Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ AUDIO – 01:23:41 ] [ AUDIO – 01:23:41 ] [ video > ]

  Prehrať audioPlay audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

Mýty, severská krajina, ľudové nápevy – z týchto škandinávskych ingrediencií vytvoril Jean Sibelius impozantné dielo, ktoré prekročilo hranice jeho vlasti. Sibeliove symfónie a symfonické básne sú hľadaním koreňov; využívanie modov, ale tiež možností rozšírenej tonality otvorili hudbe fínskeho skladateľa nové možnosti. Hudobný materiál kompozície En Saga, op. 9 (Sága) má pôvod v skladateľových komorných skladbách a baletnej hudbe zo začiatku 90. rokov 19. storočia. Orchestrálnu podobu dielo získalo v roku 1892. Premiéru dirigoval skladateľ 16. februára 1893 v Helsinkách. Publikum skladbu prijalo kladne, no kritici mali výhrady voči nezvyčajnej imaginácii skladateľa. A hoci názov diela evokoval príbeh a jeho forma pripomínala symfonickú báseň, nevedeli uspokojivo identifikovať program. Ani samotný autor nebol s výsledkom celkom spokojný, preto pred berlínskou premiérou v roku 1902 kompozíciu podrobil rozsiahlej revízii a až v tejto podobe bola En Saga publikovaná a definitívne prijatá ako Sibeliov prvý majstrovský opus. Slovo sága v názve skladby môže odkazovať na staré škandinávske mýty známe ako Edda, v ktorých majú pôvod aj mnohé germánske mýty. Inšpirovať ho však mohol aj záujem o maľby Arnolda Böcklina a prírodný mysticizmus a „rozprávkovosť“ spojená s nemeckým romantizmom, s ktorým sa Sibelius zoznámil počas pobytu v Berlíne. „Sága je stav mysle,“ povedal skladateľ, ktorý odmietol program tejto skladby bližšie konkretizovať. Fínsky muzikológ Kari Kilpeläinen o Ságe napísal, že dramatický, temný a archaický jazyk Ságy preniká k našej psyché, k tým vrstvám podvedomia, ktoré nás spájajú s dávnou minulosťou.

Dánsky skladateľ Carl Nielsen vstúpil do dejín hudby šiestimi symfóniami, ale aj ďalšími dielami, v ktorých vďaka originálnemu harmonickému cíteniu dokázal nájsť vlastnú cestu z neskorého romantizmu smerom k moderne. Skladateľ sa narodil na ostrove Fyn rodičom, ktorí mali radi hudbu. Vďaka svojmu talentu Nielsen získal podporu, aby mohol študovať na konzervatóriu v Kodani. V roku 1889 nastúpil ako huslista do tamojšej opery, no čoskoro získal štipendium na deväťmesačnú cestu po Európe. Hoci sa po návrate vrátil späť k práci v orchestri (kde pôsobil až do roku 1905), v tomto období definitívne nastúpil na cestu skladateľa. Nielsenov Koncert pre klarinet a orchester, op. 57, neskoré dielo, je dnes trvalou súčasťou koncertného repertoáru, no svoje miesto na pódiách si hľadal dlhšiu dobu. Od vzniku diela v roku 1928 až do smrti dánskeho skladateľa o tri roky neskôr kompozícia zaznela len šesťkrát, vrátane privátnych či neoficiálnych uvedení. Interpretom bol vo všetkých prípadoch Aage Oxenwad, jeden z mála škandinávskych klarinetistov schopných vysporiadať sa v tom čase s technickými nárokmi diela. Carl Nielsen odmietol niekoľko ponúk na uvedenie koncertu v zahraničí, napríklad vo Viedni a v Drážďanoch, keďže si nebol istý, či by interpretácia zodpovedala jeho nárokom. Klarinetový koncert tak mohli poznať len návštevníci premiéry v Kodani alebo tí, ktorí počúvali rozhlasový prenos 10. decembra 1928 dirigovaný Nielsenom, a vybrané škandinávske publikum. Uvedenia diela vo Švédsku neboli prijaté jednoznačne kladne. Hoci Oxenwadove umenie sa prevažne stretlo s uznaním, samotné dielo bolo kritizované švédskym skladateľom Wilhelmom Petersonom-Bergerom ako „experimentálna tretka“ a Nielsen samotný bol označený za „usilovného učeníka kakofónie, ktorý sa prispôsobuje dobe“. Nielsen o Klarinetovom koncerte napísal v liste dcére: „Sólový nástroj a nástroje orchestra predstavujú individuality, no v závere klarinet zahrá jednoduchú tému pripomínajúcu detskú alebo ľudovú pesničku. Ostatné nástroje ju nasledujú a s potešením vyjadrujú čosi ako drsný súhlas v zmysle, tu je niečo, čomu rozumieme.“ Recepcia diela sa zmenila až po skladateľovej smrti. Po spomienkovom koncerte Dánskej koncertnej spoločnosti v januári 1932 tlač o Nielsenovom Klarinetovom koncerte písala ako o energickom diele patriacom medzi najlepšie výtvory nedávno zosnulého majstra. Autor recenzie síce pripúšťa, že tí, ktorí dielo počuli len raz či dvakrát môžu niektoré pasáže považovať za náročné, no presne to je dôvod vypočuť si koncert opäť.

