Organový recitál I – Stanislav Šurin, Helmut HauskellerOrgan Recital I – Stanislav Šurin, Helmut Hauskeller

[ Autor textu: Stanislav Šurin ]

Nemecký skladateľ Michael Praetorius realizoval svoju záľubu v aranžovaní v zbierke Terpischore, ktorú nazval podľa gréckej múzy tanca. Zbierka obsahuje predovšetkým francúzske dobové tance, ale aj melódie španielskej a anglickej proveniencie. Publikácia bola objavená v rámci hnutia starej hudby v dvadsiatom storočí. Ako malá trojčasťová suita, zostavená zo skladieb tejto zbierky, vyjadrujú jej časti Bransle de la Torche, Spagnoletta a Ballet des Coqs sviežosť a ľahkosť, ale aj zármutok a melanchóliu.

Johann Sebastian Bach bol jedným z najväčších géniov ľudstva. V oblasti polyfónie ho doteraz nikto neprekonal. Príkladom tejto dokonalosti je aj Prelúdium a fúga a mol, BWV 543. Bach toto dielo napísal približne vo veku 35 rokov počas svojho pôsobenia vo Weimare. Prelúdium je oproti fúge nezvyčajne krátke a nikdy sa nehráva samostatne. Nie je to však náhoda; Bach totiž na prelúdium nadväzuje v závere fúgy a vytvára tým trojdielnosť, ktorá evokuje buxtehudeovský štýl. Prelúdium je so svojou bohatou a napínavou harmóniou, skrytou v akordických rozkladoch, nabité energiou, ktorá sa uvoľňuje v dokonalej a nádhernej fúge. Fúga v závere plynule prechádza do faktúry prelúdia, do kvázi tretej časti skladby.

Európska baroková suita je Helmutom Hauskellerom zoradený sled skladieb rôznych barokových skladateľov z celej Európy. Výnimkou je Siciliano, ktorého autorom je nemecký skladateľ 2. polovice 20. storočia Malte Rühmann.

Ľudovít Rajter bol jednou z najvýznamnejších slovenských dirigentských a skladateľských osobností 20. storočia. Výrazne sa zaslúžil o vznik Slovenskej filharmónie, v ktorej niekoľko rokov pôsobil ako šéfdirigent. I keď bola Rajterova skladateľská činnosť oproti jeho ostatným aktivitám v úzadí, patria napríklad jeho zborové diela k najlepším kompozíciám slovenského a cappella repertoáru. Preludio per organo napísal Rajter 26. decembra 1965 a venoval ho pamiatke bratislavského rodáka a uznávaného skladateľa Franza Schmidta, v ktorého kompozičnej triede na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni študoval. Harmonicky a melodicky vychádza Preludio zo Schmidtovej hudobnej reči; Rajter v skladbe dokonca cituje tému z prvej časti Schmidtovej 3. symfónie. Sadzba skladby prezrádza, že všestranne hudobne vzdelaný Rajter výborne ovládal aj techniku hry na organe.

Premiéra Preludia sa uskutočnila o šesť dní po napísaní skladby za mimoriadne zaujímavých okolností. Bolo to na novoročnom koncerte v roku 1966 v preplnenom Veľkom evanjelickom kostole v Bratislave v podaní vynikajúceho organistu Jána Valacha. Valach bol všestranným muzikantom a v tej dobe pôsobil aj ako dirigent opery SND. Dnes sú koncerty v kostoloch samozrejmosťou. Koncert na Nový rok 1966 bol však prvým oficiálnym chrámovým koncertom, ktorý sa u nás konal po roku 1948. Okrem premiérového uvedenia Preludia per organo Ľudovíta Rajtera boli na programe organové skladby F. Liszta, A. Albrechta a L. Boëllmanna a sólisti SND Ľubica Baricová a Andrej Malachovský zaspievali Biblické piesne Antonína Dvořáka. Koncert mal pozitívne odozvy v tlači. Avšak ani pozitívne kritiky, ani do posledného miesta zaplnený kostol nezabránili tomu, aby bol na Ústredný výbor Komunistickej strany predvolaný riaditeľ Koncertnej kancelárie, ktorému vytkli, že sa koncert konal v kostole a v programe zneli duchovné skladby. Možno aj toto bol jeden z dôvodov, prečo hlavný protagonista koncertu, dnes v Belgicku žijúci organista, dirigent a skladateľ Ján Valach, o dva roky neskôr emigroval a vzal so sebou aj jediný rukopisný exemplár Rajterovej skladby Preludio per organo. Kópia diela sa do Bratislavy dostala až po roku 1989 a dnes je v repertoári viacerých slovenských organistov. Rukopis skladby sa, žiaľ, stratil.

Fanfáry pre dychové plechové nástroje, organ a tympany Stanislava Šurina vznikli na objednávku Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce v Bratislave ako akademické fanfáry v roku 2009. V roku 2010 ich autor zaradil ako intrádu ku svojej skladbe Trnavská omša (Missa tirnaviensis). Od roku 2016 zaznieva táto kompozícia aj ako autorská transkripcia pre sólový organ.

