Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ AUDIO – 1. časť – 00:47:28 ] [ AUDIO – 1st part – 00:47:28 ] [ video > ]

Play Audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Igor Javorský ]

„Mám kolegov, ktorí hovoria, že hudba má byť pravdou, že nejde o hudbu, ale ide o vyslovenie pravdy. Ja hovorím, že v hudbe môže ísť jedine o hudbu. Čím je ušľachtilejšia, krajšia a dokonalejšia, tým viacej môže vyvolať dôveru oproti pravde. Pravda je neuchopiteľné slovo. Rôzni ľudia majú rôzne pravdy. Ak chceme hľadať niečo dôstojné, tak malo by to byť pre všetkých objektívne významné a dôležité. Ja si myslím, že je to ušľachtilosť a krása. Hudba je dosť abstraktná na to, aby mohla hovoriť nejaké podrobnosti. Nemám rád skladby, ktoré dvadsať minút trúchlia a vyvolávajú emócie, lebo emócia je čiastková vec človeka. Na hudbe je najkrajšie, čo je možno najkrajšie aj na fyzike a matematike: a to je hľadanie usporiadania. To je nádherné, to je najstručnejšie a najdokonalejšie zároveň. Jednoduché ako facka, a pritom krásne…“, povedal Ilja Zeljenka v rozhovore s Miroslavom Tóthom.

Hľadanie usporiadania... krédo človeka, ktorý počas aktívnych rokov obohatil katalóg hudobných diel na Slovensku o mimoriadne tituly. Okrem týchto diel prispel do hry o naozaj veľké umenie podobnými výrokmi, vyplývajúcimi z nevšedného poznania sveta. Ilja Zeljenka v mladosti koketoval s fyzikou, chémiou, matematikou, dokonca aj s neuchopiteľným mystériom kvantovej fyziky. K hudbe pristupoval skôr ako k rozptýleniu, k hre. Otec ho však napokon nasmeroval práve na hudbu. Možno, že pre oblasť prírodných vied to boja ujma; pre hudbu to však bolo víťazné rozhodnutie. Ilja Zeljenka začal od prvých skladateľských výstupov hľadať svoje vysnívané usporiadanie; usporiadanie segmentov konkrétnej hudobnej štruktúry, ale aj usporiadanie samého seba vo svete a vesmíre. Tvrdil, že hudba je „dosť abstraktná na to, aby mohla hovoriť nejaké podrobnosti...“. Určite aj vďaka detským a mladíckym hrám a improvizáciám rýchlo pochopil, že do hudby neradno implantovať „systémy“ zvonka, pretože ona sama je najdokonalejším systémom a skladateľ je skôr bádateľom, prahnúcim po dešifrovaní rôznych možností tohto systému. Hudba sama o sebe je pravdou, netreba ju v nej hľadať alebo umelo vytvárať.

„Človek má v živote obdobie, keď sa púšťa do mnohých terénov a džunglí, to je dôležité obdobie. Na tom je založené mnoho aj vo vede, inak by sa na svete nič neobjavilo, ani to, že je guľatá. Je to základná ľudská potreba pýtať sa, ako to vlastne je. Z toho vyplývajú rôzne experimenty, pokusy orientovať sa v džungli, čo nemusí vyzerať zrozumiteľne pre ľudí, čo do tej džungle nevkročili. Ich to nezaujíma. Chcú si vypočuť výsledok, ktorý by ich uspokojil… Otázka komunikácie je potrebou vzťahu autora a poslucháča. To je celý rad otázok. Možno aj pod vplyvom toho, že som postupne z tej džungle spravil nejakú osadu, tak moje skladby dnes vyzerajú inak ako pred 40 rokmi.“

Ilja Zeljenka na sebe cestou do tej jeho džungle vyskúšal rôzne metódy, ako ju v sebe objaviť. Dve storočia pred ním sa do podobnej džungle ducha vypravil Ludwig van Beethoven. Nemecký titan nemusel principiálne lámať okovy závislosti na vyčerpanom systéme; venoval však zvýšenú pozornosť eliminácii chudorľavej maniery a hľadaniu alternatív vo vnútri tohto systému. Existuje obrovský počet rôznych „Hommage à Ludwig van...“; Ilja Zeljenka – decentný rebel a živelný intelektuál – nemohol ostať stáť bokom. Je to predsa vecou akejsi stavovskej cti vzdať Beethovenovi hold. Sláčikové kvarteto č. 7 Hommage à Beethoven (1991) je konkrétnym prejavom úcty a obdivu: „Skutočnosť, že má podtitul Pocta Ludwigovi van Beethovenovi potvrdzuje moju úctu a blízkosť k tomuto majstrovi. Dnes býva módou „chrliť pocty“ v rámci rokov Mozartovho, Bachovho, Kolumbovho a iného roku. Beethoven nemá v súčasnosti žiadne jubileum, a tak sa na neho obraciam so svojou skromnou a celkom neoficiálnou poctou. Pokiaľ ide v kvartete akoby o beethovenovský citát, podobnosť nie je náhodná, ale zámerná – ale je to iba podobnosť, nie citát. A v čom mi je Beethoven taký blízky...? Možno v spútanej nespútanosti...“

