Delius / Mozart / SchumannDelius / Mozart / Schumann

V skladbách inšpirovaných ročnými obdobiami patrí jari špecifické miesto. Jej popularita v hudobnom umení môže súvisieť s optimizmom, s ktorým sa tento čas spája, ale tiež s potenciálom hudby vyjadriť znovuzrodenie, rast a premeny života. Metamorfózy jari môžeme nájsť v stredovekých polyfonických piesňach Francesca Landiniho, vo Vivaldiho Štyroch ročných obdobiach, v Beethovenovej „Jarnej sonáte“ (hoci toto pomenovanie nepochádza od skladateľa), v Haydnovom oratóriu Stvorenie, v piesňach, symfóniách a symfonických básňach romantikov i v Stravinského Svätení, kde ale jar nie je vyobrazená len ako regeneratívna sila, ale je tiež spojená s deštrukciou a násilím. On Hearing the First Cuckoo in Spring je symfonická báseň alebo „náladový obraz, idyla“ (Stimmungsbild) z roku 1912 od anglického skladateľa nemeckého pôvodu Fredericka Deliusa. Hoci táto kompozícia, súčasť Dvoch skladieb pre malý orchester, býva niekedy opisovaná aj ako typicky britská pastorálna hudobná scéna s nádychom nostalgie, Deliove vplyvy boli kozmopolitné. Obdivoval tvorbu Richarda Wagnera, mal rád skladby Edvarda Griega, ktorého stretol počas štúdia na konzervatóriu v Lipsku v roku 1887 a spriatelil sa s ním, jeho partitúry tiež ťažia z orchestrálnych efektov Debussyho, ktorého tvorbu mohol spoznať počas dlhšieho pobytu v Paríži. Tvorba skladateľa bola najskôr známejšia v Európe, zvlášť v Nemecku, no zásluhou dirigenta Thomasa Beechama (1871 – 1961) prenikla napokon začiatkom 20. storočia aj na Britské ostrovy, kam skladateľ odišiel počas 1. svetovej vojny. Premiéra On Hearing the First Cuckoo in Spring sa uskutočnila v Lipsku pod taktovkou legendárneho Arthura Nikischa (1855 – 1922), o prvé uvedenie v Anglicku sa postaral známy Willem Mengelberg (1871 – 1951). Úvodná téma skladby ťaží z motívov vtáčieho spevu, druhá téma je spracovaním melódie nórskej ľudovej piesne I Ola-Dalom (V údolí Ola). „Jar sa pre mňa vždy spája s túžbou po Nórsku,“ napísal v liste austrálskemu skladateľovi Percymu Graingerovi (1882 – 1961) Delius, ktorý krajinu často navštevoval. Vzhľadom na fakt, že rovnaká pieseň sa nachádza aj v Griegovej zbierke 19 ľudových piesní pre klavír, op. 66, niektorí autori vidia v pôvabnej atmosferickej a zvukomalebnej idyle poctu nórskemu skladateľovi, ktorého Delius nazval „sviežim horským vetrom“ a považoval ho za za svojho blízkeho priateľa i mentora.