Od roku 1970 až do nedávneho času bola melódia jedného z najkrajších a najznámejších zhudobnení Ave Marie pokladaná za dielo talianskeho neskororenesančného skladateľa Giulia Cacciniho. Táto skladba nebola známa až do roku 1970, kedy ju pre vydavateľstvo Melodia nahral ruský gitarista a skladateľ Vladimir Vavilov. Na nahrávke ju uviedol ako dielo anonymného autora. Neskôr po Vavilovovej smrti bolo jej autorstvo pripisované Caccinimu. Dnes sa s najväčšou pravdepodobnosťou môžeme domnievať, že autorom tejto mimoriadne obľúbenej skladby je jej prvý interpret Vavilov.

Hoci bol Leoš Janáček riaditeľom a zakladateľom Organovej školy v Brne, ako skladateľ sa organu venoval iba okrajovo. Z obdobia jeho pôsobenia na škole vznikli skladby menšieho rozsahu s pedagogickým zameraním, ktoré sú vhodné skôr na liturgické než koncertné účely. Jediná skladba, ktorá reprezentuje Jánačkovho génia a jeho nevšednú originalitu na organových recitáloch je Postlúdium z Glagolskej omše. Hoci ide o pomerne krátku skladbu, svojou náročnosťou vzbudzuje rešpekt aj u renomovaných hráčov. V rámci omšového cyklu ju skladateľ zaradil na predposledné miesto, hneď za Agneče Božij. Postlúdium na konci omše zodpovedá tradičnej praxi v liturgii, kde na záver hrá organ sólovú skladbu a uzatvára tak bohoslužbu. Skladba sa začína búrlivým pedálovým sólom, ktoré sa v jej priebehu tvrdošijne opakuje, čím dielo ako celok pripomína akúsi búrlivú passacagliu.

Peter Heeren, dnes organista v severonemeckom meste Marne, skomponoval Chorál Was Gott tut, das ist wohlgetan (Čo Boh robí, je dobré) v roku 2004 pre svojho kolegu a priateľa Malte Rühmanna. Pri pozornom počúvaní môžeme v skladbe rozpoznať motívy Johanna Sebastian Bacha.

Kompozíciu Die Verheißungen der Sehnsucht (Prísľuby túžby) skomponoval Malte Rühmann v roku 2007, pár mesiacov pred svojou predčasnou smrťou. Dielo písal v čase, keď už bol vážne chorý. Dedikoval ho svojmu kolegovi, s ktorým aj hrával, Helmutovi Hauskellerovi v originálnej inštrumentácii pre panovu flautu a organ.

Sinfonia pre panovu flautu a organ Petra Heerena vznikla na podnet Helmuta Hauskellera v roku 2018. Ide teda o ďalšiu a jednu z mála originálnych kompozícií pre toto obsadenie. Okrem Mozarta, ktorý zveril panovej flaute päť tónov v opere Čarovná flauta, nevenovali skladatelia tomuto nástroju žiadnu pozornosť. Vďaka snahám interpretov vzniká dnes dopyt, aby tento vyše 6000 rokov starý hudobný nástroj spolu so svojím mladším príbuzným, organom, ožíval v nových a originálnych kompozíciách.

Petr Eben patrí k najvýznamnejším skladateľom duchovnej a organovej hudby 20. storočia. Celé jeho dielo je vyjadrením hlbokej kresťanskej spirituality, ktorá sa u neho, logicky, uplatnila najviac v organových kompozíciách. Aj preto nazval organ svojím „osudovým nástrojom“. Prvú sólovú organovú skladbu (Symphonia gregoriana) napísal Eben v roku 1953, v čase hlbokej totality. Sám sa o jej vzniku vyjadril: „Keď sa kolegovia dozvedeli, že píšem veľkú organovú skladbu, len krútili hlavou a ja sám som ju písal s vedomím, že bude odpočívať v zásuvke môjho písacieho stola. A je to paradox: práve táto kompozícia sa stala mojou najhranejšou skladbou“.

Ebenova Nedeľná hudba z roku 1958 je štvorčasťová cyklická skladba. Názov Nedeľná hudba alebo Musica dominicalis si Eben zvolil z dvoch dôvodov – vyjadruje sviatočnosť a nevšednosť organového zvuku a zodpovedá citácii gregoriánskeho chorálu, ktorý v skladbe používa. Posledná časť Finále je napísaná v sonátovej forme. Začína sa motorickým pohybom, ktorý imituje vzdialenú vojnovú vravu, do ktorej zaznieva hlavná téma vo zvuku trúbky a pripomína zvolávanie živých po ťažkej bitke. Hudba umocňuje vyjadrenie boja dobra a zla vo vnútri ľudskej bytosti i ľudskej spoločnosti. Dobro víťazí a v závere opäť mohutne zaznieva citácia gregoriánskeho chorálu – upokojujúca téma antifóny Salve Regina.

Stanislav Šurin