Ilja Zeljenka obdivoval na Beethovenovi spútanú nespútanosť. Niečo podobné mohol Beethoven obdivovať na vyzretých dielach Wolfganga Amadea Mozarta. Salzburský rodák síce žil tragicky krátko, aj on však dával po definitívnom presídlení do Viedne v roku 1781 svetu najavo, že sa nezmieri s daným stavom vecí a javov, ktoré ho obklopujú v snobskom prostredí cisárskej metropole. Prvý „úder pod pás“ zasadil tento geniálny šibal vznešenému opernému publiku, najsnobskejšiemu zo snobských publík vo Figarovej svadbe (1786); Beaumarchaisovu predlohu Mozart ostrovtipne využil na decentné pranierovane spoločenských pomerov vo Viedni, čo sa samozrejme zasiahnutým „osobnostiam“ nemohlo páčiť. Figaro bol na premiére prijatý veľmi vlažne a rozpačito. Vo vzduchu visela skutočnosť, že Mozart – dovtedy akýsi hudobnícky lokaj, respektíve autor na objednávku – sa vzoprel. Dal signál o svojej slobode a voľnosti myslenia. Pochopiteľne si znepriatelil miestnu smotánku. Zamiešal karty priveľmi rafinovane a otupené celebrity nevedeli reagovať. V tom istom čase vznikli na podnet známeho vydavateľa Franza Antona Hoffmeistera dve Klavírne kvartetá, KV 478 a KV 493. Hoffmeister objednal tri skladby pre zostavu klavírneho kvarteta. Samozrejme, že sníval o zaručenom úspechu a dobrom obchode s vychyteným skladateľom. Mozart ho však sklamal; už prvé z kvartet – Klavírne kvarteto č. 1 g mol, KV 478 skúseného obchodníka šokovalo; nekompromisne a razantne prechádza svojou technickou bázou a emotívnym apelom hranice dobových zvyklostí. Bolo pre interpretov aj pre publikum priveľmi náročné, nehrateľné a nestráviteľné. Hoffmeister vedel oceniť kvality predloženého opusu, musel však z dôvodu biznisu od zmluvy napokon odstúpiť. V tom čas však už mal skladateľ finalizované aj Druhé kvarteto Es dur. Hoffmeistrovu rozorvanú diagnostiku potvrdila aj recenzia v časopise Journal des Luxus und der Moden z roku 1788. „V podaní amatérov to nemohlo potešiť; všetci zívali od nudy kvôli nepochopiteľnému chaosu štyroch nástrojov, ktoré sa nevedeli zhodnúť a celkom sa rozpadli štyri takty pred koncom, nevedeli sa skoncentrovať v spoločnom citovom obsahu... ale bolo treba pochváliť!!!... Aký je to rozdiel, ak toto reprezentatívne dielo uvedú štyria s najvyššou mierou presnosti šikovní hudobníci, ktorí si ho dôkladne naštudovali...“. Mozartovo Klavírne kvarteto g mol je dielom mimoriadneho významu. Spôsobilo nepochopenie v čase vzniku; vytvára ale vrásky na našich čelách aj dnes. Mozart – stelesnenie optimizmu, ľahkosti, sviežosti, dobrotivého úsmevu a espritu prichádza s vášnivými výjavmi a situáciami. Samotná tónina g mol je avízom čohosi bizarného; haydnovsky ladená Symfónia g mol, KV 183 (1773) je ešte reakciou na dobovú poetiku Sturm und Drang. Druhým významným opusom v „démonickej“ tónine je práve Klavírne kvarteto, KV 478. Tu už nie sme svedkami bolestínskych a sentimentálnych príbehov Sturm und Drang; tu už ide doslova „o život“. Vo vrcholných dielach Mozart stále častejšie siahal po nevšednej expresivite. Prívrženci konceptu fatálnosti života môžu v týchto skutkoch zaregistrovať predtuchu tragického finále Mozartovho života. Klavírne kvarteto g mol a majstrovská Symfónia g mol, KV 550 sú z hľadiska doby dielami uhnetenými z celkom nového materiálu; materiálu o utajovanom bôli človeka a skepse.

