Klavírny recitál V – Éric le SagePiano Recital V – Éric le Sage

[ Autor textu: Jana Majerová ]

Francúzsky skladateľ Gabriel Fauré sa narodil v roku 1845, keď Robert Schumann dokončil svoj Klavírny koncert a mol a zomrel v roku 1924, keď Arnold Schönberg napísal jedno zo svojich prvých kľúčových diel skomponovaných dvanásťtónovou technikou – Dychové kvinteto, op. 26. Fauré sa do hudobnej histórie zapísal najmä vďaka svojej piesňovej a komornej tvorbe (husľové sonáty, Elégia, op. 24 pre violončelo a klavír, klavírne kvartetá a kvintetá), ako aj symfonickými dielami Pavana, op. 50, Pelléas et Mélisande, op. 80 či Masques et bergamasques, op. 112. Taktiež jeho Rekviem d mol, op. 48 patrí k najpozoruhodnejším dielam svojho druhu. Faurého klavírna tvorba, ktorá zahŕňa približne 60 diel, a ktorej sa venoval takmer počas celého svojho skladateľského pôsobenia, zostáva dodnes neprávom málo hrávanou, najmä za hranicami Francúzska.

Gabriel Fauré prejavoval hudobné nadanie od raného detstva, a tak bol už vo svojich deviatich rokoch poslaný do Paríža študovať za organistu a zbormajstra na École Niedermeyer. Tam sa zoznámil s Camillom Saint-Saënsom, u ktorého študoval hru na klavíri, a ktorý svojich zverencov zasväcoval aj do vtedy novej a ešte málo rozšírenej hudby Schumanna, Liszta či Wagnera. Saint-Saëns bol zároveň tým, kto povzbudil mladého Faurého k prvým skladateľským pokusom. Obaja sa postupne stali dobrými priateľmi a Fauré až do konca svojho života pociťoval nesmierny obdiv a neutíchajúcu vďačnosť k svojmu mentorovi. Vo svojej kariére zastával Fauré niekoľ ko dôležitých postov: v roku 1871 sa stal zbormajstrom v Église Saint-Sulpice v Paríži, pričom tamojším organistom bol vtedy slávny Charles-Marie Widor; neskôr zastával post titulárneho organistu v parížskom Église de la Madeleine. Vo svojej kompozičnej triede na Parížskom konzervatóriu, kde od roku 1905 pôsobil aj ako riaditeľ, mal takých žiakov, akými boli napríklad Maurice Ravel, Georges Enescu či Nadia Boulanger. Ku koncu života ho trápilo podlomené zdravie – zhoršili sa jeho problémy so sluchom, ktoré pociťoval už od svojich päťdesiatich rokov a ako ťažký fajčiar napokon podľahol zápalu pľúc.

V tvorbe pre klavír sa Fauré zameriaval prevažne na tzv. charakteristické skladby, ktoré sa v 19. storočí stali veľmi obľúbenými a predstavovali ideálny formát na vyjadrenie poetických tendencií romantickej hudby. Mnohé z jeho diel teda nesú názvy ako prelúdiá, impromptus, barkaroly či nokturná, čím zároveň odkazujú k Chopinovi, ako jednému z Faurého najvýznamnejších skladateľských vzorov v ranom období tvorby. Mnohé z Faurého klavírnych diel sú technicky veľmi náročné, pričom vôbec nemajú flagrantne virtuózny charakter. Sám skladateľ považoval klavírny žáner za jeden z najnáročnejších. Faurého klavírna hra bola nanajvýš osobitá, o čom svedčí aj vyjadrenie jeho syna Philippa: „Jeho štýl bol natoľko individuálny, že dnes už neexistuje žiaden žijúci klavirista, ktorý by sa priblížil jeho spôsobu hrania vlastných diel. Jeho ruky boli silné a vyzerali ťažké; v skutočnosti boli plastické a ľahké. Sotva ich zdvihol nad klávesy, ale vždy bol schopný dosiahnuť akýkoľvek efekt, ktorý chcel... Dôsledne dodržiaval všetko, čo videl vytlačené v notách... To, čo bolo na jeho hre také neodolateľné, leží pod povrchom, v oblastiach myslenia a emócií... Niet pochýb, že by mohol mať skvelú kariéru ako virtuóz, ak by bol ambicióznejší a viac sa zaujímal o aplauz publika.“

