[ Gottfried August Bürger / Bjørnstjerne Bjørnson ]
Lenore
[ Gottfried August Bürger ]
Lenore vstala na úsvite,
Prebrala sa z ťažkých snov:
„Prečo toľko meškáš, Wilhelm?
Si mŕtvy, či neverný si mi bol?“ -
Na rozkaz kráľa Friedricha
Do Pražskej bitky dostal sa,
Neposlal jej ani riadok však,
Či nažive zostal neborák.
Mocný kráľ a cisárovná,
Dlhým sporom znavení,
Keď ich prešla nálada zlá,
Mier napokon dosiahli;
A spievajúce vojská sa,
Buchotajúc a hrmotiac,
Zdobené ratolesťou zelenou,
Stiahli do svojich domovov.
A na každom kroku, všade,
na cestách aj mimo nich,
starých a mladých láka k sláve
čulý hlahol prítomných.
„Bohu chvála!“ kričia manželky a deti,
„Vitajte!“ nevesta radosťou svieti,
Ach! Lenoru však bohužiaľ
Bozk ani pozdrav nečakal.
Sprievod celý presliedila,
Pýtala sa, nestrácala nádej,
Každá odpoveď však bola iná
A navrátilci pobrali sa ďalej.
Keď už vojsko stratilo sa preč,
Rozstrapatila si vlasy havranie
A na zem sa zvalila
Hrôzou celá zgniavená.
Matka narýchlo pribehla k nej:
„Ach! Pre milosrdenstvo božie!
Dieťa dôverčivé! Čo s tebou je?“
A otvorila jej náručie svoje.
„Ach, matka, matka! Všetko je preč!
Zostal tam a spolu s ním aj svet!
Boh žiadne zľutovanie nemá; -
Ach, beda mi, zúboženej, beda!“ –
„Bože, pomôž! Zľutuj sa nad nami!
Dieťa, modli sa k nášmu Otcovi!
Ako Boh koná, tak má aj byť,
Boh bude tvojím spasením!“ -
„Ach, matka, matka! Márny to klam!
Boh nikdy dobre mi nekonal!
Načo boli, načo prosby moje?
Teraz mi ich už na nič netreba! “ –
„Bože, pomôž! Kto Otca pozná, vie,
že svojím deťom vždy pomôže.
Lebo veď sviatosťou najvyššou
Ochráni ťa pred bolesťou.“ -
„Ach, matka, matka, toho, čo páli ma,
žiadne sviatosti ma nezbavia!
Žiadna sviatosť by nezvládla,
Že sa mŕtvi do života navrátia!“ -
„Počúvaj, dieťa! A či ten muž pochybný
v Uhorsku takom ďalekom
nevery k tebe sa nedopustil
v novom zväzku manželskom?
Jeho srdce, nech zostane tam, dieťa!
Viac jeho srdce neobšťastní ťa!
Keď sa jeho duša odpojí od tela,
Spáli ho zaiste jeho prísaha krivá!“ –
„Ach, matka, matka! Všetko je za mnou!
Stratený je pre mňa navždy!
Smrť stala sa mojou odmenou!
Narodiť som sa nemala nikdy!
Naveky zhasni, svetlo moje!
Zomri tam! Zhyň v tme a v hrôze!
Život a lesk olej žiadny
Rozžiariť znova nemôže! –
„Bože, pomôž! Nezavrhni
Svoje dieťa úbohé!
Nevie, čo jej jazyk vraví;
Nemaj jej to za hriech!
Ach, dieťa, na útrapy zabudni
A na spásu Božiu pomysli,
Aby tak aj duša tvoja
Bez ženícha šťastná bola!“ –
„Čože je to spása, matka?
Ach, matka, čože je to peklo?
Len Wilhelm bol moja spása;
Bez Wilhelma zhorí mi všetko!
Naveky zhasni, svetlo moje!
Zomri tam! Zhyň v tme a v hrôze!
Bez neho žiť sa mi nedá,
Bez neho niet spasenia!“ –
A tak zúfalstvo besnelo
V jej mozgu a v jej žilách.
Znamenie Božie ju nútilo
Reptať stále a znova.
Do západu slnka sa bila
V prsia a rukami krútila,
Až kým na oblohe tmavej
Nezjavili sa hviezdy zlaté.
A čujte zvonka! Klap, klap, zaznie,
Tak ako konské kopytá,
A rinčiaci jazdec zosadne
V priestoroch schodiska.
A čujte! Čujte! Cililing,
Zvonec na bráne zazvoní!
Potom počuť cez dvere
Tieto slová zreteľné:
„Hej! Haló! Otvor, dieťa moje!
Láska, hneváš sa na mňa ešte?
Už spíš, alebo si stále hore?
