Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ AUDIO – 01:30:29 ] [ AUDIO – 01:30:29 ] [ video > ]

  Prehrať audioPlay audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

Jeden z najvýznamnejších symfonikov 20. storočia, ruský skladateľ Dmitrij Šostakovič skomponoval Slávnostnú predohru, op. 96 ako príležitostnú skladbu k 37. výročiu Októbrovej revolúcie v roku 1954. Objednávka na toto efektné dielo, s pôsobivým, no pravdepodobne vedome povrchným šarmom odkazujúcim na skladateľovu záľubu v irónii a sarkazme, prišla z Veľkého divadla (Boľšoj teatr) v Moskve, s ktorým Šostakovič spolupracoval ako hudobný konzultant. Podľa skladateľovho priateľa, muzikológa Leva Lebedinského (1904–1992), ktorý bol očitým vedkom zrodu diela, Slávnostná predohra vznikala na poslednú chvíľu a jej finalizácia trvala len tri dni. A zatiaľčo kuriéri pendlovali s práve dokončenými stránkami, na ktorých ešte schol atrament medzi skladateľovým bytom a kopistami rozpisujúcimi party jednotlivých nástrojov, Šostakovič sa údajne pri komponovaní skvele bavil, fajčil jednu cigaretu za druhou, smial sa a konverzoval. Niektorí autori dávajú optimistické vyznenie diela do súvislosti s „odmäkom“, ktorý v Sovietskom zväze nastal rok po Stalinovej smrti. Joie de vivre, melodickosť a virtuozita v narábaní s orchestrom zabezpečili skladbe, porovnávanej právom s Glinkovou predohrou k opere Ruslan a Ľudmila a skomponovanej s mozartovskou ľahkosťou, stále miesto v symfonickom repertoári. Tematický materiál úvodnej fanfáry, ktorá sa vracia v závere predohry, pochádza zo skladbičky s názvom Narodeniny, ktorá je siedmou časťou klavírnej suity pre deti op. 69. Dielko vzniklo v roku 1945 a Šostakovič ho venoval ako narodeninový darček dcére Galine, ktorá skladbu premiérovo uviedla. Fanfára zo Slávnostnej predohry bola použitá v roku 1980 na Olympijských hrách v Moskve. V roku 2009 dielo zaznelo pod taktovkou Jurija Temirkanova pri príležitosti udeľovania Nobelových cien v Štokholme. Medzi zaujímavosti viažuce sa k predohre patrí aj fakt, že Šostakovič, vyhýbajúci sa dirigovaniu kvôli svojej introvertnej povahe, si Slávnostnú predohru zvolil v roku 1962 pre svoj dirigentský debut na festivale s Gorkého filharmóniou, na ktorom pod jeho taktovkou zaznel aj Prvý violončelový koncert s Mstislavom Rostropovičom. Legendárny violončelista neskôr spomínal – a túto historku uvádza v Šostakovičovej biografii aj Laurel E. Fayová, že úzkostný skladateľ najskôr odmietol ísť na skúšku a situácia sa zmenila až po pol litri vodky. Podľa Rostropoviča, Šostakovič, ktorý sa pri tejto príležitosti postavil pred orchester prvý i poslednýkrát, dirigoval veľmi precízne, bol to skôr violončelista, ktorý po spoločenskom rituáli s tradičným ruským nápojom zažíval na pódiu ťažké chvíle.

