Dvořák / Brahms / BruchDvořák / Brahms / Bruch

[ Autor textu: Ivan Marton ]

Masové slávnosti, dvorné zábavy, plesy, rituálne obrady či neviazané dedinské veselia sa už od dávnych dôb nerozlučne spájali s hudbou. Hudobná zložka bola neoddeliteľnou súčasťou magických rituálov primitívnych kultúr, sprevádzala liturgické úkony i velebné náboženské procesie a nemohli sa bez nej obísť ani noblesné šľachtické či spontánne vidiecke tancovačky.

Kým v stredoveku plnil hudobný sprievod na podobných spoločenských akciách iba účelovú funkciu, v polovici 19. storočia dostáva hudba priestor vyjadrovať tieto javy v podobe autonómneho, svojprávneho umeleckého tvaru. Nie je náhodné, že práve v období hudobného romantizmu vznikajú prvé štylizované tance a pochody z pera F. Chopina, E. H. Griega, F. Liszta, B. Smetanu a A. Dvořáka, na ktoré sa už nedá tancovať ani pochodovať a že práve v tomto čase sa rodí Lisztov Peštiansky a Paganiniho Benátsky karneval či Schumannove imaginatívne klavírne cykly s fašiangovou a karnevalovou tematikou. Afektívny stav kolektívneho veselia dokáže však najpôsobivejšie zachytiť orchestrálny aparát a tak nie div, že vrcholné diela z tejto oblasti nájdeme práve na pôde symfonickej hudby. Koncertná predohra Karneval, op. 92 Antonína Dvořáka, jedna z najznámejších a najčastejšie hrávaných skladieb českého majstra, je toho najlepším príkladom. Skladateľ ju začal písať na jar 1891 ako súčasť rozsiahlejšieho cyklu troch koncertných predohier, ktoré chcel pôvodne nazvať Príroda, život a láska, no neskôr sa rozhodol pre ich samostatné uvádzanie. Premiéra diela sa uskutočnila 28. apríla 1892 pod autorovou taktovkou v pražskom Rudolfíne. Bolo to na záver Dvořákovho koncertného turné po českých a moravských mestách pred jeho odchodom do Ameriky, kde, ako je známe, tri roky pôsobil ako riaditeľ newyorského konzervatória. Radostná atmosféra skladby, jej rezký úvod i záver, ktoré od seba navzájom oddeľuje poetické intermezzo, brilantná inštrumentácia a optimistický charakter zaujali aj hudobného kritika Eduarda Hanslicka, ktorý po jej viedenskej premiére v roku 1895 napísal, že „v rozihranom karnevalovom ovzduší predohry mladistvo a naliehavo pulzuje život“.

S Dvořákom sa spája aj meno skladateľa Johannesa Brahmsa, ktorý sa s mladším českým autorom dobre poznal, objavil jeho kompozičný talent a až do konca svojich dní mu venoval pozornosť i nezištnú podporu. Brahms pochádzal zo severonemeckého Hamburgu, na prahu štyridsiatky však objavil genia loci rakúskej metropoly a presídlil natrvalo do Viedne. Pôvabné Variácie na Haydnovu tému, op. 56 sú prvou z orchestrálnych skladieb, ktoré Brahms od čias svojho pobytu vo Viedni napísal. Vznikli v bavorskom Tutzingu, známom výletnom stredisku pri Starnberskom jazere, kam sa skladateľ uchýlil v letných mesiacoch 1873. Podnet na napísanie diela dostal Brahms od archivára viedenskej Spoločnosti priateľov hudby (skladateľ bol čestným predsedom tohto spolku), ktorý ho upozornil na rukopis dovtedy neznámej Haydnovej Poľnej partity B dur pre dychové nástroje. Netradičná výstavba témy druhej časti s názvom Chorál sv. Antona, pozostávajúcej z dvoch nepravidelných päťtaktových periód, zaujala Brahmsa natoľko, že sa podujal spracovať ju vo variačnom cykle. Dnes už vieme, že Haydnovo autorstvo predlohy je viac ako sporné (pravdepodobným skladateľom Partity bol Haydnov súčasník Ignaz Pleyel), to však nijako neznižuje čaro a vrcholné kompozičné majstrovstvo Brahmsovho opusu. Charakterovo i náladovo celkom odlišné variačné časti, ktoré vyústia do impozantnej záverečnej passacaglie, dokumentujú autorovo bravúrne zvládnutie variačnej techniky, tentokrát na pôde symfonického orchestra, o ktorej skladateľ verejnosť presvedčil už svojimi predchádzajúcimi variačnými cyklami pre klavír (treba uviesť, že aj Haydnovské variácie vznikli najprv vo verzii pre dva klavíry). Premiéra diela sa uskutočnila pod Brahmsovou taktovkou na symfonickom koncerte vo Viedni 2. novembra 1873. Variácie boli skladateľovým predstupňom k tvorbe symfónií – o tri roky neskôr uzrela svetlo sveta autorova dlho očakávaná 1. symfónia c mol.