Barkaroly a nokturná tvoria dve najdôležitejšie skupiny Faurého klavírnych kompozícií, pričom v oboch prípadoch napísal po trinásť skladieb. Nokturná, ktoré písal takmer počas celého svojho tvorivého obdobia, zároveň odzrkadľujú vývoj jeho skladateľského štýlu: od elegantných, podmanivo očarujúcich raných skladieb napísaných ešte pod vplyvom romantických diel Saint-Saënsa, Chopina a Liszta, cez prenikavý lyrizmus a výraznejší príklon k dramatickým výrazovým polohám v strednom tvorivom období, až k zvláštnej hĺbavejšej a temnejšej nostalgickosti jeho posledných kompozícií. Podobne ako Chopin, koncipoval aj Fauré svoje nokturná v trojdielnej forme, pričom pokojnejšie okrajové diely lemujú kontrastnejší stredný diel. U Faurého však oveľa častejšie dochádza k odklonu od zasnenej atmosféry mesačnej noci, typicky asociovanej s pojmom „nokturno“. Podľa slov syna Philippa nie sú Faurého nokturná „nevyhnutne založené na snoch alebo emóciách inšpirovaných nocou. Sú to lyrické, všeobecne vášnivé skladby, niekedy utrápené či úplne elegické.“

Nokturno č. 6 Des dur, op. 63 patrí k Faurého najvýznamnejším dielam nielen medzi jeho nokturnami, ale i v rámci celej klavírnej tvorby. Skladbu začal písať v júli 1894 počas návštevy svojho priateľa Eugèna d‘Eichthala, významného publicistu a milovníka klasickej hudby, ktorý často navštevoval verejné i súkromné koncerty v Paríži. Eichthal zastával postupne aj niekoľko riadiacich pozícií v oblasti vedy a školstva a počas svojho pôsobenia vo vtedy najslávnejšej firme na výrobu klavírov vo Francúzsku – Pleyel et Cie, sa výrazne zasadil o zlepšenie podmienok pracovníkov. Fauré svoje Nokturno Des dur napokon dokončil 3. augusta 1894 vo vidieckom dome manželkinej rodiny v Bas-Prunay v blízkosti mesta Bougival v údolí Seiny, kde rád trávil letné mesiace. Skladba plná silných kontrastov v tempách, metre, harmónii i výraze, vznikala v stave intenzívnej skľúčenosti, kedy bol Fauré deprimovaný stále pretrvávajúcim nedostatkom profesionálneho uznania jeho diel, no zároveň pociťoval dostatočnú sebaistotu v hodnotení svojej tvorby. So svojím rozpoložením sa zveril aj v liste svojej patrónke Winnarette Singer: „Ak som ti neodpovedal, tak preto, že som tak ponorený do skormútenosti, že sa bojím napísať priateľom, aby som to na nich nepreniesol“. Winnaretta Singer, princezná de Polignac bola americko-francúzska mecenáška umenia, ktorej otec bol zakladateľom slávnej firmy na šijacie stroje Singer. S manželom Edmondom de Polignac založili v Paríži hudobný salón, ktorý spolu so salónom Marguerity de Saint-Marceaux patril k najdôležitejším miestam pre prezentáciu súčasnej francúzskej hudby na prelome 19. a 20. storočia v Paríži. Faurého Nokturno Des dur malo svoju premiéru v druhom menovanom salóne dňa 7. decembra 1894. Nokturno otvára prvá širokodychá, lyricky majestátna téma označená Adagio. Po jej vyvrcholení nastupuje druhá synkopovaná téma Allegretto molto moderato v enharmonickej tónine cis mol, ktorá nastoľuje aj zmenu nálady. Stredný diel nokturna Allegro moderato, prinášajúci trblietavé 16-tinové figúry, nastupuje vo východiskovej Des dur, no čoskoro prichádza nečakaná, a o to pôsobivejšia harmonická zmena do A dur. Tento úsek je považovaný za jedno z najčarovnejších miest vo Faurého klavírnej tvorbe vôbec. Vášnivý hudobný prúd nokturna však napokon doznieva v poetickom tichu.

Klavírne tvorba Roberta Schumanna sa aj vďaka Saint-Saënsovi stala jedným z najdôležitejších žriediel, z ktorých mladý Gabriel Fauré čerpal inšpiráciu. Láska a obdiv k Schumannovej tvorbe však Faurého sprevádzali po celý život. Schumannove skladby veľmi dobre poznal a často ich zaraďoval aj na svoje klavírne recitály. Sám Schumann si síce vysníval cestu klavírneho virtuóza, no zranenie na ruke mu jeho zámery nedovolilo naplniť. Mnohé Schumannove skladby pre klavír však patria vôbec k tomu najvýznamnejšiemu, čo v oblasti klavírnej literatúry vzniklo, pričom viaceré z jeho najoceňovanejších diel vznikli v ranom období jeho tvorby, medzi rokmi 1830 – 1840.

