne. Toto kritérium zaradenia Schuberta do pelotónu hudobných dejín je určite oprávnené a správne. V zákulisí však ostáva skromne stáť informáciao tom, že Schubert vo svojich piesňach neskoršieho tvorivého obdobia vykonal zásadnú reformu v oblasti vnímania významu piesne (a hudby vo všeobecnosti). Rakúsky skladateľ nesmierne obdivoval Ludwiga van Beethovena, uvedomoval si však, že po Beethovenovi akoby bola „cesta zarúbaná“ a že akýmkoľvek spôsobom nadväzovať na jeho sonátový evolucionizmus je len ilúzia. Východisko našiel práve v skromnej strofickej piesni, respektíve v epickej balade. Položil tak základ novej poetickej línii, ktorá sa rýchlo šírila Európu a podmaňovala si skúsených hudobníkov. Okrem toho Schubert ako prvý vnášal do hudby temné, možno chvíľami až nihilistické námety. Výrazové spektrum týchto komorných skvostov je veľmi široké, pestré a rôznorodé. Stále viac však do popredia prenikali doslova psychoanalytické momenty (napríklad fascinujúca pieseň Dvojník o rozpoltenej osobnosti). Pocity beznádeje, rezignácie, hrôzy boli v danej dobe veľmi populárne (gotický román, Lord Byron, Ernst Theodor Amadeus Hoffmann, Edgar Allan Poe a podobne). Hudba v zásade zaostávala v zmysle preferencií pozitívnych emócií. Schubert otvoril novú kapitolu. On sám trpel množstvom chorôb a jednou z nich bola trauma zo smrti. Približne po roku 1820 začal Schubert hŕstke svojich priateľov rozprávať o predtuche blížiacej sa smrti. Námet ničoty a zmaru stále silnejšie a zreteľnejšie ovplyvňoval jeho myslenie (napríklad balada Kráľ duchov na Goetheho baladu alebo pieseň Smrť a dievča). Poslednými Schubertovými piesňovými cyklami sú Zimná cesta a Schwanengesang (Labutia pieseň). Zimná cesta je „cyklom hrôzostrašných piesní“ (tak sa o nej vyjadril samotný autor) o neúprosnej ceste osamelého pútnika v ústrety smrti. V dramaturgii cyklu sa nachádza pieseň Frühlingstraum (Jarný sen, resp. Sen o jari); ten je horúčkovitou víziou jari, ktorej sa už pútnik nedožije… Ständchen (Serenáda) z kolekcie Schwanengesang je horúčkovitou ilúziou šťastia a vrúcnych citov. Sú známe nespočetné úpravy tejto piesne v štýle „sweet music“.

Mravoučnú pieseň Forelle (Pstruh) Schubert s úspechom implantoval aj do slávneho Klavírneho kvinteta A dur. Strofická pieseň zaujala odborníkov umným prepojením cyklickosti s evolučným procesom – čo je napokon typická črta množstva Schubertových piesní.

Franz Schubert položil základy novej epoche, ktorú nazývame „romantizmom“. Pieseň už sa usadila na tróne a ovplyvňovala v Schubertovom duchu aj rozsiahle symfonické, sonátové diela a takisto operu. Opera zasa spätne ovplyvňovala svet piesne. Neprávom obchádzanou postavou dejín opery je v tomto smere šarmantný, hrdý Sicílčan Stefano Donaudy, potomok francúzskeho otca a talianskej matky. Opera bola jeho vysnívanou métou a napokon sa mu stala osudnou. Podobne ako Georges Bizet s jeho Carmen zažil aj Donaudy trpké fiasko na premiére jeho opery La flamminga (1922). V tom čase už dlhé roky diktoval operný vkus suverénny Giacomo Puccini, takže menej priebojný Donaudy strácal v súboji o priazeň operného diváka na dychu. Škandál na premiére ho zlomil a priviedol ho k rezignácii, celkom prestal komponovať a o tri roky zomrel vo veku iba 46 rokov. Roky pred touto osobnou tragédiou však boli produktívne, čo ocenili aj prieberčiví vydavateľskí magnáti z Casa Riccordi. Už ako trinásťročný napísal Donaudy svoju prvú pieseň Vaghissima sembianza. Pieseň ho následne sprevádzala počas celého krátkeho života. Textami ho zabezpečoval talentovaný brat Alberto. Kolekcia 36 antických árií (1918, revízia 1922) je azda najslávnejším Donaudyho titulom. Revidovaná verzia mapuje jeho piesňovú tvorbu od útlej mladosti (1892) vrátane piesne O del mio amato ben.

