Dvořák / Cikker / GlazunovDvořák / Cikker / Glazunov

[ Autor textu: Irena Michalicová ]

Hector Berlioz navštívil Prahu v roku 1846, keď dirigoval koncert na Žofíne. Mesto považoval za opojne krásne. O majestátnosti Prahy dokonca napísal báseň. I Richard Wagner písal o nádhere tohto mesta, ktoré sa navždy vrylo do jeho predstáv. Praha bola dôležitou hudobnou zastávkou tých, ktorých diela zneli v koncertných sálach Európy tých čias. Premiéra Mozartovho Dona Giovanniho v roku 1787, Weberovo (síce iba trojročné) pôsobenie vo funkcii hudobného riaditeľa Nemeckého divadla, návštevy Paganiniho či Clary Schumannovej – to všetko bolo zapísané v múroch mesta, keď doň koncom septembra 1857 pricestoval Antonín Dvořák (1841 – 1904), aby mohol študovať na organovej škole. Bolo to rok a pol po pražskom uvedení Lohengrina a ako sám Dvořák priznával, v tejto fáze bol jeho hudobný obzor obmedzený. V neskoršom rozhovore pre The Sunday Times sám seba vykreslil ako teenagera, v ktorého hudobnom vzdelaní dominovala provinčná cirkevná hudba, a kde omše Cherubiniho, Haydna či Mozarta boli skôr výnimkou než pravidlom. Napriek tomu, že v Prahe boli možnosti vypočuť si novší repertoár stále obmedzené, ponuka koncertného života ohromne presahovala všetko, s čím sa Dvořák dovtedy stretol. Jeho prvé dve symfónie, sláčikové kvinteto a kvarteto sú prvými pozoruhodnými dielami, ktoré svedčia už o vlastnom formujúcom sa hudobnom jazyku skladateľa. V roku 1875 Dvořák podal žiadosť o rakúske štátne štipendium a porota mu pridelila 400 zlatých. Na základe ďalšej žiadosti mu komisia, v ktorej sedel už i Brahms, opäť priznala 400 zlatých. Tieto čiastky znamenali nezanedbateľnú finančnú podporu, ale predovšetkým zásadný obrat v Dvořákovej kariére. „Johannes Brahms […] sa veľmi zaujíma o Váš krásny talent a obľúbil si najmä Vaše dvojhlasné piesne, ktoré sa i mne veľmi páčia. Sympatia takého významného a slávneho umelca, ako je Brahms, bude asi pre Vás nielen potešiteľná, ale i užitočná […]“, píše ďalší člen komisie Hanslick Dvořákovi. Brahms naozaj jednu zo zaslaných skladieb – Moravské dvojspevy – odporučil svojmu berlínskemu nakladateľovi Simrockovi a týmto listom sa nielen začalo priateľstvo oboch skladateľov, ale znamenalo i Dvořákov vstup do sveta veľkých nakladateľstiev. Simrock si neskôr u Dvořáka objednal cyklus salónnych štvorručných klavírnych skladieb „slovanského“ charakteru. Situácia, keď nemecký nakladateľ žiada českého skladateľa o národné tance podľa vzoru Hamburčana Brahmsa, sídliaceho vo Viedni, poukazuje na paradox doby. Tance sa po vydaní dočkali okamžitého úspechu a Dvořák ich následne aj zinštrumentoval. O osem rokov neskôr Simrock požiadal skladateľa o ich pokračovanie. Prvý rad Slovanských tancov sa nesie prevažne v českom duchu, pokračovanie odkazuje i na tance ukrajinské, juhoslovanské, slovenské. Krátko po vydaní prvého radu kontaktovalo Dvořáka ďalšie prestížne nakladateľstvo Bote & Bock, neskôr lipský Steingräber, berlínsky Erler. Po pražskej premiére opery Dimitrij, ktorej námet konvenoval Dvořákovi slovanskosťou, dúfal skladateľ v jej medzinárodný úspech. Kvôli narastajúcemu politickému napätiu sa však úspech nedostavil. Dvořák zažíval antipatie voči všetkému českému už pri uvedení Slovanskej rapsódie č. 3 vo Viedni; uvedenie jeho 6. symfónie tam bolo viackrát presúvané a nakoniec zrušené. U Simrocka musel žiadať, aby titulné strany notových vydaní boli dvojjazyčné, v nemčine i češtine, rovnako texty piesní, dokonca musel žiadať o českú verziu svojho krstného mena. „A národy, doufejme, které mají umění a reprezentují je, nikdy nezahynou, i když jsou sebemenší. Promiňte mi to, ale chtěl jsem Vám jen říci, že umělec má také svou vlast, v kterou musí pevně věřit a mít vřelé srdce,“ píše Dvořák Simrockovi. V roku 1882 komponuje Dvořák na požiadanie Prozatímního divadla scénickú hudbu k vlasteneckej hre Františka Ferdinanda Šamberka s názvom Josef Kajetán Tyl. Hudba k hre o počiatkoch českého divadelníctva a osude slávneho českého dramatika priamo na Šamberkovo vyžiadanie mala vychádzať z tematického materiálu piesne Kde domov můj?, ktorej text bol Tylovým dielom. Kontrastným motívom je nápev českej ľudovej piesne Na tom našem dvoře. Scénická hudba má osem čísel a predohru, ktorá je doposiaľ uvádzaná na koncertných pódiách pod názvom Můj domov, op. 62. Premiérovo zaznela v podaní orchestra Prozatímního divadla pod taktovkou Adolfa Čecha. Sám Dvořák predohru dirigoval aj v Amerike, keď ju spolu s Ôsmou symfóniou a tromi Slovanskými tancami uviedol v rámci Českého dňa na Svetovej výstave v Chicagu.

