Berlioz / Debussy / GounodBerlioz / Debussy / Gounod

[ Zuzana Buchová-Holičková: ]
Jedinečný, svojský hudobný jazyk komplikoval Hectorovi Berliozovi nielen živobytie, ale aj vstup medzi francúzsku hudobnú elitu. Často sa míňal nielen so súdobým operným vkusom – kým parížska scéna obdobia Druhého cisárstva Napoleona III. uprednostňovala opérette a grand opéra v štýle Meyerbeera, Berliozov epický a vážny štýl nemal širokú podporu. Inak to nebolo ani s jeho monumentálnou päťdejstvovou operou Trójania o dobytí Tróje a založení Kartága, hoci v čase jej vzniku v rokoch 1856 – 1858 bol už Berlioz etablovaným skladateľom. Päť rokov sa ju márne snažil uviesť v Parížskej opere, no keďže za sebou nemal bohatých mecenášov, napokon rezignovane prijal ponuku menšieho Théâtre Lyrique na uvedenie aspoň druhej časti opery pod názvom Trójania v Kartágu. Po veľkých škrtoch a ešte väčších kompromisoch ohľadne samotnej produkcie mala opera premiéru 4. novembra 1863. „Predstavenie bolo zlé, ako ani nemohlo nebyí… niektoré časti boli absurdné a iné smiešne,“ napísal Berlioz a premiéru označil za „opovrhnutiahodnú paródiu“. Ohromná dĺžka diela, požiadavky na obrovský orchester a baletný súbor, vysoké nároky na výpravu a kulisy a v neposlednom rade aj chaos medzi producentmi viedli k fiasku. Kompromisom s úbohým výsledkom sa nevyhlo ani baletné intermezzo Kráľovský lov a búrka: „Namiesto skutočného vodopádu tam bol namaľovaný vodopád; tancujúcich satyrov predstavovali malé dvanásíročné dievčatá a horiace konáre, ktorými mali mávaí, boli zakázané v obave pred požiarom. Neboli tam žiadne prostovlasé nymfy, ktoré by lietali po lese a kričali Itália“ a tak ďalej. Napokon ho z premiéry pre technickú náročnosť vyškrtli. Napriek všetkým výhradám však Berliozova opera postupne lákala stále viac a viac divákov a získala veľmi dobré odozvy. Prvýkrát kompletne zaznela až 21 rokov po Berliozovej smrti v priebehu dvoch večerov v nemeckom Karlsruhe. Definitívne pochovala neprajné súdy o nerealizovateľnom monštre či produkte úpadku tvorivých síl a predstavila jedno z najmonumentálnejších a najpresvedčivejších majstrovských diel hudobnej drámy. Voľná forma intermezza Kráľovský lov a búrka sleduje dramatický naratív smerujúci z idylického opisu afrického lesa, cez romantické scény lovu až po rýchlo sa blížiacu búrku. Na vykreslenie jednotlivých obrazov Berlioz využíva bohatú orchestráciu, najmä lesné rohy, klarinety, flauty a bicie nástroje. Pre vytvorenie dramatického efektu sa opiera o chromatické postupy a nečakané modulácie, čím vyvoláva pocit neistoty a napätia. Kontrast medzi loveckou idylkou a temnotou búrky zároveň predznamenáva budúcu tragédiu Aenea a Dido. Berlioz tak namiesto konvenčného intermezza vytvára orchestrálnu sekvenciu s vlastným psychologickým rozmerom.

