Zeljenka / Moyzes / PiačekZeljenka / Moyzes / Piaček

[ Autor textu: Jakub Goč ]

Program dnešného komorného koncertu vytvára svojou pestrou dramaturgiou dynamický prierez slovenskou hudobnou históriou od jej vzniku až po súčasnosť. Zaznejú skladby Mikuláša Moyzesa, priekopníka realistických tendencií a predchodcu slovenskej hudobnej moderny, Ilju Zeljenku, nasledovníka európskej moderny a jedného zo zakladateľov prúdu slovenskej hudobnej avantgardy 60. rokov a Marka Piačeka, súčasného skladateľa, flautistu a improvizátora, ktorého kompozičné východiská pramenia z konceptu „hudby ako činu“ a „hudby ako udalosti“.

Ilja Zeljenka sa takmer okamžite po ukončení štúdia na bratislavskej VŠMU stal ťažiskovou osobnosťou nastupujúcej skladateľskej generácie. Zložil prvú slovenskú avantgardnú skladbu a bol prvolezcom aj vo využívaní dvanásťtónovej techniky či komponovaní elektroakustickej hudby. Celý život sa zameriaval predovšetkým na hľadanie a prehlbovanie vlastného hudobného štýlu. Snažil sa nájsť takú flexibilnú hudobnú reč, akou je sám materinský jazyk. Vyvinul skladateľskú techniku na princípe tzv. buniek, ktorá sa preňho stala charakteristickou. Celkom výnimočné postavenie v jeho diele zaujíma klavír. Hoci sa sám nevenoval klavírnej interpretácii a aj pri komponovaní sa klaviatúre skôr vyhýbal, najväčšia časť jeho tvorby je venovaná práve tomuto nástroju. Úvodná skladba koncertu, Sonáta pre klavír č. 21 s podtitulom „Otázky bez odpovedí“, ktorú Zeljenka venoval jednému z najvýznamnejších slovenských maliarov Rudolfovi Filovi, nesie vysoké poradové číslo 21. Na podobný počet diel od jedného tvorcu v rámci tejto formy sme ako poslucháči zvyknutí u viedenských majstrov J. Haydna, W. A. Mozarta, či L. van Beethovena, no v 21. storočí je to jav veľmi nezvyčajný. Zeljenka v cykle 25 klavírnych sonát vedie s velikánmi klasicizmu dialóg, ktorý je najmä o ponímaní hudobného procesu, jeho tvarovaní, o tvorbe variantných riešení sonátového cyklu, spájajúc hudobné dianie s bohatou a premenlivou výrazovosťou. Zrelá päťčasťová kompozícia z roku 2004 je dielom skúseného pragmatika, produktom trpezlivej remeselnej práce, svedectvom o skladateľovom vývoji a postupnom zdokonaľovaní čistej formy i osobného rukopisu. O voľbe podtitulu sonáty sa sám autor vyjadril nasledovne:

„Otázky sú dôležitejšie ako odpovede. Keď niekto vie položiť správnu otázku, tá dokáže určiť celý jeho život. Čiže na niektoré otázky sa nedá odpovedať. Položiť sa však dajú. A to je krásne, lebo je to vlastne niečo na hranici medzi chaosom a poriadkom.“

Podstatou komornej tvorby Mikuláša Moyzesa je predovšetkým spojenie dvoch ambivalentných tendencií. Prvou je zachovanie dedičstva hudobnej tradície, ktorú vytvoril európsky klasicizmus. Dodržanie tematickej formy, jasnosti myšlienok a konvenčných tonálno-harmonických vzťahov. Na druhej strane stojí pochopenie slovenskej hudby, ktoré sa takisto viaže na tradíciu. Túto obrodeneckú tradíciu domácej proveniencie reprezentuje najmä obligátna prítomnosť motivického materiálu ťažiaceho zo slovenského piesňového folklóru. Kompozičná invencia Moyzesa teda rástla z prepájania oboch týchto impulzov. Výnimkou z pravidla nie je ani Sláčikové kvarteto č. 2 a mol, ktoré skladateľ napísal tesne pred oslávením životného jubilea šesťdesiatych narodenín. Jadrom úvodnej časti kvarteta je dialóg dvoch myšlienok, charakteristický pre expozíciu sonátovej formy. Vstupný motív v základnej tónine má dynamickú, inštrumentálnu povahu. Zaznieva v imitačnom slede v partoch všetkých nástrojov. Po krátkej cezúre nastupuje vedľajšia téma, ktorú predstavuje citácia ľudovej piesne „Keď sa ti chce spať“ v paralelnej tónine. O dômyselnom štylizovaní hry ľudových muzikantov svedčí uvedenie nápevu vo violončele, keď sa vo vyšších hlasoch ozve metrický presun prízvukov na druhú dobu tzv. duvaj. Pri jeho následnom zaznení vo viole sa pripojí melódia prvých huslí, nápadne pripomínajúca cifrovanie primáša. V druhej časti sa naplno prejavuje Moyzesova osobitá invencia. Skladateľ, ktorého doménou boli jasne tonálne zakotvené piesňové melódie tu uvoľňuje priestor pre chromatické krúženie témy predstavujúcej cantus firmus. Vedúci hlas sprevádzajú tri protihlasy, čoho výsledkom je harmonický štvorhlas novoromantickej povahy, pripomínajúci estetiku Césara Francka a Maxa Regera. Nasleduje elegantný menuet v dominantnej tónine d mol. Hoci v ňom prevláda homofónna faktúra, v niektorých úsekoch nadobúdajú jednotlivé hlasy relatívnu samostatnosť, zrkadliac predchádzajúcu časť. Trio má valčíkový pôdorys a prezrádza skladateľovu schopnosť imitovať prvky tanečnosti z hudby 17. a 18. storočia. V poslednej časti autor rekapituluje postupy využité v priebehu celej skladby. Prvú tému rozvíja modulačnými posunmi, polyfonickú techniku prezentuje krátkym fugátom a objaví sa aj citácia ľudovej piesne. Kóda skladby vyrastá zo spojenia vstupnej myšlienky a melódie piesne „Doliny, doliny“.