Schumannov klavírny cyklus Tance Dávidových spojencov, op. 6 (Davidsbündlertänze) vznikol koncom leta 1837. Pre skladateľa to bolo náročné obdobie, v ktorom sa uchádzal o svoju milovanú Claru Wieck. Ich spoločnému šťastiu však stáli v ceste rôzne prekážky a neprajnosť Clarinho otca a Schumannovho klavírneho pedagóga, Friedricha Wiecka. 14. augusta 1837 – v deň, kedy má meniny sv. Eusebius, sa po niekoľkomesačnom odlúčení tajne zasnúbili. Schumanna to urobilo veľmi šťastným. Clarin súhlas mu dával nádej, že ich vzťah jedného dňa dôjde naplnenia (zosobášili sa napokon až v septembri 1840). 5. januára 1838 píše Schumann v liste Clare, že v Tancoch je „veľa svadobných myšlienok – vznikli v tom najkrajšom vzrušení, aké si kedy pamätám“. Po tom, čo jej dal poslať obzvlášť bohato zdobenú kópiu diela, sa jej 7. februára priznal: „Čo ale Tance obsahujú, to zistí moja Clara, ktorej sa venujú viac než čokoľvek iné, čo som napísal – príbeh je totiž úplným ,Polterabend‘ [jeden z najznámejších nemeckých tradičných predsvadobných zvykov, obyčajne slávený večer pred svadbou, ktorý má snúbencom zaistiť šťastie v ich manželskom zväzku] a môžeš si teraz predstavovať jeho začiatok a jeho koniec. Ak som bol niekedy pri klavíri šťastný, bolo to keď som komponoval tieto skladby.“

Svoj vzťah ku Clare Schumann vyjadril v Tancoch aj hudobne imanentne, keď v úvode cyklu cituje krátky úsek z Mazúrky – piatej časti z Clarinho klavírneho cyklu Soirées musicales, op. 6 (1836). V notách Schumannovej skladby je tento citát označený ako „Motto von C. W.“ a niekoľkokrát zaznieva aj v jej ďalšom priebehu. Schumann chcel svojmu novému dielu priradiť rovnaké opusové číslo 6, akým bol označený aj Clarin cyklus. Preto majú niektoré jeho skôr vzniknuté diela vyššie opusové čísla – napríklad Karneval, op. 9 alebo Fantasiestücke, op. 12. Napriek všetkým súvislostiam s Clarou venoval Schumann svoje Tance Goetheho vnukovi Waltherovi, ktorý študoval kompozíciu u Mendelssohna v Lipsku. Názov Schumannovho diela odkazuje na Spolok Dávidovcov (Dávid ako patrón hudby), ktorý existoval len v skladateľovej predstavivosti. Jednalo sa o spolok umelcov, ktorí sa spojili v revolučnom boji proti zaostalým štruktúram v hudbe. Medzi členov patrili skutoční aj imaginárni ľudia a v Schumannovom opuse 6 zohrávajú najdôležitejšiu úlohu postavy Florestana a Eusebia – dve fiktívne postavy, ktoré stelesňovali Schumannove prudko kontrastné aspekty jeho vlastného ja, a s ktorými sa skladateľ identifikoval. Florestan je excentrický vášnivý búrlivák, ktorý ľahko vzplanie, naopak Eusebius predstavuje introvertného, zasneného a hĺbavého rojka. Na titulnej strane prvého vydania Schumannovho diela (január 1838) bolo namiesto mena autora uvedené „von Florestan & Eusebius“ a jednotlivé skladby cyklu boli pomocou iniciálky E. alebo F. priradené k jednému (prípadne k obom) z pomyselných autorov, v súlade s charakterovými vlastnosťami každej postavy.

Schumannov cyklus Tance Dávidových spojencov, op. 6 obsahuje 18 charakteristických skladieb, ktoré predstavujú mimoriadne rôznorodé náladové obrazy, čo naznačujú aj ich názvy, ako napríklad S humorom, Netrpezlivo, Baladicky, Divoko a vtipne a podobne. Predposledná časť Akoby z diaľ ky by mohla tvoriť záverečnú časť celého cyklu, no Schumann pridáva ešte poslednú časť – nežný valčík v C dur, ktorého simplexnosť je priam podmanivá. Hudba celého cyklu s najrozmanitejšími výrazovými odtieňmi sa napokon stráca v úderoch polnočných zvonov, ktoré zaznievajú v base na tóne C. V prvom vydaní diela uvádza skladateľ pred touto záverečnou časťou cyklu: „Celkom nadbytočne dodal Eusebius ešte nasledovné; pritom však z jeho očí vyžaroval veľký pocit blaha“.

