Šostakovič / Prokofiev / ČajkovskijShostakovich / Prokofiev / Tchaikovsky

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

Jeden z najvýznamnejších symfonikov 20. storočia, ruský skladateľ Dmitrij Šostakovič skomponoval Slávnostnú predohru, op. 96 ako príležitostnú skladbu k 37. výročiu Októbrovej revolúcie v roku 1954. Objednávka na toto efektné dielo, s pôsobivým, no pravdepodobne vedome povrchným šarmom odkazujúcim na skladateľovu záľubu v irónii a sarkazme, prišla z Veľkého divadla (Boľšoj teatr) v Moskve, s ktorým Šostakovič spolupracoval ako hudobný konzultant. Podľa skladateľovho priateľa, muzikológa Leva Lebedinského (1904–1992), ktorý bol očitým vedkom zrodu diela, Slávnostná predohra vznikala na poslednú chvíľu a jej finalizácia trvala len tri dni. A zatiaľčo kuriéri pendlovali s práve dokončenými stránkami, na ktorých ešte schol atrament medzi skladateľovým bytom a kopistami rozpisujúcimi party jednotlivých nástrojov, Šostakovič sa údajne pri komponovaní skvele bavil, fajčil jednu cigaretu za druhou, smial sa a konverzoval. Niektorí autori dávajú optimistické vyznenie diela do súvislosti s „odmäkom“, ktorý v Sovietskom zväze nastal rok po Stalinovej smrti. Joie de vivre, melodickosť a virtuozita v narábaní s orchestrom zabezpečili skladbe, porovnávanej právom s Glinkovou predohrou k opere Ruslan a Ľudmila a skomponovanej s mozartovskou ľahkosťou, stále miesto v symfonickom repertoári. Tematický materiál úvodnej fanfáry, ktorá sa vracia v závere predohry, pochádza zo skladbičky s názvom Narodeniny, ktorá je siedmou časťou klavírnej suity pre deti op. 69. Dielko vzniklo v roku 1945 a Šostakovič ho venoval ako narodeninový darček dcére Galine, ktorá skladbu premiérovo uviedla. Fanfára zo Slávnostnej predohry bola použitá v roku 1980 na Olympijských hrách v Moskve. V roku 2009 dielo zaznelo pod taktovkou Jurija Temirkanova pri príležitosti udeľovania Nobelových cien v Štokholme. Medzi zaujímavosti viažuce sa k predohre patrí aj fakt, že Šostakovič, vyhýbajúci sa dirigovaniu kvôli svojej introvertnej povahe, si Slávnostnú predohru zvolil v roku 1962 pre svoj dirigentský debut na festivale s Gorkého filharmóniou, na ktorom pod jeho taktovkou zaznel aj Prvý violončelový koncert s Mstislavom Rostropovičom. Legendárny violončelista neskôr spomínal – a túto historku uvádza v Šostakovičovej biografii aj Laurel E. Fayová, že úzkostný skladateľ najskôr odmietol ísť na skúšku a situácia sa zmenila až po pol litri vodky. Podľa Rostropoviča, Šostakovič, ktorý sa pri tejto príležitosti postavil pred orchester prvý i poslednýkrát, dirigoval veľmi precízne, bol to skôr violončelista, ktorý po spoločenskom rituáli s tradičným ruským nápojom zažíval na pódiu ťažké chvíle.