Duch schubertovskej piesne sa vznáša aj nad rozsiahlou piesňovou tvorbou Mikuláša Schniedera-Trnavského. Pieseň bola v podstate alfou a omegoujeho skladateľskej produkcie. Počas štúdií v Budapešti a vo Viedni mal prístup k piesňovej literatúre 19. storočia, ktorá bola silne pod Schubertovým vplyvom. Aj Schneider-Trnavský sa nechal týmito skvostmi inšpirovať a vo svojej tvorbe ponúkal množstvo pôsobivých piesní, radených do rozsiahlejších cyklov:Drobné kvety, Zo srdca, Piesne o matke, Nad kolískou a iné. Majstrovským spôsobom štylizoval slovenský folklór v niekoľkých unikátnych cykloch Slovenské ľudové piesne, Slovenské národné piesne a podobne. Využíva v nich hudobnú rétoriku neskorého 19. storočia – teda kvetnatú harmóniu a zvukovosť. No v rámci tohto systému rešpektuje črty jednoduchej melodiky ľudového charakteru. Európskym unikátom je Jednotný katolícky spevník, ktorý Schneider Trnavský zostavil a skomponoval na objednávku Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Dlhé roky pôsobil ako regenschori v chráme sv. Mikuláša v Trnave, kde hoobklopovala magická energia sakrálnej hudby. Viac ako 500 spevov (226 autorských) zaujme prepojením úcty voči chrámovej tradícii a umnej skladateľskej práce. Aj v tomto ojedinelom titule skladateľ využil jeho skúsenosti s tvorbou piesne. Azda najznámejším piesňovým cyklom slovenského skladateľa sú Slzy a úsmevy, op. 25 (1908). V roku 1908 Schneider Trnavský účinkoval ako klavirista so spevákom Boža Umirovom [orig. Božom Urminovom, opravil Marek Piaček 2025-02-25] na koncertnom turné v Nemecku (Berlín, Lipsko). Tam bol ešte intenzívnejšie ako predtým v kontakte s hudbou nemeckých skladateľov, odpozerané postrehy implantoval práve do tejto zbierky, najviac sa približuje vtedajším európskym piesňovým štandardom. Na Slovensku si za tento tvorivý čin síce vyslúžil aj ostrejšiu kritiku, Slzy a úsmevy sú však dodnes dielom európskeho formátu.

Duch Franza Schuberta sa vznáša aj nad piesňovou tvorbou chorvátskeho skladateľa a dirigenta Josipa Hatzeho. V jeho aktivitách prevládali dramatické a piesňové žánre. V talianskom Pesare bol žiakom slávneho operného skladateľa Pietra Mascagniho, čo pochopiteľne zanechalo stopy na jeho hudobnom myslení a kompozičnom štýle. Mascagniho verizmus či dokonca naturalizmus typu Émile Zolu podnietil Hatzeho k mimoriadne expresívnemu výrazu. V prvých dvoch dekádach 20. storočia sa sústredil predovšetkým na piesne a piesňové cykly: Romance a melódie, Jarné vánky, Nové kvety, Noc nad riekou Una, Veľký pán a iné skladby. Hatze si v nich získaval srdcia hudobníkov a poslucháčov emočnou priamočiarosťou, podobne ako piesne Schneidra-Trnavského aj Hatzeho skladby často spontánne zľudoveli. Pieseň Majka s jej zdravou sentimentalitou, zádumčivosťou a nostalgiou patrí k týmto autorských úspechom. Svedčí o tom okrem iného množstvo úprav pre rôzne ansámble. Serenáda prináša opojnú atmosféru a naozaj sa „vkráda“ do srdca a mysle celkom spontánne.

