Slovenský filharmonický zbor a cappellaSlovak Philharmonic Choir a cappella

Zborový spev patrí od nepamäti k najpreferovanejším hudobným aktivitám, veď ľudský hlas je hudobníckym univerzom platným pre všetky národy, národnosti či etniká. Tradícia európskeho zborového spevu sa zrodila ešte pred prvým tisícročím nášho letopočtu a kodifikovala sa gregoriánskym spevom v 9. storočí, čím zborový spev vstúpil na pôdu liturgickej hudby. A tá sa napriek svojmu mnohorakému prejavu nevzdala zborovej faktúry ani v priebehu 18. a 19. storočia. Napriek enormnému množstvu liturgickej hudby na prelome storočí je nutné konštatovať, že rovnako katolícka, ako aj protestantská cirkevná hudba čelili veľmi nízkej úrovni. Jej autormi boli predovšetkým priemerní až podpriemerní skladatelia komponujúci množstvo liturgických skladieb, kým skutoční majstri ju takmer obchádzali, alebo katolícky rítus využívali výnimočne pre zrod oslňujúcich príležitostných skladieb. Až renesancia chorálu v 19. storočí vliala duchovnej hudbe novú krv. Bol to mladý Charles Gounod, ktorý poznajúc, že „cesta religiózneho umenia sa vo Francúzsku dávno stratila“, hlásal, že liturgická hudba potrebuje „odvážnych a schopných obnoviteľov“. Ak hovoríme o romantickej liturgickej hudbe, nemožno obísť či už Ch. Gounoda (Messe solennelle de Saint-Cécile, 1855), F. Liszta (Missa quattuor vocum ad aequales concinente organo; 1848 a prekrásna Missa solemnis; 1856), či H. Berlioza s grandióznou Grande Messe de morts (Rekviem, 1837) a rovnako monumentálnym Te Deum (1849). Majstrovským kusom je nepochybne aj Rekviem d mol (1838) od L. Cherubiniho, ktoré, síce so skromnejším aparátom a prostriedkami ako duchovné diela Berlioza, je pravou liturgickou omšou. V tomto ovzduší sa však najprekvapujúcejšou súdobou omšou stala Petite Messe solenelle (1863) v tom čase už sedemdesiatročného Gioachina Rossiniho.

Sú melódie, ktoré právom bývajú označené za nesmrteľné. Pripadajú nám dôverne známe, aj keď si hneď neuvedomíme, kto je ich autorom, alebo odkiaľ pochádzajú, z akej rozsiahlejšej skladby či cyklu. Typickým príkladom sú nápevy a melódie Gioachina Rossiniho, ktorý bol súčasníkmi považovaný za najväčšieho talianskeho skladateľa svojej doby a ktorého úspech od čias G. Paisiella a D. Cimarosu nebol s ničím zrovnateľný. Rossini, syn mestského trubača a dozorcu bitúnka pochádzajúceho zo starého schudobneného šľachtického rodu, bol primus inter pares generácie skladateľov narodených v 90. rokoch 18. storočia. Hoci G. Donizetti, aj V. Bellini v opernej tvorbe svojím osobitým štýlom vyryli hlbokú brázdu, predsa len neušli Rossiniho tieňu. Už ako dvadsaťštyriročný napísal Rossini svoju najväčšiu komédiu Almaviva alebo zbytočná opatrnosť (neskôr premenovanú na Barbier zo Sevilly) a tragédiu Otello. Koncom 20. rokov 19. storočia celú Európu dobyl hrdinskou melodrámou Tancredi (podľa Voltaira) a operou v štýle dramma giocoso Talianka v Alžíri.

Obraz Rossiniho ako človeka, aj ako umelca však dodnes zostáva skreslený. Bol veselým duchom elegantných salónov druhého empíru, brilantným rozprávačom a gurmánom. Tento obraz Rossiniho je však v prevažnej miere dôsledkom existujúcich biografických prameňov. Takmer všetky dochované dokumenty, dotýkajúce sa Rossiniho života, pochádzajú z obdobia po uzavretí jeho opernej tvorby (t. j. po roku 1829). Z jeho aktívneho umeleckého života a rodiacej sa kariéry poznáme len málo. Aj to len vďaka Stendhalovej brilantnej, no nespoľahlivej Via de Rossini, o ktorej Rossini podal správu asi o štyridsať rokov neskôr pri návšteve Paríža. Stendhalova biografia skladateľa spolu so strohými údajmi o uvádzaní jeho diel a niekoľkými dochovanými ranými listami dnes pomáha načrtnúť nejasný obraz života tohto nesporne obdivuhodného autora. Čiastočnú predstavu o fascinujúcom umeleckom raste G. Rossiniho podáva aj skromná korešpondencia s V. Bellinim a G. Verdim, odhaľujúca vzájomné vzťahy medzi skladateľom a jeho libretistami, či estetické názory v momente tvorivého zanietenia a inšpirácie. Všetky tieto údaje sú však len málo spoľahlivé a neodkrývajú pravú podstatu jeho osobnosti. Nehovoria nič o fyzickom i duševnom utrpení, keď Rossini v úplnej samote za zatvorenými oknami svojej vily prežíval krušné chvíle. Koľko ľudí vedelo, že tento usmievavý, spoločenský, ironický a sarkastický Bakchus sa pokúsil skoncovať so životom? Spravidla sa vyzdvihovala vždy len jedna stránka jeho osobnosti. Tá druhá sa odsúvala do úzadia.

