Musica aeternaMusica Aeterna

[ Autor textu: Jana Zelenková ]

„Znalci prirovnávajú Zelenku k majstrovi harmónie Antoniovi Lottimu, ktorého vplyv na Zelenku (ktorý sa s ním zoznámil v roku 1716 v Benátkach a neskôr sa stal jeho žiakom) je nepopierateľný. Nemenej zaujímavé než skladby duchovné sú Zelenkove práce inštrumentálne. Tu tiež nachádzame veľkú melódiu, harmóniu a krásu kontrapunktu, ktorými akoby tento majster značne predbehol svoju dobu. V tomto smere ho prevyšuje iba Bach a Händel. Ostatných súčasníkov necháva ďaleko za sebou.“ (Moritz Fürstenau: K dejinám hudby a divadla na drážďanskom dvore, 1862)

Český Bach bez tváre. Aj tak by mohol byť stručne charakterizovaný skladateľ, ktorého podobizeň neostala zachovaná. Jan Dismas Zelenka (1679–1745), violonista a skladateľ pochádzajúci z českých Louňovíc pod Blaníkom, študoval na jezuitskom kolégiu v Prahe a od roku 1710 až do smrti pôsobil v Drážďanoch. Počas krátkeho pobytu v Taliansku nasával najmodernejšie vplyvy tamojšej opery. Vo Viedni mal možnosť prehĺbiť svoje kompozičné vedomosti u majstra kontrapunktu Johanna Josefa Fuxa. V porovnaní s Telemannovými tromi tisíckami skladieb, či Bachovými 1080 opusmi, je 250 Zelenkových diel, ktoré nachádzame v Zelenkovskom katalógu, menej rôznorodých. Jedenásť inštrumentálnych a šesť svetských vokálnych skladieb len dopĺňa desiatky sakrálnych vokálno-inštrumentálnych diel, ktoré komponoval v rámci svojich pracovných povinností pre potreby drážďanského katolíckeho chrámu. Zelenkova sakrálna produkcia nemusela podliehať vplyvom a trendom doby, preto je jeho štýl tak špecifický a odlišný od (svetskej) tvorby jeho súčasníkov a nesie sa v intenciách barokovej polyfónie. Drážďanská dvorná kapela sa počas Zelenkovho života stala jedným z najlepších európskych orchestrov tej doby. Medzi jej členov patril okrem samotného Zelenku aj jeho pedagóg a organista Antonio Lotti, flautista Johann Joachim Quantz, husľoví virtuózi Johann Georg Pisendel, Jean Baptiste Volumier či Francesco Maria Veracini, lutnista Sylvius Leopold Weiss (nazývaný aj Bach lutnovej hudby) a ďalší. Do saskej metropoly boli pozývaní aj slávni speváci z Talianska, kastráti i primadony. Mnohým z nich dvor platil ich nákladné štúdium, aby ich neskôr zamestnal vo svojich službách. Počas pravidelných komorných koncertov v drážďanskom kráľovskom paláci zaznievali diela, ktoré sa zachovali v Zelenkovej súkromnej zbierke svetských árií, duet a kantát. Táto zbierka predstavovala študijný materiál nielen pre samotného Zelenku, ale i pre mladých vokalistov. Nachádzame v nej diela G. F. Händla, J. B. Lullyho, A. Steffaniho, F. Araju i Zelenkovho nadriadeného na drážďanskom dvore Johanna Adolpha Hasseho. Tento „najtalianskejší“ nemecký skladateľ bol manželom slávnej mezzosopranistky Faustiny Bordoniovej. Ako 23-ročný odišiel do Neapola, kde bol žiakom N. Porporu a neskôr A. Scarlattiho. Práve neapolská operná škola značne ovplyvnila Hasseho hudobnú reč. Johann Mattheson na margo štýlových zmien v hudbe, ktoré sa diali okolo roku 1720, napísal: „Taliani už dávno zmenili mienku (o charakteristike melódie) a tí Nemci, ktorí majú nadanie, aby nasledovali dobré príklady, sa viac sústreďujú na čistú melódiu než na zložitú harmóniu.“ Jedným z týchto nadaných Nemcov bol aj Hasse, ktorý na drážďanskom dvore pôsobil takmer tridsať rokov. Ako operný kapelník, tenorista, skladateľ a v neposlednom rade manžel speváckej hviezdy, poznal všetky úskalia i možnosti súvisiace s opernou prevádzkou a vedel ich patrične využiť vo svoj prospech. Hoci prevažnú časť jeho skladieb tvoria opery, oratóriá a sakrálne diela, niekoľ ko opusov venoval aj inštrumentálnym kompozíciám. Opus 5 predstavuje šesť sinfonií pre dvoje huslí, violu a basso continuo, ktoré svedčia o Hasseho inklinácii k novým trendom zjednodušeného hudobného jazyka. Sinfonia á 4 g mol, op. 5 č. 6 je typickou ukážkou ranoklasicistickej kompozície, ktorej nechýba dramatickosť a dravosť krajných častí a spevnosť prostrednej časti. S hudbou tohto obdobia je neodmysliteľne spätý odklon od barokovej generálbasovej homofónie a jej postupné pretransformovanie do homofónie raného klasicizmu. Jedným z typických prvkov je napríklad aj tzv. trommelbass – línia v basových nástrojoch pozostávajúca z opakovaných tónov.