Koncert pre klavír a orchester č. 3 C dur, op. 26 Sergeja Prokofieva vznikol v Saint-Brevin-les-Pins na pobreží Bretónska, kam sa skladateľ, ktorý v roku 1917 opustil Rusko, počas jari a leta roku 1921 uchýlil so svojou matkou a priateľom, básnikom Borisom Baškirovom (alias Borisom Verinom) po úspešných klaviristických debutoch v Londýne a Paríži. V dočasnom dobrovoľnom vidieckom azyle nevznikol len klavírny koncert, ale Prokofiev skomponoval aj niekoľko piesní a pokračoval aj v práci na opere Ohnivý anjel. V korešpondencii skladateľ zmieňuje príjemnú dovolenkovú dennú rutinu, v ktorej sa dielo rodilo. Neskoré vstávanie, horúca čokoláda, čaj i whisky, prechádzky po záhrade, šachové partie, plávanie, šport, hra na klavíri, sledovanie hviezd nad oceánom. Komponovaniu boli vyhradené dopoludnia. Neďaleko miesta, kde sa usadil Prokofiev, býval aj v emigrácii žijúci Konstantin Baľmont (1867–1942) – symbolistický básnik a kritik režimu v Rusku, ktorého poéziu zhudobnili Mjaskovskij, Rachmaninov, Stravinskij či Tanejev a ovplyvnil aj Skriabinovu tvorbu. Baľmont, trpiaci túžbou po domovine, sa so skladateľom rýchlo zblížil. „Všetko je rovnaké. Rovnaký oceán, knihy, básne, Prokofiev. Všetky dni sú slnečné,“ napísal v liste do Ruska a skladateľovi venoval zvukomalebný sonet, v ktorom o Prokofievovi hovorí ako o zosobnení hudby a mladosti v rozkvete, spomína zvuky leta, skýtske rytmy a tamburínu slnka. Prokofiev skomponoval na básnikove texty päť piesní op. 36a dedikoval mu slnečný Tretí klavírny koncert, ktorý si umelci spolu hrávali. Hoci je koncert ako celok produktom leta 1921, časť tém pochádza z rôznych skladieb, dokončených i nedokončených, vznik najstaršej siaha až do roku 1911. Podľa skladateľovho životopisca Harlowa Robinsona je Tretí koncert zrelým dielom pozoruhodným svojou koncíznosťou a spája sa v ňom hravosť i vážnosť, okázalosť s introspekciou, irónia i romantizmus, harmonické experimenty, geniálny cit pre rytmus a inštinktívne pochopenie potenciálu klavíra. Tretí klavírny koncert zaznel po prvýkrát 16. decembra 1921 pod taktovkou Fredericka Stocka (1872– 942) v Chicagu, kde mala premiéru aj skladateľova opera Láska k trom pomarančom. Prokofiev, ktorý bol vynikajúcim klaviristom, sa v koncerte predstavil ako sólista a vysoké nároky sólového partu zhrnul v liste manželke dirigenta Sergeja Kusevického, Natálii: „Môj Tretí koncert je diabolsky ťažký. Som nervózny a cvičím tri hodiny denne...“ Kým recepciu obidvoch diel v Chicagu bolo možné považovať za vcelku uspokojivú, a to nepochybne aj vďaka Stockovmu úprimnému záujmu o hudobnú modernu, newyorská kritika operu i Tretí klavírny koncert, ktorý v januári 1922 so skladateľom uviedol dirigent Albert Coates (1882–1953), doslova zmietla z pódií. Aj toto sklamanie, spojené navyše s finančnou stratou, podnietilo Prokofieva uvažovať nad návratom do Sovietskeho zväzu. „Zahraničie ma neinšpiruje, pretože som Rus, a to znamená zo všetkých ľudí najmenej vhodný na exil, na dlhodobú existenciu v duchovnej klíme takej odlišnej od vlastnej rasy. S krajanmi vláčime rodnú hrudu neustále so sebou. Nie celú, ale dosť na to, aby bola bolesť najskôr len znesiteľná, potom stúpala a napokon nás zrazila na kolená,“ zveril sa v roku 1933. V roku 1936 sa Prokofiev, ktorý začiatkom 30. rokov 20. storočia nahral Tretí klavírny koncert s London Symphony Orchestra,* vrátil do vlasti. Rýchlo sa však ukázalo, že od milovníka šachu to bol zle načasovaný ťah. Čoskoro prišiel o pas a jeho tvorba z čias emigrácie bola odsúdená ako formalistická, buržoázna, dekadentná a antidemokratická. Iróniou osudu Prokofiev zomrel len pár hodín pred Stalinom, 5. marca 1953.