Tento spôsob hudobného stvárňovania príbehu, hoci v dramatickom a naratívnom rámci, predznamenáva neskoršie tendencie hudobného impresionizmu. Claude Debussy vo svojom symfonickom triptychu Nokturná rozvíja túto ideu ďalej: nejde mu o príbeh, ale o zachytenie nálad a vizuálnych impresií prostredníctvom voľnej harmonickej štruktúry, modálnych postupov a jemného orchestrálneho koloritu. Tak ako Berlioz, aj Debussy sa snažil vykročiť z tradičnej formy a vytvoriť prostredníctvom orchestra samostatný výrazový svet, hľadal nové zvukové možnosti, ktorými vytváral jemnejšie farebné prechody, pričom využíva modálnu harmóniu a voľnejšiu formu. Nokturná boli inšpirované rovnomenným súborom malieb, štúdií svetla a tieňa amerického umelca Jamesa McNeilla Whistlera zo 70. rokov 19. storočia. Ich hudobná transformácia je dokonalým príkladom Debussyho schopnosti vytvárať kontrastné hudobné obrazy, v tomto prípade Nuages (Oblaky), Fêtes (Slávnosti) a Sirènes (Sirény). Skladba vznikla ešte v roku 1893 ako dielo pre sólové husle a orchester pod názvom Trois Scènes au crepuscule (Tri scény za súmraku) a bola inšpirovaná symbolistickou poéziou Henriho de Régniera. Samotný Debussy k Nokturnám uvádza: „Názov Nokturná treba interpretovaí vo všeobecnom, no najmä v scénickom zmysle. Nemá teda označovaí bežnú formu nokturna, ale skôr všetky rôzne dojmy a zvláštne svetelné efekty, ktoré toto slovo naznačuje. Časí ‚Nuages’ (Oblaky) vykresľuje nemenný aspekt oblohy a pomalý, slávnostný pohyb mrakov, miznúcich v sivých tónoch ľahko podfarbených bielou. ‚Fêtes’ (Slávnosti) nám prinášajú vibrujúci, tanečný rytmus atmosféry s náhlymi zábleskami svetla. Je tu aj úsek so sprievodom (oslnivá fantastická vízia), ktorý prechádza slávnostnou scénou a splýva s ňou. Pozadie však zostáva stále rovnaké: slávnosí, v ktorej sa prelína hudba so svetielkujúcim prachom a stáva sa súčasíou kozmického rytmu. ,Sirény’ (Sirènes) zobrazujú more a jeho nespočetné rytmy a medzi vlnami postriebrenými mesačným svitom zaznieva tajomný spev Sirén, ktoré sa smejú a odchádzajú.“

Prvé dve časti mali premiéru 9. decembra 1900 v Paríži, kompletné uvedenie zaznelo o necelý rok neskôr 27. októbra 1901. Reakcie boli zmiešané, odborná kritika zostala chladná a Debussy všetky tri časti neskôr prepracoval. V prípade Sirén zápasil najmä so ženským zborom v snahe dosiahnuť čo najhladšie spojenie hlasov a orchestra.

Toto inštrumentálne využitie hlasov je len jednou z pozoruhodných čŕt Noktúrn, ktoré v čase svojho dokončenia predstavovali Debussyho dovtedy najambicióznejšie orchestrálne dielo.

Nemenej ambicióznym projektom je omša k sviatku patrónky hudobníkov, sv. Cecílie. Messe solennelle en l‘honneur de Sainte Cécile od Charlesa Gounoda vznikla na objednávku parížskeho združenia hudobných umelcov, ktoré poskytovalo finančnú podporu a dôchodky hudobníkom. Uvedená bola na oslavách sviatku svätej Cecílie v roku 1855 v parížskom kostole Saint-Eustache-des-Halles a vzbudila okamžitú pozornosť. Camille Saint-Saëns neskôr spomínal: *„Táto jednoduchosí, táto vznešenosí, toto pokojné svetlo, ktoré sa zjavilo hudobnému svetu ako úsvit, ľudí znepokojilo… najprv boli ohromení, potom očarení a nakoniec si ich podmanila.“

Gounod sa, na rozdiel od svojho o niečo staršieho súčasníka Berlioza, už počas života tešil veľkej popularite, jeho opera *Faust je dodnes súčasťou repertoáru operných domov. Zanechal po sebe úctyhodné množstvo skladieb vrátane dvoch symfónií, vyše dvadsiatich omší, približne dvesto motet a kantát, deviatich oratórií a trinástich opier! Gounod bol hlboko veriaci katolík a duchovná tvorba bola preňho dôležitou súčasťou jeho diela. Ani v nej však nezaprel svoj zmysel pre dramatizmus a Omša sv. Cecílie je pozoruhodná práve syntézou duchovného obsahu a opernej dramatiky.

