Kodály / Liszt / StraussKodály / Liszt / Strauss

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

„Pri všetkej Kodályovej genialite si trúfam povedať, že nebyť nás kamarátov, ktorí sme ho prilákali na chórus dómu, do nášho orchestra, do archívu nôt a nášho muzikantského prostredia, ktovie, či by sa v ňom bol prebudil hudobník, a keď áno, či by sa nebol uspokojil s nejakým tým amaterizmom. Možno, že keby sa Kodály nebol dostal do našich muzikantských krážov, Maďari by dnes svojho Kodálya nemali,“ napísal – nepochybne s istou mierou nadsádzky – v knihe spomienok Úsmevy a slzy Mikuláš Schneider-Trnavský (1881–1958), ktorý s rešpektovaným skladateľom, etnomuzikológom a hudobným pedagógom udržiaval kontakty až do svojej smrti. Zoltán Kodály bol jeho spolužiakom na gymnáziu v Trnave (v tom čase Nagyszombat), kde otec umelca, patriaceho medzi najvšestrannejšie osobnosti maďarskej hudby 20. storočia pôsobil v rokoch 1892–1910 ako prednosta na železničnej stanici. Trnavský vo svojich veselých i vážnych memoároch píše o Kodályovi ako o tichom, inteligentnom a talentovanom samotárovi, ktorého vzťah k hudbe i prvé skladateľské pokusy formovali dómske hudobné produkcie a účinkovanie v spoločnom sláčikovom kvartete. No ku klasickej hudbe mal Zoltán Kodály blízko aj v rodine. Jeho otec bol amatérskym huslistom, matka hrala na klavíri a spievala. Po odchode z domova začal Kodály študovať nemčinu a maďarčinu na univerzite a kompozíciu u Hansa Koesslera na Hudobnej akadémii Ferenca Liszta v Budapešti. Medzi Koesslerových žiakov patrila aj trojica spolužiakov z Kráľovského katolíckeho gymnázia v Bratislave (Pozsony) – klavírny virtuóz, skladateľ, dirigent Ernő Dohnányi (1877–1960), Béla Bartók (1881–1945) a skladateľ, pedagóg Mestskej hudobnej školy a dirigent Cirkevného hudobného spolku pri Dóme sv. Martina Alexander Albrecht (1885–1958). Po návrate z niekoľkomesačného pobytu v Berlíne a Paríži (kde sa zoznámil s Debussyho hudbou) sa Kodály stal pedagógom na Lisztovej akadémii (jeho žiakmi boli tiež slovenskí skladatelia Michal Vilec a Radovan Fest Spišiak), kde v tom čase pôsobili aj Bartók a Ernő Dohnányi. Ten v roku 1923 uviedol maďarskú premiéru oratória Psalmus hungaricus, ktorým sa Kodály skladateľsky presadil aj v zahraničí. Ľudovít Rajter (1906–2000), Dohnányiho žiak kompozície a v 30. rokoch 20. storočia ako dirigent spolupracovník v Maďarskom rozhlase, sa po 2. svetovej vojne výraznou mierou zaslúžil o uvádzanie a popularizáciu Kodályových diel na Slovensku. Z trojice hudobníkov (Dohnányi, Bartók, Albrecht) mal Kodály najbližšie k Bartókovi, s ktorým ho spájali záujem o zbieranie ľudových piesní a využívanie folklórnych inšpirácií v kompozičnej tvorbe. Aj Kodály v prvých dvoch dekádach 20. storočia na Slovensku zbieral, zapisoval a nahrával ľudové piesne – najmä na juhu v okolí Trnavy, Nitry, Komárna a Galanty, ale tiež na Honte, Gemeri, Tekove, Zemplíne a v Above. Výsledky etnomuzikologických výskumov a vzťah k Slovensku je prítomný aj v Kodályovej tvorbe: v Dvoch ľudových piesňach spod Zobora pre ženský zbor, Troch ľudových piesňach z Gemera pre detský zbor, no najpopulárnejšími sú nepochybne Tance z Galanty (Galántai táncok). Ešte pred presťahovaním do Trnavy strávila Kodályova rodina sedem rokov v Galante (1885–1892), ktorá pripojením na železničnú trať získala v 19. storočí význam ako dôležitý dopravný uzol medzi Budapešťou a Viedňou a skladateľov otec tu zastával post prednostu stanice. Kodályov pobyt v meste, kde sa v roku 1943 stal čestným občanom, nepripomína len pamätná tabuľa na budove stanice, busta v parku neogotického kaštieľa Esterházyovcov, základná škola a gymnázium, súťaže v zborovom speve s tradíciou siahajúcou do 60. rokov 20. storočia, ale aj jedna z najpopulárnejších orchestrálnych kompozícií na ľudové motívy. Brilantné dielo s delikátnou inštrumentáciou, o ktorom Kodály v predhovore k partitúre vydavateľstva Universal Edition (1934) píše, že je spomienkou na roky detstva v Galante, kde sa pri hre slávnej cigánskej kapely po prvýkrát zoznámil s „orchestrálnou zvukovosťou“, vzniklo a malo premiéru v roku 1933 pod taktovkou Ernő Dohnányiho ako objednávka k 80. výročiu Budapeštianskej filharmonickej spoločnosti. Clivé i temperamentné melódie v tzv. verbunkovom štýle (používané v minulosti pri verbovaní vojakov), prítomné v kompozícii pripomínajúcej rondo, pochádzajú podľa slov autora zo zbierok uhorskej hudby, ktorá vychádzala začiatkom 19. storočia vo viacerých zväzkoch vo Viedni. Jeden z týchto zväzkov obsahuje aj melódie „Cigánov z Galanty“, ktoré Kodály vo svojom diele zvečnil.