Skladba Téma a variácie, op. 73 predstavuje Faurého najdlhšie dielo pre klavír a spolu s Nokturnom č. 6 Des dur patrí k jeho najhrávanejším klavírnym skladbám vôbec. Prácu na Téme a variáciách začal v lete 1895, kedy bol nútený ostať v Paríži, nakoľko sa uchádzal o post hudobného kritika pre popredný francúzsky denník Le Figaro (toto miesto získal napokon až v roku 1903). Začiatkom septembra 1895 už svojho priateľa Eugèna d‘Eichthala v liste informuje, že práve píše poslednú variáciu tohto diela: „Neviem, či je to dobrá skladba, ale nemyslím, že ťa prekvapím, ak poviem, že je to veľmi ťažké!“ Skladbu venoval svojej bývalej žiačke a priateľke, speváčke a klaviristke Thérèse Roger, ktorá mala len pár mesiacov dozadu škandalózny milostný pomer s Claudeom Debussym. Premiéra diela sa konala 10. decembra 1896 v londýnskej St James Hall v podaní klaviristu Léona Delafosseho, ktorého francúzsky básnik Robert de Montesquiou nazýval „levom klavíra“.

Forma variácií pre klavír nestála v 19. storočí príliš v pozornosti francúzskych skladateľov, a tak aj z tohto dôvodu je Faurého počin ojedinelým prínosom. Určitým vzorom mu boli Schumannove Symfonické etudy, op. 13 pre klavír, s ktorými zdieľa Faurého skladba aj rovnakú tóninu cis mol. Faurého opus 73 otvára téma Quasi adagio, ktorá sa s istou dávkou vážnosti i pochmúrnosti pohybuje stúpajúc a klesajúc po tónoch stupnice cis mol. Podľa skladateľovho životopisca Jean-Michela Nectouxa sa táto téma vyznačuje „jednoduchosťou vlysu vytesaného do mramoru“. V nasledujúcich jedenástich variáciách sa téma neustále dostáva do nových kontextov. Niekedy sa objavuje v basovej línii ľavej ruky, zatiaľ čo pravá ruka spriada jemnú pavučinku šestnástin vo vysokom registi (var. 1), inokedy je pretransformovaná do príjemného valčíka a vyšperkovaná melodickými ozdobami (var. 5). Okrem valčíka prináša šiesta variácia aj iný tanec – pomalú, vznešenú pavanu, v ktorej sa vzostupné oktávy basového partu stretávajú s klesajúcimi vzlykovými figúrami pravej ruky. Pozoruhodné rytmické ozvláštnenia prinášajú napríklad variácie č. 2 (synkopovaný rytmus s akcentami v téme na ľahkej dobe) a č. 3, kde skladateľ využíva asymetrické rytmy v podobe dvoch rôznych kombinácií triol a duol. Polyfonické spracovanie témy sa vyskytuje vo variácii č. 7 a 11. Desiata variácia, ktorá spočiatku prináša tému v ľavej ruke ako perpetuum mobile v staccate, zatiaľ čo v pravej ruke zaznievajú synkopované akordy, postupne dospieva k dramatickému vyvrcholeniu. Záver tejto variácie by mohol predstavovať pôsobivý koniec celého diela, ak by to tak skladateľ chcel. Fauré sa však vyhýbal zaužívaným záverom skladieb v podobe explozívnej apoteózy, takže svoj opus 73 končí meditatívnou jedenástou variáciou, ktorá zaznieva v upokojujúcej tónine Cis dur. Podľa Faurého životopisca Roberta Orledgea takýto záver „povyšuje celé dielo na povznesenejšiu, takmer religióznu úroveň... Chorál stúpa od svojej vyrovnanosti k vrcholu transcendentálnej intenzity, a tak sa trochu pompézne napätie predposlednej variácie zdá byť bezvýznamné.“