Aj český skladateľ a huslista Josef Suk patrí k umelcom, ktorých tvorba vyšla z neskororomantického idiómu. Suk sa začal venovať hudbe pod vedením svojho otca, ktorý bol vidieckym kantorom. V štúdiách pokračoval v 90. rokoch 19. storočia u Josefa Bohuslava Foerstera, Hanuša Wihana a Antonína Dvořáka na Pražskom konzervatóriu. Bol Dvořákovým obľúbeným žiakom a neskôr si vzal za manželku jeho dcéru. Ešte počas štúdií sa Suk stáva huslistom známeho Wihanovho kvarteta, neskôr premenovaného na České kvarteto, s ktorým koncertoval až do roku 1933. „Pracoval jsem na díle v lesním dvorku v místě Dvořákova letního pobytu na Vysoké. V pokojíku bylo pianino a venku v zahrádce poslouchala mne moje dívka Otilka. Jaro v duši, jaro v hudbě. Mohu říci, že jsem se v hudbě k Radúzovi a Mahuleně našel a že toto dílo působilo na mou tvorbu po celou řadu let. Netušil jsem ovšem, že motivy lásky i motiv smrti, obsažené v hudbě k Radúzovi, budou mne provázet v době uměleckého zrání až do konce,“ spomínal skladateľ v závere života na obdobie komponovania scénickej hudby (op. 13, 1898) k poetickej rozprávke Júliusa Zeyera Radúz a Mahulena. Mahulenu si Suk stotožňoval s Dvořákovou dcérou Otilkou, svojou budúcou nevestou: „Já miluji dívku – Otilku – Mahulenu. Všecky učenosti jdou k čertu, mé srdce je plno lásky, sdílnosti – učí se soustrasti k strastem jiných a je přitom dětsky prosté. (...) Melodie mi jen tekou a instrumentace jako ‚závoj pohádkový‘, o kterém je v prologu řeč. A jaké moudrosti! Kde jsem to tehdy nabral?“ Antonín Dvořák označil Sukovo dielo na rozprávkový námet, no do značnej miery autobiografické, za „muziku z nebe“. Štvorčasťová koncertná suita zo scénickej hudby, jedno zo Sukových najpopulárnejších diel, dostala názov Pohádka, op. 16 (1899). Premiéru uviedla v roku 1901 Česká filharmónia pod taktovkou Oskara Nedbala. Keď v roku 1904 Dvořák zomrel a o rok neskôr predčasne aj jeho dcéra, Sukova manželka, vzniklo jedno z najväčších diel tohto českého skladateľa, smútočná symfónia Asrael.

