Klavírny recitál VI – Eugenia Sánchez DuránPiano Recital VI – Eugenia Sánchez Durán

V živote mnohých skladateľov minulosti zohrávali nezastupiteľnú úlohu ich mecenáši a podporovatelia, ktorí umelcom pomáhali často nielen finančne, ale aj v nadväzovaní kontaktov vo vyššej spoločnosti. Jedným z najdôležitejších patrónov Ludwiga van Beethovena bol arcivojvoda Rudolf, syn cisára Leopolda II., ktorý sa v roku 1819 stal olomouckým arcibiskupom. Arcivojvoda bol zároveň Beethovenovým priateľom i žiakom (bol slušným klaviristom a tiež komponoval). Zasadil sa aj o Beethovenovo prepustenie z väzenia, keď ho – nevediac o koho sa jedná – nakrátko zatvorili ako údajného tuláka. Beethovenova Sonáta pre klavír č. 26 Es dur Les Adieux, op. 81a vznikla ako reakcia na arcivojvodov vynútený odchod z Viedne. Po tom, čo v apríli 1809 Rakúsko vyhlásilo vojnu Francúzsku, ktoré koncom mesiaca prekročilo rakúske hranice, sa cisárska rodina – vrátane arcivojvodu Rudolfa – rozhodla odísť do Maďarska. Noc, keď Francúzi bombardovali Viedeň, Beethoven údajne strávil v pivnici zakrývajúc si uši vankúšmi. Enormný hluk mu totiž spôsoboval útrpné bolesti už aj tak poškodeného sluchového ústrojenstva. I keď nepriateľské strany uzavreli mier na jeseň 1809, arcivojvoda Rudolf sa do Viedne vrátil až koncom januára 1810. S pocitmi odlúčenia od blízkeho priateľa sa Beethoven vyrovnával komponovaním Klavírnej sonáty, op. 81a. Na rukopis prvej časti svojej sonáty jej autor napísal: „Rozlúčenie / Viedeň, 4. mája 1809 / Pri odchode Jeho cisárskej výsosti / ctihodného arcivojvodu / Rudolfa“. Jednotlivé časti „charakteristickej sonáty“ skladateľ pomenoval príhodne ako Das Lebewohl (Rozlúčenie) – Abwesenheit (Neprítomnosť) – Das Wiedersehn(Opätovné stretnutie). Napriek tomu, že je zaužívaný francúzsky názov sonáty – Les Adieux, Beethoven vyžadoval, aby sa v notách uvádzala taktiež nemecká podoba Das Lebewohl, pretože „Lebewohl znamená niečo celkom iné než Les Adieux. […] To prvé sa hovorí vrúcnym tónom jednotlivcovi, zatiaľ čo druhý výraz sa používa pre celé zhromaždenie […]“. Navyše pod trojtónový úvodný motív napísal skladateľ vyslabikované slovo Le-be-wohl. Tento motív, ktorého horný hlas sa pohybuje po klesajúcich sekundách a je vedený v dvojhlasom postupe označovanom ako kvinty lesných rohov, sa sonátou vinie ako jednotiaca niť v rôznych transformáciách. Na prvú časť v sonátovej forme s pomalou introdukciou nadväzuje lamentózna druhá časť. Finále sonáty vyjadruje bujarú radosť a nadšenie z návratu. Skladba je venovaná arcivojvodovi Rudolfovi, ktorému Beethoven dedikoval najviac svojich diel, vrátane 4. a 5. klavírneho koncertu, Sonáty B dur, op. 106 Hammerklavier či Missy solemnis. Napriek tomu, že sa Beethovenova sonáta viaže ku konkrétnej osobe, nesie jeho majstrovské dielo univerzálne platný odkaz. 

Fryderyk Chopin komponoval svoje štyri scherzá v rokoch 1835 – 1843. V podobnom časovom rozmedzí vznikali aj jeho štyri balady, s ktorými bývajú scherzá navzájom porovnávané. Scherzo bolo tradične spájané s tanečným, často i žartovným charakterom, využitím momentu prekvapenia a odľahčenou atmosférou. Chopin vo svojich scherzách nadväzuje na tradičnú trojdielnu koncepciu, avšak napĺňa ich celkom novým výrazom pomocou originálnej kompozičnej techniky. V jeho uchopení sa stalo scherzo vrcholne dramatickým, romanticky oduševneným a často i úzkosťou naplneným autonómnym hudobným druhom, využívajúcim náhle kontrasty. Chopin začal komponovať svoje posledné Scherzo č. 4 E dur, op. 54 v roku 1842 popri práci na ďalších významných dielach ako Balada č. 4 f mol, op. 52 či Polonéza As dur, op. 53. V tomto období mal už niekoľko rokov zaužívaný model, že od jesene do neskorej jari vyučoval v Paríži a v letných mesiacoch sa venoval písaniu a príprave svojich skladieb na vydanie. Väčšina Chopinovho Scherza E dur tak vznikala počas leta 1842 a 1843 v prostredí idylického sídla jeho „femme fatale“ George Sandovej – v Nohante. Po troch predchádzajúcich scherzách, ktorých výraz sa nezriedka blíži až k akosi démonickým polohám, sa Scherzo E dur o čosi viac prikláňa k presvetlenejšej atmosfére. Krajné diely hýriace búrlivými pasážami pestrofarebných náladových odtieňov lemujú intímnejšie ladené trio náruživo túžobného gesta. 