Mozart vo svojich vrcholných opusoch dôrazne preferoval prudšiu emočnosť. Ludwig van Beethoven sa v posledných opusoch uberal do akéhosi „nadčasu“, či „ne-času“. Prestávali pre neho byť záväzné pozemské pravidlá hry o umenie. Rozleptával existujúcu hudobnú plazmu a skúmal nové formy životných prejavov hudby. Mnohé z týchto krokov naznačoval v predchádzajúcej tvorbe. Muž, zmietaný od mladosti traumou z hluchoty, prekonal v roku 1802 fatálny pokus o zmar vlastnej osoby avizovaný v zdrvujúcom Heiligenstadtskom závete. Vtedy, na pokraji smrti, akoby sa to v mysli ambiciózneho tridsiatnika dôrazne preskupilo. Beethoven stále častejšie ponúkal skladby presahujúce všetky dobové limity. Prvou erupciou bola Tretia symfónia Es dur. V naznačenom vývoji nezaostali Piata symfónia c mol, Klavírna sonáta f mol „Appassionata“, Siedma symfónia A dur. Ak Ilja Zeljenka velebil „spútanú nespútanosť“, tak v spomínaných opusoch na nej Beethoven intenzívne pracoval. Vedel ešte rešpektovať „modely“, nevedel už však rešpektovať schematizmus, akými boli tieto modely nasycované. Mozart sa búril decentným gestom; Beethoven už začal terén neľútostne valcovať. Tým, ako sa odpútaval od schematizmu myslenia, sa dostával k najvyšším (alebo najhlbším...?) úrovniam ľudského ducha. Beethoven si uvedomoval, že pointa hudby, jej odvekosť a večnosť sú najväčšími záväzkami ktoréhokoľvek z tvorcov; stále však prejavoval úctu voči dokonalej štruktúre, architektúre jednotlivosti, či akémusi urbanizmu viacčasťových celkov. V kolekcii posledných sláčikových kvartet sa však zdanlivo odpútal aj od jeho „závislosti“ na dokonalosti proporcií tejto štruktúry. Skúšal nové možnosti. Analyzoval. Analyzoval to, čo bolo „známe“ a následne produkoval novotvary. Nevedel sa vtesnať do vymedzeného terénu. Eskaloval výraz. Multiplikoval detaily v rámci celku. Kvartetá sú úchvatným laboratóriom, v ktorom sa rodia už spomínané nové formy existencie hudby. Sláčikové kvarteto č. 14 cis mol, op. 131 (1826) je z tohto hľadiska pravdepodobne najdôslednejšie. Odborníci neraz konštatujú racionálnu nepolapiteľnosť tohto sedemčasťového intímneho kolosu. To, čo skladba ponúka, sa vymyká z akýchkoľvek racionálnych operácií súvisiacich s hudbou a jej klasickými zákonitosťami. Beethoven azda prvýkrát v dejinách hudby aplikoval hlbinný tektonický skelet mostovej štruktúry; vôkol epicentra v štvrtej časti sa zrkadlovo odvíjajú mikropríbehy šiestich satelitov. Každá z častí žije svojím životom. Tonálny plán je uvoľnený. Predsa však ide o dielo neuveriteľne kompaktné a homogénne. „Metafyzická“ fúga prvej časti, efemérne scherzo, reflexívne recitativo v pozícii tretej časti sú predzvesťou obsiahlej, neuveriteľne premenlivej a pritom koncentrovanej variačnej štvrtej časti. Nasleduje inverzný obraz udalostí v prvých troch častiach: scherzo, lakonické intermezzo a prierazné finále. Dômyselná, prepracovaná architektúra a šokujúci obsah – to je Sláčikové kvarteto cis mol. To je jeden z balvanov Beethovenovho pomníka týčiaceho sa nad všetky časy a epochy.

Igor Javorský

–––––
Bibliografický údaj: JAVORSKÝ, Igor: Text ku koncertu 24. 11. 2020, in: Slovenská filharmónia, Koncerty s publikom, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

  Životopisy

MUCHA QUARTET

vzniklo v roku 2003 na pôde Konzervatória v Bratislave a patrí k významným komorným telesám na Slovensku. Prvým učiteľom kvarteta bol Stanislav Mucha, otec violončelistu Pavla Muchu a primárius Moyzesovho kvarteta, ktoré za svojich študentských čias nieslo názov „Muchovo kvarteto“. Komornú hudbu študovali na VŠMU v Bratislave v triede Jána Slávika, na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni u Johannesa Meissla, a taktiež na Escuela Superior de Música Reina Sofía v Madride pod vedením Güntera Pichlera.

Získali 2. cenu na Medzinárodnej interpretačnej súťaži Nadácie Bohuslava Martinů v Prahe (2010), 3. cenu na medzinárodnej súťaži GIANNI BERGAMO CLASSIC MUSIC AWARD 2012 v Lugane, sú víťazmi súťaže Josef Windisch Preis 2013 (Viedeň). Na medzinárodnej súťaži Premio Paolo Borciani 2014 získali 2. cenu a Cenu publika. Obdržali 1. cenu na Medzinárodnej súťaži komornej hudby Antonína Dvořáka 2014 (Praha), ako aj 1. cenu na Medzinárodnej súťaži Leoša Janáčka 2015 (Brno).