Andrej Šuba

–––––
Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 5. 5. 2022, in: Slovenská filharmónia, Populárny cyklus, Cyklus C, 73. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022

  Životopisy

MARTIN ADÁMEK

rozvinul napriek mladému veku bohatú koncertnú činnosť, ktorá zahŕňa sólistickú, orchestrálnu i komornú tvorbu. Ako 19-ročný uspel na konkurze do Ensemble Intercontemporain a zaradil sa tak medzi najsľubnejších klarinetistov svojej generácie.

Zvíťazil na Medzinárodnej súťaži Leoša Janáčka (Česko, 2014) a Clarinetto Concorso Carlino (Taliansko, 2013). Ako etablovaný interpret súčasnej hudby má na svojom konte množstvo premiér. V roku 2019 uviedol svetovú premiéru KlarinetovéhokoncertuBeataFurrerapodtaktovkouMatthiasa Pintschera na festivale Donaueschinger Musiktage. V tom istom roku uviedol po boku Zsolta Nagya dve slovenské premiéry klarinetových koncertov skladateľov Magnusa Linberga (SOSR) a Erkki-Svena Tüüra (Peregrinus ecstaticus, SF). Ako orchestrálny hráč mal možnosť spolupracovať s dirigentami ako Christoph Eschenbach, Jonathan Nott, Peter Eötvös a Thierry Fischer.

Ako prvý klarinetista Gustav Mahler Jugendorchestra vystúpil na doskách Royal Concertgebouw v Amsterdame, Royal Albert Hall v Londýne, v Musikvereine vo Viedni a v berlínskom Konzerthause. Je spoluzakladateľom Alma Mahler Kammerorchester, ktorý sa špecializuje na komorné úpravy symfonických diel 19. a 20. storočia, interpretuje však aj pôvodný repertoár komorných orchestrov a komorné skladby rôznych štýlových období. Od roku 2016 tvorí spolu s klaviristkou Zuzanou Biščákovou a sopranistkou Nao Higano trio Sen Tegmento. Ako hosťujúci umelec vystúpil na mnohých medzinárodných festivaloch, napríklad Salzburger Festspiele, Lucerne Festival, BBC Proms, Festival Messiaen, Young Euro Classics a Pražská jar. Spolu s Ensemble Intercontemporain sa predstavil na Berliner Festspiele, Biennale Boulez, Music Biennale Zagreb a Musica Nova Helsinki. V roku 2019 sa stal držiteľom ceny Ľudovíta Rajtera. Vďaka tejto cene nahral v roku 2020 svoj debutový album s názvom Unity. Martin Adámek študoval na Konzervatóriu v Bratislave v triede Petra Drličku a na Janáčkovej akadémii múzických umení pod vedením Milana Poláka a Víta Spilku. Počas štúdií absolvoval niekoľko majstrovských kurzov s renomovanými pedagógmi ako Charles Neidich, Yehuda Gilad, Harri Mäki a Philippe Berrod.


MARTIN MAJKÚT

je od roku 2010 hudobným riaditeľom a šéfdirigentom Rogue Valley Symphony Orchestra v americkom štáte Oregon. RVS pod jeho vedením zaznamenal pozoruhodný rozvoj s trojnásobným nárastom rozpočtu. Jeho ambiciózne programy boli ocenené aj Ligou amerických orchestrov.

Od roku 2017 je tiež hudobným riaditeľom a šéfdirigentom Queens Symphony Orchestra v New Yorku. Pod jeho vedením orchester rozšíril koncertnú sezónu a teší sa popularite v dynamickej mestskej časti s 2,35 miliónmi obyvateľov. Teleso vystupuje pred mnohými etnicky rôznorodými komunitami. Návštevnosť na koncertoch QSO sa pohybuje od niekoľkých stovák v najmenších sálach po 16 000 poslucháčov na open-air koncertoch pri príležitosti amerického Dňa nezávislosti. QSO je jediný profesionálny symfonický orchester v New Yorku, ktorý nemá domovské sídlo na Manhattane. Počas pandémie Majkút vytvoril sériu filmov a krátkych dokumentov, ktoré nahradili živé produkcie RVS a QSO. Okrem toho produkoval aj sériu „videí z karantény” pod názvom ‘What Goes Through The Conductor’s Head” (Čo sa dirigentovi preháňa hlavou). Videá sprostredkúvajú originálny pohľad do zákulisia dirigentovho študijného procesu.