Koncert pre klavír a orchester č. 3 C dur, op. 26 Sergeja Prokofieva vznikol v Saint-Brevin-les-Pins na pobreží Bretónska, kam sa skladateľ, ktorý v roku 1917 opustil Rusko, počas jari a leta roku 1921 uchýlil so svojou matkou a priateľom, básnikom Borisom Baškirovom (alias Borisom Verinom) po úspešných klaviristických debutoch v Londýne a Paríži. V dočasnom dobrovoľnom vidieckom azyle nevznikol len klavírny koncert, ale Prokofiev skomponoval aj niekoľko piesní a pokračoval aj v práci na opere Ohnivý anjel. V korešpondencii skladateľ zmieňuje príjemnú dovolenkovú dennú rutinu, v ktorej sa dielo rodilo. Neskoré vstávanie, horúca čokoláda, čaj i whisky, prechádzky po záhrade, šachové partie, plávanie, šport, hra na klavíri, sledovanie hviezd nad oceánom. Komponovaniu boli vyhradené dopoludnia. Neďaleko miesta, kde sa usadil Prokofiev, býval aj v emigrácii žijúci Konstantin Baľmont (1867–1942) – symbolistický básnik a kritik režimu v Rusku, ktorého poéziu zhudobnili Mjaskovskij, Rachmaninov, Stravinskij či Tanejev a ovplyvnil aj Skriabinovu tvorbu. Baľmont, trpiaci túžbou po domovine, sa so skladateľom rýchlo zblížil. „Všetko je rovnaké. Rovnaký oceán, knihy, básne, Prokofiev. Všetky dni sú slnečné,“ napísal v liste do Ruska a skladateľovi venoval zvukomalebný sonet, v ktorom o Prokofievovi hovorí ako o zosobnení hudby a mladosti v rozkvete, spomína zvuky leta, skýtske rytmy a tamburínu slnka. Prokofiev skomponoval na básnikove texty päť piesní op. 36a dedikoval mu slnečný Tretí klavírny koncert, ktorý si umelci spolu hrávali. Hoci je koncert ako celok produktom leta 1921, časť tém pochádza z rôznych skladieb, dokončených i nedokončených, vznik najstaršej siaha až do roku 1911. Podľa skladateľovho životopisca Harlowa Robinsona je Tretí koncert zrelým dielom pozoruhodným svojou koncíznosťou a spája sa v ňom hravosť i vážnosť, okázalosť s introspekciou, irónia i romantizmus, harmonické experimenty, geniálny cit pre rytmus a inštinktívne pochopenie potenciálu klavíra. Tretí klavírny koncert zaznel po prvýkrát 16. decembra 1921 pod taktovkou Fredericka Stocka (1872– 942) v Chicagu, kde mala premiéru aj skladateľova opera Láska k trom pomarančom. Prokofiev, ktorý bol vynikajúcim klaviristom, sa v koncerte predstavil ako sólista a vysoké nároky sólového partu zhrnul v liste manželke dirigenta Sergeja Kusevického, Natálii: „Môj Tretí koncert je diabolsky ťažký. Som nervózny a cvičím tri hodiny denne...“ Kým recepciu obidvoch diel v Chicagu bolo možné považovať za vcelku uspokojivú, a to nepochybne aj vďaka Stockovmu úprimnému záujmu o hudobnú modernu, newyorská kritika operu i Tretí klavírny koncert, ktorý v januári 1922 so skladateľom uviedol dirigent Albert Coates (1882–1953), doslova zmietla z pódií. Aj toto sklamanie, spojené navyše s finančnou stratou, podnietilo Prokofieva uvažovať nad návratom do Sovietskeho zväzu. „Zahraničie ma neinšpiruje, pretože som Rus, a to znamená zo všetkých ľudí najmenej vhodný na exil, na dlhodobú existenciu v duchovnej klíme takej odlišnej od vlastnej rasy. S krajanmi vláčime rodnú hrudu neustále so sebou. Nie celú, ale dosť na to, aby bola bolesť najskôr len znesiteľná, potom stúpala a napokon nás zrazila na kolená,“ zveril sa v roku 1933. V roku 1936 sa Prokofiev, ktorý začiatkom 30. rokov 20. storočia nahral Tretí klavírny koncert s London Symphony Orchestra,* vrátil do vlasti. Rýchlo sa však ukázalo, že od milovníka šachu to bol zle načasovaný ťah. Čoskoro prišiel o pas a jeho tvorba z čias emigrácie bola odsúdená ako formalistická, buržoázna, dekadentná a antidemokratická. Iróniou osudu Prokofiev zomrel len pár hodín pred Stalinom, 5. marca 1953.