Mucha Quartet získalo významné umelecké impulzy na medzinárodných interpretačných kurzoch Internationale Sommerakademie 2012 a 2013 v Reichenau (AT) pod vedením profesorov: Peter Schuhmayer, Johannes Meissl, Othmar Müller, Hatto Beyerle, Miguel da Silva, Evgenia Epshtein, Jan Talich, Petr Prause, Josef Klusoň, András Keller. Zúčastnili sa tiež na prestížnych majstrovských kurzoch v Schwarzenbergu (AT) – Günter Pichler; Académie musicale de Villecroze (FR) – Miguel da Silva, Alfred Brendel; McGill International String Quartet Academy Montreal (Kanada) – Gerhard Schulz, Michael Tree, Norman Fischer, Atar Arad.

Mucha Quartet pravidelne koncertuje na mnohých hudobných festivaloch a kultúrnych podujatiach doma i v zahraničí – spomeňme napr. Bratislavské hudobné slávnosti, festival Viva Musica!, Pražská jar, Concentus Moraviae, recitál vo viedenskom Musikverein, Bordeaux String Quartet Festival, festival Allegretto v Žiline, Nedeľné matiné v Mirbachovom paláci, Albrechtina – (Ne)známa hudba, komorný cyklus Slovenskej filharmónie, Luxemburskej filharmónie, Musiksommer Reichenau, Schubertiade Schwarzenberg, oficiálna návšteva anglickej kráľovnej Alžbety II. na Slovensku v roku 2008. V roku 2016 koncertovali na turné v Južnej Kórei a v Číne. V auguste 2013 získali cenu primátora mesta Piešťany za propagáciu slovenskej hudby. Obdržali titul Mladý tvorca v rámci Ceny Nadácie Tatra banky v kategórii Hudba za rok 2016.

K ich nahrávkam patrí profilové CD (Diskant, 2013), Slovenské spevy Bélu Bartóka v spolupráci s Ivou Bittovou (Pavian Records, 2015), CD Bella – Dvořák (Diskant, 2017), ako aj CD Štyria hudci (Pavian Records, 2018). V rokoch 2016 – 2017 boli rezidenčným súborom Rádia Devín. Medzi ich periodické projekty patrí musica_litera (spojenie vážnej hudby a umeleckého slova).


PETRA HOLLAENDER-POGÁDY

sa narodila v Bratislave, kde od svojich piatich rokov navštevovala základnú umeleckú školu. Ako sedemročná sa s rodičmi presťahovala do Rakúska, kde v štúdiu klavírnej hry pokračovala ako mimoriadna žiačka na Anton Bruckner Privatuniversität v Linzi v triede Gottfrieda Hemetsbergera. V nasledujúcich rokoch viackrát získala laureátske tituly na súťaži mladých interpretov Prima la musica, vystúpila v Slovenskej televízii a ako najmladšia adeptka získala prestížne štipendium renomovanej klavírnej firmy Bösendorfer.

V roku 2003 začala študovať koncertný smer hry na klavíri na Universität für Musik und darstellende Kunst Wien (Stefan Vladar), nasledovali štúdiá na Anton Bruckner Privatuniversität v Linzi (Gottfried Hemetsberger) a na Conservatoire Supérieur v Paríži (Georges Pludermacher), ktoré ukončila s vyznamenaním.

Dôležité umelecké impulzy dostala na medzinárodných majstrovských kurzoch u renomovaných pedagógov: Rudolf Buchbinder (Viedeň), Andrzej Jasiński (Poľsko), Jerome Rose (USA), Pnina Salzman (Tel Aviv) a Nina Lelchuk (Moskva).

Mladá klaviristka je držiteľkou ocenení z viacerých medzinárodných klavírnych súťaží (Rudolf Heydner Wettbewerb, Wiener Musikseminar a Pnina Salzman Award) a štipendistkou nadácie Yehudi Menuhina vo Viedni a Musikstiftung Zürich.

Na svojom umeleckom konte má rad úspešných koncertných vystúpení v európskych krajinách, hosťovanie v USA a Číne a účinkovanie na festivaloch a majstrovských kurzoch – okrem iného na International Keyboard Festival v New Yorku, na podujatí Austrian Music Festival v Pekingu a v Šanghaji či na Tel-Hai Piano Festival v Izraeli, kde jej udelili mimoriadnu cenu za vynikajúci výkon.

Petra Hollaender-Pogády sa spolupodieľala aj na historicky prvej nahrávke kompletného klavírneho diela Eugena Suchoňa pri príležitosti skladateľovho 90. výročia narodenia v roku 2018.

[ AUDIO – 2. časť – 00:41:23 ] [ AUDIO – 2nd part – 00:41:23 ] [ video > ]

Play Audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Igor Javorský ]

„Mám kolegov, ktorí hovoria, že hudba má byť pravdou, že nejde o hudbu, ale ide o vyslovenie pravdy. Ja hovorím, že v hudbe môže ísť jedine o hudbu. Čím je ušľachtilejšia, krajšia a dokonalejšia, tým viacej môže vyvolať dôveru oproti pravde. Pravda je neuchopiteľné slovo. Rôzni ľudia majú rôzne pravdy. Ak chceme hľadať niečo dôstojné, tak malo by to byť pre všetkých objektívne významné a dôležité. Ja si myslím, že je to ušľachtilosť a krása. Hudba je dosť abstraktná na to, aby mohla hovoriť nejaké podrobnosti. Nemám rád skladby, ktoré dvadsať minút trúchlia a vyvolávajú emócie, lebo emócia je čiastková vec človeka. Na hudbe je najkrajšie, čo je možno najkrajšie aj na fyzike a matematike: a to je hľadanie usporiadania. To je nádherné, to je najstručnejšie a najdokonalejšie zároveň. Jednoduché ako facka, a pritom krásne…“, povedal Ilja Zeljenka v rozhovore s Miroslavom Tóthom.