Už úvodné Kyrie, citujúce začiatok gregoriánskeho nápevu, sa rozvíja z tichej, takmer meditujúcej línie do emocionálne silnej prosby o zľutovanie. Gloria prepája slávnostnú pompéznosť s lyrickými sólovými pasážami a využíva plné zvukové možnosti zboru aj orchestra. Vrcholom celej omše je Credo, v ktorom Gounod naplno uplatňuje svoju schopnosť budovať dramatický oblúk – od zborovej homofónie, cez intímne sólové momenty až po veľkolepé finále. Napriek tradičnej štruktúre Gounod neváha porušiť očakávané formy – napríklad namiesto často využívanej fúgy v časti Et resurrexit zaznieva mohutné, slávnostné zborové unisono, vystriedané mystickým Et expecto resurrectionem mortuorum v závere gradujúce do dramatického finále.

„Zmena scény“ prichádza v tichom inštrumentálnom Oflertóriu. Celú dynamickú škálu zveril Gounod sólovému tenoru s odpoveďami zboru v časti Sanctus, pričom jeho záver svedčí o skutočne veľkolepej predstave nebeských zástupov cherubínov a serafínov spievajúcich na Božiu slávu. Oproti tomu je Benedictus jednoduchou, dojímavou meditáciou sólového sopránu doplnenou o tiché ozveny v zbore, s výnimkou záverečného krátkeho zvolania Hosanna in excelsis. Záverečné Agnus Dei nečakane tanečného, kantabilného charakteru strieda sólistov a zbor a ústi do pokojného pozitívneho záveru Gounod pôvodne na niektorých miestach doplnil či pozmenil originálny liturgický text a tiež ho doplnil o vlastné modlitby za cisára Napoleona III., národ i cirkev. Tieto zmeny však narazili na pomerne výraznú kritiku a s výnimkou pridaného Domine Jesu v časti Gloria a inštrumentálneho Oflertória boli neskôr vynechané. Omša sv. Cecílie je viac ako len hudobná pocta patrónke hudby – je to Gounodovo osobné vyznanie viery, komponované s úprimnosťou, hudobnou vynaliezavosťou a zmyslom pre krásu.

KATEŘINA KNĚŽÍKOVÁ

Jedna z najperspektívnejších speváčok mladej generácie, ktorá sa popri opere stále častejšie venuje koncertnému repertoáru, v ktorom dosahuje úspechy doma i v zahraničí. Venuje sa interpretácii barokových a klasicistických diel, operám z 19. storočia i súčasnej hudbe. Ťažiskovým repertoárom sú diela A. Dvořáka, B. Martinů či L. Janáčka a piesňová literatúra. Je laureátkou rady speváckych súťaží, ceny Classic Prague Awards 2018 za najlepší komorný výkon a Ceny Thálie 2019 za mimoriadny javiskový výkon v inscenácii Julietta alebo Snár (B. Martinů) na doskách Národného divadla moravskosliezskeho.

Absolvovala Pražské konzervatórium a Hudobnú a tanečnú fakultu AMU v Prahe. V roku 2006 sa stala stálou členkou Opery Národného divadla, v súčasnosti tu vystupuje napríklad v inscenáciách Rusalka, Cosí fan tutte, Carmen, Jej pastorkyňa, Predaná nevesta či Príhody líšky Bystroušky

Publiku sa predstavila na niekoľkých českých i zahraničných festivaloch, má za sebou spoluprácu s poprednými orchestrálnymi telesami (BBC Symphony orchestra, Bamberger Symphoniker, Camerata Salzburg, Collegium 1704, Česká filharmonie, Deutsches Symphonie-Orchester Berlin, Rotterdam Philharmonisch Orchest, Mahler Chamber Orchestra) a celou plejádou skvelých dirigentov. Vytvorila rad nahrávok, napríklad Smetanova Predaná nevesta (Harmonia Mundi), Kytice Bohuslava Martinů či oratória La Deposizione dalla croce di Gesú Cristo F. X. Richtera s Czech Ensemble Baroque pre Supraphon. Jej nahrávka Dove é amore é gelosia v produkcii Opus Arte získala ocenenie nemeckej kritiky Schallplattenkritik. V roku 2021 vydala profilové CD Phidylé, ktoré získalo ceny v časopise Gramophone i BBC Music Magazine. Zároveň v roku 2021 vydala aj druhé profilové CD Fantasie (Radioservis).