V Zelenkovej zbierke nachádzame trinásť árií z Hasseho opery Cajo Fabricio, ktorá bola premiérovaná v Ríme v roku 1732. Postavu rímskeho senátora Caja Fabricia stvárnil kastrát Domenico Annibali. Krutosť osudu a svoje trápenie v árii Lo sposo và a morte vyjadruje Sestia, Cajova dcéra, ktorú na premiére interpretoval kastrát Angelo Maria Monticelli.

Na rozdiel od monumentálnej rímskej opery, preferujúcej zbory a ansámble, benátska opera a z nej postupne vychádzajúca neapolská opera, kládli dôraz na sólistov a ich árie. Vplyv virtuóznych inštrumentálnych diel na hudbu vokálnu sa odzrkadlil v tvorbe stále náročnejších árií, ktoré mali odzrkadľovať duševný stav postavy a vyjadriť prevládajúcu emóciu. Najvýraznejšou a najvplyvnejšou osobnosťou na opernom poli bol Alessandro Scarlatti (1660–1725), v jeho šľapajach pokračovali skladatelia ako F. Durante, N. Porpora, L. Leo i J. A. Hasse. Do tejto generácie mladších neapolských skladateľov patril aj Leonardo Vinci, ktorý svojou tvorbou ovplyvnil aj Vivaldiho či Händla. V súvislosti s Vinciho dielom môžeme hovoriť o tzv. periodickej melódii vychádzajúcej z tanečnej hudby (menuet, passepied, bourrée, gavotte). Duet Se mai turbo il tuo riposo z opery Alessandro nell ́Indie zobrazuje bolesti i vzájomné obviňovanie dvoch hlavných postáv.

V neapolskej opere sa ustálila podoba opernej predohry nazývanej sinfonia. Táto nenáročná hudba mala za úlohu zahájiť hudobnú produkciu. Zvyčajne bola priraďovaná k dielu „ad hoc“ a nesúvisela s hudobným dianím v jednotlivých aktoch opery. Sinfoniu tvorila úvodná rýchla alebo dramatická časť v 4/4 takte, kratšia pomalá spevná časť a rýchla záverečná časť prevažne tanečného charakteru v 3/8 takte. Táto talianska operná predohra sa stala jedným z dôležitých zdrojov neskoršej klasicistickej symfónie, ktorá z nej prevzala základnú koncepciu, postupne zväčšovala jej rozmery a zvyšovala náročnosť.

Neapolčan Giuseppe Porsile má na svojom „skladateľskom konte“ dramatické diela, oratóriá, kantáty i inštrumentálnu hudbu. Sinfonia č. 1 D dur je jednou z jeho dvoch zachovaných sinfonií. V rámci jedného súvislého prúdu hudby sa poslucháčovi predstavia štyri kontrastné nálady, ktoré svojou melodickosťou a nápaditosťou pripomínajú „skicu“ budúcej symfónie. Trojčasťová Sinfonia D dur Giovanniho Portu predstavuje o niečo jednoduchšiu virtuóznu hudbu, v ktorej nechýbajú stupnicové behy, akordické rozklady, veľké melodické skoky i ďalšie prvky typické pre benátsku zvukovosť, akými sú unisonové tutti úseky, trilky či dlhé melizmy.

Neapol bol centrom výchovy kastrátov, ktorí častokrát už ako šesťroční chlapci podstupovali riskantný chirurgický zákrok, aby nedošlo k mutácii a aby ich špecifická farba hlasu s obrovským rozsahom ostala nezmenená. Ich spevácke umenie spočívalo v spojení prenikavej zvonivosti chlapčenského sopránu so skvelou technikou, ovládaním dychu a silou mužského hlasu. Jedným z najznámejších kastrátov 18. storočia bol Carlo Broschi, ktorý z vďačnosti k svojim mecenášom (rodine Farini), prijal umelecké meno Farinelli. Sila, sladkosť, rozsah a nevídané schopnosti jeho hlasu boli známe po celej Európe. Práve Farinelli stvárnil postavu Farnaspe v opere Geminiana Giacomelliho Adriano in Siria, z ktorej pochádza aj rozsiahla ária Mancare, oh Dio!, mi sento.