Wolfgang Amadeus Mozart skomponoval Koncert pre dva klavíry a orchester č. 10 Es dur, KV 365 (316a) pre seba a svoju sestru Annu Mariu (Nannerl), ktorá bola tiež vynikajúcou klaviristkou. Brata sprevádzala v 60. rokoch 18. storočia na prvých koncertných cestách po Európe, keď boli obaja ešte zázračnými deťmi. Koncert je posledným dielom skladateľovho salzburského obdobia, Mozart skladbu napísal v rodnom meste v roku 1779. Evidentne sa s ňou chcel predviesť ako klavírny virtuóz i autor aj vo Viedni, kam si noty so sebou priniesol v roku 1781 po definitívnom rozchode s arcibiskupom Colloredom. Vo Viedni dvojkoncert po prvýkrát uviedol koncom novembra toho istého roku na privátnom koncerte spolu s Josephou Barbarou Auernhammer (1758 – 1820). Išlo o Mozartovu druhú súkromnú viedenskú žiačku (prvou bola Barbora Ployer) a disponovanú klaviristku, no o jej fyzickom vzhľade sa skladateľ v korešpondencii s otcom Leopoldom nevyjadroval práve galantne: „Každý deň popoludní trávim u pána Auernhammera. Mladá dáma je neskutočne škaredá. Jej hra je však skutočne očarujúca, hoci jej chýba delikátny úder, ono spevné cantabile. Zasvätila ma do plánov, ktoré nateraz drží v tajnosti. Chce usilovne študovať dva či tri roky, potom odísť do Paríža a živiť sa tam ako klaviristka. Povedala mi priamo: nie som krásna, au contraire, som škaredá a nechcem si vziať nudného úradníka len preto, že nikoho lepšieho nezoženiem. Radšej ostanem slobodná a budem sa živiť svojim talentom. A má úplnú pravdu. Požiadala ma, aby som jej pomohol.“ Napokon sa však ukázalo, že žiačka má okrem hudby aj záujem o svojho učiteľa, čo Mozarta na rozdiel od jej hry skutočne iritovalo, otcovi o tom píše: „Keby chcel maliar namaľovať čerta, mohol by si vybrať jej tvár. Je telnatá ako dedinská dievka, potí sa, že je človeku nevoľno a svoje prednosti nosí tak, že by tam mohla mať rovno napísané: pozrite sem.“ Mozart sa ďalej v liste sťažuje, že Josepha s ním chce tráviť niekoľko hodín denne, je vážne zamilovaná a z nejakého neznámeho dôvodu si dokonca myslí, že je pre neho atraktívna. Navyše pravdepodobne začala po meste rozširovať, že sa budú brať, čomu sa všetci úprimne čudovali. Leopolda, ktorý sa vždy obával, že jeho synovi zničí sľubnú kariéru žena, Mozart uistil, že veciam urobil rázny koniec. Napriek tomuto ľúbostnému incidentu bol Mozart k svojej žiačke aj naďalej veľkorysý a ako umelkyňu ju rešpektoval. Svedomito jej dával hodiny, koncertoval s ňou vo vyberanej spoločnosti, venoval jej svoje diela (napr. Sonátu D dur pre dva klavíry, KV 448), zveril jej dokonca dohľad nad viedenskými vydaniami svojich husľových sonát pre Artariu. Keď v roku 1782 dostal možnosť účinkovať na matiné v cisárskom záhradnom sídle Augarten, opäť požiadal Josephu, aby s ním účinkovala v Koncerte Es dur, ktorý však na túto príležitosť prepracoval. Kým partitúra salzburskej verzie obsahuje hoboje, fagoty a rohy, zvukovo majestátnejšia viedenská podoba diela (KV 316b) využíva v tom čase nie úplne bežne používané klarinety, trúbky a tympany. Josepha Barbara Auernhammer napokon do Paríža neodišla, no hudbe ostala verná. V roku 1786 sa napriek svojmu predsavzatiu vydala za úradníka Johanna Besseniga, s ktorým mala štyri deti. Učila, vystupovala na verejných i súkromných koncertoch. Naposledy účinkovala na verejnosti so svojou dcérou v roku 1813. Príležitostne tiež komponovala. Rok po Mozartovej smrti vyšli tlačou jej variácie pre klavír na tému árie z Mozartovej opery Čarovná flauta: Der Vogelfänger bin ich ja.