Hľadanie usporiadania... krédo človeka, ktorý počas aktívnych rokov obohatil katalóg hudobných diel na Slovensku o mimoriadne tituly. Okrem týchto diel prispel do hry o naozaj veľké umenie podobnými výrokmi, vyplývajúcimi z nevšedného poznania sveta. Ilja Zeljenka v mladosti koketoval s fyzikou, chémiou, matematikou, dokonca aj s neuchopiteľným mystériom kvantovej fyziky. K hudbe pristupoval skôr ako k rozptýleniu, k hre. Otec ho však napokon nasmeroval práve na hudbu. Možno, že pre oblasť prírodných vied to boja ujma; pre hudbu to však bolo víťazné rozhodnutie. Ilja Zeljenka začal od prvých skladateľských výstupov hľadať svoje vysnívané usporiadanie; usporiadanie segmentov konkrétnej hudobnej štruktúry, ale aj usporiadanie samého seba vo svete a vesmíre. Tvrdil, že hudba je „dosť abstraktná na to, aby mohla hovoriť nejaké podrobnosti...“. Určite aj vďaka detským a mladíckym hrám a improvizáciám rýchlo pochopil, že do hudby neradno implantovať „systémy“ zvonka, pretože ona sama je najdokonalejším systémom a skladateľ je skôr bádateľom, prahnúcim po dešifrovaní rôznych možností tohto systému. Hudba sama o sebe je pravdou, netreba ju v nej hľadať alebo umelo vytvárať.

„Človek má v živote obdobie, keď sa púšťa do mnohých terénov a džunglí, to je dôležité obdobie. Na tom je založené mnoho aj vo vede, inak by sa na svete nič neobjavilo, ani to, že je guľatá. Je to základná ľudská potreba pýtať sa, ako to vlastne je. Z toho vyplývajú rôzne experimenty, pokusy orientovať sa v džungli, čo nemusí vyzerať zrozumiteľne pre ľudí, čo do tej džungle nevkročili. Ich to nezaujíma. Chcú si vypočuť výsledok, ktorý by ich uspokojil… Otázka komunikácie je potrebou vzťahu autora a poslucháča. To je celý rad otázok. Možno aj pod vplyvom toho, že som postupne z tej džungle spravil nejakú osadu, tak moje skladby dnes vyzerajú inak ako pred 40 rokmi.“

Ilja Zeljenka na sebe cestou do tej jeho džungle vyskúšal rôzne metódy, ako ju v sebe objaviť. Dve storočia pred ním sa do podobnej džungle ducha vypravil Ludwig van Beethoven. Nemecký titan nemusel principiálne lámať okovy závislosti na vyčerpanom systéme; venoval však zvýšenú pozornosť eliminácii chudorľavej maniery a hľadaniu alternatív vo vnútri tohto systému. Existuje obrovský počet rôznych „Hommage à Ludwig van...“; Ilja Zeljenka – decentný rebel a živelný intelektuál – nemohol ostať stáť bokom. Je to predsa vecou akejsi stavovskej cti vzdať Beethovenovi hold. Sláčikové kvarteto č. 7 Hommage à Beethoven (1991) je konkrétnym prejavom úcty a obdivu: „Skutočnosť, že má podtitul Pocta Ludwigovi van Beethovenovi potvrdzuje moju úctu a blízkosť k tomuto majstrovi. Dnes býva módou „chrliť pocty“ v rámci rokov Mozartovho, Bachovho, Kolumbovho a iného roku. Beethoven nemá v súčasnosti žiadne jubileum, a tak sa na neho obraciam so svojou skromnou a celkom neoficiálnou poctou. Pokiaľ ide v kvartete akoby o beethovenovský citát, podobnosť nie je náhodná, ale zámerná – ale je to iba podobnosť, nie citát. A v čom mi je Beethoven taký blízky...? Možno v spútanej nespútanosti...“