Najstaršie zmienky o Symfónii č. 1 g mol Zimné sny, op. 13 Piotra Iľjiča Čajkovského sa objavujú v jeho korešpondencii s bratom Anatolijom z jari roku 1866: „O jedenástej buď učím alebo sedím nad svojou symfóniou, práca na ktorej sa vlečie. Vraciam sa domov o polnoci, píšem listy alebo symfóniu, potom si ešte dlho v posteli čítam. Opäť mám veľmi podráždené nervy, a to z nasledujúcich dôvodov: 1.) pocit neúspechu súvisiaci s komponovaním symfónie 2.) Rubinstein a Tarnovskij, ktorí si moju nervozitu všimli, ma po celý deň desia najrozmanitejšími spôsobmi 3.) neotrasiteľné presvedčenie, že sa čoskoro pominiem bez toho, aby som symfóniu dokončil.“ Čajkovského Symfónia č. 1 g mol „Zimné sny“, op. 13 (TH 24, ČW 21) vznikala v roku 1866, z väčšej časti počas leta stráveného na chate v Peterhofe. Skladateľov brat Modest spomína, že depresie, nespavosť a veľké nervové vypätie, spojené s halucináciami, viedli až k Čajkovského zrúteniu, z ktorého sa nikdy poriadne nespamätal. Po tomto desivom zážitku viac nekomponoval v noci. V čase vzniku Prvej symfónie skladateľ pôsobil ako profesor na konzervatóriu v Moskve. Jeho riaditeľ, klavirista a dirigent Nikolaj Rubinstein (1835–1881) ponúkol umelcovi, že symfóniu premiérovo uvedie, no Čajkovskij si chcel najskôr vypočuť názory svojich mentorov Nikolaja Zarembu (1821–1879) a Antona Rubinsteina (1829–1894) dúfajúc, že dielo by mohlo zaznieť v Sankt Peterburgu. Ich kritika a odmietavé stanovisko (ktoré sa nevzťahovali na Adagio a Scherzo) však zdržali kompletné uvedenie symfónie až do februára roku 1868. Podľa Čajkovského životopisca Davida Browna je pre správne posúdenie hodnoty tohto symfonického diela, z ktorého vyzdvihuje najmä prvé dve časti s programovými názvami (Sny o zimnej ceste, Krajina temnoty a hmly), dôležitý kontext: v roku 1866 neexistovali v Rusku s výnimkou Rubinsteinových diel skomponovaných pod vplyvom tvorby Mendelssohna a Schumanna, žiadne symfónie domácich autorov, diela Rimského-Korsakova, Borodina a Balakireva sa nachádzali v procese tvorby, prípadne čakali na predvedenie. Čajkovského Prvú symfóniu možno teda vo viacerých ohľadoch považovať v kontexte ruskej hudby 19. storočia za priekopnícke dielo. Napriek tomu, že s kompozíciou sa Čajkovskému spájali traumatické spomienky a jeho nespokojnosť s podobou diela viedla k tomu, že ho v roku 1874 podrobil revízii, na symfóniu, v ktorej sa objavujú motívy a témy z predohry k Ostrovského hre Búrka, Klavírnej sonáty cis mol (za inšpiračný zdroj je považovaná aj Mendelssohnova Talianska symfónia) i melódie odkazujúce na ruský folklór, nezanevrel. Považoval ju za „hriech mladosti“ a v liste svojej podporovateľke Nadežde von Meckovej (1831–1894) z roku 1883 napísal, že hoci ide o skladbu „veľmi nezrelú, vo svojej podstate je obsahovo oveľa bohatšie ako mnohé z mojich neskorších kompozícií.“

Andrej Šuba