Taliansky skladateľ a pedagóg Saverio Mercadante rýchlo diagnostikoval u svojho zverenca Francesca Paola Tostiho výnimočné hudobné dispozície. Poveril ho dokonca vedením niektorých lekcií. Tosti už vtedy cítil príležitosť, no presadiť sa na veľmi náročnom teréne opery a hudobného divadla, ktoré boli presýtené tvrdou konkurenciou bolo náročné. Avšak salóny a banketové siene žiadali vhodnú hudobnú ponuku v podobe šarmantných piesní či odľahčených „árií“. Šťastná, akoby bezstarostná epocha tzv. Belle Époque hrala talentovanému Tostimu do karát, čoskoro si tískal priazeň vplyvných osobností, vrátane budúcej talianskej kráľovnej Margherity Savoyskej. V roku 1875 sa na dlhší čas presídlil do Londýna. Netrvalo dlho a stal sa miláčikom kráľovskej rodiny. Pieseň For Ever and For Ever sa stala absolútnym hitom v britskej spoločnosti. V roku 1894 mu kráľ a dobrý priateľ Edward VII. udelil britské občianstvo. Tosti vstúpil do pedagogických radov na Royal Academy of Music. Aj naďalej však lámal srdcia svojimi piesňami – svojou melodikou, sviežou invenciou i námetmi piesní. Na vrchole slávy sa však vrátil do Talianska. Tosti sa zaoberal aj úpravami starých talianskych piesní (Canti popolari Abruzzesi).

„Nechápem, ako sa dá žiť bez práce… Je však pravda, že sa nespájam s príslušníkmi svojej spoločenskej vrstvy, vo všetkom hľadám podstatu a hodnotu a aninormy, ani tradície, ani rod ma neoslepia pieskom v očiach. V skutočnosti som len fyzicky prítomná. Všetko, čo cítim ako živé a prežívané, sa vznáša nad prítomnosíou a všetkým viditeľným; v hlbokom a krásnom nekonečne vidím ako v zrkadle svojich pocitov hnaciu silu v podobe milovaných bytostí a tisíce spomienok sa vynárajú ako lekná na hladkej hladine jazera. V tomto nekonečne sú pocity nasledované myšlienkami a tam rozjímam lebo všetko dobré a veľké rastie z lásky. Vznášam sa do toho najneviditeľnejšieho sveta najvnútornejšieho bytia, stávam sa úplne svojím vlastným ja, a to ja, ktoré sa potom cíti prílišnaplnené sebou samým v tom vzdialenom nebeskom ústraní, hľadá výraz, hľadá úľavu od toho vysokého mentálneho tlaku, ktorý je sám osebe istým druhomnadšenia – a to oslobodenie sa dosiahne, keď sa zrodí kompozícia!“ Chorvátska grófka Maria Teodora Paulina Pejačevič, ktorá účinkovala na scéne ako skladateľka, klaviristka a huslistka pod pseudonymom Dora Pejačević takýmto sugestívnym spôsobom hodnotila vlastnú tvorbu. Hoci je autorkou rozsiahlej Symfónie fis mol či Klavírneho koncertu, jej doménou bola pieseň. Je prvou chorvátskou osobnosťou, ktorá v nadväznosti na Richarda Wagnera a Gustava Mahlera ponúkla orchestrálne piesne. V oblasti komornej lyriky preferovala texty chorvátskych básnikov, ale siahla aj po náročných textoch Rainera Mariu Rilkeho či Friedricha Nietzscheho.