Najstaršie zmienky o Symfónii č. 1 g mol Zimné sny, op. 13 Piotra Iľjiča Čajkovského sa objavujú v jeho korešpondencii s bratom Anatolijom z jari roku 1866: „O jedenástej buď učím alebo sedím nad svojou symfóniou, práca na ktorej sa vlečie. Vraciam sa domov o polnoci, píšem listy alebo symfóniu, potom si ešte dlho v posteli čítam. Opäť mám veľmi podráždené nervy, a to z nasledujúcich dôvodov: 1.) pocit neúspechu súvisiaci s komponovaním symfónie 2.) Rubinstein a Tarnovskij, ktorí si moju nervozitu všimli, ma po celý deň desia najrozmanitejšími spôsobmi 3.) neotrasiteľné presvedčenie, že sa čoskoro pominiem bez toho, aby som symfóniu dokončil.“ Čajkovského Symfónia č. 1 g mol „Zimné sny“, op. 13 (TH 24, ČW 21) vznikala v roku 1866, z väčšej časti počas leta stráveného na chate v Peterhofe. Skladateľov brat Modest spomína, že depresie, nespavosť a veľké nervové vypätie, spojené s halucináciami, viedli až k Čajkovského zrúteniu, z ktorého sa nikdy poriadne nespamätal. Po tomto desivom zážitku viac nekomponoval v noci. V čase vzniku Prvej symfónie skladateľ pôsobil ako profesor na konzervatóriu v Moskve. Jeho riaditeľ, klavirista a dirigent Nikolaj Rubinstein (1835–1881) ponúkol umelcovi, že symfóniu premiérovo uvedie, no Čajkovskij si chcel najskôr vypočuť názory svojich mentorov Nikolaja Zarembu (1821–1879) a Antona Rubinsteina (1829–1894) dúfajúc, že dielo by mohlo zaznieť v Sankt Peterburgu. Ich kritika a odmietavé stanovisko (ktoré sa nevzťahovali na Adagio a Scherzo) však zdržali kompletné uvedenie symfónie až do februára roku 1868. Podľa Čajkovského životopisca Davida Browna je pre správne posúdenie hodnoty tohto symfonického diela, z ktorého vyzdvihuje najmä prvé dve časti s programovými názvami (Sny o zimnej ceste, Krajina temnoty a hmly), dôležitý kontext: v roku 1866 neexistovali v Rusku s výnimkou Rubinsteinových diel skomponovaných pod vplyvom tvorby Mendelssohna a Schumanna, žiadne symfónie domácich autorov, diela Rimského-Korsakova, Borodina a Balakireva sa nachádzali v procese tvorby, prípadne čakali na predvedenie. Čajkovského Prvú symfóniu možno teda vo viacerých ohľadoch považovať v kontexte ruskej hudby 19. storočia za priekopnícke dielo. Napriek tomu, že s kompozíciou sa Čajkovskému spájali traumatické spomienky a jeho nespokojnosť s podobou diela viedla k tomu, že ho v roku 1874 podrobil revízii, na symfóniu, v ktorej sa objavujú motívy a témy z predohry k Ostrovského hre Búrka, Klavírnej sonáty cis mol (za inšpiračný zdroj je považovaná aj Mendelssohnova Talianska symfónia) i melódie odkazujúce na ruský folklór, nezanevrel. Považoval ju za „hriech mladosti“ a v liste svojej podporovateľke Nadežde von Meckovej (1831–1894) z roku 1883 napísal, že hoci ide o skladbu „veľmi nezrelú, vo svojej podstate je obsahovo oveľa bohatšie ako mnohé z mojich neskorších kompozícií.“

Andrej Šuba

–––––
Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 3.–4. 2. 2022, in: Slovenská filharmónia, Cyklus D/E, 73. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022

  Životopisy

LEO DE MARÍA

Jedinečné technické zručnosti, veľká senzibilita a hlboká vášeň interpretačného prejavu robí z Lea de Maríu jedného z najlepších interpretov jeho generácie. Študoval na Hudobnej a scénickej fakulte Univerzity Alfonza X El Sabia v Madride (L. Morales) a v súčasnosti je študentom na Univerzite Mozarteum v Salzburgu (P. Gililov).

V roku 2021 získal ceny v šiestich medzinárodných klavírnych súťažiach v Portugalsku (Santa Cecilia of Porto, 2. cena), Taliansku (San Remo, 2. cena; Ettore Pozzoli of Seregno, 3. cena), Španielsku (cena Rosy Sabater, Jaen) a je i čerstvým držiteľom druhej ceny z 10. Medzinárodnej klavírnej súťaže J. N. Hummela.

V roku 2020 debutoval v koncertnej sále Nezahualcóyotl v Mexico City s Mládežníckym univerzitným orchestrom Eduarda Matu a dirigentom Gustavom Riverom Weberom ako sólista v Prokofievovom 3. klavírnom koncerte. V roku 2019 absolvoval koncertné turné v Číne (12 koncertov) a začali ho zastupovať agentúry Chongqing Fuling Zhacai Group Co., Ltd. a Musiespaña S. L. Leo de María získal viac ako 30 medzinárodných a národných ocenení, medzi najvýznamnejšie patrí cena za umelecký dojem Cultura Viva (2018) víťazstvá na medzinárodných klavírnych súťažiach Ciudade de Ferrol (Španielsko, 2017) a Mozartè (Nemecko, 2016) a Grand Prix of Lyon (Francúzsko, 2016).

V Španielsku spolupracoval s nadáciou Yehudiho Menuhina (za prítomnosti kráľovnej Doñy Sofíe), Juan March Foundation, Olivar del Castillejo Foundation a Juventudes Musicales of Sevilla. Po tom, čo ako pätnásťročný odohral Prokofievov prvý klavírny koncert s Národným symfonickým orchestrom „Cukurova“ v Turecku, začala sa úspešne rozvíjať jeho kariéra koncertného klaviristu. Predstavil sa v mnohých koncertných sálach a mestách, okrem iného v Laeiszhalle v Hamburgu, Wiener Saal v Salzburgu, Guotai Arts Center v Chongquing v Číne, Tanquiao Performing Arts Center v Pekingu, Grand Theater vo Fuzhou či Elfer’s Concert Hall v Connecticute.