V roku 2024 úspešne debutovala s Českou filharmóniou v Carnegie Hall pod taktovkou Semjona Byčkova a v Supraphone vyšiel album Tag und Nacht, na ktorom spolupracovala s J. Hrůšom a Bamberger Symphoniker.

DANIEL MATOUŠEK

V začiatkoch ho vokálne viedli osobnosti ako Jan Vacík, Antonio Carangelo, Eva Randova a Jarmila Chaloupkova, aktuálne spolupracuje s Kateřinou Kněžíkovou a Adamom Plachetkom. V Národnom divadle Praha prvýkrát účinkoval v roku 2014 v opere Príhody líšky Bystroušky, od sezóny 2022/2023 je jej stálym členom. V Národnom divadle a na všetkých jeho troch scénach debutuje v sezóne 2024/2025 ako Nemorino v Nápoji lásky, Don Ottavio v Donovi Giovannim a v Pucciniho Manon Lescaut. Ďalej účinkuje vo významných rolách tenorového repertoáru, ako sú Rinuccio, Tamino, Tybalt (Gounod), Dallandov Kormidelník, Beppe (Komedianti) a ďalšie.

V priebehu svojej profesionálnej činnosti postupne hosťoval na všetkých českých operných scénach. V súčasnosti hosťuje hlavne v Národnom divadle v Brne (Mazal, Blankytný, Petřík, Ferrando, Tamino, Nemorino, Fenton), kde bude po prvýkrát i Rodolfom v Bohéme (Puccini).

Hosťoval aj na niekoľkých nemeckých a talianskych open air festivaloch (Opera Classica Europa) a tiež v Slovenskom národnom divadle v Bratislave (Maria Stuarda, Perzské noci) a Národnom divadle Košice (Čarovná flauta). Zúčastnil sa festivalu iSING v Číne v roku 2019 (vybraný z 2500 spevákov), nedávno bol i členom hollywoodskej produkcie pripravovaného filmu The Crow (R. Sanders). V septembri 2024 vyšiel jeho debutový album talianskych a neapolských piesní O sole mio vo vlastnej úprave pre orchester (Symfonický orchester Českého rozhlasu, Jan Kučera).

Vystúpil pod taktovkou dirigentov ako je Marco Guidarini, Ondrej Lenárd, Christopher Ward, Kamal Khan, Robert Jindra, Andrij Jurkevyč, Vincenzo Milletari, Jiří Rožeň, Leoš Svárovský, Jan Kučera, Marko Ivanović, Ondrej Olos, Marek Šedivý a ďalší. Predstavil sa v rámci hudobných festivalov, ako napríklad Festival Český Krumlov, Smetanova Litomyšl, Janáček festival Brno, Špilberk festival, Wiesbaden Opera Europa Festival, Cornuda Belcanto festival a ďalšie.

PETER KELLNER

Patrí medzi najžiadanejších operných spevákov svojej generácie. Už v mladom veku vystúpil na najvýznamnejších operných scénach ako Metropolitná Opera v New Yorku, Royal Opera House v Londýne, Staatsoper Berlin či Salzburger Festspiele. Od roku 2018 je sólistom Staatsoper Wien, kde sa doteraz predstavil v hlavných úlohách ako Figaro (Le nozze di Figaro), Leporello a Masetto (Don Giovanni), Gulielmo (Così fan tutte), Papageno (Die Zauberflöte), Basilio (Il barbiere di Sevilia), Colline (La Bohème), Frère Laurent (Roméo et Juliette), Škótsky kráľ (“Ariodante”), Theseus (Sen noci svätojánskej), Il Re (Aida), Nachtwächter (Die Meistersinger) a Zuniga (Carmen).