Plačeš, alebo sa smeješ?“
„Ach, Wilhelm! Ty? – V noci, teraz?
Plakala som a bdela;
Ach! Zasiahol ma veľký žiaľ!
Odkiaľ si docválal?“ –
„Sedláme okolo polnoci len.
Z Čiech som pricválal sem:
Neskoro som sa vybral
A so sebou vziať ťa chcem!“
„Ach, Wilhelm! Poď rýchlo dnu!
Skôr než vetry do krovia zadujú!
Dnu, do môjho náručia sa skry,
Aby si sa zohrial, miláčik!“ –
„Nechaj, nech krovie šumí,
Nech šumí, dieťa, nech šumí len!
Vraník sa spína! Drnčia ostrohy;
Tu prebývať nemôžem!
Poď, zdvihni sa, skoč a posaď sa
Na môjho koňa vraného za mňa!
Ešte sto míľ musíme dnes
Na svadobné lôžko prejsť.“ –
„Ach! Chcel by si ma ešte dnes
Sto míľ na svadobné lôžko niesť?
Počúvaj však! Zvon stále znie,
jedenásť čoskoro odbije.“ –
„Poď, poď! Jasne svieti mesiac v splne;
Spolu s mŕtvymi rýchlo poletíme,
Na svadobné lôžko ťa dovediem
Ešte dnes, to ti sľubujem.“ –
„Povedz! Kam? Aká je izba tvoja?
Kam? Aká je posteľ svadobná?“ –
„Ďaleko odtiaľto! Je chladná a pokojná! –
„Dve doštičky a šesť dosiek má!“ –
„Pre mňa miesto má?“ – „Pre oboch ho má!
Poď, zdvihni sa, skoč a posaď sa!
Už čakajú hostia svadobní;
Pre nás sa izba otvorí.“ –
A Láska sa zdvihla a skočila
Svižne a čulo na koňa;
Okolo jazdca smelého
Ovinula ruky ako ľalia,
Hijó! Hijó! Hop, hop, hej, hú!
Prudkým cvalom vpred sa ženú;
Jasne svieti mesiac v splne;
Sťa mŕtvi rýchlo poletíme!
Po pravej a ľavej strane
Priamo pred ich pohľadmi
Míňali sa lúky, planiny a kraje!
A mosty sa pritom rúcali!
„Bojíš sa, Láska? – Mesiac jasne svieti!
Hurá! Každý mŕtvy rýchlo letí!
Bojíš sa, Láska, mŕtvych tiež?“ –
„Ach, nie! Odožeň mŕtvych preč!“
Prečo tam poletujú havrany?
Čo tam za zvuk a pieseň znie?
Počuť zvonenie a spev smútočný!
„Pochovajme telo do zeme!“
A sprievod pohrebný sa poberá,
truhlu na márach terigá.
Kvákaniu žiab v jazerách
Žalostná pieseň sa podobá.
„Po polnoci telo pochovajte
S nárekom, spevom a žiaľom!
Mladuchu si však najprv beriem;
Pohreb nám bude svadbou!
Podíď, kostolník! So zborom spolu
zachrč mi pieseň svadobnú!
Poď, farár, prednes požehnanie,
Skôr ako na lôžko zaľahneme!“ –
Zvuky sa stíšili – zmizli máry. –
Podľa jeho naliehania
Ozlomkrk sa vybrali
Tesne za vraníka kopytami,
Hijó! Hijó! Hop, hop, hej, hú!
Prudkým cvalom vpred sa ženú;
Jasne svieti mesiac v splne;
Sťa mŕtvi rýchlo poletíme! –
Leteli vpravo, leteli vľavo
Ponad kopce, stromy a húštiny!
Leteli vľavo a vpravo a vľavo
Ponad kraje, mestá a dediny!
„Bojíš sa, Láska? Mesiac jasne svieti!
Hurá! Každý mŕtvy rýchlo letí!
Bojíš sa, Láska, mŕtvych tiež?“ –
„Ach, nie! Odožeň mŕtvych preč!“ –
Pozri sa tam! Na popravisku
Tancuje okolo osi kolesa,
V svite mesiaca sotva vidieť ju,
Zberba, čvarga hrmotná:
„Sem sa, čvarga! Poďte sem!
Poďte, zberba, nasledujte ma len!
Svadobný tanec zatancujte nám,
Kým dôjdeme k svojím posteliam!“ –
A šup, šup, zberba sa tlačí!
Zozadu prišla a divoko chrčí,
Ako víchrica v suchom lístí
Na kríkoch liesky čudne syčí.
Hijó! Hijó! Hop, hop, hej, hú!
Prudkým cvalom vpred sa ženú;
Jasne svieti mesiac v splne;
Sťa mŕtvi rýchlo poletíme! –
Letelo všetko mesiacom osvetlené,
Všetko do diaľky letelo!