Na pôdu duchovnej hudby Rossini vstúpil veľmi opatrne. Medzi jeho najznámejšie duchovné diela patrí Stabat Mater (1831/1832, skompletizovaná v roku 1841), ktorá vznikla na objednávku madridského arcibiskupa a ktorú v roku 1922 pápež Pius X. zaradil na „čiernu listinu“ ako nevyhovujúcu cirkevným potrebám. Napísaná po množstve majstrovských operných diel na vrchole tvorivej kariéry sa Stabat Mater stala obrazom školenia, ktoré Rossini ešte ako chlapec získal od Dona Luigiho Malerbiho a Dona Giuseppina Malerbiho v Lugu a od duchovného otca Angela Teseiho v Bologni. Kým Don Luigi si v hudbe potrpel na rozmanité vtipné náznaky, rezervovaný Don Giuseppino (zakladateľ školy zborového spevu v Lugu) obdivoval majstrovské diela talianskych skladateľov a hudbu Bacha, Haydna, no predovšetkým Mozarta. Don Luigi bdel nad štúdiom spevu a hry na organe a Don Giuseppino priúčal malého Gioachina hre na husliach, violončele a čembale. Následné štúdium v Bologni u prísneho kňaza Angela Teseiho v ňom prebudilo záujem o duchovnú hudbu. Tesei viedol Rossiniho ďalej nielen v hre na sláčikových nástrojoch a čembale, ale súčasne mu odkrýval základy kompozičného majstrovstva v oblasti duchovnej hudby. Pri sledovaní vplyvu štúdia na skladateľov umelecký rast nemožno obísť ani slávneho bolonského tenoristu Mattea Babiniho, ktorý ho nasmeroval na operu. V Bologni mal teda G. Rossini opäť dvoch pedagógov, ktorí jeho umelecké záujmy orientovali na dva celkom protichodné smery. To, čo si Rossini zo štúdia sakrálnej hudby zachoval, bolo rozdelenie hudobného toku na samostatné čísla a striedanie sólových árií a ansámblov. Avšak detaily harmonického jazyka, orchestrácie a majestátnosť mnohých pasáží Stabat Mater poukazuje na majstrovské využívanie expresívnych vyjadrovacích prostriedkov. Ide najmä o dodatočné štyri čísla Stabat Mater, ktoré Rossini dokomponoval v roku 1841 a z ktorých pozornosť upútajú mučivé harmónie v Quando corpus a mužná dvojitá fúga In sempiterna secula.

Stabat Mater bolo jedným z nemnohých diel, ktoré Rossini napísal po roku 1830. S pribúdajúcimi rokmi a pokračujúcou chorobou sa jeho myseľ čoraz viac ponárala do náboženského sveta. Výsledkom náboženských meditácií sa v roku 1863, päť rokov pred jeho smrťou, stala „malá“, no významom veľká Petite Messe Solennelle (Malá slávnostná omša) pre štyri sólové hlasy a zbor, ktorú sám skladateľ označil ako „posledný z mojich péchés de vieillesse (hriechov staroby)“. Presné vročenie diela sa nachádza na konci partitúry v časti Credo, kde si možno prečítať „G. Rossini / Laus Deo (Passy) / 10 Juin 1863“.

Správa o tom, že Rossini na zaslúženom dôchodku vo svojej vile v Passy na predmestí Paríža prelomil dlhodobú kompozičnú odmlku a skomponoval závažné liturgické dielo, spôsobila senzáciu a čoskoro preletela i Atlantický oceán. V newyorskom časopise Once a Month, venovanom hudbe, výtvarnému umeniu, poézii a obdobným umeniam, bola zverejnená správa o Rossiniho Tajomnej omši, v ktorej si Richard Storrs Willis v auguste 1863 kládol otázku – prečo Rossini odmieta prezradiť, o aké dielo ide: „Je to Rekviem, a pre koho je určené? Čas ukáže...“.