Rodák z Bratislavy študoval na Konzervatóriu u Zdeňka Bílka. Na VŠMU absolvoval orchestrálne dirigovanie pod vedením Bystríka Režuchu a zborové dirigovanie u Eleny Šarayovej. V doktorandskom štúdiu pokračoval u Ondreja Lenárda. Doktorandské štúdium z dirigovania absolvoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (2007) a na University of Arizona v Tucsone (2008). Získal Fulbrightovo štipendium a študoval aj pod vedením Gianluigiho Gelmettima na Accademia Musicale Chigiana (Siena) a u Salvadora Mas Condema na Wiener Meisterkurse (Viedeň).

Dirigent premiérovo uviedol diela viacerých slovenských skladateľov (Godár, Hatrík, Kolkovič, Lejava, Parík, Piaček, Zeljenka). V USA pravidelne podporuje vznik nových skladieb od súčasných amerických skladateľov, k 50. výročiu založenia RVS uviedol s orchestrom päť premiér.


SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949–1952) a Ľudovít Rajter (1949–1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991–2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007–2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009–2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a v rokoch 2017–2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007–2018 Leoš Svárovský, 2011–2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi,

Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov – interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

Predchádzajúca koncertná sezóna 2020/2021 bola výrazne ovplyvnená pandémiou koronavírusu, ktorá znemožnila orchestru vystupovať v zahraničí. Plánované turné orchestra SF do Japonska a Južnej Kórey sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2023. V septembri 2021 sa orchester predstavil na InClassica International Music Festival v Dubaji, kam bol opätovne pozvaný na hosťovanie aj v roku 2022. V marci 2022 absolvoval turné v rakúskych a nemeckých mestách (Kolín nad Rýnom, Wiesbaden, Villach a i.), a čaká ho účinkovanie na otváracom koncerte festivalu Smetanova Litomyšl, na festivaloch Neuberger Kulturtage (Rakúsko) a Murten Classics (Švajčiarsko).

Sibelius / Nielsen / Suk

Štvrtok 5. 5. 2022, 19.00 h
C – Populárny cyklus, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Fantastický svet škandinávskych mýtov prevtelil Jean Sibelius do symfonickej básne En saga, ktorá na rozdiel od jeho iných symfonických básní nemá špecifický program. Dánsky skladateľ Carl Nielsen označil klarinet za „schizofrenický nástroj“, pretože dokáže znieť veľmi mäkko, vrúcne a zároveň i hystericky. Koncert pre klarinet, o ktorom sa po premiére dirigent Emil Telmányi vyjadril ako o „hudbe z inej planéty“ je akoby malým zápasom medzi sólistom a hráčom na bicie nástroje. Slovenská rozprávka o zakliatí mladých zaľúbencov sa stala základom pre vznik rozhlasovej hry, ku ktorej hudbu zložil český skladateľ Josef Suk.

Martin Majkút, hudobný riaditeľ Queens Symphony Orchestra v New Yorku a Rogue Valley Symphony v Ashlande, počas pandémie nezaháľal a natočil sériu videí o tom čo všetko prebieha v mysli dirigenta. Sólista a komorný hráč Martin Adámek pôsobí od roku 2016 vo vynikajúcom parížskom Ensemble intercontemporain.


  • VideozáznamVideorecording
  • JakubJakub SmolákSmolák svetlálights, zvuksound, AndrejAndrej OsvaldOsvald kamerycamera, striheditor, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2022A Slovak Philharmonic Production © 2022