So Schumannovým dielom Tance Dávidových spojencov, op. 6 je úzko prepojený aj jeho Karneval, op. 9. Podľa autorových slov spolu tie dva klavírne cykly „súvisia ako tváre s maskami“. Schumann začal komponovať svoj opus 9 v roku 1834 a dokončil ho v karnevalovom období roku 1835. Dielo je inšpirované Ernestinou von Fricken, do ktorej bol skladateľ zaľúbený ešte pred vypuknutím jeho lásky ku Clare, a ktorú chodil navštevovať do mesta Aš v Čechách. Kryptogram z písmen názvu tohto mesta As-C-H, respektíve A-Es-C-H tvorí akúsi vnútornú niť Schumannovho Karnevalu. Tento kryptogram však zároveň odkazuje aj na Schumanna, nakoľko obsahuje jediné písmená z jeho priezviska, ktoré sa dajú zašifrovať do nôt: Es-C-H-A. Schumann vo svojej skladbe tieto kryptogramy nerozvíja na spôsob variácií, tvoria skôr akési podprahové centrum, ktoré je zriedka kedy priamo počuteľné, a väčšinou zaznieva len v harmonických súvislostiach. Na integrované kryptogramy vo svojom diele skladateľ markantne poukáže len v dvoch častiach: v časti Sphinxes, ktorá v podstate obsahuje len tri rôzne notové kombinácie písmen kryptogramov v tomto poradí: Es-C-H-A, As-C-H, A-Es-C-H, a časť s názvom A.S.C.H – S.C.H.A (Lettres dansantes). Na kryptogramy poukazuje aj podtitul diela: Malé scény na štyri tóny.

Schumannov Karneval, op. 9 tvorí 22 charakteristických skladieb, z ktorých mnohé nesú mená rôznych členov Spolku Dávidovcov: okrem Florestana a Eusebia v ňom vystupuje Chiarina (Clara Wieck) a Estrella (Ernestine von Fricken), skladatelia Chopin a Paganini, ktorí zohrávali podstatnú úlohu v Schumannovom ranom umeleckom smerovaní. Ďalej sa tu objavujú charaktery známe z Commedie dell’arte: Pierrot, Arlequin, Coquette, Pantalon et Colombine. Členovia spolku sa púšťajú do boja proti skostnateným obmedzencom v umení v mocnom Marche des Davidsbündler contre les Philistins (Pochod Dávidových spojencov proti Filištíncom). Tento pochod obsahuje aj citát známej piesne Großvatertanz (od taktu 51; Schumann ho integroval už aj do svojho klavírneho cyklu Papillons, op. 2), ktorá je stelesnením staromódneho, obmedzeného ducha „Filištíncov“. Pochodový charakter, smerujúc k famóznemu záveru, sa postupne prelína s hudbou ponášajúcou sa skôr na zvláštny, čiastočne humorný a akosi prirýchly valčík, až pokým nezaznie 12 razantných As-durových akordov, ktoré odbíjajú polnoc, a tým aj koniec maškarného bálu.

Jana Majerová

ÉRIC LE SAGE

patrí k popredným klaviristom svojej generácie a slávnym predstaviteľom francúzskej klavírnej školy. Veľmi jemný zvuk, skutočný zmysel pre štruktúru a poetické frázovanie patria medzi hlavné atribúty jeho kvality. Už ako 20-ročného mladíka ho Financial Times opísal ako „mimoriadne kultivovaného žiaka veľkej francúzskej tradície Schumannovho klavíra“. V roku 2010 Die Zeit ocenil jeho „ideálnu francúzsku klavírnu estetiku a čistotu“.

V roku 2010 Éric Le Sage vydal kompletné klavírne dielo Roberta Schumanna pri príležitosti 200. výročia narodenia skladateľa. V tomto kontexte vystupoval na významných miestach po celom svete. Nahrávky pre francúzsky label Alpha (Outhere) boli v lete 2010 ocenené prestížnou výročnou Cenou nemeckých kritikov. Po tomto úspešnom projekte Le Sage nahral i balík 5 CD venovaný komornej hudbe s klavírom z dielne Gabriela Faurého, všetky boli opäť ocenené.

Ako skutočný milovník komornej hudby pravidelne hráva s priateľmi ako E. Pahud, P. Meyer, Quatuor Ebène, F. Leleux, Les Vents Français, F. Salque, L. Berthaud, D. Kashimoto a mnohými ďalšími. Recitály a koncerty komornej hudby odohral na významných miestach po celom svete, napríklad vo Wigmore Hall, Suntory Hall, Carnegie Hall, Théâtre des Champs-Elysées, frankfurtskej Alte Ope či amsterdamskom Concertgebouw. Le Sage vystúpil ako sólista s orchestrami ako sú Los Angeles Philharmonic, Philadelphia Orchestra, Toronto Symphony Orchestra, Saint-Louis Symphony Orchestra, Bremer Philharmoniker, Yomiuri Nippon Symphony, Tokyo Metropolitan Orchestra a mnohými ďalšími. Spolupracoval s dirigentmi ako E. de Waart, S. Denève, P. Gonzalez, L. Langréezalez, L. F. Gabel, M. Plasson, K. Yamada, A. de la Parra, L. Bringuier, F. Leleux, M. Stern, Sir S. Rattle a Y. Nézet-Seguin.