„... v poludňajších hodinách mal deväťročný virtuóz Franz Liszt tú česť predstaviť svoju hru na klavíri v sídle kniežaťa Michaela Esterházyho pred početným zhromaždením vysokej šľachty a viacerými priateľmi umenia. Mimoriadne schopnosti tohto umelca, ako aj rýchlosť pri hre najťažších skladieb – pričom všetko, čo sa pred neho položilo, dokázal predviesť z listu – vzbudili všeobecný obdiv a oprávňujú k tým najvyšším očakávaniam,“ napísali 28. 11. 1820 noviny Pressburger Zeitung na titulnej strane o koncerte umelca. Ešte počas pobytu mladého hudobníka v Bratislave sa uhorská šľachta rozhodla podporiť chlapcov výnimočný talent sumou 600 florénov na obdobie nasledujúcich šiestich rokov. Tieto financie pomohli rodine presťahovať sa do Viedne, kde sa začala Lisztova výnimočná kariéra klavírneho virtuóza, skladateľa a dirigenta. Súčasne vznikol vzťah umelca k mestu, do ktorého sa vracal až do vysokého veku. Na Lisztovu poslednú návštevu v dnešnej Bratislave spomína ešte Ernő Dohnányi (1877–1960): „Stále si živo vybavujem Rubinsteinov recitál, ktorý som navštívil, keď som mal sedem rokov. Nie kvôli programu, z toho si pamätám len Mozartovo Rondo alla turca a nebola to Rubinsteinova hra, ktorá na mňa urobila nezabudnuteľný dojem. Bola to prítomnosť Franza Liszta. Od detstva som o ňom toľko počul, že už len jeho meno na mňa malo magický efekt. A teraz som ho mohol vidieť! Koncert bol vo veľkej sieni Radnice. Zozadu sály som videl Liszta ako stojí naľavo od pódia, pri stene, pod lustrom. Jeho vysoká postava a charakteristický profil boli pre publikum neprehliadnuteľné. Nepamätám si už, či tam stál celú dobu alebo len časť koncertu, ale doteraz si ten obraz živo vybavujem.“ Lisztova Fantázia na maďarské ľudové melódie, S. 123 (známa aj ako Uhorská fantázia) vznikla v roku 1852 ako úprava mimoriadne populárnej Uhorskej rapsódie č. 14 pre sólový klavír. Dielo malo premiéru 1. júna 1853 v Pešti. Ako sólista sa v skladbe pod taktovkou Ferenca Erkela (1810–1893) predstavil známy klavirista a dirigent Hans von Bülow (1830–1894), ktorému je dielo venované. Kompozícia, využívajúca tému piesne Magosan repül a daru (Bocian lieta vysoko) a možno v nej identifikovať vplyvy tradičných maďarských tancov (lassan, friska, czifra), sa začína smútočným pochodom. Efekt tlmeného zvuku tympanov v úvode pripomenie Pochod na popravisko z Berliozovej Fantastickej symfónie. Hudba fantázie však v priebehu skladby získava aj heroický charakter, má v nej miesto hravosť, prameniaca v Lisztovej technickej ekvilibristike, ale tiež v jeho improvizačnej voľnosti, s ktorými súznie voľná forma fantázie a záver efektného rapsodického diela tvorí virtuózna kóda. Skladba patrí od doby vzniku k Lisztovým najpopulárnejším koncertantným dielam, k čomu nepochybne okrem istej hudobnej „exotickosti“ prispela aj skutočnosť, že časť skladateľovej tvorby bola vnímaná ako kultúrny symbol v súvislosti so snahami o národnú sebaidentifikáciu a politickú samostatnosť Maďarov, ktoré vyústili do revolúcie v roku 1848/1849.