Ilja Zeljenka obdivoval na Beethovenovi spútanú nespútanosť. Niečo podobné mohol Beethoven obdivovať na vyzretých dielach Wolfganga Amadea Mozarta. Salzburský rodák síce žil tragicky krátko, aj on však dával po definitívnom presídlení do Viedne v roku 1781 svetu najavo, že sa nezmieri s daným stavom vecí a javov, ktoré ho obklopujú v snobskom prostredí cisárskej metropole. Prvý „úder pod pás“ zasadil tento geniálny šibal vznešenému opernému publiku, najsnobskejšiemu zo snobských publík vo Figarovej svadbe (1786); Beaumarchaisovu predlohu Mozart ostrovtipne využil na decentné pranierovane spoločenských pomerov vo Viedni, čo sa samozrejme zasiahnutým „osobnostiam“ nemohlo páčiť. Figaro bol na premiére prijatý veľmi vlažne a rozpačito. Vo vzduchu visela skutočnosť, že Mozart – dovtedy akýsi hudobnícky lokaj, respektíve autor na objednávku – sa vzoprel. Dal signál o svojej slobode a voľnosti myslenia. Pochopiteľne si znepriatelil miestnu smotánku. Zamiešal karty priveľmi rafinovane a otupené celebrity nevedeli reagovať. V tom istom čase vznikli na podnet známeho vydavateľa Franza Antona Hoffmeistera dve Klavírne kvartetá, KV 478 a KV 493. Hoffmeister objednal tri skladby pre zostavu klavírneho kvarteta. Samozrejme, že sníval o zaručenom úspechu a dobrom obchode s vychyteným skladateľom. Mozart ho však sklamal; už prvé z kvartet – Klavírne kvarteto č. 1 g mol, KV 478 skúseného obchodníka šokovalo; nekompromisne a razantne prechádza svojou technickou bázou a emotívnym apelom hranice dobových zvyklostí. Bolo pre interpretov aj pre publikum priveľmi náročné, nehrateľné a nestráviteľné. Hoffmeister vedel oceniť kvality predloženého opusu, musel však z dôvodu biznisu od zmluvy napokon odstúpiť. V tom čas však už mal skladateľ finalizované aj Druhé kvarteto Es dur. Hoffmeistrovu rozorvanú diagnostiku potvrdila aj recenzia v časopise Journal des Luxus und der Moden z roku 1788. „V podaní amatérov to nemohlo potešiť; všetci zívali od nudy kvôli nepochopiteľnému chaosu štyroch nástrojov, ktoré sa nevedeli zhodnúť a celkom sa rozpadli štyri takty pred koncom, nevedeli sa skoncentrovať v spoločnom citovom obsahu... ale bolo treba pochváliť!!!... Aký je to rozdiel, ak toto reprezentatívne dielo uvedú štyria s najvyššou mierou presnosti šikovní hudobníci, ktorí si ho dôkladne naštudovali...“. Mozartovo Klavírne kvarteto g mol je dielom mimoriadneho významu. Spôsobilo nepochopenie v čase vzniku; vytvára ale vrásky na našich čelách aj dnes. Mozart – stelesnenie optimizmu, ľahkosti, sviežosti, dobrotivého úsmevu a espritu prichádza s vášnivými výjavmi a situáciami. Samotná tónina g mol je avízom čohosi bizarného; haydnovsky ladená Symfónia g mol, KV 183 (1773) je ešte reakciou na dobovú poetiku Sturm und Drang. Druhým významným opusom v „démonickej“ tónine je práve Klavírne kvarteto, KV 478. Tu už nie sme svedkami bolestínskych a sentimentálnych príbehov Sturm und Drang; tu už ide doslova „o život“. Vo vrcholných dielach Mozart stále častejšie siahal po nevšednej expresivite. Prívrženci konceptu fatálnosti života môžu v týchto skutkoch zaregistrovať predtuchu tragického finále Mozartovho života. Klavírne kvarteto g mol a majstrovská Symfónia g mol, KV 550 sú z hľadiska doby dielami uhnetenými z celkom nového materiálu; materiálu o utajovanom bôli človeka a skepse.

