Sibelius / Nielsen / SukSibelius / Nielsen / Suk

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

Mýty, severská krajina, ľudové nápevy – z týchto škandinávskych ingrediencií vytvoril Jean Sibelius impozantné dielo, ktoré prekročilo hranice jeho vlasti. Sibeliove symfónie a symfonické básne sú hľadaním koreňov; využívanie modov, ale tiež možností rozšírenej tonality otvorili hudbe fínskeho skladateľa nové možnosti. Hudobný materiál kompozície En Saga, op. 9 (Sága) má pôvod v skladateľových komorných skladbách a baletnej hudbe zo začiatku 90. rokov 19. storočia. Orchestrálnu podobu dielo získalo v roku 1892. Premiéru dirigoval skladateľ 16. februára 1893 v Helsinkách. Publikum skladbu prijalo kladne, no kritici mali výhrady voči nezvyčajnej imaginácii skladateľa. A hoci názov diela evokoval príbeh a jeho forma pripomínala symfonickú báseň, nevedeli uspokojivo identifikovať program. Ani samotný autor nebol s výsledkom celkom spokojný, preto pred berlínskou premiérou v roku 1902 kompozíciu podrobil rozsiahlej revízii a až v tejto podobe bola En Saga publikovaná a definitívne prijatá ako Sibeliov prvý majstrovský opus. Slovo sága v názve skladby môže odkazovať na staré škandinávske mýty známe ako Edda, v ktorých majú pôvod aj mnohé germánske mýty. Inšpirovať ho však mohol aj záujem o maľby Arnolda Böcklina a prírodný mysticizmus a „rozprávkovosť“ spojená s nemeckým romantizmom, s ktorým sa Sibelius zoznámil počas pobytu v Berlíne. „Sága je stav mysle,“ povedal skladateľ, ktorý odmietol program tejto skladby bližšie konkretizovať. Fínsky muzikológ Kari Kilpeläinen o Ságe napísal, že dramatický, temný a archaický jazyk Ságy preniká k našej psyché, k tým vrstvám podvedomia, ktoré nás spájajú s dávnou minulosťou.

Dánsky skladateľ Carl Nielsen vstúpil do dejín hudby šiestimi symfóniami, ale aj ďalšími dielami, v ktorých vďaka originálnemu harmonickému cíteniu dokázal nájsť vlastnú cestu z neskorého romantizmu smerom k moderne. Skladateľ sa narodil na ostrove Fyn rodičom, ktorí mali radi hudbu. Vďaka svojmu talentu Nielsen získal podporu, aby mohol študovať na konzervatóriu v Kodani. V roku 1889 nastúpil ako huslista do tamojšej opery, no čoskoro získal štipendium na deväťmesačnú cestu po Európe. Hoci sa po návrate vrátil späť k práci v orchestri (kde pôsobil až do roku 1905), v tomto období definitívne nastúpil na cestu skladateľa. Nielsenov Koncert pre klarinet a orchester, op. 57, neskoré dielo, je dnes trvalou súčasťou koncertného repertoáru, no svoje miesto na pódiách si hľadal dlhšiu dobu. Od vzniku diela v roku 1928 až do smrti dánskeho skladateľa o tri roky neskôr kompozícia zaznela len šesťkrát, vrátane privátnych či neoficiálnych uvedení. Interpretom bol vo všetkých prípadoch Aage Oxenwad, jeden z mála škandinávskych klarinetistov schopných vysporiadať sa v tom čase s technickými nárokmi diela. Carl Nielsen odmietol niekoľko ponúk na uvedenie koncertu v zahraničí, napríklad vo Viedni a v Drážďanoch, keďže si nebol istý, či by interpretácia zodpovedala jeho nárokom. Klarinetový koncert tak mohli poznať len návštevníci premiéry v Kodani alebo tí, ktorí počúvali rozhlasový prenos 10. decembra 1928 dirigovaný Nielsenom, a vybrané škandinávske publikum. Uvedenia diela vo Švédsku neboli prijaté jednoznačne kladne. Hoci Oxenwadove umenie sa prevažne stretlo s uznaním, samotné dielo bolo kritizované švédskym skladateľom Wilhelmom Petersonom-Bergerom ako „experimentálna tretka“ a Nielsen samotný bol označený za „usilovného učeníka kakofónie, ktorý sa prispôsobuje dobe“. Nielsen o Klarinetovom koncerte napísal v liste dcére: „Sólový nástroj a nástroje orchestra predstavujú individuality, no v závere klarinet zahrá jednoduchú tému pripomínajúcu detskú alebo ľudovú pesničku. Ostatné nástroje ju nasledujú a s potešením vyjadrujú čosi ako drsný súhlas v zmysle, tu je niečo, čomu rozumieme.“ Recepcia diela sa zmenila až po skladateľovej smrti. Po spomienkovom koncerte Dánskej koncertnej spoločnosti v januári 1932 tlač o Nielsenovom Klarinetovom koncerte písala ako o energickom diele patriacom medzi najlepšie výtvory nedávno zosnulého majstra. Autor recenzie síce pripúšťa, že tí, ktorí dielo počuli len raz či dvakrát môžu niektoré pasáže považovať za náročné, no presne to je dôvod vypočuť si koncert opäť.