Okrem operných diel sa nemecký skladateľ Richard Strauss zapísal do dejín aj viacerými symfonickými básňami („poème symphonique“, „Symphonische Dichtung“), pričom on sám preferoval pomenovanie „Tondichtung“, teda „hudobná báseň“. Označenie symfonická báseň použil prvýkrát v roku 1854 Franz Liszt. Ide o programovú orchestrálnu kompozíciu vyjadrujúcu určitý sujet, pričom skladateľ v nej nevyužíva len zvukomaľbu, ale tiež postupy odvodené zo symfonickej hudby (techniky motivicko-tematickej práce, úvod, kódu a i.), ktoré však vo vzťahu k „deju“ možno často vysvetliť ako metafory alebo symboly. Tento hudobný druh predstavoval jednu z možných odpovedí generácie romantických skladateľov na požiadavku, aby aj inštrumentálna hudba dokázala vyjadriť, respektíve sprostredkovať určitý obsah. Pre Straussa, ktorý sa v mladosti priklonil k wagnerovsko-lisztovskej skladateľskej poetike, bola symfonická báseň priestorom, kde mohol využiť inštinkty rodeného dramatika a súčasne bez akýchkoľvek obmedzení prejaviť svoju virtuozitu pri narábaní s orchestrom. Symfonická báseň Don Juan, op. 20 (1887–89) vznikala počas Straussovho pobytu v Taliansku a stala sa prvým veľkým triumfom len 25-ročného skladateľa, ktorý v tom čase pôsobil ako dvorský kapelník vo Weimare. Postava voľnomyšlienkára a zvodcu Dona Juana, priťahujúca pozornosť vitalitou, bezočivou odvahou a zmyslom pre humor, sa v literatúre objavila v Španielsku, kde Tirso de Molina (1584–1648) napísal podľa ľudovej legendy divadelnú hru El burlador de Sevilla (Zvodca zo Sevilly). V hudbe na motívy príbehov tohto obľúbeného „antihrdinu“ vznikol napríklad známy Gluckov balet Don Juan (1761) i slávna Mozartova opera Don Giovanni (1787). V 19. storočí inšpirovala postava Dona Juana v literatúre napríklad satirickú báseň Lorda Byrona (1788–1824), no Strauss vo svojom diele čerpá z posmrtne vydanej poézie rakúskeho spisovateľa Nikolausa Lenaua (1802–1850). V Lenauovej nedokončenej básni, ktorá má v mnohých ohľadoch autobiografické črty, súvisí nevera Dona Juana s jeho hľadaním ideálnej ženy. Keď ju hlavný hrdina nenachádza, upadá do depresie a volí si smrť v dueli. Tento dej reflektuje aj Straussova hudba, ktorá po energickom úvode (a ďalších „dejových“ peripetiách: lyrické sólo huslí, romantická melódia hoboja) prináša v závere ako poslednú z nálad rezignované „morendo“. Premiéru diela, ktoré známy nemecký muzikológ Carl Dahlhaus (1928–1989) nazval „hudobným symbolom modernizmu fin-de-siècle“, dirigoval 11. novembra 1899 skladateľ vo Weimare. K dielu sa Richard Strauss ako dirigent počas svojej kariéry opakovane vracal a v roku 1917 sa táto kompozícia ocitla medzi prvými nahrávkami, ktoré vytvoril.

Pôvabná a nostalgicky pôsobiaca Valčíková sekvencia č. 1 (Walzerfolge No. 1) z roku 1944 je jedným z trojice orchestrálnych diel, ktoré pochádzajú z hudby Straussovej komickej opery Gavalier s ružou (Der Rosenkavalier) – konkrétne z 1. a 2. dejstva diela skomponovaného na libreto Huga von Hofmannsthala (1874–1929). Dej opery, premiérovanej v roku 1911 v Drážďanoch,je situovaný do Viedne 18. storočia, použitie valčíka v tomto kontexte možno chápať v symbolickej rovine.

Zaujímavosťou je, že Richard Strauss viackrát navštívil Bratislavu a dirigoval tu svoje diela. V roku 1921 Viedenskí filharmonici pod jeho taktovkou odohrali v bratislavskej Redute aj symfonickú báseň Don Juan. V roku 1929 v Slovenskom národnom divadle uviedol svoje opery Elektra a Gavalier s ružou, z ktorej časť tiež zaznie na dnešnom koncerte.

Andrej Šuba