Netrvalo dlho a čas ukázal... Prvé uvedenie komornej verzie omše zaznelo 14. marca 1864 pri príležitosti vysviacky súkromnej kaplnky v nádhernom novom domove Alexisa a Louise Pillet-Will na Rue de Moncey. Túto rafinovanú a súčasne elegantnú skladbu, ktorá sa vyhla sentimentalitou obťažkaným sakrálnym skladbám svojej doby, Rossini totiž venoval blízkej priateľke – grófke Louise Pillet-Vill (dva ďalšie rukopisy omše, uchovávané vo Fondazione Rossini Pesaro, skladateľ dedikoval „Bon Dieu“). Premiéry sa osobne zúčastnili aj francúzski skladatelia G. Meyerbeer, D. Auber a A. Thomas. Hoci premiéra La Petite Messe Solennelle bola len pre pozvaných hostí, správy o nej sa Parížom rýchlo šírili. Sólových ženských partov sa ujali sestry Carlotta a Barbara Marchisio, mužské sóla spievali taliansky tenorista Italo Gordoni a fenomenálny belgický basista Louis Agniez (Luigi Agnesi). Podľa Jacquesa-Léopolda Heugela sa na premiére tiež podieľal pätnásťčlenný zbor z Parížskeho konzervatória pod taktovkou Julesa Cohena, na prvom klavíri hral Georges Mathias, na druhom klavíri Andrea Peruzzi a na harmóniu len osemnásťročný Albert Lavignac (neskôr veľmi vplyvný teoretik a pedagóg Parížskeho konzervatória). Je známe, že na premiére v roku 1864 nezaznelo sopránové sólo O Salutaris hostia, ktoré skladateľ pôvodne mienil umiestniť za Credo. Túto pozíciu však vyplnilo Prélude religieux pendant l’Offertoire – pôvodne klavírna skladbička, ktorá sa tak pre ďalšie generácie zachovala v novom šate.

Čoskoro po prvom uvedení sa Rossini s chvatom pustil do inštrumentácie omše, aby „nepadla do rúk pánom Saxovi a Berliozovi“, ktorí (keby zomrel) „by prišli so svojimi saxofónmi a inými obrami moderného orchestra a zabili by moje nebohé hlasy.“ V súvislosti s prípravou a organizáciou verejného predvedenia orchestrálnej verzie sa Rossini rozhodol požiadať pápeža Pia IX. o povolenie spevu ženám – sólistkám v kostole. Vypovedá o tom list skladateľa Luigimu Crisostomovi Ferruccimu, riaditeľovi Biblioteca Mediceo-Laurenziana: „Možno viete, že som skomponoval Messa Solenne, uvedenú vo veľ kej sále v dome môjho priateľa grófa Pillet-Will, ktorá vzbudila veľký záujem. Predvedenie bolo perfektné s dočasným sprievodom dvoch klavírov a harmónia (organetto). Napriek naliehaniu [...] som váhal s orchestráciou pre jej uvedenie vo veľkej bazilike kvôli nedostatku ženských hlasov – sopránov a kontraaltov (tzv. voci bianche), bez ktorých nie je možné spievať na slávu Pána“. Napriek tomu, že v rokovaniach s pápežom nepokročil, pokračoval Rossini v inštrumentácii. Už v prvých mesiacoch roku 1867 bola inštrumentácia z veľkej časti hotová a, podľa najnovších výskumov, definitívne ukončená bola v apríli 1867. Na záver partitúry Rossini vpísal francúzske slová: „Milý Bože, tak som teda dokončil túto prostú malú omšu. Napísal som skutočnú musicu sacra, alebo iba sakra muziku? Narodil som sa pre operu buffu, to vieš sám najlepšie. Trochu umenia, trochu srdca... to je všetko. Buď teda pochválený a neodopri mi raj.“ Predvedenia tejto verzie sa však už skladateľ nedočkal. Rossini vo veľkých bolestiach skonal 13. novembra 1868 a ešte v ten istý deň vdova Olympe Pélissier predala práva na uvedenie Petite Messe solennelle impresáriovi Mauriceovi Strakoschovi. Premiéra orchestrálnej verzie sa uskutočnila v Théatre Italien v Paríži 24. februára 1869. Sólistami orchestrálnej premiéry boli Gabrielle Krauss, Marietta Alboni, Ernest Nicolini a Luigi Agnesi, ktorý basový part spieval aj na premiére komornej verzie.