Mozart vo svojich vrcholných opusoch dôrazne preferoval prudšiu emočnosť. Ludwig van Beethoven sa v posledných opusoch uberal do akéhosi „nadčasu“, či „ne-času“. Prestávali pre neho byť záväzné pozemské pravidlá hry o umenie. Rozleptával existujúcu hudobnú plazmu a skúmal nové formy životných prejavov hudby. Mnohé z týchto krokov naznačoval v predchádzajúcej tvorbe. Muž, zmietaný od mladosti traumou z hluchoty, prekonal v roku 1802 fatálny pokus o zmar vlastnej osoby avizovaný v zdrvujúcom Heiligenstadtskom závete. Vtedy, na pokraji smrti, akoby sa to v mysli ambiciózneho tridsiatnika dôrazne preskupilo. Beethoven stále častejšie ponúkal skladby presahujúce všetky dobové limity. Prvou erupciou bola Tretia symfónia Es dur. V naznačenom vývoji nezaostali Piata symfónia c mol, Klavírna sonáta f mol „Appassionata“, Siedma symfónia A dur. Ak Ilja Zeljenka velebil „spútanú nespútanosť“, tak v spomínaných opusoch na nej Beethoven intenzívne pracoval. Vedel ešte rešpektovať „modely“, nevedel už však rešpektovať schematizmus, akými boli tieto modely nasycované. Mozart sa búril decentným gestom; Beethoven už začal terén neľútostne valcovať. Tým, ako sa odpútaval od schematizmu myslenia, sa dostával k najvyšším (alebo najhlbším...?) úrovniam ľudského ducha. Beethoven si uvedomoval, že pointa hudby, jej odvekosť a večnosť sú najväčšími záväzkami ktoréhokoľvek z tvorcov; stále však prejavoval úctu voči dokonalej štruktúre, architektúre jednotlivosti, či akémusi urbanizmu viacčasťových celkov. V kolekcii posledných sláčikových kvartet sa však zdanlivo odpútal aj od jeho „závislosti“ na dokonalosti proporcií tejto štruktúry. Skúšal nové možnosti. Analyzoval. Analyzoval to, čo bolo „známe“ a následne produkoval novotvary. Nevedel sa vtesnať do vymedzeného terénu. Eskaloval výraz. Multiplikoval detaily v rámci celku. Kvartetá sú úchvatným laboratóriom, v ktorom sa rodia už spomínané nové formy existencie hudby. Sláčikové kvarteto č. 14 cis mol, op. 131 (1826) je z tohto hľadiska pravdepodobne najdôslednejšie. Odborníci neraz konštatujú racionálnu nepolapiteľnosť tohto sedemčasťového intímneho kolosu. To, čo skladba ponúka, sa vymyká z akýchkoľvek racionálnych operácií súvisiacich s hudbou a jej klasickými zákonitosťami. Beethoven azda prvýkrát v dejinách hudby aplikoval hlbinný tektonický skelet mostovej štruktúry; vôkol epicentra v štvrtej časti sa zrkadlovo odvíjajú mikropríbehy šiestich satelitov. Každá z častí žije svojím životom. Tonálny plán je uvoľnený. Predsa však ide o dielo neuveriteľne kompaktné a homogénne. „Metafyzická“ fúga prvej časti, efemérne scherzo, reflexívne recitativo v pozícii tretej časti sú predzvesťou obsiahlej, neuveriteľne premenlivej a pritom koncentrovanej variačnej štvrtej časti. Nasleduje inverzný obraz udalostí v prvých troch častiach: scherzo, lakonické intermezzo a prierazné finále. Dômyselná, prepracovaná architektúra a šokujúci obsah – to je Sláčikové kvarteto cis mol. To je jeden z balvanov Beethovenovho pomníka týčiaceho sa nad všetky časy a epochy.

Igor Javorský

–––––
Bibliografický údaj: JAVORSKÝ, Igor: Text ku koncertu 24. 11. 2020, in: Slovenská filharmónia, Koncerty s publikom, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

  Životopisy

MUCHA QUARTET

vzniklo v roku 2003 na pôde Konzervatória v Bratislave a patrí k významným komorným telesám na Slovensku. Prvým učiteľom kvarteta bol Stanislav Mucha, otec violončelistu Pavla Muchu a primárius Moyzesovho kvarteta, ktoré za svojich študentských čias nieslo názov „Muchovo kvarteto“. Komornú hudbu študovali na VŠMU v Bratislave v triede Jána Slávika, na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni u Johannesa Meissla, a taktiež na Escuela Superior de Música Reina Sofía v Madride pod vedením Güntera Pichlera.

Získali 2. cenu na Medzinárodnej interpretačnej súťaži Nadácie Bohuslava Martinů v Prahe (2010), 3. cenu na medzinárodnej súťaži GIANNI BERGAMO CLASSIC MUSIC AWARD 2012 v Lugane, sú víťazmi súťaže Josef Windisch Preis 2013 (Viedeň). Na medzinárodnej súťaži Premio Paolo Borciani 2014 získali 2. cenu a Cenu publika. Obdržali 1. cenu na Medzinárodnej súťaži komornej hudby Antonína Dvořáka 2014 (Praha), ako aj 1. cenu na Medzinárodnej súťaži Leoša Janáčka 2015 (Brno).

Mucha Quartet získalo významné umelecké impulzy na medzinárodných interpretačných kurzoch Internationale Sommerakademie 2012 a 2013 v Reichenau (AT) pod vedením profesorov: Peter Schuhmayer, Johannes Meissl, Othmar Müller, Hatto Beyerle, Miguel da Silva, Evgenia Epshtein, Jan Talich, Petr Prause, Josef Klusoň, András Keller. Zúčastnili sa tiež na prestížnych majstrovských kurzoch v Schwarzenbergu (AT) – Günter Pichler; Académie musicale de Villecroze (FR) – Miguel da Silva, Alfred Brendel; McGill International String Quartet Academy Montreal (Kanada) – Gerhard Schulz, Michael Tree, Norman Fischer, Atar Arad.