Taliansky skladateľ Ruggero Leoncavallo je všeobecne známy a obdivovaný za svoju veristickú operu Komedianti (1892). Iný jeho opernýtitul – Bohéma, je síce dielom vysokých hudobných a divadelných kvalít, nemohol (a dodnes nemôže) konkurovať rovnomennému titulu Giacoma Pucciniho. Leoncavallo však vstúpil do dejín aj celkom odlišným spôsobom, odlišným skladateľským gestom. V roku 1904 u neho spoločnosť Gramphone Company objednala ľahší piesňový titul, pohotový Leoncavallo ponúkol doslova „nákazlivú“ melódiu nazvanú Mattinata (Ráno), ktorú venoval legendárnemu tenoristovi Enricovi Carusovi. Spolu s tenorovou super star aj dielo v úlohe klaviristu nahral, išlo o prvú gramofónovú nahrávku v dejinách. Matinatta je paradoxne jeho najslávnejším dielom a dočkala sa množstva úprav a verzií.

Talianska operná scéna bola počas 19. storočia presýtená slávnymi menami a nemenej slávnymi titulmi. Aj na symbolickom kráľovskom opernom piedestálibola tlačenica. Kto je skutočným panovníkom náročného žánru? Medzi adeptami sa v popredných líniách suverénne ocitol Gioaachino Rossini. Upísal svojživot a svoju tvorbu opere a ponúkol svetu ojedinelé tituly. Po roku 1817 vyvolal v Európe doslova rossiniovskú horúčku a jeho diela sa stali kultovými titulmi. Rossini zaznamenal prvý úspech hneď svojou prvotinou La cambiale di matrimonio (1810). Úspech ho povzbudil a v nasledujúcich rokoch chŕlil jeden titul za druhým. V roku 1824 sa podnikavý Rossini presídlil do francúzskej metropole, aby tam pokračoval v úspešnom ťažení, musel však zmeniť štýl aj žánrový záber k duchu parížskeho publika odchovaného na tradícii grand opery. Rýchlo sa stal miláčikom publika, pohyboval sa v najvyšších kruhoch. V roku 1829 savšak po premiére opery Guillaume Tell náhle odmlčal a začal „vychutnávať“ slobodu. Vo svojej rezidencii však pravidelne organizoval hudobné večierky, naktorých sa zúčastňovali kultúrni umeleckí prominenti a on sám písal pri tejto príležitosti salónne skladby, tance a piesne – označil ich za Hriechy staroby (Péchés de vieilesse). Kolekcia vyše 150 titulov je suverénna, poihráva sa s hudbou v najlepšej vôli šíriť vôkol seba radosť.

„Aká to bola invázia! Aké to bola záplava! Aké to bolo ohlušujúce! V každom dome, na každej ulici, v každej kaviarni chcel každý bozkať havranie vlasy v každom štýle,akýmkoľvek spôsobom, hoci aj falošným, rozladeným…“ Recenzia či skôr retrospektíva v Gazzetta musicale di Milano vystihuje účinok piesne Musicaproibita od Stanislaa **Gastaldoneho. Pieseň o zakázanej láske naozaj spôsobila mimoriadny rozruch a Gastaldone sa stal miláčikom verejnosti. Často sa prezentoval pod humorným pseudonymom Flick-Flock (najmä ako autor textov). V roku 1888 vypísal renomovaný vydavateľ Sonzogno skladateľskú súťaž na jednodejstvovú operu. Gastaldone sa zúčastnil s titulom Mala Pasqua na námet poviedky (neskôr divadelnej hry) Giovanniho Vergu. Ten istý námet spracoval Pietro Mascagni v legendárnej opere Cavalleria rusticana.Gastaldone preto svoju účasť v súťaži zrušil a operu (rozšírenú na tri dejstvá) ponúkol Sonzogovmu rivalovi Riccordimu. Dielo malo na premiére v Ríme frenetický úspech (1890). Predpokladá sa, že populárna Musica proibita pochádza práve z Gastaldoneho opery, a tá doslova prevalcovala taliansku verejnosť svojou hudobnou aj obsahovou sugesciou.

TOMISLAV JUKIĆ

Chorvátsky tenorista, ktorý sa preslávil svojimi víťazstvami na medzinárodných speváckych súťažiach vrátane Mikuláša Schneidera-Trnavského, Antonína Dvořáka a Stojana Stojanova Gančeva. Získal aj špeciálne ocenenia, ako napr. angažmán v Slovenskom národnom divadle, v opere v Plzni a Cenu Jána Kiepuru za umeleckú tvorbu.