K máloktorému skladateľovi boli dejiny také nespravodlivé ako k Maxovi Bruchovi, kolínskemu rodákovi a svojho času váženému predstaviteľovi hudobnému romantizmu. Syn kráľovského policajného radcu a opernej speváčky sa už v mladosti vyznačoval mimoriadnym hudobným talentom (dobová tlač ho ako 14-ročného pasovala za „zázračné dieťa“), na ktorého po skončení štúdií čakal celý rad významných postov v nemeckých hudobných inštitúciách: v roku 1865 sa stal hudobným riaditeľom v Koblenzi, neskôr získal miesto dvorného dirigenta v Sonderhausene a od roku 1880 pôsobil tri roky ako hlavný dirigent orchestra v anglickom Liverpoole, po návrate zasa vo východonemeckom meste Breslau. Ako dirigent sa preslávil aj v Amerike. V roku 1891 sa Bruch stal profesorom hudobnej skladby na Hudobnej akadémii v Berlíne, kde pôsobil až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1910. Po celý čas aktívneho života boli Bruchove diela, až na výnimky, pevnou súčasťou repertoáru významných orchestrálnych telies, skladateľove autoritatívne názory mali v hudobnej societe váhu a napriek svojej konzervatívnej orientácii vyvolávali rešpekt. Bruch sa totiž považoval za autora, ktorý poctivo nadväzuje na tradície romantickej hudby, ktorej základy položili Mendelssohn, Schumann a Brahms a vehementne odmietal nielen novátorskú tvorbu Liszta, Wagnera, Mahlera, ale aj ich programových nasledovníkov Huga Wolfa, Maxa Regera, Hansa Pfitznera či Richarda Straussa (tých posledných nazýval „hudobnými sociálnymi demokratmi“). Nie div, že po Bruchovej smrti v roku 1920, keď sa už v hudobnej produkcii udomácnili diela Schönberga či Stravinského, skladateľova „spiatočnícka“ tvorba upadla do zabudnutia a dnes sa, až na výnimky, vôbec nehráva. Je to nespravodlivé, pretože Bruchova hudba je melodicky pôsobivá, poslucháčsky vďačná, jedným slovom – krásna. Stačí si vypočuť ktorýkoľvek z jeho troch husľových koncertov, Škótsku fantáziu i mnohé menšie útvary pre husle, sláčikové kvartetá, úchvatné okteto, Kol Nidrei pre violončelo a orchester, operu Loreley či jeho tri symfónie, aby sme zistili, že tento neprávom zanedbávaný autor na koncertné pódiá rozhodne patrí.

Symfóniu č. 3 E dur, op. 51 napísal Max Bruch v roku 1882 na objednávku Filharmonickej spoločnosti v New Yorku a jej slávneho dirigenta Waltera Damroscha. Pre skladateľa to bola príležitosť, aby oprášil staršie kompozičné náčrty, ktoré po neúspechu 2. symfónie odložil do zásuvky. „Veľa vody už pretieklo dolu Rýnom od roku 1870“ – písal Bruch svojmu vydavateľovi Simrockovi so zjavnou narážkou na neúspešnú premiéru 2. symfónie – „ale to neznamená, že s novým symfonickým dielom budem mať rovnakú smolu. Ak sa bude páčiť a všetko bude znieť ako má, budem uvažovať o vydaní diela. Ak sa mi však nebude pozdávať, ešte si ju na pulte istý čas ponechám.“ Tak sa aj stalo. Symfóniu premiérovo uviedli na koncerte v New Yorku v decembri 1882, o pár mesiacov neskôr ju skladateľ sám uviedol v rámci svojho amerického dirigentského turné. „Adagio a Scherzo sú OK, no na prvej i poslednej časti musím ešte trochu popracovať – prvá časť je pridlhá a posledná prikrátka.“ Partitúra diela vyšla tlačou až v roku 1886, napokon u iného vydavateľa; Simrock sa ju vydať neodvážil... Atmosféra symfónie, bohatstvo jej melodických nápadov, reflexívna meditatívnosť pomalej časti, tanečné scherzo a napokon aj optimistický záver – to všetko hudobne pripomína Schumannovu Rýnsku symfóniu, na ktorú Bruch vedome nadväzuje (nie náhodou má dielo podtitul „Pri Rýne“). Výstižnú charakteristiku skladby napísal americký recenzent po jej uvedení v Bostone: „Je to pekná ukážka toho, čo dokáže vzdelaný skladateľ s dobrou, hoci nie celkom pôvodnou invenciou, no s dokonale vybrúseným hudobným vkusom a majstrovským zvládnutím kompozičného remesla.“ To platí pre Maxa Brucha vrchovato.

Ivan Marton