Lietalo k hviezdam, na okraj nebies,
Hore a všade okolo!
„Bojíš sa, Láska? Mesiac jasne svieti!
Hurá! Každý mŕtvy rýchlo letí!
Bojíš sa, Láska, mŕtvych tiež?“ –
„Ach, beda! Odožeň mŕtvych preč!“ – – –
Chňap! Chňap! Zdá sa, že kohút volá už, –
Čoskoro sa piesok presype. –
Chňap! Chňap! Vetrím ranný vzduch!
Chňap! Pohnime sa preč! –
Hotovo! Skončila sa jazda naša!
Pre nás svadobné lôžko otvára sa;
Sme tu, na mieste nášho cieľa,
No! Aj mŕtvi jazdia rýchlo a veľa?“ –
Svižne sa k železnej mreži
Dostal ihneď tryskom;
Zámok a závoru rozrazil
Úderom pružným bičom.
Brána sa otvorila s rachotom
A ponad hroby leteli cvalom;
V mesačnom svite všade
Blikali náhrobky tmavé.
Pozri sa len! Pozeraj! Náhlivý
Zázrak príšerný! Hú! Hú!
Rozpadlo sa sedlo jazdca
Na prach drobný, kúsok po kúsku,
Na lebku bez vlasov a vrkoča,
Na lebku holú hlava zmenila sa;
Jeho telo stalo sa kostrou
s presýpacími hodinami a kosou.
Divoko vzopäl sa vraník, odfrkol,
Pričom sršal iskry ohnivé;
A hľa! Dolu pod Lenorou
Zmizol, stratil sa v temnote!
Počuť rev! Zavíjanie z vyšších sfér,
Skučanie vychádza z krypty hlbokej;
Srdce Lenore sa prudko chveje,
medzi život a smrť zakliesnené.
Zrazu pri mesačnom svite
V skupinách všade dookola
Duchovia predvádzajú tanec
A hrozným spôsobom sa volá:
„Pozhovej! Keď ti srdce pukne aj!
So všemohúcim Bohom sa nehádaj!
Od tela teraz voľná si;
Dušu nech ti Boh spasí!“
Bergliot
[ Bjørnstjerne Bjørnson ]
Záver ságy o Haraldovi Krutom, 45. kapitola: Keď Bergliot, manželka Einara Tambarskjelveho, ktorá ostala v ubytovni v meste, sa dozvedela o mužovej a synovej smrti, ihneď sa vybrala na kráľovský dvor, kde sa zhromaždili sedliaci, a vyzvala ich k odplate. Ale práve vtedy už kráľ Harald unikal na veslici po rieke. Vtedy Bergliot povedala: „Chýba nám v tejto chvíli môj príbuzný Håkon Ivarsson. Keby stál tu na brehu, veru by Einarov vrah neušiel, veslujúc dolu riekou.“
BERGLIOT:
(v ubytovni)
Kráľ Harald dnes iste
vyhlási prímerie:
veď päťsto sedliakov
sem prišlo s Einarom.
Eindride, jeho syn,
rozostaví stráže,
zatiaľ čo Einar dnu
vojde ku kráľovi.
Harald vie zaiste,
že Einar nasadil
kráľovské koruny
na dve hlavy v Nórsku,
a podľa práva
prímerie zvolí;
taký dal sľub a
ľud po tom túži.
Ako sa piesok
nad cestou dvíha!
A ako mocnie hluk! –
Pozor, môj sluha!
– To iba vietor, veď
nečas tu prevláda
na šírom fjorde a
na nízkych kopcoch.
Mesto si pamätám
od mojich detských čias:
Vietor sem prináša
zlostný brechot psov.
– Aký však hluk to znie
z tisícov hrdiel!
A oceľ červená
od plameňov boja.
Štrnganie štítov,
hľa, mraky piesku:
záplava šípov
nad Tambarskjelvem.
Obkľúčili ho!
Harald, ty zradca:
Havrany smrti vzlietli
z tvojho prímeria.
Šibnite do koní,
musím na bojisko,
veď ostať doma
by ma stálo život.
(Cestou:)
Sedliaci, zachráňte ho,
tesne ho obklopte!
Eindride, ochráň si
staručkého otca!
Zo štítov spravte múr,
luk do rúk dajte mu,
lebo smrť triafa
Einarovými šípmi.
A ty, svätý Olav,
už kvôli synovi
prihovor sa zaň
v zlatej sále Gimle.
(Bližšie.)
Húf rozpŕchol sa, hľa,
každý sa kamsi ponáhľa,
vlna za vlnou
tiahne rovinou
k rieke tam dolu...
Čo sa to deje?
Prečo sa takto chvejem?