V súvislosti s operou 18. storočia nemožno nespomenúť osobnosť azda najvýznamnejšieho libretistu v dejinách hudby Pietra Metastasia (1698–1782). Jeho kvalitné texty boli inšpiráciou takmer každého talianskeho skladateľa. Celoživotné priateľstvo medzi týmto básnikom a kastrátom Farinellim odštartovala opera Angelica. Táto Metastasiova prvotina, ktorú zhudobnil Farinelliho pedagóg Nicola Porpora, bola odrazovým mostíkom pre dlhoročnú spoluprácu umelcov. Porpora bol plodným skladateľom hudobnodramatických i inštrumentálnych diel. V duete E puoi crudel z opery Annibale vykreslil typický barokový afekt krutosti, zrady a nevery.

Ďalšou z jeho 43 opier je Germanico in Germania, ktorá bola vo svojej dobe veľmi populárna a hrávaná predovšetkým kvôli jej dvom hlavným protagonistom. Prominentní kastráti – Domenico Annibali a Caffarelli – v nej stvárňovali aj ženské postavy. Dojímavý duet Arminia a Rosmondy Se viver non poss’io predznamenáva žiaľ nad stratou milovanej osoby.

Husľového virtuóza Antonia Vivaldiho dnes málokto pokladá za významného tvorcu opier, hoci ich napísal okolo 50 a nepochybne v nich uplatnil svoj dramatický talent. Sviežosť, nápaditosť a rozmanitosť harmónií vedel vložiť do virtuóznych inštrumentálnych partov i mimoriadne náročných árií. Vivaldiho špecifický štýl je nezameniteľný s akýmkoľvek iným skladateľom, čoho dôkazom je aj Sinfonia z opery Il Farnace. Invenčné používanie a radenie jednoduchých hudobných prostriedkov, ako sú zmeny dynamiky, tónorodu či prosté opakovanie motívu, robia z jeho diel hudbu blízku aj laickému poslucháčovi. Pre hudobné vyobrazenie ľadu, ktorý je spomínaný v árii Gelido in ogni vena, použil podobné postupy ako v Husľovom koncerte f mol „Zima“ známom v rámci Vivaldiho Štvoro ročných období, ktoré spolu s ďalšími husľovými koncertmi patria pod opusové číslo 8 s názvom Il cimento dell‘armonia e dell‘inventione – Skúška harmónie a invencie. Efektná a technicky veľmi náročná ária Anch’il mar par che sommerga, ktorú na premiére opery Il Bajazet v roku 1735 spieval kastrát Giovanni Manzoli, znázorňuje rozbúrené more, ktoré sa na chvíľu upokojí v kontrastnej hudbe stredného dielu.

Neapolský hudobný skladateľ a organista Giuseppe Sellitto je v dejinách hudby málo známou postavou. Medzi jeho 46 hudobnodramatických diel patrí aj dramma per musica Nitocri na libreto významného benátskeho literáta, Metastasiovho predchodcu, Apostola Zena. Duet Deh t’accheta, e non negarmi je vyjadrením trápenia, ponosovania sa na krutý osud a neľútostnú lásku.

Jana Zelenková

[ Autor textu: Jana Zelenková ]

Husľového virtuóza Antonia Vivaldiho dnes málokto pokladá za významného tvorcu opier, hoci ich napísal okolo 50 a nepochybne v nich uplatnil svoj dramatický talent. Sviežosť, nápaditosť a rozmanitosť harmónií vedel vložiť do virtuóznych inštrumentálnych partov i mimoriadne náročných árií. Vivaldiho špecifický štýl je nezameniteľný s akýmkoľvek iným skladateľom, čoho dôkazom je aj Sinfonia z opery Il Farnace. Invenčné používanie a radenie jednoduchých hudobných prostriedkov, ako sú zmeny dynamiky, tónorodu či prosté opakovanie motívu, robia z jeho diel hudbu blízku aj laickému poslucháčovi. Pre hudobné vyobrazenie ľadu, ktorý je spomínaný v árii Gelido in ogni vena, použil podobné postupy ako v Husľovom koncerte f mol „Zima“ známom v rámci Vivaldiho Štvoro ročných období, ktoré spolu s ďalšími husľovými koncertmi patria pod opusové číslo 8 s názvom Il cimento dell‘armonia e dell‘inventione – Skúška harmónie a invencie. Efektná a technicky veľmi náročná ária Anch’il mar par che sommerga, ktorú na premiére opery Il Bajazet v roku 1735 spieval kastrát Giovanni Manzoli, znázorňuje rozbúrené more, ktoré sa na chvíľu upokojí v kontrastnej hudbe stredného dielu.

Neapolský hudobný skladateľ a organista Giuseppe Sellitto je v dejinách hudby málo známou postavou. Medzi jeho 46 hudobnodramatických diel patrí aj dramma per musica Nitocri na libreto významného benátskeho literáta, Metastasiovho predchodcu, Apostola Zena. Duet Deh t’accheta, e non negarmi je vyjadrením trápenia, ponosovania sa na krutý osud a neľútostnú lásku.

Jana Zelenková