Antonín Dvořák bol i výborným pedagógom. Vychoval také osobnosti, akými boli Josef Suk či Vítězslav Novák. V Novákovej kompozičnej triede sa v roku 1935 ocitol aj Ján Cikker (1911 – 1989); stal sa tak vlastne kompozičným „vnukom“ Antonína Dvořáka. Mladý študent si priniesol lásku k slovenskému folklóru, čo konsonovalo s Novákovými emóciami voči Slovensku. V Novákovej triede dozrievala Cikkerova kompozičná DNA, ktorá sa začala formovať v rodnej Banskej Bystrici. Vďaka svojej matke klaviristke a príbuzným v Maďarsku zažíval v mladosti radiáciu ďalšej európskej kultúrnej metropoly. Keď mu po roku štúdia v Prahe Novák povedal: * „hošíčku, viac odo mňa nepotrebujete“ *, naplnilo ho šťastie, no i smútok. Bola to bodka za skúškami Českej filharmónie, za stretnutiami s Talichom, večermi „na bydielku“ v Národnom divadle. Čas poznávania však týmto pre Cikkera neskončil, absolvoval ešte ročnú študijnú zastávku vo Viedni, kde sa nielen zdokonalil v dirigovaní (Felix Weingartner), ale mal možnosť konfrontovať aj svoje dovtedajšie kompozičné krédo. Keďže bol skvelým klaviristom, významnú časť svojej tvorby venoval práve tomuto nástroju. Šírku možností využitia klavíra dokumentujú i dva póly jeho inštrumentálnej tvorby. Na jednej strane vrcholná virtuozita Tatranských potokov, na strane druhej cyklus Čo mi deti rozprávali, ktorý môžu hrať i tí najmladší klaviristi. Concertinom pre klavír a orchester, op. 20 vstúpil do histórie ako autor prvého slovenského klavírneho koncertantného diela. „Touto skladbou som zachraňoval mladosť svojho srdca pred životom: prijmite ju tou istou detsky úprimnou a čistou radosťou, akou som ja na nej pracoval.“ Mottom, ktoré 31-ročný skladateľ vpísal do partitúry Concertina, načrtáva svoje rozpoloženie v okolnostiach vojnových čias, počas ktorých dielo vznikalo. Hrozba vojnových udalostí i jej samotný priebeh poznačili a urýchlili jeho dozrievanie a priniesli také skvosty, akými sú napríklad Spomienky, op. 25. Cikker vníma v Concertine klavír nielen ako brilantný koncertantný nástroj, ale aj ako súčasť orchestrálneho aparátu, čo vidieť zo štrukturálneho rozvrhu diela. Skladbu venoval Rudolfovi Macudzinskému, čím naznačil svoje prianie v otázke premiérového uvedenia diela. Concertino znelo v Macudzinského podaní na mnohých pódiách významných európskych miest a spoločná nahrávka pod taktovkou skladateľa v roku 1953 pre Supraphon zaručila pôsobivej skladbe prienik k širokej poslucháčskej obci. Po premiére v Národnom divadle v Bratislave 13. októbra 1942 pod taktovkou Josefa Vincourka s divadelným orchestrom nasledovali Berlín a Záhreb. Práva na toto dielo získalo vydavateľstvo Simrock v Lipsku. Z prvého vydania sólového partu s klavírnym výťahom v autorovej úprave a s nemecko-slovenským textom sa do predaja dostalo len málo výtlačkov, pretože takmer celý náklad zhorel pri bombardovaní Lipska. Concertino znelo okrem iného v rámci odpoludňajšieho koncertu orchestra Viedenských symfonikov pod taktovkou A. Konratha vo vypredanej sále viedenského Konzerthausu, ale i v najväčších metropolách európskeho Ruska, vo veľkej sále Petrohradskej filharmónie, v Kyjeve, Rige i Moskve. Osviežením interpretačnej koncepcie diela bolo naštudovanie sólového partu Ivanom Palovičom, ktorý priniesol skladbe početné koncertné triumfy. Nie náhodou mu Ján Cikker venoval štipendium k štúdiu na viedenskej Hochschule für Musik, ktoré bolo súčasťou Herderovej ceny, udelenej J. Cikkerovi Viedenskou univerzitou. Štafetu brilantnej interpretácie Concertina v súčasnosti prevzala Palovičova dcéra Jordanka.