Aj český skladateľ a huslista Josef Suk patrí k umelcom, ktorých tvorba vyšla z neskororomantického idiómu. Suk sa začal venovať hudbe pod vedením svojho otca, ktorý bol vidieckym kantorom. V štúdiách pokračoval v 90. rokoch 19. storočia u Josefa Bohuslava Foerstera, Hanuša Wihana a Antonína Dvořáka na Pražskom konzervatóriu. Bol Dvořákovým obľúbeným žiakom a neskôr si vzal za manželku jeho dcéru. Ešte počas štúdií sa Suk stáva huslistom známeho Wihanovho kvarteta, neskôr premenovaného na České kvarteto, s ktorým koncertoval až do roku 1933. „Pracoval jsem na díle v lesním dvorku v místě Dvořákova letního pobytu na Vysoké. V pokojíku bylo pianino a venku v zahrádce poslouchala mne moje dívka Otilka. Jaro v duši, jaro v hudbě. Mohu říci, že jsem se v hudbě k Radúzovi a Mahuleně našel a že toto dílo působilo na mou tvorbu po celou řadu let. Netušil jsem ovšem, že motivy lásky i motiv smrti, obsažené v hudbě k Radúzovi, budou mne provázet v době uměleckého zrání až do konce,“ spomínal skladateľ v závere života na obdobie komponovania scénickej hudby (op. 13, 1898) k poetickej rozprávke Júliusa Zeyera Radúz a Mahulena. Mahulenu si Suk stotožňoval s Dvořákovou dcérou Otilkou, svojou budúcou nevestou: „Já miluji dívku – Otilku – Mahulenu. Všecky učenosti jdou k čertu, mé srdce je plno lásky, sdílnosti – učí se soustrasti k strastem jiných a je přitom dětsky prosté. (...) Melodie mi jen tekou a instrumentace jako ‚závoj pohádkový‘, o kterém je v prologu řeč. A jaké moudrosti! Kde jsem to tehdy nabral?“ Antonín Dvořák označil Sukovo dielo na rozprávkový námet, no do značnej miery autobiografické, za „muziku z nebe“. Štvorčasťová koncertná suita zo scénickej hudby, jedno zo Sukových najpopulárnejších diel, dostala názov Pohádka, op. 16 (1899). Premiéru uviedla v roku 1901 Česká filharmónia pod taktovkou Oskara Nedbala. Keď v roku 1904 Dvořák zomrel a o rok neskôr predčasne aj jeho dcéra, Sukova manželka, vzniklo jedno z najväčších diel tohto českého skladateľa, smútočná symfónia Asrael.

Andrej Šuba