Klavírne kvinteto č. 1 Ilju Zeljenku a Päť štúdií pre klavírne kvinteto Marka Piačeka delí na pomyselnej časovej osi takmer sedemdesiat rokov. Kým v ranej Zeljenkovej skladbe zreteľne prevažujú tradičné diatonické a chromatické postupy vychádzajúce zo systému európskej tonálno-funkčnej harmónie, v novej Piačekovej kompozícii sa objavuje široká škála hudobných a ideových vplyvov rôznych kultúr. Originálne melodické línie lydického charakteru, ktoré skladateľ využil vo všetkých piatich štúdiách, vychádzajú z princípu rág, usporiadaných tónových sekvencií pôvodom z pacifického kultúrneho okruhu. Štruktúra diela zas naznačuje inšpiráciu prúdom amerického minimalizmu, reprezentovaným osobnosťami ako Philip Glass, Steve Reich či John Adams. Z univerzálnej povahy notového materiálu sú citeľné aj autorove bohaté skúsenosti s komponovaním elektroakustickej hudby. Čo však majú kompozície príslušníkov dvoch skladateľských generácií spoločné sú predovšetkým konzistentnosť a sústredenosť na formu. Marek Piaček už v prvej časti svojej skladby, ktorá nesie príznačný názov Úvod exponuje základné princípy a stavebné prvky celého diela: živosť, rytmickosť, repetitívnosť, dlhé zadržané tóny v rôznych polohách a taktiež charakteristickú melodiku. V Melódii je citeľná silná štýlová a motivická previazanosť s predchádzajúcim hudobným materiálom. Vyzdvihnutie spevnej línie, ozdobenej o tremolá a nátrily, je vyvážené oslabením prvku rytmiky. Klavír, ktorý je v tradícii Igora Stravinského či Leoša Janáčka jej hlavným nositeľom sa s výnimkou záverečného ostináta ocitá v úzadí. Prostredná časť Improvizácia spája prvky Úvodu a Melódie, čo z globálneho pohľadu posilňuje jednotu diela. Prvok improvizácie je najviac citeľný v parte klavíra, ktorý je v kontexte celej skladby na tomto mieste netradične melodický. Nasleduje štvrtá časť pomenovaná Tanec. Podstatu názvu pomáha napĺňať najmä päťdobý rytmus a dominancia klavíra, ktorý tvorí podklad i protihlas melodickým líniám sláčikových nástrojov. Dlhé zadržané tóny violončela spolu s chromaticky varírujúcimi vrchnými hlasmi a glissandami vytvárajú éterickú atmosféru. Záverečné Finále zo všetkých častí najvýraznejšie evokuje estetiku minimalizmu prvkami repetitívnosti, zvukovosti a čistoty. Postupne sa však hudobný priestor stáva čoraz viac chromatickým. Zahusťovanie faktúry neustále pribúdajúcim množstvom disonancií a konštantne vzostupná tektonická výstavba vedú k otvorenému záveru.

Posledné zo štvorice diel, Klavírne kvinteto č. 1 Ilju Zeljenku, patrí medzi najranejšie kompozície tohto skladateľa. Bezpochyby ho však tiež môžeme zaradiť medzi najkomplexnejšie Zeljenkove diela z čias jeho štúdia na VŠMU pod vedením Jána Cikkera. Rozsiahla expresívne ladená skladba potvrdzuje šírku tvorivej invencie a vysokú mieru hudobnej inteligencie, ktorou skladateľ disponoval už v začiatkoch svojej kariéry. Kvinteto spolu so Symfóniou č.1 a Dramatickou predohrou naznačuje štýlovú trajektóriu, po ktorej sa mladý autor v nasledujúcich rokoch uberal. Zeljenka v ňom síce zachováva tradičný typ tematického myslenia a variačnej práce, dielo však vyniká výrazovou nosnosťou detailov a vyspelými pružnými prechodmi od koncentrovaných pasáží k vzdušnému gestu. Štruktúrne je skladba vystavaná ako sled náladou rozmanitých hudobných situácií. Zeljenka s ľahkosťou prechádza od vášnivých tónov k pochodovému pohybu, od vzrušeného pulzu demonštrovaného ostinátnymi figúrami k náznaku grotesknosti. Celistvosť melodických fráz sa prirodzene dopĺňa s útržkovito stavanými motivickými fragmentmi. Prvýkrát sa tu objavuje aj autorova záľuba v polymetrických konfrontáciách jednotlivých hlasov a dôraz na premyslenú dramaturgiu v podobe návratu úvodnej hudby v závere skladby. Podobným dokumentom šírky Zeljenkovej invencie, ľahkosti a improvizácie z tohto raného obdobia sú jeho prvé Bagately pre klavír. Klavírne kvinteto č. 1 skladateľ venoval svojmu priateľovi, zbormajstrovi Ladislavovi Holáskovi.

Jakub Goč