V aktuálnej sezóne sa po prvýkrát predstaví v Lyric Opera Chicago v roli Figara (Le nozze di Figaro), v Semperoper Dresden debutuje ako Raimondo (Lucia di Lammermoore), v Slovenskom národnom divadle sa po prvýkrát predstaví ako Escamillo (Carmen) a vráti sa do Pražského Národného divadla ako Vodník (Rusalka). S Radio France debutuje v Beethovenovej 9. symfónii.

V sezóne 2021/2022 debutoval v Metropolitnej Opere v New Yorku ako Colline (La Bohème) v kultovej inscenácii Franca Zeffirelliho. V Teatro Colón v Buenos Aires sa predstavil ako Papageno, v Londýnskej Royal Opera House ako Lieutenant Ratcliffe (Billy Budd). Po prvýkrát sa predstavil v Berlínskej Staatsoper v roku 2022 ako Figaro (Le nozze di Figaro) a Masetto (Don Giovanni).

Na prestížnom festivale v anglickom Glyndebourne v roku 2015 debutoval ako Figaro (Le nozze di Figaro). Taktiež sa v roli Basilia (Il barbiere di Sevilla) predstavil na talianskom Festivale Valle D’Itria, pod záštitou svetoznámeho dirigenta Fabia Luisiho. Významným bol jeho trojročný angažmán v Oper Graz.

Peter Kellner študoval spev na Konzervatóriu v Košiciach (M. Adamenko), ďalej na Universität Mozarteum Salzburg (B. Bakow) a bakalárske štúdium úspešne ukončil na Kunstuniversität Graz (A. Sol).

EMMANUEL VILLAUME

Pôvodom francúzsky dirigent viedol podmanivé interpretačné výkony tých najprominentnejších operných súborov a symfonických orchestrov na celom svete. Od sezóny 2015/2016 je šéfdirigentom a hudobným riaditeľom PKF – Prague Philharmonia a od roku 2013 je aj hudobným riaditeľom Opery v Dallase.

Umelec pravidelne spolupracuje s najprestížnejšími opernými domami sveta, ako sú Kráľovská opera Covent Garden v Londýne, Deutsche Oper Berlin, Mariinské divadlo v Petrohrade, Metropolitná opera v New Yorku, Lyric Opera v Chicagu, San Francisco Opera, Gran Teatre del Liceu v Barcelone a ďalšími. V sezóne 2024 debutoval vo Wiener Staatsoper pri naštudovaní Massenetovej opery Manon.

Emmanuel Villaume je vyhľadávaným partnerom najväčších operných hviezd súčasnosti, spomeňme Annu Netrebko, Dianu Damrau, Joyce DiDonato, Bryana Hymela či Angelu Gheorghiu. Spolu so sopranistkou Dianou Damrau získal v roku 2017 prestížnu nemeckú cenu ECHO Klassik v kategórii Operný album roka za nahrávku Meyerbeerových árií. V decembri 2017 naštudoval Emmanuel Villaume v Metropolitnej opere v New Yorku očakávanú inscenáciu Pucciniho opery Tosca, ktorú vysielala MET v rámci série Live in HD do vyše 2000 kín v 73 krajinách sveta.

Emmanuel Villaume sa narodil v roku 1964 v Štrasburgu. Vyštudoval hudbu na Conservatoire de Strasbourg a pokračoval v štúdiách na parížskej Sorbonne, kde získal diplom v odbore literatúra, filozofia a hudobná veda. Ako autor erudovaných hudobno-vedeckých štúdií sa stal len ako dvadsaťjedenročný dramaturgom Rýnskej národnej opery v Štrasburgu. V rokoch 2001 – 2010 bol umeleckým riaditeľom festivalu Spoleto. Je držiteľom čestného doktorátu Univerzity v Indianapolise. Orchester Slovenská filharmónia viedol na poste šéfdirigenta v rokoch 2009 – 2016.

JAROSLAV BRYCH

Jaroslav Brych najskôr vyštudoval Konzervatórium v Pardubiciach v odbore lesný roh. Svoju hudobnú dráhu odštartoval v roku 1984 ako prvý hornista Symfonického orchestra Hradec Králové. Dirigovanie študoval na pražskej HAMU u Václava Neumanna, Radomila Elišku a Josefa Veselku.