Alexander Glazunov (1865 – 1936) preklenul niekoľko generácií ruských skladateľov. Bol zázračným dieťaťom a ako teenager sa tešil podpore významných členov Mocnej hŕstky vrátane Balakireva, Borodina a Korsakova. Na prelome storočí učil na Petrohradskom konzervatóriu, kde pôsobil takmer 30 rokov ako riaditeľ. Udržiaval úroveň tejto inštitúcie, na ktorej sa v tom čase formoval talent Sergeja Prokofieva či Dmitrija Šostakoviča. Glazunov skomponoval väčšinu svojej hudby v prvej polovici svojej kariéry a i keď zomrel v roku 1936, modernizmus sa ho dotkol veľmi okrajovo. Pochádzal z dobre situovanej rodiny, ktorej členovia veľmi rýchlo odhalili hudobné nadanie i skvelú pamäť chlapca. V štrnástich rokoch začal súkromné štúdium u Rimského-Korsakova, ktorý vo svojich pamätiach uvádza: „Hudobný vývoj chlapca napreduje nie zo dňa na deň, ale doslova z hodiny na hodinu. Od prvých hodín sa náš vzťah so Sašom menil na priateľstvo, a to i napriek vekovému rozdielu.“

Glazunovova Symfónia č. 1 E dur Slovanská, op. 5 bola uvedená v Petrohrade v roku 1882 pod taktovkou Milija Balakireva. Skladateľ ju napísal ako 16-ročný. Premiéra mala úspech a diváci boli ešte ohromenejší, keď sa na pódium prišiel pokloniť dospievajúci chlapec v školskej uniforme. O dva roky neskôr zaznelo toto dielo dokonca pod taktovkou samotného Franza Liszta vo Weimare. Symfónia má štandardnú štvorčasťovú formu, pričom každá časť majstrovsky spája slovanské témy a odráža dojmy z letných mesiacov strávených Glazunovom v litovskom letovisku Druskininkai, ktoré bolo kúpeľnou rezidenciou príslušníkov rôznych slovanských národností – Rusov, Poliakov, Ukrajincov, Bielorusov. Glazunov tam počul mnoho príbehov i piesní, ktoré spracoval v tejto symfónii. Úvodné Allegro v 6/8 takte prináša jasnú tému, prechádzajúcu k téme melancholickej, slovanskej a kulminuje so žiarivým použitím plechových nástrojov cez dramatické sekcie a kontrastné efekty k repríze a kóde. V nasledujúcom rytmickom Scherze v C dur sa objavujú krátke frázy striedané témou scherzového tria v As dur, ktorá vychádza z melódie poľskej ľudovej piesne. Tretia časť Adagio prináša dve slovanské témy prelínajúce sa vo fagotoch, klarinetoch a hobojoch. Finále sa navracia k východiskovej tónine E dur slávnostným radostným sonátovým rondom. Autorom upravenú verziu symfónie vydal Beljajev v roku 1885 a dostala označenie op. 5. Glazunov si získal medzinárodnú reputáciu ako mladý skladateľ, ale jeho hudobný jazyk bol Prokofievom, Šostakovičom a ďalšími mladými ruskými skladateľmi považovaný za beznádejne konzervatívny a v novom storočí irelevantný. V roku 1928 sa Glazunov usadil v Paríži a do Ruska sa už nevrátil. 36 rokov po smrti boli jeho pozostatky exhumované a so cťou vrátené do Ruska.

Irena Michalicová