Obrátilo sa šťastie chrbtom?
Prečo namiesto boja
zástupy sedliakov stoja?
Kopije k zemi, dve mŕtve telá
obstúpili, sklonené ich čelá –
a Harald...? ušiel stade rýchlo.
Aký to strašný zmätok
pri dverách snemovnej sály...
a zrazu bojovníci, všetok
bojachtivý ľud – stíchol,
odvracia zrak...
Kdeže je Eindride! –
Pohľady plné smútku
odo mňa kamsi bočia,
boja sa mojich očí... vskutku
už viem, už viem:
Obaja sú mŕtvi!
– Ustúpte, nech sa presvedčím:
Áno, sú to oni! –
Stalo sa? – Strašný čin!
Áno, sú to oni!
Mŕtvy je najmocnejší
náčelník Severu,
ten najlepší luk Nórska
zlomený leží v troskách.
Mŕtvy je Einar
Tambarskjelve
a syn po jeho boku –
Eindride.
Úskočne zabitý
ten, čo bol Magnusovi
viac ako otec!
Kto pre kráľa Knuta Veľkého
bol ako radca, ako syn.
Zákerne zavraždený,
strelec zo Svolderu,
lev, ktorý preskočil
Lyrskogske vresovisko.
Lapený v pasci,
on, vodca sedliakov,
on, pýcha Trondheimu,
Tambarskjelve!
A plavovlasý,
svorke psov hodený,
náš syn po jeho boku:
Eindride!
Sedliaci, hor sa, váš vodca padol,
ale ten, kto ho zabil, žije!
Vari ma nepoznáte? Som Bergliot,
dcéra Håkona z Hjørungavågu –
Tambarskjelveho vdova!
Vás, bojovníci, vyzývam:
Môj manžel padol rukou vraha.
Hľa, krv na jeho sivých vlasoch –
na vašich hlavách navždy spočinie,
pretože bez odplaty vychladne.
Vojaci, hor sa! Váš veliteľ je mŕtvy,
vaša česť, váš otec, radosť vašich detí,
legenda údolia, hrdina celej krajiny,
tu leží mŕtvy, a vy ho nepomstíte?
V tme zavraždený, v kráľovskej sále,
v snemovnej sále ho zabili,
najvyšší zákonodarca ho zabil.
Ó, blesky budú z nebies bičovať krajinu,
ak ju neočistia plamene pomsty.
Na vodu spusťte dlhé veslice,
tu na súši ich Einar deväť nechal,
a naložte ich pomstou Haraldovi!
Keby tu Håkon Ivarsson stál,
keby môj príbuzný tu na kopci stál,
nebol by Einarovho vraha zachránil šíry fjord
a ja by som neprosila vás, vy zbabelci.
Sedliaci, počujete, manžel môj je mŕtvy,
trón mojich myšlienok po celé polstoročie.
Prevrhnutý je trón a vpravo od neho
leží náš syn, ó, všetka naša budúcnosť.
Prázdne je moje náručie, ako len ruky
pozdvihnúť dokážem k modlitbe?
Kam sa len podejem na tejto zemi?
Ak poberiem sa do cudzích končín,
budú mi chýbať miesta, kde som s nimi žila.
Ale ak poberiem sa domov –
ach, beda, budú mi chýbať oni dvaja!
Odina vo Valhalle netrúfnem si prosiť,
stratila som ho ako malé dievča.
Ale nového boha v nebeskej Gimle? - -
Veď vzal mi všetko, čo som kedy mala.
Pomstiť sa? – Kto vraví o pomste?
Dokáže pomsta oživiť mojich mŕtvych,
vie uchrániť ma pred chladom?
Nájdem v nej vdovský útulok,
útechu pre matku, čo stratila dieťa?
Dajte mi pokoj s tou vašou pomstou!
Na voz ich naložte, manžela aj syna,
domov ich odvezieme!
A nový, strašný boh v nebeskej Gimle,
ktorý mi všetko vzal,
nech vezme si aj pomstu, tej dobre rozumie.
Pomaly ich vezte, tak Einar vždy sa viezol,
– a prídeme včas domov.
Psy nebudú radostne vyskakovať,
privítajú nás zavýjaním a s ovisnutým chvostom.
A kone na statku nastražia uši,
zaerdžia, hlavy pootočené k dverám maštale,
nedočkavé, kedy sa ozve Eindridov hlas.
Ten sa však nikdy už neozve –
a neozvú sa Einarove kroky vo dvorane,
prikazujúce, aby všetci vstali,
pretože prichádza ich náčelník.
Náš veľký dom, ten zamknem
a služobníctvo pošlem preč,
statok a kone predám,
odsťahujem sa ďaleko,
budem žiť osamote...
Pomaly nás vezte,
aby sme prišli domov včas.