V súčasnosti stvárňuje postavu Gora v Pucciniho Madama Butterfly v opere Národného divadla v Ľubľane. V minulej sezóne účinkoval aj s Dubrovníckym symfonickým orchestrom na Medzinárodnom opernom festivale Tino Pattiera v Dubrovníku. Mladý tenorista sólovo vystúpil na festivale Allegretto v Žiline a Humpolci. Medzi jeho významné vystúpenia patrí aj úloha sólového tenora v opere Claudia Monteverdiho Vespro Della Beata Vergine, ktorú uviedol so zborom Chorvátskeho rozhlasu a televízie a Ensemble Concerto dei Venti pod taktovkou Tomislava Fačiniho. Toto predstavenie sa uskutočnilo na rôznych miestach vrátane Chorvátskeho domu v Splite, Divadla I. pl. Zajc v Rijeke a v sále Lauba v Záhrebe, s priamym prenosom v Chorvátskom rozhlase a televízii. Roku 2023 Tomislav debutoval v produkcii záhrebskej Hudobnej akadémie v Národnom divadle v Záhrebe pod vedením Matiju Fortunu, pričom stvárnil postavu Merkúra v opere B. Papandopula Amfitrion. Tomislav študoval na Hudobnej akadémii v Záhrebe pod vedením Martiny Zadro. Svoje zručnosti si zdokonaľoval na majstrovských kurzoch s uznávanými spevákmi, ako sú napr. Renata Pokupić, Dunja Vejzović, Nikola Kitanovski, Alexei Tanovitski, Snežana Nena Brzakovid i dirigentom Michailom Sinkevičom. Tomislav sa narodil v Splite a jeho úspechy odrážajú jeho oddanú snahu o dosiahnutie dokonalosti v oblasti operného umenia a klasickej hudby. Aktuálne je členom operného štúdia v Opernhaus Zürich, kde spieva postavy v tituloch ako Ariadna na Naxe (Strážnik), Manon Lescaut (Ninetta), Fidelio (Väzeň), Il viaggio a Reims (Don Luigino), Lohengrin, Salome a ďalšie.

LANA BRADIĆ

Uznávaná hudobníčka zo Záhrebu prejavovala už od útleho veku pozoruhodný vzťah ku komornej hudbe. Absolvovala Hudobnú akadémiu v Záhrebe v odbore klavír pod vedením Stjepana Radića. Jej snaha o umeleckú dokonalosť ju roku 1997 priviedla k ďalšiemu štúdiu na Vysokej škole múzických umení v Grazi, kde sa pod vedením Gerharda Zellera ponorila do interpretácie piesní (Vokalliedbegleitung).

Lana sa stala neoddeliteľnou súčasťou katedry sólového spevu Hudobnej akadémie ako umelecká poradkyňa. Spolu s profesormi Giorgiom Surianom a Alexejom Tanovitskim vychováva a vedie mladých a talentovaných operných spevákov, z ktorých mnohí dosiahli pozoruhodné úspechy na medzinárodných súťažiach. Ako profesorka na Hudobnej akadémii v Záhrebe na katedre spevu sa delí o svoje bohaté skúsenosti, formuje budúcnosť mladých talentovaných hudobníkov. Lana pravidelne vystupuje po boku operných spevákov, spolupracuje s Giorgiom Surianom, Martinou Zadro, Vitomirom Marofom, Lanou Kos, Dubravkou Separovič Musovič, Domagojom Doroticom a Leonom Kosavičom. Pripravuje ich na rozmanité úlohy v operách, oratóriách a koncertoch. Je známa svojou všestrannosťou, vystupovala na prestížnych festivaloch a spolupracovala so súbormi ako Záhrebskí sólisti, Chorvátska komorná filharmónia a Záhrebská filharmónia pri príprave vokálnych koncertov. Je oficiálna klaviristka Medzinárodnej súťaže operných spevákov Zinka Milanova v Rijeke a Medzinárodnej speváckej súťaže Stojana Stojanova Gančeva v Záhrebe.