Fryderyk Chopin bol jedným z hlavných inšpiračných zdrojov ranej tvorby Alexandra Skriabina, ktorý sa podobne ako jeho vzor tiež rád vyjadroval na ploche klavírnych miniatúr. S pomedzi nich majú osobitý význam prelúdiá a koncertné etudy. Keďže Skriabin oba tieto žánre komponoval takmer po celý život, odzrkadľujú vývoj jeho kompozičného štýlu smerujúceho od romantizmu k neskorým skladbám opantaným tajomnou mystikou, či extatickým výrazom, po harmonickej stránke smerujúcim k rozpadu tonality. 

Vznik množstva klavírnych prelúdií v Skriabinovej ranej tvorbe čiastočne podnietila stávka s jeho priateľom, mecenášom a vydavateľom Mitrofanom P. Beljajevom, že do apríla roku 1896 skomponuje 48 prelúdií pre klavír tak, aby v každej z existujúcich tónin vznikli po dve prelúdiá. Skriabin si však pri 46. prelúdiu tento zámer rozmyslel arozhodol sa už skomponované prelúdiá rozdeliť do viacerých opusov: 11, 13, 15, 16, 17 (v neskorších rokoch vznikali aj ďalšie opusy s prelúdiami). V liste Beljajevovi z 23. marca 1896 vysvetľuje: „Nejde tu predsa o to, aby boli po dve [prelúdiá] v každej tónine. Každé Prelúdium je malou kompozíciou, ktorá môže existovať samostatne, nezávisle od iných Prelúdií“. A tak z pôvodného zámeru napísať dva cykly obsahujúce 24 prelúdií vo všetkých tóninách ostal napokon len jeden kompletný cyklus – známy Opus 11. Skriabinov cyklus Piatich prelúdií, op. 16 patrí medzi menej často hrávané diela. Podmanivé skladby s výrazným melodickým gestom, odvíjajúce sa ešte podľa zákonitostí tonálnej harmónie, zaujmú sugestívnym výrazom siahajúcim od vrúcnej lyriky, dramatickej rozhodnosti až k tanečnej elegancii. 

Osem etud, op. 42 pochádza z roku 1903, kedy bol už Skriabin etablovaným skladateľom a interpretom vlastných klavírnych skladieb. V tomto období zároveň prežíval milostné vzplanutie k svojej žiačke Tatiane Šljocerovej, pre ktorú napokon opustil svoju prvú manželku Veru, taktiež klaviristku. Opus 42 charakterizuje vypätá chromatika, asymetrické melodické oblúky a rytmická mnohovrstevnosť (tri proti piatim, deväť proti piatim a pod.). Vo svojej obľúbenej tónine Fis dur napísal Skriabin dve po sebe nasledujúce etudy – č. 3 a č. 4, no každú s diametrálne odlišným charakterom. Zatiaľ čo tretia etuda je akousi trilkovou štúdiou, vďaka vysokej polohe, rytmickým a metrickým nepravidelnostiam, éterickému výrazu a veľmi rýchlemu tempu prezývanou aj ako „komár“, predstavuje Etuda Fis dur, op. 42 č. 4 kontrastnú idylickú, intímne ladenú ľúbostnú pieseň. 