Vyučuje na Hudobnej škole a na Hudobnej a scénickej fakulte Univerzity Alfonza X El Sabia v Madride, vedie kurzy The Hotchkiss School Summer Portals v Connecticute v USA.


JIŘÍ ROŽEŇ

Medzinárodné povedomie o Jiřím Rožňovi vzrastá aj v sezóne 2021/2022 na základe jeho dirigentských debutov s prestížnymi orchestrami, súčasne rastie i jeho povesť interpretačného špecialistu na český repertoár.

Jeho nedávne debutové vystúpenia zahŕňajú spoluprácu s prestížnymi európskymi orchestrami a medzinárodnými sólistami ako Esther Yoo, Kian Soltani, Kirill Gerstein, Vadim Gluzman, Lukáš Vondráček či Lawrence Brownlee. V tejto sezóne Rožeň debutuje aj v Pražskom Národnom divadle v tituloch Rusalka, dvojtitule Sedem smrteľných hriechov (Weill) a  Očakávanie (Schoenberg) a v novej premiére Schulhoffových Plameňov.

Ako zanietený interpret českej hudby pravidelne uvádza štandardný český repertoár, ale aj českú hudbu 20. a 21. storočia (Martinů, Suk, Janáček, Kalabis, Kabeláč). Kabeláčova Symfónia č. 4 bola jeho dirigentským debutom na Pražskej jari s PKF – Prague Philharmonia a dirigoval aj jej rakúsku premiéru s Cameratou Salzburg. V sezóne 2019/2020 vystúpil aj na dvoch prestížnych medzinárodných festivaloch (Pražská jar, Forest Festival v Nanjing).

Rožeň je stále viac udomácňuje aj v role operného dirigenta, počas svojho pôsobenia v Škótsku dirigoval Stravinského Mavru, Waltonovho Medveďa a Straussovho Netopiera. S Hamburgským symfonickým orchestrom uviedol Ravelove Dieťa a čary, ako aj Eine Kluge Else Svena Daiggera na Brücken Festival für Neue Musik v Rostocku.

Jiří Rožeň študoval dirigovanie na konzervatóriách a univerzitách v Prahe, Salzburgu, Hamburgu, Zürichu a Glasgowe. Bol finalistom cien Nestlé v Londýne, Salzburského festivalu mladých dirigentov a tiež dirigentskej súťaže Donatelly Flick.

Ako asistent dirigenta v BBC Scottish Symphony Orchestra pracoval po boku Donalda Runniclesa a Thomasa Dausgaarda. Medzi jeho mentorov patria Garry Walker, Dennis Russell Davies, Ulrich Windfuhr a Johannes Schlaefli. Významne ho ovplyvnili i osobnosti Daniele Gatti, Bernard Haitink, David Zinman a Peter Eötvös, s ktorými sa stretol v rámci majstrovských kurzov (Concertgebouworkest, Orchester Philharmonique de Radio France a Tonhalle-Orchester Zürich).


SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949–1952) a Ľudovít Rajter (1949–1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991–2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007– 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009–2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a v rokoch 2017–2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007–2018 Leoš Svárovský, 2011– 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin. Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

Predchádzajúca koncertná sezóna 2020/2021 bola výrazne ovplyvnená pandémiou koronavírusu, ktorá znemožnila orchestru vystupovať v zahraničí. Plánované turné orchestra SF do Japonska a Južnej Kórey sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022 a 2023. V sezóne 2021/2022 sa orchester predstavil na InClassica International Music Festival v Dubaji. Naplánované je turné v nemeckých a rakúskych mestách (Kolín nad Rýnom, Wiesbaden, Villach, Viedeň a i.) aj účinkovanie na otváracom koncerte festivalu Smetanova Litomyšl a na festivale Neuberger Kulturtage (Rakúsko).

Šostakovič / Prokofiev / Čajkovskij

Piatok 4. 2. 2022, 19.00 h
D/E – Hudba troch storočí, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Búrlivá prskavka Slávnostná predohra, op. 96, je jednou z pozitívne ladených skladieb, ktoré vyvažujú prevládajúce zádumčivé odtiene tvorivého odkazu Dmitrija Šostakoviča. Z pomedzi piatich klavírnych koncertov Sergeja Prokofieva sa jeho tretí teší najväčšej obľube, prekypuje energiou, pregnantnými rytmami, štipľavými harmóniami, ako aj krehkým lyrizmom. Zimné sny zakladateľa ruského symfonizmu Piotra Iľjiča Čajkovského sú jedným z autorových symfonických „vyznaní duše“, ktoré napísal v čase počiatkov vyučovania na Moskovskom konzervatóriu.


  • VideozáznamVideorecording
  • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, kamerycamera, striheditor, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka svetlálights, zvuksound, RenátaRenáta BeličováBeličová réžiavideo producer, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production, kamerycamera, striheditor
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2022A Slovak Philharmonic Production © 2022