Mucha Quartet pravidelne koncertuje na mnohých hudobných festivaloch a kultúrnych podujatiach doma i v zahraničí – spomeňme napr. Bratislavské hudobné slávnosti, festival Viva Musica!, Pražská jar, Concentus Moraviae, recitál vo viedenskom Musikverein, Bordeaux String Quartet Festival, festival Allegretto v Žiline, Nedeľné matiné v Mirbachovom paláci, Albrechtina – (Ne)známa hudba, komorný cyklus Slovenskej filharmónie, Luxemburskej filharmónie, Musiksommer Reichenau, Schubertiade Schwarzenberg, oficiálna návšteva anglickej kráľovnej Alžbety II. na Slovensku v roku 2008. V roku 2016 koncertovali na turné v Južnej Kórei a v Číne. V auguste 2013 získali cenu primátora mesta Piešťany za propagáciu slovenskej hudby. Obdržali titul Mladý tvorca v rámci Ceny Nadácie Tatra banky v kategórii Hudba za rok 2016.

K ich nahrávkam patrí profilové CD (Diskant, 2013), Slovenské spevy Bélu Bartóka v spolupráci s Ivou Bittovou (Pavian Records, 2015), CD Bella – Dvořák (Diskant, 2017), ako aj CD Štyria hudci (Pavian Records, 2018). V rokoch 2016 – 2017 boli rezidenčným súborom Rádia Devín. Medzi ich periodické projekty patrí musica_litera (spojenie vážnej hudby a umeleckého slova).


PETRA HOLLAENDER-POGÁDY

sa narodila v Bratislave, kde od svojich piatich rokov navštevovala základnú umeleckú školu. Ako sedemročná sa s rodičmi presťahovala do Rakúska, kde v štúdiu klavírnej hry pokračovala ako mimoriadna žiačka na Anton Bruckner Privatuniversität v Linzi v triede Gottfrieda Hemetsbergera. V nasledujúcich rokoch viackrát získala laureátske tituly na súťaži mladých interpretov Prima la musica, vystúpila v Slovenskej televízii a ako najmladšia adeptka získala prestížne štipendium renomovanej klavírnej firmy Bösendorfer.

V roku 2003 začala študovať koncertný smer hry na klavíri na Universität für Musik und darstellende Kunst Wien (Stefan Vladar), nasledovali štúdiá na Anton Bruckner Privatuniversität v Linzi (Gottfried Hemetsberger) a na Conservatoire Supérieur v Paríži (Georges Pludermacher), ktoré ukončila s vyznamenaním.

Dôležité umelecké impulzy dostala na medzinárodných majstrovských kurzoch u renomovaných pedagógov: Rudolf Buchbinder (Viedeň), Andrzej Jasiński (Poľsko), Jerome Rose (USA), Pnina Salzman (Tel Aviv) a Nina Lelchuk (Moskva).

Mladá klaviristka je držiteľkou ocenení z viacerých medzinárodných klavírnych súťaží (Rudolf Heydner Wettbewerb, Wiener Musikseminar a Pnina Salzman Award) a štipendistkou nadácie Yehudi Menuhina vo Viedni a Musikstiftung Zürich.

Na svojom umeleckom konte má rad úspešných koncertných vystúpení v európskych krajinách, hosťovanie v USA a Číne a účinkovanie na festivaloch a majstrovských kurzoch – okrem iného na International Keyboard Festival v New Yorku, na podujatí Austrian Music Festival v Pekingu a v Šanghaji či na Tel-Hai Piano Festival v Izraeli, kde jej udelili mimoriadnu cenu za vynikajúci výkon.

Petra Hollaender-Pogády sa spolupodieľala aj na historicky prvej nahrávke kompletného klavírneho diela Eugena Suchoňa pri príležitosti skladateľovho 90. výročia narodenia v roku 2018.

Mucha Quartet / Hollaender-Pogády

Utorok 24. 11. 2020, 19.00 h
KBP – Koncerty bez publika, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Ilja Zeljenka – mudrc a chuligán v jednej osobe. Tvrdo bojoval o novú identitu hudby v 20. storočí, nikdy sa však nespreneveril veľkým duchom minulosti. V tvorbe Wolfganga Amadea Mozarta sa v osemdesiatych rokoch 18. storočia začali množiť expresívne situácie a tragický podtón. Klavírne kvarteto g mol je jedným z najexpresívnejších diel geniálneho autora. Kolekcia vrcholných sláčikových kvartet Ludwiga van Beethovena akoby sa definitívne vymanila z času a z reality. Smerujú k mýtickým hĺbkam, kde fenomén času pôsobí inak ako historicky.

Mucha Quartet patrí k popredným komorným telesám na Slovensku. Súbor je držiteľom 1. cien z Medzinárodnej súťaže komornej hudby Antonína Dvořáka 2014 (Praha) a Medzinárodnej súťaže Leoša Janáčka 2015 (Brno). Bratislavská rodáčka Petra Hollaender-Pogády absolvovala štúdium vo Viedni, ako aj na prestížnom Conservatoire Supérieur v Paríži. Zúčastnila sa majstrovských kurzov u osobností ako napr. Rudolf Buchbinder.


  • VideozáznamVideorecording
  • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2020A Slovak Philharmonic Production © 2020
  • Mucha Quartet / Hollaender-Pogády
  • Mucha Quartet / Hollaender-Pogády