Skriabinove Tri etudy, op. 65 z rokov 1911 – 1912 patria do jeho neskorého kompozičného obdobia. Len prednedávnom skomponoval svoje posledné orchestrálne dielo Prometeus s využitím svetelného klavíra (tastiera per luce; Skriabin mal schopnosť synestézie) a smeroval k vytvoreniu svojho najodvážnejšieho projektu – Mystéria, ktoré však nikdy nedokončil. Skriabin si bol vedomý prílišnej nadčasovosti svojich diel a tak v liste z roku 1912 vyjadril svoje očakávanie škandálu, ktorý predpokladal, že bude nasledovať po zverejnení jeho najnovších Etud, op. 65. Pohoršené reakcie recipientov mali plynúť z „desivých…, zvrhlých, svätokrádežných“ intervalov nón, septím a kvínt, ktoré vo svojich technicky enormne náročných skladbách spracováva nanajvýš originálnym spôsobom s priam vizionárskou sonoristikou. V Etude G dur, op. 65 č. 3, založenej na intervale kvinty, dochádza ku vzájomným stretom akéhosi éterického tanca a úsekmi panovačno-rozkazovačného naliehania (Impérieux). 

Jeden z najvýznamnejších španielskych skladateľov – Enrique Granados študoval hudbu v Barcelone. Hodiny klavíra navštevoval u Joana Baptistu Pujola, medzi ktorého zverencov patril aj Ricardo Viñes. Ten premiéroval mnohé klavírne diela Mauricea Ravela, Claudea Debussyho a ďalších súčasníkov. Kompozíciu študoval Granados u slávneho učiteľa Felipeho Pedrellu, ktorý viedol svojich zverencov k využívaniu ľudových prvkov v hudbe (okrem iných bol tiež učiteľom Isaaca Albéniza a Manuela de Fallu). Granadosov umelecký vývoj výrazne ovplyvnila aj dvojročná stáž v Paríži, kde sa osobne spoznal s Debussym a Faurém a navštevoval lekcie u Charlesa-Wilfrida de Bériot – jedného z Ravelových pedagógov. Po návrate z Paríža sa Granados dostal do povedomia verejnosti najskôr ako vynikajúci klavirista a postupne si našiel cestu k uznaniu aj ako skladateľ. 

Granadosov šesťdielny cyklus Goyescas, op. 11, na ktorom pracoval medzi rokmi 1909 – 1911, patrí k najoriginálnejším a najcennejším klavírnym dielam nielen v rámci skladateľovho tvorivého odkazu, ale aj v rámci celej španielskej proveniencie. Granadosov klavírny cyklus voľne čerpá inšpirácie z výtvarného diela jeho krajana Francisca de Goyu (1746 – 1828): jednak tematicky, jednak ideovo. Obaja zachytávajú scény „majos“ a „majas“ – teda mužov a žien zvyčajne na okraji spoločnosti, ktorých špecifikom bolo honosné, výstredné odievanie. Nezriedka sa stávalo, že príslušníci vyššej triedy, znudení vyžadovanou rutinou, sa snažili napodobňovať obliekanie a spôsoby slobodomyseľných majos a majas. Hlbšie súvislosti medzi Goyom a Granadosom približuje Guillermo de Boladeres Ibern vo svojej publikácii venovanej skladateľovi: „Rovnako ako Goya, aj Granados bol idealista; rovnako ako Goya vedel reprodukovať podstatu toho, čo videl; tak ako on tiež dokázal odhaliť karikatúru ukrytú za veľkoleposťou a pompou, či veľ ké veci zahalené triviálnymi.“ Goyescas sú výrazovo nanajvýš intenzívne skladby prekypujúce fantáziou, ktoré prepája tematika lásky (Granadosovo dielo má podtitul Los majos enamorados, vo voľnom preklade „Mladí zaľúbenci“). Zvukovo bohaté diela plné rafinovaných nuáns so zreteľne rozoznateľným španielskym koloritom sú plné vášne, dramatizmu i tragiky. Granados čiastočne využíva španielsku ľudovú hudbu, čiastočne tvorí vlastné motívy a témy v podobnom duchu. Prvá skladba cyklu – Los Requiebros (Lichôtky) v štýle aragónskej joty je určitou variáciou na obľúbenú španielsku pieseň Tirana del Trípili. Štvrtá skladba s názvom Quejas o La maja y el ruiseñor (Náreky alebo Dievča a slávik) odkazuje na pieseň z Valencie Una tarde que me triste hallaba (Jeden podvečer, keď som bol smutný). Goyescas sa napokon stali Granadosovi osudnými. Ako jeden z prvých španielskych skladateľov vôbec, ktorí navštívili USA, sa zúčastnil premiéry svojej rovnomennej opery, ktorá tematicky čerpá z pôvodného klavírneho cyklu. Operná premiéra sa konala v januári 1916 v Metropolitnej opere v New Yorku, pričom v hľadisku sedel aj prezident USA Woodrow Wilson. Na spiatočnej ceste, po tom, čo ich loď Sussex napadla nemecká ponorka, Granados zahynul v Lamanšskom prielive dňa 24. marca 1916 pri pokuse o záchranu svojej manželky Amparo.