V roku 1839 Robert Schumann napísal, že klavír sa stal pre neho pritesným. Do tej doby sa tento originálny skladateľ s dušou básnika venoval ťažiskovo tvorbe pre klavír a piesňam. V ambíciách komponovať pre orchester ho podporovala aj budúca manželka Clara, ktorá si v tom istom roku podobnú poznámku zapísala do denníka: „Najlepšie by bolo, keby Robert komponoval pre orchester. Jeho imaginácia nenachádza na klavíri dostatočný priestor. Všetky jeho diela majú symfonický charakter.“ Len dvadsaťročná klavírna virtuózka si pravdepodobne uvedomovala aj to, že zvláštne poetické skladby nemohli v konkurencii efektných exhibícií Herza, Kalkbrennera či Moschelesa urobiť Schumanna dostatočne slávnym. Skomponovať symfóniu znamenalo vstúpiť na miesta, kde bol nedostižným vzorom Beethoven, znamenalo to podobnú prestíž ako napísať román. Schumann sa pokúsil skomponovať symfóniu už začiatkom 30. rokov 19. storočia, no dielo z roku 1832 nechal nedokončené a venoval sa najmä klavíru. V roku 1841, po období intenzívneho záujmu o piesne, sa skladateľ zameral na orchestrálne médium. Komponuje Ouvertúru, scherzo a finále, začína prácu na Symfónii c mol, ktorú nedokončí, píše tiež Symfóniu d mol, ktorá sa po revíziách stane v roku 1851 jeho štvrtým symfonickým opusom. Vzniká tiež Fantázia pre klavír a orchester, ktorá sa neskôr zmení na slávny Klavírny koncert. Skice pre Symfóniu č. 1 B dur Jarnú, op. 38 vznikli v priebehu štyroch dní v januári roku 1841, dokončenie trvalo necelý mesiac. Premiéru diela dedikovaného saskému kráľovi Friedrichovi Augustovi uviedol 31. marca v Lipsku Schumannov priateľ Felix Mendelssohn. Hoci skladateľ nikde na partitúre nezmieňuje inšpiráciu jarou, privátne tak o nej viackrát hovorí. Nemeckému skladateľovi, huslistovi a dirigentovi Louisovi Spohrovi (1784 – 1859) napríklad povedal, že skomponoval hudbu naplnenú jarnou vášňou, ktorá sa vždy nanovo zmocňuje a prekvapuje mužov, a to až do vysokého veku, pričom svoj zámer upresnil: „Popisnosť ani zvukomaľba neboli v tomto prípade mojím cieľom, verím však, že obdobie, kedy sa dielo zrodilo, ovplyvnilo jeho podobu i to, čím symfónia je.“ Ak by sme sa na základe pôvodných názvov jednotlivých častí symfónie (Začiatok jari, Večer, Radostné hry, Jar v rozpuku), ktoré inšpirovala poézia Adolfa Böttgera, rozhodli ďalej skúmať mimohudobné, programové inšpirácie Schumannovho diela, nešlo v tejto skladbe teda primárne o hudobné zobrazenie jari. Skôr išlo o vyjadrenie túžby po nej, o čom skladateľ napokon píše aj v liste dirigentovi Wilhelmovi Taubertovi (1811 – 1891), ktorý Prvú symfóniu naštudoval a uviedol v Berlíne. Schumann inštruuje Tauberta, aby orchestru vdýchol „Frühlingssehnsucht“, no vzápätí, azda pre väčšiu názornosť a lepšie pochopenie, zmieňuje i pomerne konkrétne asociácie späté s hudbou: prebúdzanie prírody, ktorá sa zaodieva do zelene, motýle, zrod nového života. Existujú interpretácie, ktoré „Jarnú symfóniu“ dávajú do súvislosti s tým, že skladateľ s manželkou čakali v čase vzniku diela prvý prírastok do rodiny – dcéru, ktorá sa mala narodiť začiatkom augusta. Autobiografický charakter dielu dodáva aj dvojica citátov: prvý z piesne Seit ich ihn gesehen (Odkedy som ťa uvidel) z cyklu Frauenliebe und Lieben v Larghette, druhý z poslednej časti klavírneho cyklu Kreisleriana vo finále symfónie. Pohľad na Schumannove inšpiračné zdroje diela dopĺňajú verše ukryté v úvode symfónie, ide o citát z jednej z Böttgerových Jarných balád: „O wende, wende deinen Lauf/Im Thale blüht der Frühling auf.“ (Otoč sa, obráť sa, a zmeň cesty smer, tam do údolia, kde pučí zeleň, vládne jar a duše mier.) Hoci Schumannova symfonická tvorba sa neskôr stala predmetom polemík i revízií, lipská premiéra „Jarnej symfónie“ bola aj vďaka Mendelssohnovi úspechom a skladateľ ju označil za „jeden z najdôležitejších dní vo svojom umeleckom živote.“