V roku 1984 sa stal zbormajstrom Vysokoškolského umeleckého súboru Univerzity Karlovej v Prahe (až do roku 1997). Riadenie zboru vzápätí rozšíril o dirigentskú taktovku, v roku 1987 sa stal druhým dirigentom Symfonického orchestra Armády Českej republiky, kde v rokoch 1990 – 1994 pôsobil vo funkcii šéfdirigenta. Svoje aktivity rozšíril o operu, keď bol v rokoch 1991 – 1992 dirigentom Opery Mozart Praha. V ďalších rokoch sa už prioritne zameral na dve oblasti, a to na riadenie zboru a pedagogickú činnosť. V rokoch 1994 – 2005 viedol Pražský filharmonický zbor, s ktorým doposiaľ príležitostne spolupracuje, dva roky viedol Pražský komorný zbor. Od roku 2009 je zbormajstrom Foerstrovho komorného speváckeho združenia a v roku 2017 sa stal aj zbormajstrom Kühnovho miešaného zboru. Pedagogicky pôsobí na pražskej Akadémii múzických umení na katedre dirigovania, na Konzervatóriu Jaroslava Ježka v Prahe a na Pražskom konzervatóriu.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

V roku 2023 bol orchester Slovenská filharmónia na turné v Japonsku s klaviristkou O. Scheps a violončelistom T. Sasanumom. Na konci roka absolvoval turné v Južnej Kórei s klaviristom Y. Sunwoom. Vo februári 2024 koncertoval s klaviristom L. Marušićom v Záhrebe a Maribore.

V sezóne 2024/2025 realizuje Slovenská filharmónia niekoľko nahrávok z diel F. Schmidta, E. Dohnányiho a J. N. Hummela. Opätovne vystúpila na švajčiarskom festivale Murten Classics. K významným zahraničným aktivitám patrili koncerty v Liederhalle Stuttgart, Kolínskej filharmónii a Dóme sv. Štefana vo Viedni. Slovenská filharmónia vystúpi aj na koncertoch v slovenských mestách (Piešťany, Ružomberok, Nitra) a sezónu ukončí na festivale v Českom Krumlove so svetoznámym huslistom Maximom Vengerovom.

SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR

V roku 1957 bol SFZ začlenený do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Na poste zbormajstrov sa vystriedali viaceré významné osobnosti (J. M. Dobrodinský, Š. Klimo, P. Baxa, P. Procházka, M. Vach, J. Rozehnal, B. Juhaňáková a J. Chabroň). Od sezóny 2023/2024 je zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru Jan Rozehnal. Kultivovanosť prejavu, zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti.

Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr.: Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia či Orchestre de Paris. Svojimi výkonmi prispel k lesku významných medzinárodných festivalových podujatí (Salzburg, Londýn, Baden-Baden).

SFZ získal medzinárodné ocenenie Oper! Awards 2023 v kategórii Najlepší spevácky zbor za spoluprácu s Berlínskymi filharmonikmi a K. Petrenkom opernej produkcii Piková dáma na Veľkonočnom festivale v Baden-Badene a koncertoch v Berlínskej filharmónii (2022).

V sezóne 2024/2025 SFZ účinkuje v monumentálnej Symfónii č. 8 G. Mahlera v Prahe, Viedni a St. Pöltene. V úvode sezóny uviedol Piesne z Gurre A. Schönberga vo Viedni (P. Popelka). Ďalšie angažmány SFZ priniesli účinkovanie v dramatickej symfónii Romeo a Júlia H. Berlioza na BHS a v Hamburgu (S.Cambreling), Beethovenovu Symfóniu č. 9 v Drážďanoch (A. Manze) a Brucknerovo Te Deum i Mozartovu Korunovačnú omšu vo Viedni. V decembri sa SFZ predstavil spoločne s SKO v Paríži a v rámci abonentných koncertov Filharmónie Brno uviedol oratórium Mesiáš G. F. Händla. V apríli 2025 hosťoval na Veľkonočnom festivale v Salzburgu v novej opernej produkcii Chovanščina M. P. Musorgského (E.-P. Salonen).